znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 243/03-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval sťažnosť T. B., bytom L., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 334/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 334/01 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   334/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. T. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom Štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť T. B. trovy konania vo výške 8   796   Sk   (slovom   Osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   do   15   dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2003   doručená   sťažnosť   T.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 334/01.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 243/03–8 zo 17. decembra 2003 prijal sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   z 29.   januára   2004   uviedol,   že   „pokiaľ   ide o namietané   prieťahy   v konaní,   je   pravdou,   že   súd   nariadil   dňa   30.   09.   2002   znalecké dokazovanie   prvý   krát,   avšak   traja   súdom   ustanovení   znalci   znalecký   posudok nevypracovali z dôvodov, že nevykonávajú znaleckú činnosť. Dňa 26. 1. 2004 súd opätovne ustanovil znalca v konaní“.

Z uvedených dôvodov okresný súd považuje sťažnosť za dôvodnú.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 334/01 ústavný súd zistil tento stav veci:

Sťažovateľ doručil Okresnému súdu Bratislava I 16. júla 1997 „žalobu na určenie neplatnosti odstúpenia od poistnej zmluvy a na poistné plnenie“.

Okresný súd Bratislava I 28. júla 1997 vec postúpil Okresnému súdu Bratislava II ako   súdu   príslušnému   na   ďalšie   konanie.   Vec   bola   vedená   v registri   C   pod sp. zn. 17 C 256/97.

Dňa 9. januára 1998 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby odstránil nedostatky svojho podania.   Dňa   4.   februára   1998   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   doplnenie   návrhu. Dňa 26. mája 1998 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku v sume 100 500   Sk,   19.   júna   1998   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   žiadosť   o oslobodenie od platenia súdneho poplatku a 9. decembra 1998 právna zástupkyňa sťažovateľa doručila okresnému   súdu   žiadosť   o oslobodenie   od   súdneho   poplatku   a o   postúpenie   spisu Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako súdu príslušnému konať vo veci. Dňa 28. apríla 1999 sťažovateľ opätovne žiadal o postúpenie veci krajskému súdu, 6. mája 1999 okresný súd spis doručil krajskému súdu a bola mu pridelená sp. zn. 83 Cb 11/99. Dňa 18. januára 2000 krajský súd rozhodol tak, že oslobodenie od platenia súdnych poplatkov   mu   nepriznal   a   vyzval   ho   zaplatiť   súdny   poplatok   v sume   124   240   Sk. Dňa 8. februára   2000   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu. Dňa 11. februára 2000 bol spis doručený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), 18. apríla 2000 najvyšší súd doručil krajskému súdu uznesenie, ktorým priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 8. augusta 2000 krajský súd vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe, 4. septembra 2000 žalovaný doručil vyjadrenie k žalobe. Dňa 5. septembra a 14. novembra 2000 urgoval sťažovateľ krajský súd, aby určil termín   pojednávania.   Dňa   12.   januára   2001   krajský   súd   určil   termín   pojednávania na 1. marec 2001, ktoré bolo odročené na neurčito bez uvedenia dôvodu. Toho istého dňa krajský   súd   predložil   najvyššiemu   súdu   vec   na   rozhodnutie   o vecnej   príslušnosti. Dňa 24. júla 2001 najvyšší súd doručil krajskému súdu rozhodnutie, že vo veci je príslušný konať Okresný súd Bratislava II.

Dňa 14. augusta 2001 krajský súd postúpil spis okresnému súdu a veci bola pridelená sp. zn. 19 C 334/01. Dňa 17. septembra 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu žiadosť o určenie   termínu   pojednávania.   Dňa   16.   novembra   2001   okresný   súd   určil   termín pojednávania na 15. január 2002. Pojednávanie bolo odročené na 29. január 2002 za účelom zabezpečenia   účasti   žalobcu   na   pojednávaní   (neprítomnosť   z dôvodu   práceneschopnosti ospravedlnil).

