znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 241/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Z. P., D., a A. P., Z., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 Co/313/2011-53 z 30. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Z. P. a A. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2012 doručená   sťažnosť   Ing.   Z.   P.   a A.   P.   (ďalej   len   „sťažovatelia“)   vo veci   namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky [ďalej   len   „ústava“;   (sťažovatelia síce v petite sťažnosti   expressis   verbis nenamietajú porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, avšak keď tvrdia, že krajský súd „odmietol prejednať naše vlastníctvo a vydať rozsudok, ktorého sme sa žalobou domáhali,“ dospel ústavný súd k záveru, že takto formulované výhrady smerujú aj   proti   porušeniu   ich   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy; rovnako tak, pokiaľ sťažovatelia v petite sťažnosti označili len čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že z jej odôvodnenia vyplýva, že namietajú aj porušenie jeho odsek 4)] a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   17 Co/313/2011-53 z 30. januára 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú, že sa rozhodnutím správneho orgánu –Okresného úradu v B., odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č. 799/1997 z 29. októbra 1997 stali vlastníkmi «spoluvlastníckych podielov na pozemku evidovanom na Správa katastra B., katastrálne územie D. vedeného na liste vlastníctva č..., pod A parcela registra „E“ a to parcelné číslo... trvalé trávne porasty o celkovej výmere 3700 m2, Ing. P. Z. vedený pod B5 spoluvlastnícky podiel 1/12 a P. A. vedená pod B1 spoluvlastnícky   podiel   1/2.   Vlastníctvo   sme   nadobudli   uvedeným   rozhodnutím...   podľa zákona SNR č. 330/1991 Zb. § 39 odst. (1) a (2) prevodom z vlastníctva štátu na nás, lebo my   sme   mali   osadnícke   právo   k tomuto   pozemku   a   užívali   sme   ho,   pretože   sa   na   nás vzťahovali pomery podľa zákona č. 224/1925 Zb., čo sme preukázali v riadnom správnom konaní v rokoch 1994 až 1996 príslušnému správnemu orgánu v procesnom konaní podľa zákona   č. 71/1967   Zb.   Následne   po   tom   koncom   roku   1997   na   Správe   katastra   B.   na základe rozhodnutia správneho orgánu č. 799/1997 sme boli zapísaní na list vlastníctva č. 2721 ako vlastníci spoluvlastníckych podielov na uvedenom pozemku KN „E“ č. p... v uvedených spoluvlastníckych podieloch.

Vlastníctvo   nám   k   1. 1. 2003   preukázateľne   vzniklo   respektíve   bolo   opätovne potvrdené aj   z titulu   zákona   293/1992 Zb.   §-u 10   odsek (1)   k 01. 01. 2003 vydržaním. Pozemok sme od roku 1992 užívali vykonávali svoje vlastnícke práva a následne sme boli už aj zapísaní ako vlastníci na LV č... D., pozemok registra „E“ číslo parcely... trvalé trávne porasty o výmere 3700 m2 spoluvlastnícke podiely Ing. P. Z. vo veľkosti 1/12 a P. A. 1/2. Vlastníctvo   nám   k   01. 01. 2007   preukázateľne   vzniklo   respektíve   bolo   ešte   raz opätovne potvrdené aj z ďalšieho titulu, vydržaním podľa Občianskeho zákonníka § 134 k 01. 01. 2007, keď od 01. 01. 1997 sme vykonávali taktiež dobromyseľne naše vlastnícke práva a to nepretržite desať rokov a naša dobromyseľná držba nebola rušená. V rámci konania podľa zákona 330/1991 Zb. sme obdržali v novembri 1996 prípis od správneho orgánu   aj   s   jednoznačným   vyjadrením,   že   pozemok   patrí   nám   a   nikto   ani   K.   G.   ako účastníčka konania aj keď bola riadne písomne poučená nepodala v rámci tohto konania námietku ani podanie na súd, kde by si uplatňovala domnelé právo na tento pozemok. Splnením   všetkých   podmienok   pre   vydržanie   spoluvlastníckych   podielov   ako   zapísaní vlastníci pozemku na LV č... sa potvrdilo naše vlastníctvo dňom 01.01.2007.».

