znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 242/03-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25. februára 2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval prijatú sťažnosť J. Š., bytom K., A. Š., M. Š. a Ing. H. Š., všetci bytom N. S., zastúpených   advokátom   JUDr.   R.   B.,   K.,   vo   veci   porušenia   ich základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice - okolie   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 8 C 994/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   J.   Š.,   A.   Š.,   M.   Š.   a Ing. H.   Š.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 994/94 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice - okolie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 C 994/94 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. Š. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom Štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice - okolie   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom Štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice - okolie povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. M. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom Štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice - okolie   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Ing.   H. Š. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom Štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice - okolie povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Okresný   súd   Košice - okolie j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   Š.,   A.   Š.,   M.   Š. a Ing. H. Š.   trovy   konania   spolu   vo výške   28 384 Sk   (slovom Dvadsaťosemtisíctristoosemdesiatštyri   slovenských   korún)   do 15   dní   od   právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. R. B., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. novembra 2003   doručená   sťažnosť   J.   Š.,   A.   Š.,   M.   Š.   a Ing.   H.   Š.   (ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 994/94.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 242/03-12 zo 17. decembra 2003 prijal sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 6. februára 2004 okrem iného uviedol, že

„Predmetom konania vo veci 8 C 994/94 je určenie povinnosti vykonať na vlastné náklady   opatrenia   podľa   znaleckého   posudku   na   zabránenie   poškodenia   a zosunu nehnuteľnosti   žalobcov.   Vo   veci   s prihliadnutím   na   predmet   konania   bolo   vykonané rozsiahle   dokazovanie   a to   výsluchom   účastníkov,   ohliadkou   na   mieste   samom,   ako   aj následným znaleckým dokazovaním a to znalcom z odboru stavebníctva. Znalecký posudok po jeho vypracovaní na základe uznesenia zo dňa 25. 2. 1999 bol tunajšiemu súdu doručený 18. 11. 1999,   ktorý   bol   následne   za   účelom   oboznámenia   sa   so   znaleckým   posudkom účastníkom doručený. Podaním zo dňa 22. 2. 2000 žiadali navrhovatelia predĺženie lehoty na vyjadrenie k znaleckému posudku a zároveň oznámili súdu, že ukončili právne zastúpenie právnym   zástupcom   JUDr.   S.   a zároveň   splnomocnili   v predmetnej   veci Mgr. V. K. K znaleckému posudku doručili vyjadrenie dňa 7. 3. 2000,   ktoré bolo krátkou cestou na pojednávaní dňa 14. 3. 2000 doručené protistrane za účelom zaujatia stanoviska. Zároveň bolo vo veci vyúčtované znalečné znalcovi Doc. Ing. C.. Vo veci bol určený termín pojednávania na deň 5. 9. 2000, kde v rámci oboznamovania sa so znaleckým posudkom, keďže   z písomného   stanoviska   navrhovateľov   nebolo   zrejmé,   čo   konkrétne   namietajú v znaleckom   posudku,   protokolované   otázky   na   znalca,   na   ktoré   žiadali   navrhovatelia znalca vypočuť. Na uvedené pojednávanie sa nedostavila odporkyňa, pričom z úradného záznamu   zo   dňa   5. 9. 2000,   ktorý   bol   s dcérou   žalovanej   spísaný,   táto   neúčasť ospravedlňovala z dôvodov zdravotných problémov jej matky s tým, že písomným podaním oznámi,   kedy dôjde   k zlepšeniu zdravotného   stavu jej matky za účelom určenia   termínu pojednávania. Spis bol daný na lehotu za účelom dôjdenia stanoviska žalovanej ohľadne jej zdravotného   stavu   a možnej   účasti   na pojednávaní.   Je   pravdou,   že   v uvedenej   veci   od septembra   2000   nebol   určený   termín   pojednávania,   vec   bola   opakovane   na   lehote a následne   zrejme   aj   nedopatrením   prejednávajúcej   sudkyne   došlo   k   opomenutiu v predmetnej   veci   konať,   pričom   predpokladám,   že   dôvodom   tohto   opomenutia   bola predovšetkým tá skutočnosť, že v uvedenom období bola opakovane PN, súd konal urgentne vo veciach, ktoré sa viedli ako veci sťažnostné, prípadne aj v ďalších veciach a to vzhľadom na množstvo vecí v senáte, čo činí približne asi 500 vecí aj v uvedenom období.“

Preskúmaním doterajšieho postupu okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu sp. zn. 8 C 994/94 zistil, že v predmetnej veci od 6. októbra 1994, keď bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľov, boli vykonané tieto úkony:

Dňa   10. mája 1995   okresný   súd   vyzval   žalovanú,   aby   sa   vyjadrila   k žalobe, a 17. mája 1995 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol zaplatený 31. mája 1995. Dňa 5. júna 1995 bolo vyjadrenie žalovanej doručené okresnému súdu.

