znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 242/08-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom Mgr. R. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Katastrálneho úradu v Ž., Správy katastra   M.,   nevykonaním   záznamu   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   zapísaným na liste   vlastníctva   č. 4224,   katastrálne   územie   M.,   do   katastra   nehnuteľností   podľa právoplatného   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4 Cdo 33/06 z 28. februára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   s. r. o.,   o d m i e t a   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2007 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Katastrálneho   úradu   v Ž., Správy katastra M. (ďalej len „správa katastra“), nevykonaním záznamu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam   zapísaným   na   liste   vlastníctva   č. 4224,   katastrálne   územie   M.,   a to stavby č. súp. (...) postavenej na parcele č. 459 a parcele č. 459 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1 381 m2 do katastra nehnuteľností podľa právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   4 Cdo 33/06   z 28. februára 2006.

Sťažovateľka uviedla, že je vlastníčkou označených nehnuteľností s tým, že v čase podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   je   ako   vlastník   týchto   nehnuteľností   v katastri nehnuteľností zapísaná iná právnická osoba, a to obchodná spoločnosť S., s. r. o., M. (ďalej len   „S.,   s. r. o.“).   Spoločnosť   S.,   s. r. o.,   bola   ako   vlastník   predmetných   nehnuteľností zapísaná   do   katastra   nehnuteľností   na   základe   rozsudku   Okresného   súdu   M.   (ďalej   len „okresný   súd“)   sp. zn.   5 C/115/04   zo   7. septembra 2005,   pričom   podľa   sťažnosti „Právoplatnosť tohto rozsudku bola zrušená rozsudkom NS SR č. 4 Cdo 33/06. Keďže bol toto   jediný   titul   pre   konštatovanie   vlastníckeho   práva   spoločnosti   S.,   s. r. o.,   je zrejmé, že zrušujúcim rozsudkom NS SR tento titul sa zrušuje, t. z. ako keby nebol nikdy právoplatný a teda neexistuje právny ani faktický dôvod pre stav zápisu v LV v prospech spoločnosti S., s. r. o.“.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že „Dňa   16. 5. 2005   sťažovateľka ako   predávajúci zo Zmluvy   o   predaji   časti   podniku   uzavretú   s   kupujúcim   -   spoločnosťou   S.,   s. r. o.,   Ž., IČO: (...), zapísaná v OR OS Ž. v Odd.: Sro, Vl. č.: 16086/L podala na Katastrálnemu úradu Ž., Správa katastra M. návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Tým sa začalo vkladové konanie č. V 1601/2005, v ktorom až doteraz odmieta Katastrálny úrad Ž., Správa katastra M. povoliť vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúceho - spoločnosti   S.,   s. r. o.   V rámci   tohto   konania   došlo   zo   strany   Katastrálneho   úradu   Ž., Správy katastra M. k niekoľkonásobným pochybeniam, čo bolo konštatované nadriadenými orgánmi Katastrálneho úradu Ž., Správy katastra M., resp. súdnymi orgánmi...“.

Za   jedno   z takýchto   pochybení   zo   strany   správy   katastra   považuje   sťažovateľka «rozhodnutie   o zamietnutí   vkladu   zo   dňa   10. 2006.   Voči   nemu   sa   sťažovateľka   dňa 6. 3. 2006 odvolala, na čo Krajský súd Žilina rozhodol v rozsudku 10 Sp/10/2006 zo dňa 24. 7. 2006   o nezákonnosti   rozhodnutia   Správy   katastra   ako   aj   o tom,   že   rozsudok č. 5 C/115/04-80   zo 7. 9. 2005 „M.,   s. r. o.   nezaväzuje,   pretože   nebola   účastníkom uvedeného konania“».

Ak Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 10 Sp/10/2006 z 24. júla 2006 uviedol, že nevidí dôvod na nezapísanie vlastníckeho práva   zo   zmluvy   o predaji   časti   podniku   medzi   nadobúdateľom   a sťažovateľkou,   podľa sťažovateľky to znamená, že pre „Katastrálny úrad Ž., Správu katastra určil vlastníka nehnuteľností, ktorým je spoločnosť M., s. r. o.

V tomto konaní bola účastníkom Správa katastra M. ako odporca, ako účastníkovi konania   jej   muselo   byť   rozhodnutie   KS   Žilina   doručené,   toto   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť dňa 4. 8. 2006, z čoho vyplýva, že minimálne toto bol prvý deň lehoty pre rozhodnutie   o zázname   vlastníckeho   práva   alebo   oprave   chýb   v katastri   nehnuteľností k predmetným nehnuteľnostiam.

