znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 241/2013-27

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť L. V., S., zastúpeného R., s. r. o., B., prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. S. R., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1, 3, 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 48/2012 z 26. septembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2012 doručená sťažnosť L. V., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného R., s. r. o., B., prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. S. R., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1, 3, 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) sp. zn. 8 CoP 48/2012 z 26. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom doručeným Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) 22. augusta 2011 domáhal proti odporcom (maloleté dieťa a jeho matka) určenia otcovstva a následne úpravy práv   a povinností   k maloletému   dieťaťu.   Okresný   súd   o návrhu   sťažovateľa   rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 68/2011 z 13. decembra 2011 tak, že

- konanie o určenie otcovstva zastavil,

- maloleté dieťa zveril do osobnej starostlivosti matky,

-   zaviazal   sťažovateľa   (navrhovateľa)   prispievať   na   výživu   maloletého   dieťaťa sumou 150 € mesačne od 9. júna 2010 do budúcnosti,

- zaviazal sťažovateľa na splácanie dlžného výživného v splátkach spolu s bežným výživným,

- upravil styk sťažovateľa s maloletým dieťaťom tak, že mu umožnil stretávať sa s maloletým každú nepárnu sobotu a nedeľu v čase od 14.00 h do 17.00 h za prítomnosti matky,

- žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania,

- nevyslovil predbežnú vykonateľnosť rozsudku.

Proti výrokom rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 68/2011 z 13. decembra 2011 o bežnom výživnom, dlžnom výživnom, úprave styku a predbežnej vykonateľnosti podal sťažovateľ   v zákonnej   lehote   odvolanie.   Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku   o úprave   styku   otca   s maloletým   dieťaťom a o predbežnej   vykonateľnosti.   Výrok   o bežnom   výživnom   a dlžnom   výživnom   zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu ním označených základných práv podľa ústavy a práv   podľa   dohovoru   tým,   že   jeho „styk   so   synom   je   aktuálne   upravený   v rozsahu dvanástich (12) hodín mesačne, vždy za prítomnosti matky, čo vo svojej podstate znamená nie   úpravu   ale   obmedzenie   styku“.   Sťažovateľ   uviedol,   že „oba   súdy   založili   svoje rozhodnutia   o úprave   styku   poukázaním   na   tri   okruhy   skutočností.   Po   prvé,   útly   vek maloletého. Po druhé, zdravotné problémy maloletého. Na záver oba súdy zhodnotili, že k zmene - rozšíreniu rozsahu styku, môže dôjsť až po vytvorení puta medzi mnou a synom.“.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje najmä takto:„Tak   porušovateľ,   ako   aj   prvostupňový   súd   poukazujú   v   odôvodnení   svojich rozhodnutí na synov útly vek. Š. sa narodil... Rozsudok prvostupňového súdu bol vyhlásený dňa   13.   12.   2011.   Rozsudok   odvolacieho   súdu bol vyhlásený   dňa   26.   09.   2012.   Medzi vyhláseniami týchto dvoch rozsudkov tak ubehlo viac ako deväť mesiacov. I napriek tejto skutočnosti však odvolací súd na plynutie času nijako neprihliadol... mám za to, že odvolací súd mal na plynutie času vzhliadnuť ako na okolnosť meniacu pomery, čo však neurobil... súdna prax pracuje s tzv. hranicou bežnej (štandardnej, východiskovej) úpravy styku. Túto predstavuje polovica voľného času dieťaťa. Uvedomujem si, že pri dieťati vo veku môjho syna nemožno hovoriť o voľnom čase v jeho štandardnom ponímaní... za voľný čas dieťaťa navštevujúceho predškolské zariadenie (resp. v prípade môjho syna dieťaťa tráviaceho čas s opatrovateľkou) možno s istotou označiť najmä čas víkendu v trvaní od piatka od 17:00 hod. do nedele do 18:00 hod. (spolu teda priemerne 49 hodín týždenne). Oproti tomu bol môj čas pre styk so synom vymedzený od 14:00 hod. do 17:00 hod. v sobotu a nedeľu každý druhý týždeň (teda spolu priemerne 3 hodiny týždenne)... domnievam sa, že tak zásadne neúmerné a nevhodné rozvrhnutie styku s maloletým dieťaťom medzi rodičov nemôže nijako obstáť, a to ani s poukazom na útly vek dieťaťa. Mám za to, že oba konajúce súdy pochybili pri   hľadaní   miery   pravidelného,   rovnocenného   a rovnoprávneho   osobného   styku   môjho syna s obidvomi rodičmi.“