Dňa 5. júna 1996 okresný súd určil termín pojednávania na 14. jún 1996, ktoré bolo odročené   na   neurčito „z dôvodu   príkazu   námestníka   Krajského   súdu   v Košiciach“. Dňa 15. októbra 1996   okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na   12. november 1996 a 22. októbra 1996   vyzval   právnu   zástupkyňu   žalovanej   na   predloženie   dokladov o vlastníctve. Dňa 12. novembra 1996 bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom vykonania   ohliadky   na   mieste   samom.   Právna   zástupkyňa   žalovanej   doručila 25. novembra 1996 vyjadrenie okresnému súdu.

Dňa   2. marca 1998   okresný   súd   určil   termín   ohliadky   na   mieste   samom na 20. marec 1998. Dňa 29. apríla 1998 doručil okresnému súdu podanie právny zástupca sťažovateľov a 6. mája 1998 doručila podanie právna zástupkyňa žalovanej.

Dňa 25. februára 1999 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom Ing. F. C. Dňa   30. apríla 1999   znalec   oznámil   okresnému   súdu,   že pre vypracovanie   znaleckého posudku   je   potrebné   vykonať   pozorovanie   v   trvaní   jedného   až   šiestich   mesiacov. Dňa 18. novembra 1999 znalec doručil okresnému súdu znalecký posudok a vyúčtovanie odmeny   za   znalecký   posudok.   Dňa   22. novembra 1999   okresný   súd   vyzval   účastníkov, aby sa vyjadrili k znaleckému posudku. Dňa 8. decembra 1999 doručila okresnému súdu vyjadrenie   k znaleckému   posudku   právna   zástupkyňa   žalovanej.   Dňa 31. januára a 3. februára 2000   okresný   súd   urgoval   sťažovateľov,   aby   predložili   vyjadrenie k znaleckému posudku.

Dňa   22. februára 2000   sťažovatelia   žiadali   okresný   súd   o   predĺženie   lehoty na predloženie vyjadrenia k znaleckému posudku. Dňa 24. februára 2000 okresný súd určil termín   pojednávania   na   14. marec 2000.   Dňa   7. marca 2000   doručil   právny   zástupca sťažovateľov   vyjadrenie   k   znaleckému   posudku.   Dňa   14. marca 2000   sa   konalo pojednávanie v neprítomnosti sťažovateľov v 1. a 2. rade, na ktorom okresný súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania. Pojednávanie odročil na neurčito za účelom vyžiadania   vyjadrenia   žalovanej   k námietkam   sťažovateľov   k   podanému   znaleckému posudku.   Právna   zástupkyňa   žalovanej   doručila   21. marca 2000   okresnému   súdu požadované   vyjadrenie.   Dňa   12. júna 2000   okresný   súd   určil   termín   pojednávania na 5. september 2000, ktoré sa konalo v neprítomnosti sťažovateľa v 1. rade a na ktorom sťažovatelia   vzniesli   námietky   k znaleckému   posudku   a žiadali   znalca,   aby   sa   vyjadril konkrétnejšie   k   ich   námietkam.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito. Dňa 12. septembra 2000   sťažovatelia   navrhli   okresnému   súdu,   aby   ustanovil   znalca z odboru mechaniky zemín a geológie.