Vedomosť   o zrušujúcom   rozsudku   NS   SR   č. k.   4 Cdo 33/06   mala   preukázateľne Katastrálny úrad Ž., Správa katastra M. však už dňa 3. 5. 2006 prostredníctvom podania uskutočneného navrhovateľom.“.

V opise skutkového stavu, v ktorom vidí porušenie svojho označeného základného práva, pokračuje sťažovateľka poukazom na to, že „Dňa 3. 5. 2006... podala na Katastrálny úrad   Ž.,   Správu   katastra   M.   vyššie   zmienený   a   priložený   návrh   na opravu   chýb v katastrálnom operáte, čím sa začalo konanie č. X 103/2006. Katastrálny úrad Ž., Správa katastra M. vzápätí dňa 4. 8. 2006 konanie prerušila, pretože je podľa Katastrálneho úradu Ž. Správy katastra M. pre rozhodnutie v tomto konaní potrebné vyriešenie predbežných otázok   spočívajúcich   vo   výsledkoch   konania   V 1601/2005   a X 32/2006.   Toto   prerušenie však bolo nezákonné a keďže sa voči nemu nemožno odvolať a nie je ani preskúmateľné súdom, sťažovateľka voči nemu podala Podnet na preskúmanie rozhodnutia Správy katastra M. mimo odvolacieho konania dňa 20. 10. 2006. (Preskúmanie tohto rozhodnutia mimo odvolacieho   konania   má   mimoriadny   charakter, nie je   teda   prekážkou   pre   konanie a rozhodnutie súdu podľa § 247 ods. 2 OSP, okrem toho až doteraz Katastrálny úrad Ž. na tento   podnet   sťažovateľky   nereagoval).   Správny   orgán   nijakým   spôsobom,   napriek žiadnym   pochybnostiam   o   vlastníckom   práve   navrhovateľa,   neuviedol   skutočný   stav   do súladu so stavom zapísaným.“.

Následne   sťažovateľka   podávala správe   katastra   opakované návrhy   na   vykonanie záznamu,   resp.   opravu   chýb   s tým,   aby   bola   ako   vlastníčka   uvedených   nehnuteľností zapísaná v katastri nehnuteľností.

Sťažovateľka sa ďalej zmieňuje o tom, že „Dňa 5. 10. 2006 podala spoločnosť S., s. r. o. návrh na začatie konania proti nečinnosti Správy katastra M. vo veci vkladového konania č. V 1601/2005 ohľadom predmetných nehnuteľností. Krajský súd Žilina uznesením č. 10 S 176/2006-13 zo dňa 8. 11. 2006 rozhodol, že Správa katastra M. v predmetnom konaní porušila zákon o uložil jej konať. Krajský súd v Žiline v predmetnom konaní nemal pochybnosť, kto je vlastníkom nehnuteľností...

Dňa   1. 12. 2006   rozhodla   Katastrálny   úrad   Ž.,   Správa   katastra   M.   o zamietnutí návrhu   na   vklad   v   konaní   č. V 1601/2005,   pričom   účastníkmi   právneho   úkonu   (zmluvy o predaji   časti   podniku)   boli   sťažovateľka   ako   vlastník   a   nadobúdateľ   -   spoločnosť   S., s. r. o. Katastrálny úrad Ž., Správa katastra M. nerozhodla o zamietnutí návrhu na vklad z dôvodu, že sťažovateľka nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností a teda nemá právo s nimi disponovať, ale z iného dôvodu. Z toho vyplýva, že Katastrálny úrad Ž., Správa katastra   M.   vie,   že   vlastníkom   nehnuteľností   je   M.,   s. r. o.   a napriek   tomu   nesprávny zapísaný údaj nenapraví.“.

Sťažovateľka   vzhľadom   na   to,   že   správa   katastra   napriek   jej   úkonom   vo veci nekonala,   podala   16. februára 2007   krajskému   súdu   podľa   § 250t   a nasl.   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) žalobu proti jej nečinnosti.

Vyslovenia porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   sa   sťažovateľka   domáha   z dôvodu,   že   jej „ako   vlastníkovi   predmetných nehnuteľností je upieraná orgánom verejnej správy katastrálnym zákonom reglementovaná riadna evidencia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a tým sťažovateľka nemôže vystupovať voči tretím osobám ako oprávnená osoba k nehnuteľnosti“.

