znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 242/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2004 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Juraja Gajana, Neštátna zubná ambulancia, OZS H., zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci namietaného porušenia princípu právneho štátu podľa čl. l Ústavy Slovenskej republiky, princípu rovnosti vlastníckeho práva podľa čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl. 20   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 298/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Juraja Gajana o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2004 doručená sťažnosť MUDr. Juraja Gajana (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie princípu   právneho   štátu   podľa čl.   l   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), princípu rovnosti vlastníckeho práva podľa čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, porušenie základného práva na podnikanie podľa čl. 35   ods. 1   ústavy   a   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“) a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 28. apríla 2004 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 298/03.

Sťažovateľ   uviedol,   že   ako   prevádzkovateľ   neštátneho   zdravotníckeho   zariadenia v rokoch 1998 a 1999 poskytoval zdravotnú starostlivosť v súlade so zákonom Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) aj poistencom zrušenej Družstevnej zdravotnej poisťovne Perspektíva (ďalej len „Perspektíva“), ktorá neuhradila plnenie za takto poskytnutú zdravotnú starostlivosť, a na návrh likvidátora bol príslušným súdom   vyhlásený   na   majetok   poisťovne   Perspektíva   konkurz.   Podľa   sťažovateľa pri zrušenej zdravotnej poisťovni nastala právna skutočnosť predpokladaná zákonom, t. j. že z majetku zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva nie je možné uspokojiť jej záväzky. Preto   sťažovateľ   podal   žalobu   voči   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni,   pričom   právnym dôvodom žaloby bol prechod pohľadávok na túto poisťovňu.

Rozsudkom krajského súdu z 28. apríla 2004 sp. zn. 4 Co 298/03 bola jeho žaloba právoplatne   zamietnutá.   V   obsahu   tohto   rozsudku   sťažovateľ   vidí   porušenie   všetkých uvádzaných základných práv podľa ústavy, listiny a práv podľa dodatkového protokolu k dohovoru.   Okrem   toho   zamietnutie   žaloby   o   zaplatenie   úhrad   považuje   sťažovateľ za zvláštny   druh   vyvlastnenia   jeho   vlastníctva   nedefinovaný   zákonom,   na   ktoré   neboli splnené podmienky podľa čl. 20 ods. 4 ústavy.

2. Sťažovateľ   navrhuje   ústavnému   súdu,   aby   po   predbežnom   prerokovaní   jeho ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento nález:„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   147.920,-   Sk   s príslušenstvom   rozsudkom Krajského   súdu   Bratislava   4   Co   298/03-55   v dôsledku   aplikácie   §   34   ods.   6   zákona č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   došlo   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť   garantovanú   čl.   11   Listiny   základných   práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň   došlo   aj   k porušeniu   ustanovenia   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 04. 2004, č. k. 4 Co 298/03-55 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 50.000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanovených   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde”) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   skúma   aj   to,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená.

2. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci, v tomto prípade postupom a rozsudkom krajského súdu, nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, ktoré na prvý pohľad vylučujú opodstatnenosť sťažnosti. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto považuje ústavný súd takú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh považuje sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva podľa čl. 35 ústavy a čl. 11 listiny za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd je toho názoru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi   konaním   a rozsudkom   krajského   súdu   a   sťažovateľom   namietaným   porušením základného   práva   podnikať   podľa čl.   35   ods.   l   ústavy   a základného   práva   na   rovnosť vlastníckeho   práva   podľa   čl.   11   listiny.   Takúto   príčinnú   súvislosť   nemôže   zakladať ani postup   a   rozhodnutie   súdu,   v   ktorom   bol   rešpektovaný   skutkový   a právny   stav v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu podľa § 154 ods. l Občianskeho súdneho poriadku. Súd môže pre svoje rozhodnutie vziať do úvahy iba právo a skutkový stav, ktoré tu boli v čase vyhlásenia   rozsudku.   Rozsudok   krajského   súdu   nebráni   sťažovateľovi   v uplatnení uvádzaného základného práva.

Ústavný súd pripomína, že právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť obsiahnuté v čl. 35 ods. l ústavy je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto poskytnutej   záruky   nie   je   ochrana   podnikateľa   pred   vstupom   konkurenta   do   zvolenej hospodárskej   činnosti   ani   záruka,   že   podnikateľ   bude   mať   úspech   vo   svojej   činnosti. Neúspech, resp. strata podnikateľa vo svojej činnosti predstavuje podnikateľské riziko, ktoré musí   znášať   podnikateľ.   Toto   konštatovanie   má   oporu   v   ustanoveniach   zákona č. 513/1991 Zb.   Obchodný   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov,   ktoré   podnikateľa definujú v rovine realizácie podnikateľskej činnosti, ako aj v rovine, ktorá je daná právnou zodpovednosťou   podnikateľa   a   v   širšom   zmysle   znášaním   hospodárskeho   rizika za komplexnú podnikateľskú činnosť.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. Pri   predbežnom   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal porušenie vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru, sa ústavný súd riadil princípom subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy. Vychádzajúc z tohto princípu dospel ústavný súd k záveru, že na prerokovanie tejto časti sťažnosti nie je daná jeho právomoc, ktorá je vo všeobecnosti vyjadrená v čl. 124 ústavy a konkrétne v čl. 127 ods. 1 ústavy, kde sa ochrana základných práv a slobôd rozdeľuje medzi ústavný súd a všeobecné súdnictvo s tým, že všeobecné súdnictvo chráni v celom rozsahu aj základné práva a slobody, ak táto ochrana má oporu v obyčajných zákonoch.

Vlastnícke právo pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne chránia všeobecné súdy   (čl.   142   ods.   1   ústavy,   §   7   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   §   123 a nasl. Občianskeho   zákonníka,   prípadne   aj   iné   zákony,   napríklad Obchodný   zákonník). Platí to aj pre ochranu pohľadávok, ktoré tvoria súčasť pojmu majetok (porovnaj zákonnú definíciu pohľadávky podľa § 488 Občianskeho zákonníka). Ak sťažovateľ uplatnil nárok na   ochranu   jeho   majetku   (zaplatenie   pohľadávok,   pričom   nerozhoduje   právny   dôvod, a preto to môže byť aj pohľadávka vzniknutá z titulu poskytnutej zdravotnej starostlivosti) a všeobecné   súdy   o   jeho   žalobe   riadne   konali   a   rozhodli   o nej,   nemožno   pokračovať v ochrane   jeho   majetku   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Právomoc ústavného súdu nemôže v takom prípade založiť to, že sa sťažovateľ nestotožnil s postupom a rozsudkom   krajského   súdu   pri   ochrane   jeho   majetku,   ak   tento   postup   a   rozhodnutie v celom rozsahu rešpektuje ústavné limity vyjadrené v čl. 2 ods. 2 a v čl. 46 až 48 ústavy, kde   sú   upravené   ústavnoprocesné   princípy   postupov   a rozhodnutí   všeobecných   súdov aj pri ochrane majetku účastníkov súdneho konania.

Vychádzajúc z uvedeného a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 66/03, IV. ÚS 141/03,   IV. ÚS 177/04)   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

4. Nad rámec uvedeného je potrebné poukázať na to, že ústavný súd sa osobitne nezaoberal otázkou porušenia čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, keďže tieto ustanovenia sú spravidla   vždy   porušené,   ak   je   porušené   niektoré   základné   právo   alebo   sloboda. Ide o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody.

5. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je rovnako viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2004