Dňa   29. septembra 2003   okresný   súd   zaslal   podanie   sťažovateľov   na   vyjadrenie znalcovi   a   určil   termín   pojednávania   na   24. november 2003.   Znalec   vyjadrenie   doručil okresnému   súdu   24. novembra 2003.   Toho   istého   dňa   sa   konalo   pojednávanie v neprítomnosti sťažovateľov v 1., 2. a 4. rade za účasti znalca, na ktorom bol daný návrh právneho   zástupcu   sťažovateľov   na   vykonanie   kontrolného   znaleckého   dokazovania. Pojednávanie bolo odročené za účelom, aby sa účastníci konania vyjadrili ku skutočnostiam predneseným   znalcom   a kontrolnému   znaleckému   dokazovaniu.   Dňa   3. decembra 2003 právna zástupkyňa žalovanej doručila okresnému súdu vyjadrenie. Dňa 9. decembra 2003 sťažovatelia doručili okresnému súdu žiadosť o predĺženie lehoty na formulovanie otázok pre znalca o tridsať dní.

Dňa   20. januára 2004   doručil   právny   zástupca   sťažovateľov   návrh   na   vykonanie kontrolného   dokazovania   a   21. januára 2004   ho   okresný   súd   vyzval,   aby   špecifikoval návrhy sťažovateľov v zmysle ich žiadosti z 9. decembra 2003.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 994/94 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím. Nestačí, že štátny orgán vo veci koná. K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   okresného   súdu   vedenom pod sp. zn. 8 C 994/94 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 994/94 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania na okresnom súde je žaloba o určenie povinnosti vykonať primerané opatrenia na odvrátenie hroziacej škody. Ústavný súd konštatuje, že ide o vec, ktorá   zo   skutkového   ani   z   právneho   hľadiska   nevykazuje črty   mimoriadnej   náročnosti, i keď rozhodovanie   okresného   súdu   v tomto   konkrétnom   prípade   závisí   od   posúdenia skutočností,   na   ktoré   treba   odborné   znalosti,   a preto   bolo   nutné   nariadiť   znalecké dokazovanie.   Výklad   a používanie   právnej   úpravy   obsiahnutej   najmä   v Občianskom zákonníku   boli   a sú   stabilizované   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov, kde je   upravená   aj   metodika   postupu   všeobecných   súdov   v týchto   veciach. Aj   keď ide o konanie, ktoré je svojou povahou náročnejšie na dokazovanie - zistenie skutkového stavu potrebného na rozhodnutie o merite veci, ústavný súd vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania,   jeho   priebehu   a doteraz   dosiahnutých   výsledkov   konštatuje,   že   nezistil   také okolnosti,   ktoré   by   zdôvodňovali   takmer   desaťročný   priebeh   konania   jeho   zložitosťou. Napokon   ani okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   nenamietal   skutkovú   a právnu   zložitosť danej veci.

2. Správanie   účastníka   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či   v súdnom konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   V danom   prípade ide o vec,   v ktorej   je   každý   účastník   povinný   postupovať   podľa   §   6   a   §   120   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   a vyvíjať   všetko   úsilie   na   súčinnosť so súdom   tak,   aby   súd   mohol   o uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v súlade   so   zákonom. Ústavný   súd   z preskúmavaného spisu   zistil,   že   samotní   sťažovatelia,   resp.   ich   právni zástupcovia čiastočne prispeli k vzniku prieťahov v konaní, konkrétne tým, že pri podaní návrhu na začatie konania nezaplatili súdny poplatok, čím si nesplnili poplatkovú povinnosť podľa   §   5   ods.   1   písm.   a) zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992 Zb.   o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ktorá im vznikla v zmysle citovaného ustanovenia podaním žaloby. Súdny poplatok zaplatili až 31. mája 1995 na základe výzvy súdu. Na ich ťarchu možno   pripísať   aj   to,   že   až   po   výzvach   okresného   súdu   z   31. januára 2000 a 3. februára 2000   oznámili   22. februára 2000   okresnému   súdu,   že   nemajú   pripravené písomné stanovisko k znaleckému posudku, hoci ten bol doručený ich právnemu zástupcovi ešte 26. novembra 1999, a súčasne požiadali aj o predĺženie lehoty na jeho predloženie. Sťažovatelia zaslali okresnému súdu stanovisko k znaleckému posudku až 7. marca 2000. Dňa 9. decembra 2003 sťažovatelia požiadali okresný súd o predĺženie lehoty na vyjadrenie o 30 dní, pričom vyjadrenie doručili až 20. januára 2004.