Ústavný súd   podľa   sťažovateľky   rozhodol   už v skutkovo   obdobnej   veci   nálezom sp. zn. I. ÚS 62/00 z 19. júna 2003, z ktorého sťažovateľka cituje jeho podstatné časti.

Okrem   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy požaduje   sťažovateľka   aj   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume minimálne 1 000 000 Sk, čo odôvodňuje najmä tým, že sa jej postupom správy katastra „fakticky odňala možnosť disponovať s nehnuteľnosťou vo svojom vlastníctve, čo potvrdzuje i   konanie   V 1601/2005,   sťažovateľke   sa   odňala   možnosť   poberať   z   nehnuteľností   zisk vo forme nájomného, ktorého poberateľom je v súčasnosti spoločnosť S., s. r. o. zapísaná ako   vlastník   predmetnej   nehnuteľností.   Spoločnosť   M.,   s. r. o.   mala   v podnikateľskom úmysle   nehnuteľnosť   čo   najhospodárnejšie   využívať   a   tak   zo   svojho   vlastníctva maximalizovať   zisk.   Spoločnosť   M.,   s. r. o.,   sťažovateľka,   navyše utrpela   i tým,   že kvôli chybnému   postupu   správneho   orgánu   sa   stala   bez   svojej   viny   účastníčkou   v mnohých súdnych a správnych konaniach (o. i. aj exekučného konania voči nej), čo ju nadmerne zaťažuje a vyžaduje si redukciu iných aktivít, ktoré sú jej základnou funkciou a právnym dôvodom jej vzniku, t. j. dosahovať zisk. Sťažovateľka postupom správneho orgánu utrpela i nemateriálnu ujmu vo vzťahu k svojim obchodným partnerom, nemožnosťou previesť, resp. prenajať nehnuteľnosť vo svojom výlučnom vlastníctve. I keď sú niektoré zo spomenutých zložiek spôsobenej ujmy sťažovateľky kvantifikovateľné ako priama škoda alebo ušlý zisk, ktorých sa bude sťažovateľka voči štátu domáhať, resp. sa už domáha, časť spôsobenej ujmy sa sťažovateľke vyčísliť, určiť alebo v občianskom súdnom konaní pri zachovaní princípu rovnakého dôkazného bremena pre strany občianskoprávneho sporu preukázať nepodarí. Preto   sťažovateľkou   uvedená   suma   plní   aj   funkciu   reparácie   za   spôsobené nekvantifikovateľné zložky správnym orgánom zapríčinenej ujmy. Nepriznanie primeraného finančného zadosťučinenia by sťažovateľku znevýhodnilo oproti iným subjektom, u ktorých k závažnému porušeniu práva na inú právnu ochranu zo strany štátnych orgánov nedošlo, spomínanú nekvantifikovateľnú ujmu by musela kryť zo svojej inej hospodárskej činnosti. Podľa   mienky   sťažovateľky   by   takto   chápané   primerané   finančné   zadosťučinenie spĺňalo i preventívnu funkciu vo vzťahu k štátu a jeho orgánom a možným porušeniam základných ľudských práv a slobôd z ich strany v obdobných prípadoch v budúcnosti.“.

V súvislosti   s tým   sťažovateľka   poznamenáva,   že   aj   keď   sa   krajský   súd   snažil „v odôvodneniach   vyššie   zmienených   a sťažovateľkou   priložených   rozhodnutí   upozorniť na nedostatky   v postupe   Správy   katastra   M.   a Správu   katastra   M.   usmerniť   v žiadanom smere dodržiavania zákonnosti a ochrany   práv   sťažovateľky,   Správa katastra M.   (i keď nezáväzné)   právne   názory   Krajského   súdu   Žilina   uvedené   v odôvodneniach   uvedených v rozhodnutí ignorovala“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom správy katastra, a to nevykonaním záznamu   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   zapísaným   na   liste   vlastníctva   č. 4224, katastrálne územie M., a to stavby č. súp. (...) postavenej na parcele č. 459 a parcele č. 459 zastavané   plochy   a nádvoria   vo   výmere   1 381   m2 do   katastra   nehnuteľností   podľa právoplatného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 33/06 z 28. februára 2006 a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk.

