znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 242/2013-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. A. P., D., zastúpenej advokátom JUDr. O. P., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom predsedníčky Okresného súdu Považská Bystrica spočívajúcim vo vydaní pokynu č. 17/2013 z 5. februára 2013, Spr. 196/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. A. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2013 doručená   sťažnosť   MUDr.   A.   P.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr.   O.   P.,   P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom predsedníčky Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) spočívajúcim vo vydaní pokynu č. 17/2013 z 5. februára 2013, Spr. 196/2013.

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila okresnému súdu 5. decembra 2012 „návrh o ochranu vlastníctva“, súčasťou ktorého bol aj návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 8 C 222/2012 bola následne pridelená na rozhodnutie zákonnej sudkyni JUDr. A. K. do senátu   8 C.   Predsedníčka   okresného   súdu   pokynom   č.   94/2012,   Spr. 1215/2012   zo   7. decembra 2012 previedla vec vedenú dovtedy týmto súdom pod sp. zn. 8 C 222/2012 do senátu 6 C. Následne okresný súd uznesením č. k. 8 C 222/2012-30 zo 17. decembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu zo 17. decembra 2012“) vydaným sudcom JUDr. L. V. návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Sťažovateľka proti uzneseniu okresného súdu zo 17. decembra 2012 podala odvolanie, v ktorom okrem iného namietala aj to, že vo veci rozhodol nesprávne obsadený súd podľa § 221 ods. 1 písm. g) OSP, a navrhla toto uznesenie zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 6 Co 8/2013-40 z 21. januára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 21.   januára   2013“)   tak,   že   odvolaním   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu zo 17. decembra   2012   zrušil   a   vec   vrátil   tomuto   súdu   na ďalšie   konanie.   Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že krajský súd vo svojom uznesení z 21. januára 2013 «poukázal na závažné pochybenie súdu I. st. Konštatoval, že došlo k porušeniu článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi ak porušeniu   článku   38   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   podľa   ktorého   nikoho nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.   Príslušnosť   súdu   aj   sudcu   ustanoví   zákon. Odvolací   súd   ďalej   poukázal   na   ďalšie   porušenia   zákona   súdom   I.   st.,   najmä   zákona č. 757/2004 Zb. o súdoch. Krajský súd konštatoval, „že po vrátení veci bude nevyhnutné zabezpečiť, aby sa vec vrátila zákonnej sudkyni, ktorá bola určená za zákonného sudcu podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 v čase podania návrhu.“. V týchto intenciách mal súd 1. st. znova rozhodnúť.».

Po vrátení veci okresnému súdu 23. januára 2013 «Okresný súd v Pov. Bystrici, konkrétne jeho predsedkyňa JUDr. H. L. ustanovenie § 226 OSP nerešpektovala. Dňa 5. 2. 2013 vydala pokyn č. 17/2013 č. k. Spr 196/2013, 8 C 222/2012, podľa ktorého na základe uznesenia Krajského súdu v Trenčíne 6 Co 8/2013-40 a bodu 24 rozvrhu práce Okresného súdu v Pov. Bystrici na rok 2013 určila, že zákonným sudcom vo veci tunajšieho súdu 8 C 222/2012 je JUDr. L. V. Dňa 12. 2. 2013 predsedkyňa Okresného súdu v P. Bystrici JUDr. H. L. píše list predsedníčke Krajského súdu v Trenčíne, ktorým sa „sťažuje“ na postup Krajského súdu v Trenčíne vo veci Okresného súdu Pov. Bystrica vo veci 8 C 222/2012. Kritizuje rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21. 1. 2013 č. k. 6 Co 8/2013-40 a vyslovuje s názorom krajského súdu v tejto veci „nesúhlas“. Prípisom zo dňa 6. 3. 2013 som ja sťažovateľka vyzvala predsedkyňu Okresného súdu v Pov. Bystrici, aby sa postarala o   odstránenie   prieťahov   v konaní,   pretože   o   mojom   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia   zo   dňa   5. 12.   2012   nebolo   stále   meritórne   rozhodnuté.   Dňa   12.   3.   2013 predsedkyňa Okresného súdu v Pov. Bystrici JUDr. H. L. oznámila, že v konaní nie sú prieťahy, nakoľko konajúci sudca vyzval žalovanú, aby sa k návrhu na vydanie predbežného opatrenia vyjadrila a čakalo sa na toto vyjadrenie. Zdržanie podľa názoru predsedkyne Okresného súdu bolo spôsobené aj tým, že „bolo potrebné znova rozhodnúť o zákonnom sudcovi, čo bolo urobené pokynom predsedníčky súdu č. 17/2013“. Dňa 12. 3. 2013 vydal Okresný súd v Pov. Bystrici - sudca JUDr. L. V. pod sp. zn. 8 C 222/2012-67 uznesenie, ktorým môj návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Sudca JUDr. L. V. vo veci   znova   rozhodoval   s   odvolaním   sa   na   pokyn   predsedkyne   Okresného   súdu   v Pov. Bystrici č. 17/2013 zo dňa 5. 2. 2013. Súčasťou tohto odvolania je aj námietka zaujatosti proti   všetkým   sudcom   Okresného   súdu   v Považskej   Bystrici.   O   tomto   odvolaní   doteraz rozhodnuté nebolo. Odpoveď na moju sťažnosť pre prieťahy v konaní Okresného súdu v Pov. Bystrici sp. zn. 8 C 222/2012 mi bola doručená 13. 3. 2013 a uznesenie Okresného súdu v Pov. Bystrici zo dňa 12. 3. 2013 mi bolo doručené dňa 14. 3. 2013. Až z obsahu týchto listín som sa dozvedela o tom, že bol vydaný pokyn predsedkyne súdu č. 17/2013, ktorý napádam touto ústavnou sťažnosťou.».