Ústavný súd zistil,   že   sťažovatelia v 1.   a 4.   rade   neboli prítomní na pojednávaní 12. novembra 1996,   sťažovatelia   v   1.,   2.   a   5.   rade   neboli   prítomní   na   pojednávaní 14. marca 2000, sťažovateľka v 1. rade nebola prítomná na pojednávaní 5. septembra 2000 a sťažovatelia v 1., 2. a 4. rade neboli prítomní na pojednávaní 24. novembra 2003. Túto skutočnosť   ústavný   súd   nevyhodnotil   v   neprospech   sťažovateľov,   pretože   na   týchto pojednávaniach   okresný   súd   vykonával   dokazovanie,   a   teda   neprítomnosť   sťažovateľov na uvedených pojednávaniach nemala vplyv na celkovú dĺžku konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie   môže   odročiť   len   z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťami uloženými mu v citovaných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd zistil, že k zbytočným prieťahom došlo najmä pre nečinnosť okresného súdu   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky   od   6. októbra 1994,   keď   bol   podaný   návrh sťažovateľov, do 10. mája 1995, keď vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe (nečinnosť viac   ako   7   mesiacov).   Taký   jednoduchý   úkon   mal   okresný   súd   spolu   aj   s výzvou na zaplatenie   súdneho   poplatku   (17. mája 1995)   pri   svojej   väčšej   sústredenosti   vykonať ihneď po doručení návrhu. Ďalej bol okresný súd vo veci nečinný v období od 5. júna 1996, keď   určil   termín   prvého   pojednávania   na   14. jún 1996   (pojednávanie   sa   neuskutočnilo a bolo odročené na neurčito), až do 15. októbra 1996, keď bol určený termín pojednávania na 12. november 1996 (nečinnosť viac ako 4 mesiace). Okresný súd bol vo veci nečinný tiež v čase od 12. novembra 1996, keď odročil pojednávanie za účelom vykonania ohliadky, až do   2.   marca   1998,   keď   určil   termín   ohliadky   na   mieste   samom   (nečinnosť   viac ako 15 mesiacov), a ďalej v období od 12. septembra 2000, keď mu bol doručený návrh sťažovateľov   na   ustanovenie   znalca,   až   do   19. septembra 2003,   keď   určil   termín pojednávania   a   doručil   znalcovi   na   vyjadrenie   podanie   sťažovateľov   (nečinnosť   viac ako 36 mesiacov). Vzťah medzi postupmi a konaním sťažovateľov a nečinnosťou okresného súdu svedčí o podstatne významnejšom podiele okresného súdu na zbytočných prieťahoch.

Ústavný súd konštatoval, že prebiehajúce konanie je stále na súde prvého stupňa bez rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že od podania žaloby uplynula doba takmer 10 rokov. Táto zdĺhavosť konania okresného súdu nemôže byť podľa ústavného súdu ničím ospravedlniteľná.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti   ústavný   súd   nezohľadňuje   v súvislosti   s pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov, preto obranu okresného súdu spočívajúcu vo veľkom počte nevybavených vecí a nedostatočnom personálnom obsadení, v dôsledku čoho nie je možné vo všetkých veciach konať plynulo a bez zbytočných prieťahov, v tomto smere neakceptoval.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a z dosiahnutých výsledkov   preto   ústavný   súd   uzavrel,   že   v konaní   vedenom   na okresnom   súde pod sp. zn. 8 C 994/94 bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   došlo   nečinnosťou   okresného súdu, ústavný súd mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vypláva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   200 000 Sk   pre   každého   z nich   z dôvodov   uvedených v ich sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02), a je nevyhnutné na dovŕšenie ochrany základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 8 C 994/94, ale berúc tiež do úvahy konkrétne okolnosti prípadu a nie zanedbateľný podiel sťažovateľov na celkových prieťahoch, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 40 000 Sk pre každého   zo   sťažovateľov   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania   vo   výške   28 384 Sk   (slovom   Dvadsaťosemtisíctristoosemdesiatštyri   slovenských korún) z dôvodu trov ich právneho zastúpenia. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi úhradu za osem úkonov právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti),   pričom   náhradu   za   jeden   úkon   právnej   služby   priznal   vo   výške   4 270 Sk (základom pre výpočet výšky úhrady za úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb]. Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľov osemkrát náhradu režijného paušálu po 128 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená podľa § 17 ods. 2 cit. vyhlášky o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní viacerých osôb.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2004