znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 242/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia E., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sži 10/2009 z 21. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť občianskeho združenia E. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2010 doručená   sťažnosť   občianskeho   združenia   E.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sži 10/2009 z 21. apríla 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ dna 14. 06. 2007 podal v zmysle ust. § 68 zákona č. 372/1990 Zb. na Obvodnom úrade v B. (ďalej len „ObÚ“) návrh na prejednanie priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa ust. § 42a ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb., ktorého sa páchateľ dopustil tým, že v zákonnej lehote, a ani po jej uplynutí, nesprístupnil požadované informácie,   ani   nevydal   zamietavé   rozhodnutie   v   zmysle   zákona   č.   211/2000   Z.   z. o slobodnom prístupe k informáciám.

ObÚ rozhodnutím zo dňa 15. 10. 2007, č. OVVS-Pr-2053/1-378-07-Ľ.H./V-17 uznal páchateľa priestupku vinným a uložil mu pokutu.

Ministerstvo vnútra SR (ďalej   len „MV   SR“)   rozhodnutím zo dňa 26.   05.   2008, č. SVS-230-2008/00885TFV rozhodnutie ObÚ v celom rozsahu zrušilo s odôvodnením, že konanie páchateľa nenaplnilo skutkovú podstatu priestupku a teda priestupkové konanie malo byť zastavené podľa ust. § 76 ods. 1 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb.

Rozhodnutie MV SR sťažovateľ dňa 02. 06. 2008 napadol žalobou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „KS BA“).

KS BA rozsudkom zo dňa 11.   06.   2009,   č. k. 1S 98/2008-42 žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že sťažovateľ nie je na jej podanie aktívne legitimovaný, nakoľko napadnutým   rozhodnutím   nebol   priamo   dotknutý   na   svojich   právach   alebo   právom chránených záujmoch.

Proti rozsudku KS BA podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd SR (ďalej len „NS SR“) uznesením zo dňa 21. 04. 2010, č. k. 3Sži 10/2009   rozsudok   KS   BA   zrušil   a   konanie   zastavil   z   tých   istých   dôvodov,   aké   uviedol v rozsudku KS BA.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 21. 04. 2010, sp. zn. 3Sži 10/2009 porušil základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 04. 2010, sp. zn. 3Sži 10/2009 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažnosť   sťažovateľa   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smeruje   proti   napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike   vyplýva, že   ústavný   súd   nie   je súdom   vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej   normy   zo   strany   všeobecného   súdu,   ktorá   zásadne   popiera   účel   a   význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, už absentujú,   sú   zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky, prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnymi závermi najvyššieho súdu, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných právnych noriem v jeho právnej veci. Ústavný súd posudzoval, či najvyšší súd napadnutým uznesením mohol porušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy tým, že zrušil   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   a konanie   zastavil   z dôvodu,   že   nepriznal sťažovateľovi aktívnu legitimáciu v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu o priestupku, ktoré sa začalo na jeho návrh.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   §   247   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   sa   podľa ustanovení tejto hlavy (druhej hlavy piatej časti, pozn.) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická   alebo právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250 ods. 2 OSP žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Najvyšší súd v konaní skúmal, či sú dané podmienky aktívnej procesnej legitimácie žalobcu, a vzhľadom na jeho zistenie, že rozhodnutie správneho orgánu svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu   žalobcu, t. j. nezasahuje do   právnej sféry   sťažovateľa ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia, nepovažoval toto rozhodnutie za ukracujúce práva sťažovateľa.

Vo   vzťahu   k   nedostatku   aktívnej   procesnej   legitimácie   žalobcu   najvyšší   súd v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, prejednal vec na pojednávaní dňa 18. 02. 2010 a za prítomnosti účastníkov konania skúmal, či sú splnené procesné podmienky na meritórne prejednanie veci a meritórne rozhodnutie. Predseda senátu na pojednávaní dňa 18. 02. 2010 oznámil účastníkom konania, že pojednávanie   bolo   nariadené   z   tohto   dôvodu,   že   zo   spisu   nie   je   osvedčené   splnenie procesnej podmienky podľa § 247 ods. 1 OSP, t. j. ukrátenie žalobcu ako právnickej osoby na právach rozhodnutím a postupom žalovaného, pretože v danom prípade išlo o zisťovanie existencie priestupku u obvineného z priestupku Ing. I. Š. a ukladanie sankcie tejto osobe.... Najvyšší   súd   preto   na   pojednávaní   dňa   18.   02.   2010   za   prítomnosti   účastníkov konania zisťoval splnenie procesných podmienok a najmä skúmal, či žalobca je osobou oprávnenou na podanie žaloby v súlade s § 250 ods. 2 veta prvá O. s. p.

Podľa § 247 ods. 1 O. s. p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250 ods. 2 O. s. p. veta prvá žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá   o   sebe   tvrdí,   že   ako   účastník   správneho   konania   bola   rozhodnutím   a   postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach.

Aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 O. s. p., ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby v sebe zahŕňa kumulatívne   dva   predpoklady,   a   to   postavenie   účastníka   správneho   konania   a   súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím, vydaným v správnom konaní. Je nesporné, že žalobca E., B. bol ako navrhovateľ účastníkom priestupkového konania v zmysle ust. § 72 písm. d/ v spojení s § 68 ods. 1 zák. SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. V priestupkovom konaní sa však rozhodovalo o obvinení z priestupku a uložení sankcie   Ing.   I.   Š.   a   týmto   rozhodnutím   nebol   žalobca   ukrátený   na   právach,   pretože rozhodnutie   o   priestupku   sa   osobne   týka   iba   osoby   obvinenej   z   priestupku   a   svojimi účinkami   nezasahuje   do   právnej   sféry   žalobcu   ani   nespôsobuje   zmenu   jeho   právneho postavenia.

Podľa   najvyššieho   súdu   žalobca   nie   je   oprávnenou   osobou   na   podanie   žaloby, pretože rozhodnutím žalovaného č. SVS-230-2008/00885TFV zo dňa 26. 05. 2008, ktorým zrušil rozhodnutie Obvodného úradu v B., odboru všeobecnej vnútornej správy č. OVVS-Pr- 2053/1-378-07-Ľ.H./V-17 zo dňa 15. 10. 2007, ktorým bol Ing. I. Š. uznaný vinným zo spáchania priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb., nebolo rozhodnuté o jeho právach alebo povinnostiach, z čoho vyplýva, že týmto rozhodnutím nemôže byť ani ukrátený na svojich právach.

V   konaní   nebolo   osvedčené   splnenie   procesnej   podmienky   osoby   oprávnenej   na podané žaloby. Procesné podmienky sa skúmajú v každom štádiu súdneho konania a pokiaľ nie sú splnené tak sa konanie musí zastaviť. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S/98/2008-42 zo dňa 11. 06. 2009 zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. a konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p. zastavil, pretože žalobca nie je osobou aktívne procesne legitimovanou na podanie žaloby v zmysle § 250 ods. 2 O. s. p.“

Legislatívna konštrukcia správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku vychádza z čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže obrátiť ten, kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom ústava umožňuje zákonodarcovi obmedziť možnosti prístupu   jednotlivca   na   súd   a   zároveň   ustanovuje   hranice   takej   možnosti   tým,   že preskúmanie   rozhodnutí   týkajúcich   sa   základných   práv   a   slobôd   nesmie   byť   spod právomoci súdu vylúčené. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky súdnej kontroly v správnom súdnictve v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti   Občianskeho   súdneho   poriadku (Rozhodovanie   o   žalobách   proti   rozhodnutiam a postupom   správnych   orgánov.) nestačí,   že žalobca bol   účastníkom   správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe   tvrdené   a   podložené   a   aspoň   potenciálne   možné.   Ako   vyplýva   z   uvedeného, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   preskúmal   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sži 10/2009 z 21. apríla 2010 v naznačenom smere a zistil, že odôvodnenie rozhodnutia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, prečo nepovažoval sťažovateľa za osobu aktívne procesne legitimovanú v konaní o preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov. Rozhodnutie nie je ani arbitrárne a ani neodôvodnené.

Na   uvedenom   nič   nemení   ani   odpoveď   na   otázku,   či   právo   podať   návrh   na prerokovanie   priestupku   spadá   pod   rozsah   ochrany   čl.   46   ods.   1   ústavy   tak,   ako   to s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 398/2009 z 31. marca 2010 tvrdí v odôvodnení sťažnosti sťažovateľ. Článok 46 ods. 1 ústavy však negarantuje ani výsledok priestupkového konania v súlade s návrhom na prerokovanie priestupku a ani negarantuje osobe,   ktorá   spáchanie   priestupku   oznámila,   možnosť   podrobiť   správne   rozhodnutie o priestupku súdnemu preskúmaniu žalobou v rámci správneho súdnictva.

Ústavný   súd   taktiež   v   súlade   s   doterajšou   judikatúrou   konštatuje,   že   úlohou všeobecného   súdu   pri   rozhodovaní   o   preskúmanie   zákonnosti   správnych   rozhodnutí v zmysle čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy je zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, ktorého zákonnosť má byť predmetom súdneho preskúmavania, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie   svojím   obsahom   nedotýka   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd účastníka   konania.   Postup   súdu,   v   ktorom   zanedbal   niektorý   z   týchto   prvkov,   zakladá porušenie základného   práva podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   (III.   ÚS   43/03,   II.   ÚS   236/02, II. ÚS 50/01).

Ustanovenie   čl.   46   ods.   2   poslednej   vety   ústavy   sa   vzťahuje   na   situácie,   keď zákonodarca obmedzí možnosť súdneho prieskumu správnych rozhodnutí určitého druhu. Aj v takom prípade musí byť umožnené dotknutej osobe obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie správneho rozhodnutia inak vylúčeného zo súdneho preskúmania, ak sa týka základných práv a slobôd. Takýto účinok napadnutého rozhodnutia nepriamo vplýva aj na rozsah   aktívne   procesne   legitimovaných   osôb   na   konanie   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia. Ak súd skúma, či napadnuté rozhodnutie ukracuje žalobcu na právach, skúma aj   to,   či   je   tento   ukrátený   na   svojich   základných   právach   a   slobodách.   Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu týkajúce sa podmienky ukrátenia sťažovateľa na jeho   právach   zahŕňa   aj   ukrátenie   na   akýchkoľvek   subjektívnych   právach   a   právom chránených záujmoch vrátane tých, ktoré sú garantované ústavou.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 2 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom a tiež ani to, že by závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011