Sťažovateľka sa stotožňuje s argumentáciou vyjadrenou v uznesení krajského súdu z 21.   januára   2013   a na   základe   už   uvedených   skutočností   namieta,   že   postupom predsedníčky okresného súdu spočívajúcim vo vydaní pokynu č. 17/2013 z 5. februára 2013 došlo k namietanému porušeniu jej základných práv podľa ústavy a listiny.

Podľa sťažovateľky «Zákon č. 757/2004 o súdoch taxatívne vymedzuje prípady, kedy možno „prerozdeliť“   veci už pridelené senátu alebo sudcovi náhodným výberom.   Tieto možnosti sú striktne vymenované a rozvrh práce konkrétneho súdu nemôže byť s týmito zásadami v rozpore. To znamená, že predseda súdu ani súdna rada príslušného súdu nie sú oprávnení   zakomponovať   do   rozvrhu   práce   špecifické   ustanovenia,   ktoré   sú   v   rozpore so zákonom o súdoch. Takéto konanie je potrebné kvalifikovať ako svojvôľu a prekročenie zákonných oprávnení.

Predseda Okresného   súdu   v Pov.   Bystrici   JUDr.   H.   L.   tvrdí,   že v danej   veci je zákonným sudcom JUDr. L. V. Odvoláva sa pritom na bod 33 rozvrhu práce pre Okresný súd v Pov. Bystrici na kalendárny rok 2013. Tvrdím, že tento bod rozvrhu práce Okresného súdu v Pov. Bystrici je v rozpore so zákonom. V rozpore so zákonom potom konala aj predsedkyňa   Okresného   súdu   v   Pov.   Bystrici,   keď   vydala   pokyn   napadnutý   touto sťažnosťou. Nerešpektovala záväzné stanovisko nadriadeného súdu.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov.   Podľa   §   75   ods.   4   OSP   o   návrhu   na nariadenie   predbežného   opatrenia   rozhodne   súd   bezodkladne,   najneskôr   do   30   dní   po doručení návrhu. Táto zákonná lehota bola výrazne prekročená. Návrh som podala 5. 12. 2012 a súd rozhodol o mojom návrhu /opätovne/ až dňa 12. 3. 2013. V tomto konaní súdu vidím   prieťahy.   Žiadam   v   konaní   pred   Ústavným   súdom   priznať   porušenie   mojich základných práv a žiadam priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 Eur za   porušenie   oboch   mojich   základných   práv.   Finančné   zadosťučinenie   považujem   za primerané pri   nastolení spravodlivej   rovnováhy medzi   poškodením   mojich oprávnených záujmov a   protiprávnym   konaním   súdu.   Nezákonným postupom súdu vznikajú   v konaní prieťahy. Doteraz nie je právoplatne rozhodnuté o mojom návrhu na vydanie predbežného opatrenia   a   v   merite   veci   súd   ani   konať   nezačal.   Protiprávnym   postupom   súdu   som psychicky frustrovaná, som nútená zdolávať rôzne „procesné“ prekážky ešte predtým, ako sa začne konanie a dokazovanie vo veci samej. S vynaložením značného úsilia sa musím domáhať svojich základných práv na zákonného sudcu a na konanie bez prieťahov. Ako čiastočne primeranú ujmu považujem finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 Eur.».