Z priebežne sťažovateľkou predkladaných dokladov a doplnení sťažnosti vyplýva, že využívala   ďalšie   právne   prostriedky   v snahe   dosiahnuť   v prvom   rade   zápis   sporných nehnuteľností na seba ako na ich vlastníčku a následne povolenie vkladu vlastníckeho práva k označeným nehnuteľnostiam v prospech obchodnej spoločnosti S., s. r. o.

Sťažovateľka okrem už spomínanej žaloby zo 16. februára 2007 podala krajskému súdu aj ďalšie žaloby proti nečinnosti správy katastra, ako aj návrh na uloženie pokuty za jej pretrvávajúcu   nečinnosť,   pričom   krajský   súd   jej   vo   všetkých   prípadoch   vyhovel (ide o rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 21 S/28/2007 z 2. októbra 2007, ktorým uložil správe katastra konať a rozhodnúť v záznamovom konaní pod č. Z 2678/06, rozhodnutie krajského   súdu   sp. zn.   21 S/26/2007   z 9. októbra 2007,   ktorým   uložil   správe   katastra povinnosť   v lehote   15   dní   konať   a   rozhodnúť   v konaní   č. X 103/2006   o oprave   chyby v katastrálnom   operáte,   rozhodnutie   krajského   súdu   sp. zn.   21 S/27/2007   zo 16. októbra 2007, ktorým uložil správe katastra povinnosť v lehote 15 dní konať a rozhodnúť v konaní č. X 300/2006 o oprave chyby v katastrálnom operáte, a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 21 S/140/2007 zo 6. februára 2008, ktorým bola správe katastra podľa § 250u OSP uložená pokuta   50 000 Sk   za   pretrvávajúcu   nečinnosť   v konaní   č. X 103/2006   o oprave   chyby v katastrálnom operáte).

Sťažovateľka   taktiež   využívala   všetky   právne   prostriedky   a opravné   prostriedky v konaniach pred orgánmi štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností a 16. apríla 2007 podala aj podnet Okresnej prokuratúre M. (ďalej len „okresná prokuratúra“) na prešetrenie postupu správy katastra a na vydanie upozornenia prokurátora podľa § 28 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, pričom okresná prokuratúra vyhodnotila   podnet   sťažovateľky   ako   opodstatnený   a vyhovela   mu.   Napriek   tomu sťažovateľka neuspela v snahe dosiahnuť zmenu zápisu vlastníka v časti B listu vlastníctva č. 4224 pre katastrálne územie M.

Na základe výzvy ústavného súdu z 28. februára 2008 sa k sťažnosti vyjadrila správa katastra podaním sp. zn. 719/08 z 28. marca 2008, v ktorom odmietla tvrdenia sťažovateľky o porušení jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tvrdiac, že vo   veci „postupovala   od   začiatku   v súlade   so zákonom,   pridržiavajúc sa   ustanovení katastrálneho   zákona,   ktoré   neumožňujú   správnemu   orgánu   odchýliť   sa   od   ich jednoznačného znenia“. Vzhľadom na to označila sťažnosť za neopodstatnenú a navrhla, aby ju ústavný súd odmietol.

K vyjadreniu správy katastra sťažovateľka zaujala stanovisko v podaní z 1. augusta 2008,   v ktorom   odmietla   predovšetkým   správou   katastra   podaný   výklad   dotknutých právnych noriem ako nezákonný, „neprihliadajúci na systematiku zákona a vykonávacej vyhlášky, na logiku predmetnej právnej úpravy...“.