Dňa 24. septembra 2007 podal žalobca A. K. na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie, že pozemok, ktorý je evidovaný na Správe katastra B., kat. úz. D., na LV č..., pod A parc. registra E, a to parc. č... – trvalé trávnaté porasty   o výmere   3700   m2 (ďalej   len   „sporný   pozemok“),   patrí   do   dedičstva   po   jeho zomrelej   matke   G.   K.   a   otcovi   V.   K.   Okresný   súd   rozsudkom   č. k.   20 C/164/2007-83 z 15. apríla 2008 určil, že sporný pozemok patrí do dedičstva po nebohej G. K., a krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co/198/2008-137 zo 17. septembra 2008 jeho rozhodnutie potvrdil.

Sťažovatelia   v sťažnosti   ďalej   uvádzajú,   že   sú   «stále   vlastníci   uvedených spoluvlastníckych podielov na uvedenom pozemku p. č... o výmere 3700 m2 v k. ú. D. čo jednoznačne určuje platný zákon!

Naše takto nadobudnuté vlastníctvo je a bolo chránené presne ustanovením zákona a naše vlastnícke práva spoluvlastníckych podielov na pozemku KN „E“ p. č... získané podľa zákona 330/1991 Zb. §-u 39 odsek (1) a (2) ani žalobou K. A. z 24. 9. 2007 nemohlo byť dotknuté ani žiadnym rozsudkom súdu, lebo zákon 293/1992 § 10 odsek (2) v platnom znení   stanovuje,   že   práva   nadobudnuté   podľa   zákona   330/1991   Zb.   § 39   ods. 1.,   a   2., nemôžu   byť   ani   žalobou   pozemnoknižného   vlastníka   dotknuté!   Ak   nemohlo   byť   právo dotknuté   žalobou,   nemôže   byť   dotknuté   ani   rozsudkami   súdov,   ktoré   vychádzajú   z tejto žaloby. K. A. ani jeho matka nebola nikdy do 24. 9. 2007 do doby, kedy bola podaná žaloba, zapísaní ako vlastníci pozemku KN „E“ č. p... o výmere 3800 m2 na liste vlastníctva č... ani na žiadnom inom liste vlastníctva na Správe katastra B.».

Sťažovatelia sa preto návrhom doručeným okresnému súdu 12. apríla 2011 domáhali v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   16 C/53/2011   určenia   vlastníckeho   práva   k spornému pozemku proti A. K.

Okresný súd pri skúmaní splnenia podmienok konania zistil, že v konaní vedenom pod   sp. zn.   20 C/164/2007   už   predtým   rozhodol   s rovnakými   účastníkmi   konania a rovnakým meritom sporu o určení vlastníckeho práva k spornému pozemku. Okresný súd preto   uznesením   sp. zn.   16 C/53/2011   z 15.   júna   2011   v spojení   s opravným   uznesením z 22.   septembra   2011   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu   z 15.   júna   2011“)   konanie vedené pod sp. zn. 16 C/53/2011 zastavil. Krajský súd namietaným uznesením odvolaním napadnuté prvostupňové uznesenie potvrdil.

Namietaným   uznesením   krajského   súdu   došlo   podľa   názoru   sťažovateľov k odmietnutiu prerokovať ich žalobu o určenie ich vlastníctva a „vydať rozsudok, ktorého sa... žalobou domáhali nám bolo porušené naše základné právo ochrany vlastníctva a tým aj základné   ľudské   práva.   V   zdôvodnení   uznesenia   súd   ani   len   neuviedol,   prečo   sa nezaoberal ustanovením zákona č. 293/1992 Zb. § 10 ods. (2), kde je ustanovené, že naše práva ani žalobou K. A. na súde nemohli byť dotknuté, keď sme to do žaloby výslovne uviedli...

Uznesením   došlo   k   poškodeniu   našich   zákonom   chránených   vlastníckych   práv so značným   majetkovým   dosahom,   čo   je   veľmi   závažný   skutok,   preto   týmto   žiadame odstránenie jeho dôsledkov.“.