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Predsedkyňa Okresného súdu v Považskej Bystrici JUDr. H. L. vydaním pokynu č.   17/2013   zo   dňa   5.   2.   2013   sp.   zn.   Spr   196/2013,   8   C   222/2012,   ktorým   určila,   že zákonným sudcom vo veci tunajšieho súdu 8 C 222/2012 je JUDr. L. V. porušila ústavné právo žiadateľky MUDr. A. P. zakotvené v článku 48 ods. 1 Ústavy SR a v článku 38 ods. I Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorých nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a základné právo sťažovateľky MUDr. A. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Pokyn predsedkyne Okresného súdu v Pov. Bystrici JUDr. H. L. č. 17/2013 z 5. 2. 2013 sp. zn. Spr 196/2013, 8 C 222/2012 sa zrušuje.

3. Sťažovateľke MUDr. A. P. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000 Eur, ktoré je povinný zaplatiť Okresný súd v Pov. Bystrici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd v Pov. Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľke MUDr. A. P. trovy právneho   zastúpenia   v   sume   331,12   Eur...   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

II.1   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   čl.   38   ods.   1   listiny   postupom   predsedníčky okresného   súdu   spočívajúcim   vo   vydaní   pokynu   č.   17/2013   z   5.   februára   2013, Spr 196/2013

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Ústavný súd preto viazaný sťažnostným petitom predbežne prerokoval najprv tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny postupom predsedníčky okresného súdu spočívajúcim vo vydaní pokynu č. 17/2013 z 5. februára 2013, Spr 196/2013, ktorým v konaní vedenom   týmto   súdom   pod   sp.   zn.   8   C   222/2012   určila   za   zákonného   sudcu JUDr. L.   V.   Predsedníčka   okresného   súdu   označený   pokyn   vydala   na základe   bodu   24 Rozvrhu práce Okresného súdu Považská Bystrica na rok 2013 — Spr. 1161/2012 z 27. novembra   2012   [ďalej   len   „rozvrh   práce   okresného   súdu“   (dostupný   na http://www.justice.gov.sk/Stranky/Sudy/Okresny-sud-Povazska-Bystrica/Rozvrh-prace.aspx)].

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že o návrhu sťažovateľky z 5. decembra 2012, ktorým sa domáhala nariadenia predbežného opatrenia, rozhodol okresný súd uznesením zo 17. decembra 2012 tak, že tento návrh zamietol (uznesenie vydal sudca okresného súdu JUDr.   L.   V.,   pozn.).   O   odvolaní   sťažovateľky   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo 17. decembra   2012   rozhodol   krajský   súd   uznesením   z   21.   januára   2013   tak,   že   uznesenie okresného súdu zo 17. decembra 2012 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s poukazom na § 221 ods. 1 písm. g) OSP, keďže v postupe okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   C 222/2012   zistil   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   okresnému   súdu   uložil   povinnosť „zabezpečiť, aby sa vec vrátila zákonnej sudkyni (JUDr. A. K., pozn.), ktorá bola určená za zákonného sudcu podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch v čase podania návrhu...“ (citované z uznesenia   krajského   súdu   z   21.   januára   2013,   pozn.).   Po   vrátení   veci   okresnému   súdu predsedníčka okresného súdu vydala pokyn č. 17/2013 z 5. februára 2013, Spr 196/2013, ktorým v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. 8 C 222/2012 určila za zákonného sudcu JUDr. L. V., na základe čoho následne tento rozhodol o návrhu sťažovateľky, ktorým sa domáhala nariadenia predbežného opatrenia, tak, že ho opätovne uznesením zamietol (uznesenie okresného súdu sp. zn. 8 C 222/2012 z 12. marca 2013, pozn.).

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

V zmysle § 205 ods. 2 písm. a) OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť okrem iného tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP.

