znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 242/09-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb 260/96 zo 16. mája 2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 19/2008 z 29. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2009 doručená sťažnosť Ing. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   30   Cb   260/96 zo 16. mája 2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 19/2008 z 29. apríla 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Skutkový stav:

1) Dňa 20. 5. 1993 podaná žaloba na OS Ba 1 – príl. 1.

2) Dňa 2. 12. 1996 doručené z OS Ba 1 oznámenie o odstúpení časti žaloby voči V. a. s. na MS B. a voči Obv. úradu B. III na OS Ba 3 – príl. 2.

3)   Dňa   16.   1.   1997   OS   Ba   3   zastavuje   konanie   (právopl.   18.   11.   1997)   a spis odstupuje Obv. úradu B. – príl. 3.

4)   Podaním   z 23.   12.   1997   oznamuje   môj   klient   Obv.   úradu   B.   ukončenie   živn. činnosti, čomu úrad vyhovel rozhodnutím zo 17. 2. 1998 – príl. 4.

5) NS SR 24. 7. 2001 zrušuje uznesenie KS Ba z 2. 2. 2001 o zastavení konania – príl. 5.

6) Dňa 25. 6. 1993 V. a. s. uložila peniaze klienta na pôvodný účet, ktorý začala viesť ako zmluvu o bankovom uložení veci, čo môjmu klientovi tel. oznámil v júni 1994 riaditeľ pobočky, na základe čoho môj klient požiadal o prevod sumy 330.000 Sk na jeho účet v Ľ. a sumu 7.102 Sk žiadal ďalej ponechať na pôv. účte – príl. 6.

7) Podaním z 15. 11. 2001 upravujem petit žaloby na základe aktuálneho stavu veci po 8 rokoch od podania žaloby, čo súd pripustil uznesením z 24. 1. 2003 – príl. 7.

8) Rozsudkom zo 16. 5. 2006 KS Ba žalobu zamietol na základe odporcom vznesenej námietke premlčania bez akéhokoľvek dokazovania vo veci samej – príl. 8.

9) Dňa 13. 7. 2006 podané odvolanie s uvedením skutočného stavu veci – príl. 9.

10)   Dňa 3.   6.   2009 doručený potvrdzujúci rozsudok NS SR,   ignorujúci skutočný skutkový stav – príl. 10.

Za skutočnosti, že tu je zmluva o bankovom uložení veci, nemohlo dôjsť k premlčaniu vydania uloženej istiny 7.102 Sk, a už vôbec nie k premlčaniu náhrady škody vyčíslenej len minimálne a to sumou 90.148 Sk, uplatnenej už v pôvodnej žalobe z roku 1993 a uvedenej v upravenom žalobnom petite, pripustenom súdom.

Poukazujem ešte na skutočnosť, že KS Ba a NS SR vybrali od môjho klienta súdny poplatok 9.725 Sk a preto bolo ich povinnosťou vo veci riadne konať.

Na   základe   takéhoto   postupu   tak   KS   Ba   ako   aj   NS   SR   došlo   u môjho   klienta k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, keď súd jednak neurobil žiadne dokazovanie vo veci samej ale vyhovel neopodstatnene vznesenej námietke premlčania, jednak NS SR nevytýčil termín ústneho konania, čím bola môjmu klientovi odňatá možnosť konať pred súdom a rozsudok súdu I. st. na neverejnom konaní potvrdil.“

S poukazom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 30 Cb 260/96 na KS Ba (1 Obo 19/2008 na NS SR) porušili základné právo Ing. R. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Rozsudky Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Bratislave sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave.

3.   Ing.   R.   K.   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   7.000   EUR,   ktoré   sú   povinní vyplatiť   spoločne   a nerozdielne   KS   Ba   a NS   SR   v lehote   30   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia.

4. Ing. R. K. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré sú KS Ba a NS SR povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do rúk advokátky v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb 260/96 zo 16. mája 2006.

Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľa je tu ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tak,   ako   to   tvrdí   v sťažnosti,   a či   je   potrebné   zrušovať   napadnuté   rozhodnutie   alebo rozhodnúť iným zákonom dovoleným spôsobom.

Sťažovateľ tým, že podal odvolanie proti predmetnému rozsudku krajského súdu na najvyššom súde, sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb 260/96 zo 16. mája 2006 pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 19/2008 z 29. apríla 2009, ktorým tento súd potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 30 Cb 260/96-79 zo 16. mája 2006.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu   ochranu,   avšak   len   za   predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho konania.   Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

V predmetnej   veci   sťažovateľa   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Obo   19/2008 z 29. apríla   2009   potvrdil   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   30   Cb   260/96-79 zo 16. mája   2006,   keď   sa   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu   z dôvodu   ich   vecnej správnosti.