Sťažovatelia v ďalšej časti sťažnosti poukazujú na „veľmi závažn[é] pochyben[ia]v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 20 C/164/2007, teda v tom, v ktorom už bola právoplatne vyriešená otázka určenia vlastníctva k spornému pozemku.

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol: „Základné právo Ing. Z. P. a A. P. na ochranu vlastníctva podľa č1. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1, 4 Listiny základných práv a slobôd... Rozsudkom (správne   má   byť   uznesením,   pozn.) Krajského   súdu   Banská   Bystrica   z   30. 01. 2012 17 Co/313/2011-53 porušené bolo.

Rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17 Co/313/2011-53   z   30. 01. 2012   v celom   rozsahu   ruší   a   vec   vracia   Krajskému   súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

Krajský súd Banská Bystrica je povinný uhradiť sťažovateľovi Ing. Z. P. a A. P. trovy právneho zastúpenia.“

Sťažovatelia k sťažnosti pripojili žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom z dôvodu, že v ich „veku považuj[ú]takýto postup za najschodnejší“.

Ústavný   súd   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil,   že uznesením sp. zn. I. ÚS 33/2010 z 3. februára 2010 bola sťažnosť sťažovateľov, v ktorej namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co/198/08 zo 17. septembra 2008, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu, že sporný pozemok patrí do dedičstva po nebohej G. K., odmietnutá ako oneskorene podaná.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľov   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na   ďalšie   konanie   (napr.   II. ÚS 70/00,   IV. ÚS 66/02,   I. ÚS 56/03,   III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).

V nadväznosti na to ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny namietaným uznesením krajského súdu.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy uznesením krajského súdu č. k. 17 Co/313/2011-53 z 30. januára 2012

Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak   porušenie   procesných   práv   účastníkov   konania,   ktoré   sú   chránené   zákonmi,   by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Ústavný   súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a slobodách.

V   zmysle   § 103   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   súd   prihliada kedykoľvek   na   to,   či   sú   splnené   podmienky,   za ktorých   môže   vo   veci   konať,   pričom k neodstrániteľným nedostatkom konania možno zaradiť aj prekážku res iudicata (veci už raz   rozhodnutej   podľa   § 159   ods. 3   OSP, podľa   ktorého len   čo   sa   vo veci   právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova).

V   danej   veci   okresný   súd   už   v   predchádzajúcom   konaní   rozsudkom   sp. zn. 20 C 164/2007 z 15. apríla 2008 určil, že sporný pozemok „patrí v celosti“ do dedičstva po G. K. a prvostupňový rozsudok bol ako vecne správny potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 198/2008 zo 17. septembra 2008.