V zmysle § 221 ods. 1 písm. g) OSP súd rozhodnutie zruší, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z obsahu sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka podala 27. marca 2013 proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C 222/2012-67 z 12. marca 2013 vydanému   sudcom   tohto   súdu   JUDr.   L.   V.   o   zamietnutí   jej   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia odvolanie, ktoré okrem iného odôvodnila v súlade s § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. 1 OSP tým, že o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhodol vylúčený sudca. Sťažovateľka teda v okolnostiach prerokúvanej veci využila   riadny   opravný   prostriedok,   v   rámci   ktorého   uplatnila   námietku,   že   v jej   veci rozhodol (ne)zákonný sudca. O odvolaní sťažovateľky je oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Z už citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že sťažovateľka mala možnosť namietať postup okresného súdu pri pridelení veci inému sudcovi (čo aj využila   podaním   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   8   C   222/2012-67 z 12. marca 2013) prostredníctvom riadneho opravného prostriedku — odvolania podaného proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   tento   prostredníctvom   (ne)zákonného   sudcu rozhodol   o jej návrhu   na nariadenie predbežného opatrenia,   a tým   dosiahnuť,   aby toto uznesenie okresného súdu bolo krajským (odvolacím) súdom preskúmané okrem iného aj z hľadiska, či okresný súd bol pri rozhodovaní správne obsadený, a teda či sťažovateľka nebola odňatá svojmu zákonnému sudcovi v dôsledku pokynu predsedníčky okresného súdu č.   17/2013   z   5.   februára   2013,   Spr   196/2013.   V   rozsahu   svojho   preskúmavacieho oprávnenia sa krajský (odvolací) súd v podstate musí vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľka uvádza aj v konaní pred ústavným súdom (aj keď s prihliadnutím   na petit   sťažnosti   v konaní pred   ústavným súdom   sťažovateľka   napáda postup administratívneho charakteru spočívajúci vo vydaní pokynu predsedníčky okresného súdu, ktorým bol v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. 8 C 222/2012 určený ako zákonný sudca JUDr. L. V., pozn.).

Navyše,   v   zmysle §   237   písm.   g)   OSP nesprávne obsadenie   súdu,   resp.   odňatie účastníka jeho zákonnému sudcovi, zakladá aj právo na podanie dovolania – mimoriadneho opravného prostriedku, a to proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom ústavný súd považuje dovolanie za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05).

Vzhľadom na skutočnosť, že o ochrane sťažovateľkou označeného základného práva je oprávnený a aj povinný konať a rozhodovať všeobecný súd (krajský súd, pozn.), ústavný súd   tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny pri predbežnom prerokovaní, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poznamenať,   že v posudzovanom   prípade   sťažovateľka   napáda   postup   predsedníčky   okresného   súdu (konajúcej v mene okresného súdu, pozn.), výsledkom ktorého bolo vydanie pokynu ako iného aktu riadenia tohto súdu v súlade s rozvrhom práce okresného súdu, ktorým bol vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 8 C 222/2012 určený za zákonného sudcu JUDr. L.   V.   Postup   predsedníčky   okresného   súdu   pri   vydaní   pokynu   je   postupom administratívneho   charakteru   upraveným   jednak   zákonom   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)   a jednak   rozvrhom   práce   okresného   súdu,   v ktorom   sa   bezprostredne nerozhoduje   o konkrétnych   právach   a povinnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických osôb.   Za   týchto   okolností   by   ústavný   súd   uplatnením   formalistického   prístupu k preskúmaniu   tejto   časti   sťažnosti   v zhode   s príslušnou   časťou   jej   petitu   mohol konštatovať, že namietaný postup predsedníčky okresného súdu ratione materiae nepatrí pod ochranu garantovanú prostredníctvom čl. 127 ods. 1 ústavy, a na tomto základe túto časť   sťažnosti   sťažovateľky   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom predsedníčky okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 222/2012 vydaním pokynu č. 17/2013 z 5. februára 2013, Spr 196/2013

Ústavný súd aj v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v danom prípade navyše zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len v súvislosti s tým postupom (postup   predsedníčky   okresného   súdu   vydaním   pokynu   č.   17/2013   z 5.   februára   2013, Spr 196/2013, pozn.), ktorý sťažovateľka namieta v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   opätovne   poznamenáva,   že   postup   predsedníčky okresného súdu pri vydaní pokynu (iného aktu riadenia okresného súdu, pozn.) je postupom administratívneho   charakteru   upraveným   jednak   zákonom   o súdoch   a jednak   rozvrhom práce   okresného   súdu,   ktorý   nepodlieha ratione   materiae ochrane základného   práva   na prerokovanie   vec   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   keďže   nejde o konanie, v ktorom by sa bezprostredne rozhodovalo o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb (m. m. IV. ÚS 241/07, IV. ÚS 210/2011, IV. ÚS 326/2011).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nezistil   medzi   sťažovateľkou   namietaným porušením   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   a postupom   predsedníčky   okresného   súdu   spočívajúcim   vo   vydaní pokynu č. 17/2013 z 5. februára 2013, Spr 196/2013, takú príčinnú súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti reálne mohol dospieť k vysloveniu jeho porušenia. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako   celok,   bolo bez právneho   dôvodu,   aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2013