znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 242/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr.   Ľ. G., B., zastúpeného JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa   čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom pod   sp. zn.   9 C 100/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ľ. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra 2007 doručená sťažnosť JUDr. Ľ. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 100/2005.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal 29. apríla 2005 okresnému súdu žalobný   návrh „na   uloženie   povinnosti   opraviť   nepravdivé   údaje,   ktorý   bol   následne rozšírený   podaním   urobeným   dňa   23. 6. 2005   o návrh   na   uloženie   povinnosti   uverejniť i ospravedlnenie   a povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch,   návrh   tiež   rozširoval   okruh   odporcov   o jedného“. Predmetné   konanie   je okresným súdom vedené pod sp. zn. 9 C 100/2005.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   uvádza: „Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   od   podania návrhu uplynula neprimerane dlhá doba, dňa 12. 3. 2007 navrhovateľ (...) doporučeným listom žiadal o vytýčenie pojednávania.“ Ďalej konštatuje, že „do dnešného dňa nebola na túto žiadosť doručená žiadna odpoveď“.

K priebehu konania vedeného okresným súdom uvádza, že „Vo veci do dnešného dňa nebol vykonaný žiaden úkon zo strany príslušného súdu napriek urgenciám o vytýčenie pojednávania a navzdory faktu, že od podania návrhu na príslušný súd uplynulo viac než 29 mesiacov“.

Sťažovateľ zastáva názor, že nečinnosťou okresného súdu v jeho právnej veci boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny.

Vzhľadom na to sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1./   Nečinnosťou   Okresného   súdu   Bratislava   III   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. 9 C/100/2005 došlo k porušeniu práva JUDr. Ľ. G. (...) na súdnu a inú právnu ochranu a aby bola vec prerokovaná bez zbytočných prieťahov zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,

2./   Okresný   súd   Bratislava   III   je   povinný   zaplatiť   JUDr.   Ľ.   G.   (...)   finančné zadosťučinenie   vo   výške   200.000,- Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III   povinný   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (...).

3./   Okresnému   súdu   Bratislava   III   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   9 C/100/2005   sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4./ JUDr. Ľ. G. (...) priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.826,- Sk (...).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa   čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V prípade   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   považuje   ústavný   súd   za   takýto   prostriedok   s   účinnosťou   od   1. apríla 2005 sťažnosť   adresovanú   predsedovi   príslušného   súdu   podľa   § 62   zákona   č. 757/2004   Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti na to zisťoval na okresnom súde, či sťažovateľ využil právny prostriedok nápravy, na uplatnenie ktorého mal právo podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch. Z informácie okresného súdu vyplynulo, že sťažovateľ   nevyužil   uvedený   prostriedok   nápravy   a sťažnosť   na   prieťahy   v konaní predsedovi prvostupňového súdu nepodal.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   (čo   platí   aj   pokiaľ   ide   o   čl. 38   ods. 2   listiny),   koná   iba   za   predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý má k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní (...)“.   V zmysle prvej   vety   druhého odseku   citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov,   je   jedným   z atribútov   prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup sťažovateľa (žiadosť adresovaná okresnému súdu o nariadenie pojednávania) v   okolnostiach   daného   prípadu   nemožno   podľa   ústavného   súdu   považovať   za   splnenie požiadavky   namietania   prieťahov   v konaní   pred   orgánom   štátnej   správy   súdov. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov   ochrany   základných   práv   a slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Ani   z   obsahu   sťažnosti   a   z jej   príloh   nevyplýva,   že   by   k nesplneniu   podmienky ustanovenej v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, preto ústavný súd odmietol jeho sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Sťažovateľ taktiež namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ktoré odôvodňoval iba nečinnosťou okresného súdu, v dôsledku ktorej „nemá   prístup   k nezávislému   a nestrannému   súdu,   ktorý   by   jeho   vec   prerokoval bez prieťahov v konaní“.

Zjavným   skutkovým   základom   sťažnosti   sú   teda   zbytočné   prieťahy   v konaní okresného súdu a argumentácia sťažovateľa sa vzťahuje iba na jeho nečinnosť. Základom označených článkov je právo na spravodlivý proces a nie právo na konanie bez zbytočných prieťahov,   ktoré   je   výslovne   ustanovené   v čl. 48   ods. 2   ústavy.   Prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov teda   nespadá   pod ochranu čl. 46   ods. 1 ústavy   a čl. 36   ods. 1 listiny, ibaže by namietané porušenie práva dosahovalo takú intenzitu, že by s ohľadom aj na ďalšie okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti. V danej veci však podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad nejde.

Súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   že   „zjavná neopodstatnenosť sťažnosti spočíva v nesúlade medzi jej skutkovou a právnou stránkou“ (napr. III. ÚS 203/02, III. ÚS 84/03). V danom prípade je sťažnosť podľa názoru ústavného súdu   zjavne   neopodstatnená,   pretože   medzi   skutkovou   stránkou   veci   spočívajúcou v nečinnosti okresného súdu a namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by umožňovala prijatie záveru o ich porušení.

Preto je sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zjavne neopodstatnená a ústavný súd ju z toho dôvodu odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu,   aby   po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v jeho   právnej   veci   dochádza k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2007