Sťažovateľ ďalej uvádza: «V „útlom veku“ dieťaťa nevidím dôvod na to, aby môj syn (aktuálne vo veku dva a pol roka) nemohol tráviť s vlastným otcom každý celý druhý víkend a   dokonca   bez   prítomnosti   matky...   pokiaľ   si   vo   veku   jedného   roka   a   troch   mesiacov (v septembri   2011)   bez   akýchkoľvek   problémov   „zo   dňa   na   deň“   mohol   zvyknúť   na neprítomnosť matky a prítomnosť cudzej osoby (opatrovateľky)... tak porušovateľ, ako aj prvostupňový   súd   poukazujú   v   odôvodnení   svojich   rozhodnutí   na   synov   nepriaznivý zdravotný stav. Ten je opísaný ako „zdravotné problémy“ bez špecifikovania konkrétnej diagnózy, či prejavov ochorenia, teda iba všeobecne. Prvostupňový súd zároveň uvádza, že takéto „zdravotné problémy“ si vyžadujú „zvýšenú starostlivosť“... Podľa odvolacieho súdu maloletý   Š.   „trpí   zdravotnými   ťažkosťami,   ktoré   si   vyžadujú   zvýšenú   každodennú starostlivosť a nevyhnutnú znalosť ochorenia...“ Odôvodnený je tak styk v obmedzenom rozsahu   nielen   z   časového   hľadiska   (priemerne   3   hodiny   týždenne),   ale   aj   z   hľadiska neustálej prítomnosti matky, ktorá má v prípade potreby „možnosť pružnejšieho zásahu“... existencia „zdravotných ťažkostí“ môjho syna nebola v konaní nijako preskúmaná... mám za to, že už len v dôsledku plynutia času mal porušovateľ skúmať, či zdravotné ťažkosti syna pretrvávajú, akého sú pôvodu a charakteru, akej intenzity a pod... v záverečných častiach odôvodnenia   rozsudku   porušovateľ   vyslovil   prognózu   vytvárania   emočného   puta   medzi mnou a synom na základe ním určeného styku. V nadväznosti na uvedené konštatuje, že následne, po vytvorení dostatočného emočného vzťahu, mi nebude nič brániť v realizovaní mojich   rodičových   práv   a   povinností.   Porušovateľ   vychádzal   zo   „skutočnosti   zistenej prvostupňovým   súdom“,   že   Š.   „si   doteraz   nevytvoril   citové   väzby   na   otca,   zjavne   pre doterajší   nedostatočný   záujem   otca   o   dieťa   od   jeho   narodenia...“   porušovateľ   tak vyhodnotil môj postoj, moje procesné úkony a vyjadrenia v súdnom konaní ako nezáujem o maloletého, čo je vyslovene absurdné... okolnosť môjho nezáujmu o syna si porušovateľ jednoznačne vykonštruoval... v zmysle ust. § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je pre   súd   rozhodujúci   stav   v   čase   vyhlásenia   rozsudku.   V   čase   vyhlásenia   rozhodnutia porušovateľa   bol   môj   záujem   o   syna   evidentný.   Tento   stále   pretrváva...   takýto   postup zo strany justičného orgánu je v právnom štáte neprípustný a bol ním porušený celý katalóg mojich a synových základných práv a slobôd...»

Sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že „k obmedzeniu styku došlo aj v tom, že tento je viazaný na prítomnosť matky. To následne spôsobí značné ťažkosti nielen s miestom styku, alebo aj s organizáciou programu a narastajúcim vypätím na oboch stranách. Mám za to, že súdy tak celkom zbytočne vystavili môjho syna možným konfliktným situáciám, ktoré   môžu   vznikať   prípadným   nesúhlasným   stanoviskom   matky   k   mnou   zamýšľanému programu   so   synom,   miestom   vyzdvihnutia   a   odovzdania,   stravovaním   a   pod.   Aj z uvedeného dôvodu sa mi javí takáto úprava styku vyslovene nevhodnou.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo L. V. na rešpektovanie rodinného života zaručené článkom 41 ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na spravodlivý súdny proces zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 09. 2012, č. k. 8 CoP/48/2012-196.

II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 09. 2012, č. k. 8 CoP/48/2012- 196 vo výroku o úprave styku otca s maloletým Š. P... sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť L. V. trovy právneho zastúpenia vo výške 323,52 € vrátane DPH (2 úkony právnej služby [prevzatie a príprava zastúpenia + návrh na začatie konania] po 127,17 € + 2 x režijný paušál vo výške 7,63 € + 20 % DPH vo výške 53,92 €) na účet jeho právneho zástupcu, advokátskej kancelárie R., s. r. o., so sídlom B., vedený v..., v lehote určenej Ústavným súdom.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   podľa   sťažovateľa   došlo   predovšetkým   výrokom napadnutého rozsudku krajského súdu o úprave styku s maloletým synom k porušeniu jeho v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a rozhodnúť   (napr.   II.   ÚS   88/01, III. ÚS 362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní. K porušeniu   tohto   základného   práva   by   mohlo   dôjsť   predovšetkým   vtedy,   ak   by   bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúre zdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Z už uvedeného (pozri najmä I. časť tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   došlo   tou   časťou   napadnutého   rozsudku,   v ktorej krajský súd nevyhovel jeho odvolaniu proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 68/2011 z 13. decembra 2011, t. j. tou jeho časťou, ktorou potvrdil označený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o úprave styku otca s maloletým synom (týmto výrokom krajský súd zároveň potvrdil aj výrok odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu o nevyslovení predbežnej vykonateľnosti výroku o úprave styku, pozn.). V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„... súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav pre rozhodnutie o úprave styku otca   s   maloletým   Š.   a   rovnako   správne   rozhodol   o   predbežnej   vykonateľnosti.   Zistený skutkový stav posúdil podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol, keď upravil styk otca s maloletým každú nepárnu sobotu a nepárnu nedeľu od 14.00 hod. do 17.00 hod. za prítomnosti matky.... Konajúci súd sa dôsledne vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a otec ani v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by   mali   mať   za   následok   iné   rozhodnutie   o   úprave   styku   a predbežnej   vykonateľnosti. Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k výroku o úprave styku a predbežnej vykonateľnosti dospel k záveru, že styk otca s maloletým Š., ktorý je v útlom   veku   a   trpí   zdravotnými   ťažkosťami,   ktoré   si   vyžadujú   zvýšenú   každodennú starostlivosť   a   nevyhnutnú   znalosť   ochorenia,   upravený   súdom   prvého   stupňa   je   bez ďalšieho v záujme maloletého, ktorý je prioritný, a navyše, dáva možnosť pružnejšieho zásahu matky v prípade nepredvídaných (náhlych) okolností, resp. okolností, ktoré sú zatiaľ z hľadiska starostlivosti o dieťa otcovi málo známe. Odvolací súd poznamenáva, že vzťah dieťaťa a rodiča je prirodzeným biologickým vzťahom a každé dieťa potrebuje pre zdravý vývoj   pocit   spolupatričnosti   nielen   so   svojou   matkou,   ale   rovnako   aj   so   svojím   otcom, pretože   ich   vzájomné   pozitívne   pôsobenie   v   rámci   výchovného   procesu   dáva   záruku riadneho vývoja dieťaťa.... Dieťa má právo na zachovanie vzťahu k obidvom rodičom a je predovšetkým   na   nich,   aby   svojím   správaním,   najmä   vzájomnou   úctou   a   toleranciou vytvárali   bezkonfliktné   prostredie   pre   realizáciu   styku   a   snažili   sa   o jednotný   postup rešpektujúc pokyny matky v otázkach bežnej starostlivosti o dieťa, pretože práve matka, ktorá sa osobne stará o dieťa, je najbližšie k dieťaťu a najlepšie pozná jeho duševné a fyzické dispozície. Odvolací súd zdôrazňuje, že matka je povinná maloletého syna pripraviť a   svojím   verbálnym,   ale   aj   neverbálnym   prejavom   ho   vo   vzťahu   k   otcovi   podporovať, usmerňovať   a   organizovať   program   maloletého   predovšetkým   so   zreteľom   na   záujem dieťaťa, pretože ničím nepodložené výhrady voči otcovi dieťaťa, ako k bývalému partnerovi, pôsobia na vzájomný vzťah otca a syna kontraproduktívne...“