V závere svojho podania sťažovateľka uviedla, že „Správa katastra M. rozhodnutím zo   dňa 28. 5. 2008   určitým   spôsobom   (sťažovateľka   podotýka,   že   pre   ňu   v konečnom dôsledku   uspokojivým   spôsobom)   napravila   dlhotrvajúci   závadný   stav   tým,   že rozhodla o povolení   vkladu   vlastníckeho   práva   v   prospech   spoločnosti   S.,   s. r. o.   v konaní č. V 1601/2005. Urobila to presne v intenciách uvedeného v svojom vyjadrení - povolila vklad v prospech spoločnosti S., s. r. o., hoci ako zapísaný predchodca tejto obchodnej spoločnosti v rade vlastníkov je uvedená spoločnosť S., s. r. o., t. z. spoločnosť M., s. r. o. nebola vôbec pred zápisom spoločnosti S., s. r. o. zapísaná ako vlastník. Správa katastra M. takto   postupovala   zrejme   s   vedomím   zrušujúceho   rozhodnutia   č. 4 Cdo 33/2006   NS   SR a mnohých rozhodnutí KS Žilina konštatujúcich nesprávny postup tohto správneho orgánu. Napriek tomu, že sťažovateľka dosiahla svojím spôsobom nápravu hrubo protiprávneho stavu a aspoň týmto spôsobom bolo zreálnené jej do mája 2008 trvajúce vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, sťažovateľka musí stále trvať na svojej sťažnosti, nakoľko považuje   postup   správneho   orgánu   v   období   máj   2006   -   máj   2008   za postup   hrubo protiústavný a porušujúci jej práva a teda má za to, že za konštatovanie porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR Katastrálnym úradom Ž. Správa katastra M. je v danom prípade namieste. Sťažovateľka nežiada vo svojej sťažnosti Ústavný súd SR, aby v zmysle čl. 127 ods. 2 Ústavy SR zrušil rozhodnutie, opatrenia alebo iný zásah ako ani nežiada, aby Ústavný súd SR správny orgán zaviazal konať, obnoviť predchádzajúci stav alebo zakázal ďalej porušovať základné právo v zmysle Ústavy SR (na čo už v súčasnosti nie je ani dôvod).   Samotné konštatovanie porušenia ústavného práva sťažovateľky je však podľa jej mienky namieste z viacerých dôvodov: môže napomôcť upevneniu dodržiavania ústavných garancií v postupe správnych orgánov v obdobných prípadoch v budúcnosti, takto vyslovený právny názor súdu   môže   napomôcť   v   súdnych   a správnych   konaniach   občanom,   ktorých   práva   sú štátnymi orgánmi porušované v ich efektívnej obrane proti obdobnému porušovaniu práv a pre sťažovateľku by takéto rozhodnutie malo význam v možnom zjednodušení domáhania sa svojich   majetkových nárokov a reparácie majetkových   škôd spôsobených protiústavným konaním správneho orgánu. Sťažovateľka takisto má za to, že by bolo v danej situácii spravodlivým,   z vyššie uvedených dôvodov (ako aj z dôvodov vyjadrených v sťažnosti), priznanie primeraného finančného zadosťučinenia zo strany ÚS SR voči štátnemu orgánu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť v čase, keď mu bola doručená, bolo možné odmietnuť pre nedostatok jeho právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde),   pretože   sťažovateľka   nevyužila   všetky   možnosti   domáhať sa nápravy v správnom súdnictve podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku a o jej žalobe   zo   16.   februára   2007   nebolo   v tom   čase   ešte   všeobecným   súdom   právoplatne rozhodnuté.

V súvislosti s tým ústavný súd poukazuje aj na právny názor, ktorý je súčasťou jeho rozhodovacej   činnosti,   z ktorého   vyplýva,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý by bolo možné využiť súčasne popri iných prostriedkoch   nápravy,   ktoré   má   sťažovateľ   k   dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy dôjde k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (IV. ÚS 21/02).

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde)   možnosť   jeho   prípadného   odmietnutia   jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a z nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim navrhovateľ v návrhu uplatnil, a to v prípade, že návrh prima facie nemá ústavnoprávny rozmer.

Ako vyplýva z citovaného vyjadrenia sťažovateľky z 1. augusta 2008, správa katastra rozhodnutím z 28. mája 2008 napravila sťažnosťou namietaný postup a rozhodla o povolení vkladu   vlastníckeho   práva   v prospech   spoločnosti   S.,   s. r. o.,   v konaní   vedenom pod sp. zn. V 1601/2005.   Podľa   sťažovateľky   tým   došlo   k náprave   dlhotrvajúceho nevyhovujúceho   stavu,   čo   považuje   za   uspokojivé   riešenie.   Napriek   uvedenému   však sťažovateľka na svojej sťažnosti naďalej trvá, „nakoľko považuje postup správneho orgánu v období   máj   2006   –   máj   2008   za   postup   hrubo   protiústavný   a porušujúci   jej   práva“, a preto je podľa nej deklarovanie porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namieste.   Navyše,   sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   by   vyslovenie   porušenia   uvedeného základného práva malo aj preventívny charakter, keďže by mohlo napomôcť upevňovaniu dodržiavania   ústavných   garancií   v postupe   správnych   orgánov   v obdobných   prípadoch v budúcnosti.

