znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 242/2010-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   17. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. Z. D., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 2 a 3 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1, 2   a   ods. 3   písm. b)   a c)   a čl. 13   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom sp. zn. 2 T 149/2007 a jeho rozsudkom z 19. decembra 2007 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 67/2008 a jeho uznesením z 18. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2008 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 37 ods. 2 a 3 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom sp. zn. 2 T 149/2007 a jeho   rozsudkom   z 19.   decembra   2007   a postupom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 To 67/2008   a jeho   uznesením z 18. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného   súdu   sp. zn.   2 T 149/07   z 19.   decembra   2007   uznaný   za   vinného   z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti označeného rozsudku. Podľa § 157 ods. 2 s použitím § 36 písm. j) a § 38 ods. 3 Trestného zákona mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere pätnásť mesiacov so skúšobnou dobou vo výmere dvoch rokov. Zároveň mu bol podľa § 61 ods. 1 a 2 Trestného zákona uložený aj trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá   akéhokoľvek   druhu   na   dobu   dvoch   rokov.   Proti   uvedenému   prvostupňovému rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp. zn. 3 To 67/2008 z 18. novembra 2008 tak, že podľa § 319 Trestného poriadku jeho odvolanie (ako aj odvolanie podané Okresnou prokuratúrou Komárno) ako nedôvodné zamietol.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že do konania v jeho trestnej veci pribratý znalec z odboru dopravy a dopravných nehôd nezohľadnil pri vypracovaní znaleckého posudku všetky údaje, na ktoré poukazoval, ako aj to, že znalec nedal odpovede na všetky otázky, ktoré bolo v rámci trestného konania potrebné zodpovedať. Nedostatky znaleckého posudku sťažovateľ   zo   svojho   pohľadu   v sťažnosti   podrobne   analyzuje   dospejúc   k názoru,   že „znalec Ing. B. nevzal do úvahy a znalecky neskúmal mnou vyššie uvedené dôkazy a teda ani ich nemohol vyhodnotiť a takto nemohli byť výsledky použité v tomto trestnom konaní, čo je jasným dôkazom nedostatočného dokazovania a tým nenáležitého zistenia skutkového stavu veci, následkom čoho vyhlásený rozsudok nemôže byť spravodlivý...“.

Za porušenie   princípu   rovnosti   strán   v trestnom   konaní,   ako   aj   porušenie   práva na obhajobu považuje sťažovateľ to, že jeho návrh na odročenie hlavného pojednávania z dôvodu predloženia nového znaleckého posudku bol okresným súdom zamietnutý. Preto si na vlastné náklady zabezpečil vypracovanie nového znaleckého posudku, v ktorom nový znalec „odpovedal úplne odlišne na položené otázky, ako prvý znalec“. Závery nového znaleckého posudku, z ktorých vyplýva, že sťažovateľ neporušil dopravné predpisy a ani nezapríčinil   zrážku   oboch   vozidiel,   sú   pre   sťažovateľa   dôležité,   pretože   zásadným spôsobom   ovplyvnili   jeho   postavenie   v trestnej   veci.   Keďže   krajský   súd   pri   svojom rozhodovaní nevzal do úvahy aj znalecké zistenia nového znaleckého posudku a nenariadil kontrolné   znalecké   dokazovanie,   sťažovateľ   sa   s jeho   uznesením   z 18. novembra   2008 nestotožňuje, a preto podáva túto sťažnosť.

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal   nález, ktorým vysloví, „že v uznesení Krajského súdu v Nitre pod č. 3 To 67/2008 zo dňa 18. 11. 2008 a tiež v konaní pred odvolacím súdom v Nitre pod č. 3 To 67/2008 a v rozsudku Okresného súdu   v Komárne   pod   č. k.   2 T 149/07   zo   dňa   19. 12. 2007   a tiež   v konaní   pred prvostupňovým   súdom   v Komárne   pod   č. k.   2 T 149/07   boli   porušené   základné   práva a slobody sťažovateľa zakotvené v Ústave SR v čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3, zakotvené v Listine základných práv a slobôd v čl. 37 ods. 2, ods. 3 a čl. 40 ods. 3, zakotvené v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3   písm. b),   ods. 3   písm. c)   a   čl. 13   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie,   a aby   bolo rozhodnuté o priznaní finančného zadosťučinenia vo výške 200.000 Sk.“.

Sťažovateľ taktiež žiada o „náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré trovy považuje za účelne vynaložené“.

V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že okresnému súdu bolo 13. januára 2009 doručené dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského   súdu   sp. zn.   3 To 67/2008   z 18.   novembra   2008.   Vec   bola   21.   októbra   2009 predložená   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) na rozhodnutie o dovolaní. Ku dňu predbežného prerokovania sťažnosti nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu   subsidiarity   je   to,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 3 To 67/2008 a jeho uznesením z 18. novembra 2008, ako aj konania na prvostupňovom súde z hľadiska rešpektovania označených práv sťažovateľa, v dôsledku namietaného porušenia ktorých sa domáha, ako v konaní pred ústavným súdom, tak zároveň aj podaním dovolania najvyššiemu súdu, zrušenia oboch namietaných uznesení a vrátenia veci   na   nové   konanie.   V   okolnostiach   daného   prípadu   sťažovateľ   podaním   dovolania (v zásade totožným s argumentáciou uplatnenou v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (najvyšší   súd   ako   dovolací   súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu   vo veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená   samotné   podanie   oprávnenou   osobou,   ale až rozhodnutie   o ňom   príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo   základnej   slobody   a nebol   s ich uplatnením úspešný, môže predložiť – s použitím sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať,   že   sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o ústavnom   súde   a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.   Toto „poradie“ sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 Trestného poriadku).

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 145/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že   v prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v tejto   súvislosti   taktiež   judikoval (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   III. ÚS 167/2010,   IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu (porovnaj rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť   č. 46129/99,   a   jeho   body   51,   53,   54,   ako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych   sťažovateľov   k obdobnému   postupu,   aký   zvolil   v okolnostiach   daného prípadu   sťažovateľ,   t. j. k paralelnému   podávaniu   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010