Vo   vzťahu   k odvolacím   námietkam   sťažovateľa   krajský   súd   ďalej   v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„V tejto prejednávanej veci, so zreteľom na vek dieťaťa a skutočnosť zistenú súdom prvého stupňa, že maloleté dieťa si doteraz nevytvorilo citové väzby na otca, zjavne pre doterajší   nedostatočný   záujem   otca   o   dieťa   od   jeho   narodenia,   preto   je   rozsah   styku upravený   súdom   prvého   stupňa   rozhodne   v   záujme   dieťaťa,   aj   keď   sa   otcovi   javí,   že rozhodnutím   súdu   boli   obmedzené   jeho   rodičovské   práva   a   povinnosti.   Odvolací   súd zdôrazňuje, že po postupnom vytvorení emočného vzťahu (citového naviazania) maloletého k   otcovi,   nič   mu   nebude   brániť   v   realizácii   jeho   rodičovských   práv   a   povinností konštatovaných v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a v prípade, že sa s matkou dieťaťa nedohodnú, požiadať o zmenu styku (rozšírenie styku). Pokiaľ otec namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, odvolací súd konštatuje, že v priebehu konania na súde prvého   stupňa   boli   nepochybne   zistené   a   preukázané   všetky   skutočnosti   podstatné   pre rozhodnutie v merite veci o úprave styku s maloletým Š. Odvolací súd dodáva, že je výlučne vecou konajúceho súdu, či vykoná dôkazy označené účastníkmi konania za predpokladu, že skutkový   stav   potrebný   na   rozhodnutie   vo   veci   spoľahlivo   zistil   inými   dôkaznými prostriedkami (§ 120 ods. 1 O. s. p.). V konaniach starostlivosti súdu o maloleté deti platí vyšetrovacia zásady (§ 120 ods. 2, 3 O. s. p.), z ktorej vyplýva, že súd je povinný zisťovať skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci z úradnej povinnosti,   a to aj bez návrhu účastníkov konania a podľa ust. § 153 ods. 2 O. s. p. nie je viazaný návrhmi účastníkov, preto   odvolacia   námietka   otca   o nesprávnom   postupe   konajúceho   súdu   pri   doručovaní písomností a príloh predložených matkou maloletého v priebehu konania na súde prvého stupňa nemôže odôvodňovať záver, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a navyše zo   zápisnice   o   pojednávaní   nevyplynula   skutočnosť,   že   by   otec   požiadal   o čas   na preštudovanie vyjadrenia matky a ktoré navyše ani neobsahovali žiadne iné skutočnosti, aké matka uviedla vo svojej výpovedi na pojednávaní vo vzťahu k úprave styku otca s maloletým dieťaťom.... Odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkové okolnosti dôležité pre rozhodnutie o úprave styku otca s mal. Š., s výsledkami hodnotenia dôkazov, ktoré sú súčasťou odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v plnom   rozsahu   stotožňuje,   pretože   vychádzajú   zo   zisteného   skutkového   stavu   veci, zodpovedajú zásadám logiky a nie sú v rozpore so zákonom. Odvolací súd tiež konštatuje, že rozsudok súdu prvého stupňa v preskúmavanej časti o úprave styku otca s mal. Š. spĺňa základné obsahové náležitosti, najmä zrozumiteľnosť, určitosť a jasnosť a je logickým a právnym   vyústením   priebehu   a   výsledkov   prvostupňového   konania,   v   dôsledku   čoho   je odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti presvedčivé a odvolací súd sa s ním v plnom rozsahu stotožňuje. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o úprave styku a predbežnej vykonateľnosti ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. a podľa § 219 ods. 2 O. s. p. vo vzťahu k relevantným odvolacím námietkam otca doplnil ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dostatočným   spôsobom   zaoberal   a   vysporiadal so všetkými   podstatnými   odvolacími   námietkami   sťažovateľa   smerujúcimi   proti   výroku odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa o úprave styku s maloletým synom. Podľa   názoru   ústavného   súdu   argumentácia   krajského   súdu   zodpovedá   príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré majú na pamäti predovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Závery krajského súdu preto   nemožno   považovať ani za   zjavne neodôvodnené,   ani za   arbitrárne.   Ústavný   súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať   za   zrozumiteľné,   logické   a vyvážené,   a preto   z ústavného   hľadiska   za akceptovateľné a udržateľné.

V súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľa   ústavný   súd   považoval   za   potrebné zvýrazniť tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej krajský súd uviedol, že „po postupnom vytvorení emočného vzťahu (citového naviazania) maloletého k otcovi, nič mu nebude brániť... požiadať o zmenu styku (rozšírenie styku)“.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo na úspech   v   konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   (III.   ÚS   3/97, II. ÚS 141/04), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napádanou časťou rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   8   CoP   48/2012   z 26.   septembra   2012   a   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohol   reálne   dospieť   k záveru   o ich porušení.   Ústavný   súd   preto   túto   časť   sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 1, 3 a 4 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 3 ústavy deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké práva.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe zákona.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa „už   samotná   skutočnosť,   že   môj   styk   so   synom   je aktuálne upravený v rozsahu dvanástich (12) hodín mesačne, vždy za prítomnosti matky, znamená vo svojej podstate nie úpravu, ale obmedzenie styku. Som presvedčený o tom, že na takéto rozhodnutie neexistuje zákonný podklad a oba súdy rozhodli nesprávne. Tým neoprávnene zasiahli nielen do môjho práva na rodinný život, ale aj do práva na rodinný život môjho maloletého syna.“.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   preskúmavaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa považoval za kľúčové východiská pre svoje rozhodnutie tieto skutočnosti:

Rodičovské   práva   a   povinnosti   patria   obidvom   rodičom.   Či   už   rodičia   žijú v manželstve,   alebo   nie,   predpokladá   sa,   že   dieťa   vychovávajú   v   zásade   na   základe vzájomnej   dohody   a   v   záujme   maloletého   dieťaťa.   Zákon   o   rodine   úpravu   výkonu rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo čl. 41 ods. 4 ústavy (v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) nielen nevylučuje, ale to aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1, § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode   rodičov   o výkone rodičovských   práv, rozhodne o ich   výkone súd,   vždy   však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už vysloveného právneho názoru ústavného súdu (PL. ÚS 26/05) k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy ani s čl. 8 ods. 2 dohovoru.

Z   argumentácie   sťažovateľa   vyplýva,   že   k   porušeniu   jeho   základného   práva na ochranu jeho rodičovských práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru   malo a   mohlo   dôjsť   len   v   príčinnej   súvislosti   s   namietaným porušením   jeho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 41 ods. 4 ústavy (a tiež právo podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy (a tiež práva podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru) by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   v   spojení   s   ich   porušením   (napr.   II.   ÚS   78/05   alebo IV. ÚS 326/07). Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo byť porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 8 ods. 2 dohovoru.

Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu, na ktorý podľa jeho názoru „neexistuje zákonný podklad“, došlo aj k porušeniu jeho základného práva na rešpektovanie súkromia a rodinného života podľa čl. 41 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru,   a to   v   zásade   na   základe   rovnakej   argumentácie   a z rovnakých   dôvodov   ako vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa   čl.   8   ods.   2   dohovoru.   Z uvedeného   dôvodu   možno   závery,   ktoré   ústavný   súd formuloval vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 8 ods. 2 dohovoru, v celom rozsahu vzťahovať aj na namietané porušenie čl. 41 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru, a preto ich netreba opakovať či osobitne zdôvodňovať.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   aj   túto   časť   sťažnosti   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2013