Vzhľadom   na   to,   že   v priebehu   konania   o sťažnosti   správa   katastra   návrhu sťažovateľky   na vklad vlastníckeho   práva do   katastra   nehnuteľností   vyhovela (hoci   nie postupom zodpovedajúcim   jej predstavám) a na základe zmluvy o predaji časti   podniku uzatvorenej 16. marca 2005 medzi sťažovateľkou a obchodnou spoločnosťou S., s. r. o., rozhodla o povolení vkladu v prospech uvedenej obchodnej spoločnosti, bolo právoplatne skončené   aj   katastrálne   konanie   sp. zn.   V 1601/2005   o zápise   práva   k nehnuteľnostiam vedeným   na   liste   vlastníctva   č. 4224   pre   katastrálne   územie   M.   Vzhľadom   na   to, že sťažovateľka medzičasom dosiahla to, čoho sa v konečnom dôsledku domáhala svojou sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom, teda účel sledovaný jej sťažnosťou sa naplnil, je zrejmé, že prípadné preskúmanie namietaného postupu správy katastra týkajúce sa tohto už   skončeného   konania   stratilo   v čase   predbežného   prerokovania   sťažnosti   akékoľvek opodstatnenie.

Eventuálne vyhovenie   návrhu   by v   súčasnosti   nemalo   vo   vzťahu   k namietanému konaniu   žiadnu   relevanciu.   Vzniknutá   situácia   je   v   teórii   a   praxi   ústavného   súdnictva označovaná výrazom „mootness“ (pozri Barron, J., Dienes, C.: Constitutional Law. 4. vyd., St. Paul 1995, s.   83-85) alebo ako nedostatok podmienky bezprostredného a trvajúceho zásahu (unmittelbare und gegenwärtige Betroffenheit) v praxi Spolkového ústavného súdu (napr.   K. Schleich:   Das   Bundesverfassungsgericht.   3. vyd.,   München   1994,   s. 142150), t. j. stav,   keď   už   spor   skončil   alebo   bol   vyriešený   inak,   a so   zreteľom   na   princíp minimalizácie zásahov do právoplatne skončených konaní a hospodárnosť konania už nemá ďalší zmysel v konaní v danej veci pokračovať.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel v okolnostiach tohto prípadu k názoru, že   za   danej   situácie   sa   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   posunula do výlučne akademickej   roviny   a v takýchto   prípadoch   sa   teória   i prax ústavných súdov vyhranene   prikláňa   k odmietnutiu   v takejto   veci   rozhodovať   (pozri   napr.   uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 8. septembra 1999, sp. zn. IV. ÚS 122/99, publikované v Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu, zväzok č. 15, uznesenie č. 56, str. 315 a nasl.), pretože tu chýba možnosť bezprostredného a trvajúceho zásahu, ktorý by mohol mať vplyv na   pozíciu   sťažovateľky.   Ak   je   sťažovateľkou   namietaný   zásah   do   jej   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv alebo slobôd, potom musí byť tento zásah výrokom meritórneho rozhodnutia ústavného súdu odstrániteľný, avšak v danej veci   táto   podmienka   splnená   nie   je,   pretože   nevyhovujúci   stav,   ktorý   viedol   k podaniu sťažnosti, už aj podľa samotnej sťažovateľky pominul, a to zjavne aj za účinného prispenia jej   samotnej,   keďže   za   tým   účelom   využila   všetky   právne   prostriedky,   ktoré   mala k dispozícii.

Aj napriek tomu, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy plní okrem funkcie subjektívnej ochrany   základných   práv   a slobôd   do   značnej   miery   i   funkciu   objektívnu,   ani   táto skutočnosť nemôže znamenať, že by sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby mohla v zmysle uvedeného opodstatnene smerovať proti neaktuálnym a už netrvajúcim zásahom orgánu verejnej moci do jej základných práv alebo slobôd, teda takým zásahom, ktorých tvrdené   negatívne   dopady   vo   vzťahu   k sťažovateľke   nemohli   už   v čase   predbežného prerokovania sťažnosti pretrvávať a vyvolávať v osobnej sfére sťažovateľky ujmu.

Za tohto stavu považoval ústavný súd preskúmavanie namietaného postupu správy katastra   v   rozsahu   navrhnutom   sťažovateľkou   za   neodôvodnené,   a preto jej   sťažnosť odmietol na neverejnom zasadnutí pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodovanie o ďalších nárokoch sťažovateľky uplatnených v jej sťažnosti je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 3 ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2008