Sťažovatelia podali 12. apríla 2011 okresnému súdu návrh na určenie vlastníckeho práva k spornému pozemku proti A. K., ktorý ho nadobudol ako dedič po poručiteľke G. K. Menovaný podaním doručeným okresnému súdu 24. mája 2011 žiadal konanie iniciované sťažovateľmi zastaviť z dôvodu, že v rovnakej veci už prebehlo na okresnom súde konanie vedené   pod   sp. zn.   20 C 164/2007,   v ktorom   vystupovali   tí   istí   účastníci,   bol   totožný predmet konania a bolo vykonané rovnaké dokazovanie, ako navrhli sťažovatelia vo svojom návrhu.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol: «Návrhom doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica 12. 04. 2011 sa žalobcovia Ing.   Z.   P...   a A.   P...   domáhali   proti   žalovanému   A.   K...,   že   Ing.   Z.   P.   je   podielovým spoluvlastníkom v rozsahu 1/12-iny a A. P. je podielovou spoluvlastníckou v rozsahu 1/2 pozemku evidovaného na Správe katastra B. na liste vlastníctva č... pre katastrálne územie D. ako parcela registra „E“ č... – trvalé trávne porasty o výmere 3700 m2 na tom skutkovom základe,   že   sa   žalobcovia   stali   vlastníkom   spoluvlastníckych   podielov   k pozemku   č... na základe rozhodnutia správneho orgánu Okresného úradu OPPaLH   v B.   č: 799/1997 z 29. 10. 1997 ako právni nástupcovia pôvodných osadníkov.   Žalobcovia naviac splnili všetky podmienky pre vznik vlastníckeho práva aj vydržaním podľa zákona č. 293/1992 Zb. Právna   predchodkyňa   žalovaného   G.   K.   nemohla   nadobudnúť   vlastnícke   právo   k   tejto nehnuteľnosti   vydržaním   k 01. 01. 1992   a   rozhodnutia   súdov   v   konaní   20 C/164/2007 Okresného súdu Banská Bystrica boli vydané na základe nepravdivých údajov poskytnutých A. K. Konanie   vedené   na   Okresnom   súde   Banská   Bystrica   pod   sp. zn.   20 C/164/2007 začalo 24. 09. 2007 na návrh navrhovateľa A. K... proti odporcom 1/ A. P..., Ing. Ľ. L..., 3/ J.   P...,   4/   Ing.   Z.   P...   a   5/   S.   L...   Jeho   predmetom   bolo   určenie   vlastníckeho   práva poručiteľky G. K., ktorá zomrela 20. 01. 1999 k parcele registra „E“ č... – trvalé trávne porasty o výmere 3700 m2 evidovanej u Správy katastra B. na liste vlastníctva č... pre katastrálne územie D. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 17 Co/198/08-137 zo 17. 09. 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. 11. 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bolo určené, že pozemok parcela EKN... – trvalé trávne porasty o výmere 3700 m2 zapísaná na liste vlastníctva č... pre katastrálne územie D. patrí v celosti do dedičstva po nebohej G. K., ktorá zomrela 20. 01. 1999. Z dôvodov rozhodnutí súdov vo veci 20 C/164/2007 je zistiteľné, že sa súdy vyporiadali s tým, či žalovaní mohli ako právni nástupcovia pôvodných osadníkov nadobudnúť vlastnícke právo k parcele EKN... na základe   rozhodnutia   Okresného   úradu   v B.   č. 799/1997   z   29.   10.   1997,   ktorým   bol schválený   Register   pôvodného   stavu   –   zjednodušený   register   pôvodného   stavu   pre katastrálne územie D. spracovaný zhotoviteľom registra – L. Z. Súdy posudzovali aj otázku, či mohla právna predchodkyňa navrhovateľa v konaní 20 C/164/2007 G. K. nadobudnúť vlastnícke právo k parcele EKN... vydržaním a kedy sa tak stalo. Žalobcovia Ing. Z. P. a A. P. sa už v konám 20 C/164/2007 Okresného súdu Banská Bystrica (kde vystupovali v pozícii žalovaných) tvrdili, že sú podielovými spoluvlastníkmi parcely EKN... na základe rozhodnutia Okresného úradu OPPaLH B. a titulom vydržania. Ich obranu súdy posúdili ako nedôvodnú a rozhodli, že parcela EKN... patrí do dedičstva po nebohej G. K.»

Ďalej krajský súd poukázal na § 159 ods. 1, 2 a 3 OSP, podľa ktorého „doručený rozsudok,   ktorý už nemožno   napadnúť   odvolaním,   je   právoplatný.   Výrok   právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave,   je   záväzný   pre   každého.   Len   čo   sa   o   veci   právoplatne   rozhodlo,   nemôže   sa prejednávať znova.“.