Dňa   29.   januára   2002   sa   konalo   druhé   pojednávanie,   na   ktorom   súd   vypočul účastníkov konania. Toto pojednávanie odročil na 12. marec 2002, z dôvodu predvolania svedkov.   Dňa   12.   marca   2002   bolo   pojednávanie   odročené   na   9.   apríl   2002   z dôvodu neúčasti žalovaného. Dňa 8. apríla 2002 právny zástupca žalovaného ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní 9. apríla 2002. Dňa 9. apríla 2002 sa konalo štvrté pojednávanie v neprítomnosti žalovaného a okresný súd pojednávanie odročil na 9. máj 2002 z dôvodu predvolania žalovaného. Na piatom pojednávaní okresný súd vypočul právnu zástupkyňu žalovaného   a pojednávanie   odročil   na   neurčito   z dôvodu   vykonania   znaleckého dokazovania.   Dňa   9.   septembra   a   13.   septembra   2002   sťažovateľ   žiadal   okresný   súd o pokračovanie v konaní.

Dňa   30.   septembra   2002   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom Ing. R. P.,   ktorý   22.   októbra   2002   oznámil   okresnému   súdu,   že   nemôže   vypracovať znalecký posudok, pretože je v trvalom pracovnom pomere u žalovaného. Dňa 3. marca 2003 právny zástupca sťažovateľa žiadal o určenie termínu pojednávania. Toho istého dňa okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom Ing. M. H.. Dňa 18. marca 2003 znalec oznámil   okresnému   súdu,   že   nemôže   vypracovať   znalecký   posudok,   pretože   požiadal krajský súd „o odvolanie z funkcie súdneho znalca“.

Dňa   25.   septembra   2003   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom Ing. G. S.   Dňa   8.   októbra   2003   znalec   oznámil   súdu,   že   znaleckú   činnosť   nevykonáva od roku 1996.

Dňa   9.   októbra   2003   okresný   súd nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom doc. Ing. J. K..   Dňa   20.   októbra   2003   znalec   oznámil   okresnému   súdu,   že nemôže vypracovať znalecký posudok okrem iného aj z dôvodu, že nemá špecializáciu potrebnú na posúdenie   prejednávanej   veci.   Dňa   26.   januára   2004   okresný   súd   nariadil   znalecké dokazovanie znalcom Dpt. J. Š.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 334/01 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „ Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v konkrétnom   posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty   preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   vedenom   pod sp. zn. 19 C 334/01   došlo   k   zbytočným   prieťahom   v konaní,   a   tým   aj   k   porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 19 C 334/01 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania na okresnom súde je žaloba o určenie neplatnosti odstúpenia od   poistnej   zmluvy   a o   poistné   plnenie.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetný   spor zo skutkového ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej náročnosti a právnej zložitosti. Výklad a používanie právnej úpravy obsiahnutej najmä v Občianskom zákonníku boli a sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika   postupu   všeobecných   súdov   v týchto   sporoch.   Napokon   ani   okresný   súd vo svojom vyjadrení nenamietal skutkovú a právnu zložitosť danej veci.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní   pred   označeným   porušovateľom   práva   došlo   k zbytočným   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy.   Sťažovateľ   ako   účastník   súdneho   konania   pred   okresným   súdom neprispel k predĺženiu doterajšej doby konania. Z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol aktívny, niekoľkokrát podal okresnému súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní a jeho správanie bolo v súlade s § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Neúčasť sťažovateľa na pojednávaní 15. januára 2002 (ospravedlnil   ju   z dôvodu   práceneschopnosti)   nemala   vplyv   na   celkovú   dĺžku   konania. Je pravdou, že sťažovateľ pri podaní návrhu na začatie konania nezaplatil súdny poplatok, ale po   výzve   konajúceho   súdu   požiadal   o priznanie oslobodenia   od   súdnych   poplatkov. Rovnako na celkovú dĺžku konania nemala vplyv ani tá skutočnosť, že návrh bol pôvodne podaný   miestne   nepríslušnému   súdu.   Správanie   účastníka   konania   môže   zbaviť   súd zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   len   ak dôsledkom   správania   účastníka je spomalenie   postupu   konania.   Pri   hodnotení   podľa   tohto   kritéria   ústavný   súd v preskúmavanej   veci   síce   zistil   isté   predĺženie   konania   v dôsledku   procesných   úkonov sťažovateľa, nezistil   však také skutočnosti,   ktoré by nasvedčovali, že by jeho správanie v konaní pred okresným súdom podstatnejším spôsobom ovplyvnilo jeho dĺžku tak, že by mu bolo možné pričítať podiel na stave, v akom sa vec v čase rozhodovania o sťažnosti nachádzala.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 334/01, pričom vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal na ustanovenie § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a ďalej ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Okresný súd síce nariadil päť pojednávaní a vypočul účastníkov konania a svedkov, ale procesné úkony okresného súdu boli nesústredené a málo efektívne.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   k zbytočným   prieťahom   v predmetnom konaní, keď bol okresný súd nečinný bez akéhokoľvek zákonného dôvodu, došlo prvýkrát v období od 28. júla 1997, keď mu vec bola postúpená z Okresného súdu Bratislava I, do 9. januára   1998,   teda   v trvaní   viac   ako   5   mesiacov   (keď   súd   vyzval   sťažovateľa, aby doplnil   svoje   podanie).   Ako   zbytočné   prieťahy   je   možné   vyhodnotiť   aj   obdobie od 19. júna   1998,   keď   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   žiadosť   o   oslobodenie od súdneho poplatku, do 6. mája 1999, keď postúpil vec krajskému súdu (teda v trvaní viac než 10 mesiacov).

Zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu boli zistené aj v období od 9. mája 2002, keď bolo pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu vykonania znaleckého dokazovania, do 30. septembra 2002, keď prvýkrát vypracoval uznesenie o pribratí znalca do konania, a znalecké dokazovanie v dôsledku nesústredenej činnosti okresného súdu nie je vykonané do súčasného obdobia.

Nesústredená činnosť okresného súdu spočíva najmä v tom, že 30. septembra 2002 ustanovil znalca, ktorý bol zamestnancom žalovaného, v dôsledku čoho ním vypracovaný znalecký posudok sa mohol javiť ako neobjektívny a túto skutočnosť oznámil okresnému súdu   aj znalec.   Dňa   25.   septembra   2003 nariadil   znalecké   dokazovanie znalcom, ktorý nevykonáva   znaleckú   činnosť   od   roku   1996,   a   9. októbra 2003   nariadil   znalecké dokazovanie znalcom, ktorý nevykonáva znaleckú činnosť v špecializácii, v ktorej potrebuje vykonať znalecké dokazovanie.

Vzhľadom   na   to   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   postup   okresného   súdu v posudzovanom   konaní   nesmeroval   v jeho   doterajšom   priebehu   dôsledne   k zisteniu relevantných skutočností nevyhnutných na rozhodnutie vo veci samej a bol teda s poukazom na už uvedené skutočnosti a zistené zbytočné prieťahy konaním, ktoré nevykazovalo znaky efektívnosti a sústredenosti.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   je   neprijateľné,   aby   sťažovateľ   musel   čakať na právoplatné   meritórne   rozhodnutie   vo   veci   viac   ako   6   rokov,   aj   keď   obdobie od 6. mája 1999 do 14. augusta 2001 nemožno pričítať na ťarchu okresného súdu, pretože v tomto období bol spis na krajskom súde, resp. na najvyššom súde a konanie pred týmito súdmi nemohol ovplyvniť. Zbytočné prieťahy v konaní priznal aj predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení.

Ústavný   súd   na   základe   zistených   skutkových   okolností   preto   konštatoval, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 334/01 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 19 C 334/01 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk „za spôsobenú morálnu ujmu od roku 1997, odkedy je v hre   jeho   existencia,   o ktorú   prišiel   počas   požiaru   jeho   podniku,   ktorá   je   zároveň aj poistnou udalosťou“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02) a je nevyhnutné na dovŕšenie ochrany základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal najmä   z   celkovej   dĺžky   konania   berúc   tiež   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené. Z týchto dôvodov ústavný súd považoval priznanie sumy 40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

O úhrade trov konania ústavný súd rozhodol v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažovateľovi priznal sumu 8 796 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom náhradu za jeden úkon právnej služby priznal vo výške 4 270 Sk (základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej služby   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk). Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa aj náhradu režijného paušálu za každý úkon po 128 Sk § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2004