Pretože v súlade s doterajšou   judikatúrou   ústavného súdu, ako už bolo uvedené, skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Najvyšší súd v odôvodnení označeného rozsudku uviedol, že nepovažoval odvolanie sťažovateľa za dôvodné, pričom ďalej konštatoval:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolanie navrhovateľa podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľ sa návrhom došlým súdu 20. 05. 1993 pôvodne voči odporcovi domáhal odstránenia bezprávneho stavu a náhrady spôsobených škôd.   Konkrétne   žiadal,   aby   súd   odporcovi   uložil   povinnosť   ďalej   viesť   bežný   účet vydavateľstva   R.   č...   a poskytnúť   navrhovateľovi   všetky   patriace   výpisy   z neho   ako rovnopisy originálov počnúc č. 1/91 a uhradiť trovy konania. Podaním zo dňa 15. 11. 2001 navrhol   zmenu   petitu   a žiadal,   aby   súd   odporcu   zaviazal   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu 7 102,42 Sk s úrokom z omeškania 22 % od 01. 05. 1993 do zaplatenia a ďalej sumu 90 148 Sk, ktorá predstavuje úrok z omeškania 22 % zo sumy 330 000 Sk za obdobie od 01. 05. 1993 do 04. 07. 1994. Súd uznesením zo dňa 24. 01. 2003 č. k. 30 Cb 260/96-67 zmenu návrhu pripustil.

Medzi   účastníkmi   nie   je   sporné,   že   dňa   24.   07.   1991   na   základe   žiadosti navrhovateľa odporca zriadil bežný účet č... pod obchodným menom R.,   vydavateľstvo. Odporca   zmluvu   o bežnom   účte   písomne   vypovedal   podľa   §   715   Obch.   zák.   s tým,   že výpovedná lehota uplynie dňom 31. 03. 21993. Súčasne ho vyzval, aby k uvedenému termínu oznámil svoje dispozície, týkajúce sa zostatku finančných prostriedkov na účte.

Podľa § 100 ods. 1 Obč. zák., právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone   ustanovenej   (§   101   až   §   110).   Na   premlčanie   súd   prihliadne   len   na   námietku dlžníka.   Ak   sa   dlžník   premlčania   dovolá,   nemožno   premlčané   právo   veriteľovi   priznať. Podľa   odseku   2   veta   prvá   tohto   ustanovenia,   premlčujú   sa   všetky   majetkové   práva s výnimkou vlastníckeho práva. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá. Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že vlastnícke právo a takisto aj práva z vkladov na vkladných knižkách alebo iných formách vkladov a bežných účtoch sa nepremlčujú, pokiaľ vkladový vzťah trvá.

V danom prípade, k uzatvoreniu zmluvy o bežnom účte došlo 24. 07. 1991, t. j. za účinnosti   Hospodárskeho   zákonníka.   S poukazom   na   ust.   §   763   ods.   1   Obchodného zákonníka, v prejednávanej veci je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka.   Tento   právny   vzťah   sa   považuje   za   obchodný   záväzkový   vzťah   zo   zmluvy o bežnom   účte,   a to   bez   ohľadu   na   povahu   účastníkov   (§   708   a nasl.   Obchodného zákonníka).   Odporca   listom   zo dňa 10.   02.   1993 bežný účet č...   vedený v banke zrušil výpoveďou   podľa   §   715   ods.   2   Obchodného   zákonníka   z dôvodu,   že   nie   sú   splnené podmienky na vedenie účtu podnikateľa s tým, že výpovedná lehota uplynie dňom 31. 3. 1993. Pri práve na peňažné prostriedky uložené na bežnom účte alebo vkladovom účte plynie premlčacia doba odo dňa zániku zmluvy o vedení týchto účtov (§ 396 Obchodného zákonníka).   Z uvedeného   ustanovenia   teda   vyplýva,   že   právo   na   vydanie   prostriedkov uložených na bežnom a vkladovom účte pri plynutí premlčania sa viaže na moment zániku príslušných zmlúv. Dňom zániku zmluvy je deň nasledujúci po uplynutí výpovednej lehoty. Súd prvého stupňa správne ustálil, že došlo k zániku zmluvy o bežnom účte, navrhovateľ svoj návrh uplatnil až podaním zo dňa 15. 11. 2001, t. j. po uplynutí premlčacej doby, ktorá v zmysle § 397 Obch. zák. je štyri roky. Odporca v priebehu konania vzniesol námietku premlčania   nároku   dôvodne,   v dôsledku   čoho   premlčané   právo   súdnym   rozhodnutím navrhovateľovi nemožno priznať.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   odvolací   súd   odvolaniu   navrhovateľa   nevyhovel a napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 2 O. s. p. v tejto časti potvrdil.“

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje (v sťažnosti pritom uvádza tie isté argumenty, ktoré uviedol aj v odvolaní), nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a k vysloveniu záveru o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Aj   stabilná   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04)   a v tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť   do právneho názoru najvyššieho súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe týchto záverov   ústavný   súd sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako celok a o jeho ďalších požiadavkách už nerozhodoval.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznačí právo na úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   (II.   ÚS   4/94   mutatis mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009