Napokon krajský súd poukázal aj na to, že „na prekážku rozsúdenej veci musí súd prihliadať v každom období konania z úradnej povinnosti. Právoplatné rozhodnutie súdu tvorí   prekážku   veci   rozsúdenej   vtedy,   ak v pôvodnom   konaní   sa   o   totožnom   predmete konania rozhodlo medzi totožnými účastníkmi konania. Okresný súd správne konštatoval totožnosť predmetu   konania,   o ktorom rozhodol   Okresný súd Banská   Bystrica v konaní 20 C/164/2007   a ktorého   predmet   vymedzili   žalobcovia   v   konaní   16 C/53/2011.   Pre ustálenie, že ide o prejednanie veci medzi totožnými účastníkmi konania, nie je na prekážku, že vo veci 20 C/164/2007 okrem účastníkov konania 16 C/53/2011 Ing. Z. P., A. P. na strane jednej a A. K. na strane druhej vystupovali aj ďalší účastníci Ing. Ľ. L., J. P. a S. L., ani že sú v konaní 16 C/53/2011 v opačnom procesnom postavení. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica v konaní 20 C/164/2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co/198/2008 je pre účastníkov konania 16 C/53/2011 záväzné a nemôže byť otázka vlastníckeho práva k parcele EKN... v katastrálnom území D. medzi týmito   účastníkmi   na   rovnakom   skutkovom   základe   prejednávaná   znova.   Existencia prekážky   veci   rozsúdenej   je   neodstrániteľným   nedostatkom   podmienky   konania,   pri zisteniach ktorej musí súd podľa § 104 ods. 1 O. s. p. zastaviť. Okresný súd správne vec právne   posúdil,   keď   konanie   podľa   § 104   ods. 1   O. s. p.   zastavil.   Zákonnému   príkazu nepriznať žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak bolo   konanie   zastavené,   zakotvenom   v   § 146   ods. 1   písm. c/   O. s. p.   zodpovedá aj rozhodnutie okresného súdu o trovách konania. Preto bolo uznesenie okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdené.“.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s namietaným   uznesením   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   správne   posúdil   skutkový   a   právny   stav   uvedenej   veci,   a keď potvrdil uznesenie okresného súdu z 15. júna 2011, ktorým bolo konanie vedené pod sp. zn. 16 C/53/2011   zastavené,   postupoval   ústavne   akceptovateľným   spôsobom.   Krajský   súd v odôvodnení   namietaného   uznesenia   analyzoval   zo skutkového   a   právneho   hľadiska napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   z 15.   júna   2011   a   takisto   sa   vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľov uvedenou v odvolaní proti uzneseniu o zastavení konania, pričom   zároveň   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   sa   nemožno   stotožniť   s právnymi   názormi sťažovateľov. Skutočnosť, že sťažovatelia nesúhlasia s právnym názorom krajského súdu, nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   namietaného uznesenia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, III. ÚS 21/06), pričom v danej veci podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad nejde.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že uvedené skutočnosti neumožňujú vysloviť názor, že by namietaným uznesením mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a 4   ústavy   a podľa   čl. 11   ods. 1   a 4   listiny   uznesením   krajského   súdu   č. k. 17 Co/313/2011-53 z 30. januára 2012

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   namietaným porušením   základných   práv   podľa   čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny namietaným uznesením krajského súdu poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05,   IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 11 ods. 1 a 4   listiny),   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48   ústavy.   O prípadnom   porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 11 ods. 1 a 4 listiny) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   čl. 46   ods. 1   ústavy,   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu   sťažovateľmi   označených   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a 4   ústavy a podľa   čl. 11   ods. 1   a 4   listiny.   V opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal   opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd v nadväznosti na to konštatuje, že nie je daná ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a základnými právami podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Sťažnosť   je   preto   v tomto   rozsahu   zjavne neopodstatnená a ústavný súd ju z toho dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Navyše, ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním mohlo dôjsť k zásahu do základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11   ods. 1   a 4   listiny.   Krajský   súd   a rovnako   tak   pred   ním   okresný   súd   aplikovali v právnej   veci   sťažovateľov   príslušné   zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade predovšetkým ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku) a rozhodli v zmysle ustálenej judikatúry všeobecných súdov.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Obdobne   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   žiadosťou   sťažovateľov o ustanovenie   právneho   zástupcu   na   ich   zastupovanie   v   konaní   pred   ústavným   súdom a odkazovať ich na Centrum právnej pomoci (ďalej len „centrum“), ktoré bolo zriadené na sprístupnenie   právnej   pomoci   osobám   v   hmotnej   núdzi   zákonom   č. 327/2005   Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003   Z. z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb. o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   v   znení zákona č. 8/2005 Z. z. (pričom s účinnosťou od 1. januára 2012 sa systém sprístupňovania právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom centra vzťahuje aj na väčšinu konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012