znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 241/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť B. B., N., zastúpeného JUDr. K. M., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom   Okresného   súdu   Prievidza   č.   k. 10 C/181/2007-76 z 21. apríla 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 Cob/104/2009-96 z 27. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2010 doručená sťažnosť B. B., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C/181/2007-76 z 21. apríla 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Cob/104/2009-96 z 27. januára 2010.

Sťažovateľ ako odporca v súdnom konaní poukázal na návrh navrhovateľky, ktorá sa „domáhala   proti   sťažovateľovi   (ako   odporcovi   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom Prievidza pod sp. zn. 10C/181/20078) zaplatenia sumy 4.913,93 EUR (148.037,- Sk) s prísl. právnym titulom náhrady škody, ktorá navrhovateľke vznikla na tom skutkovom základe, že dňa   18.05.2006   uzatvorila   s   odporcom   zmluvu   o   dielo,   na   základe   ktorej   vyplatila navrhovateľka odporcovi zálohu vo výške 294.000,- Sk. Na základe uzatvorenej zmluvy mal odporca   okrem   iného   zhotoviť   aj   krov   a   prístrešky   na   rodinnom   dome   navrhovateľky, pričom   odporca   nedodržal   v   tejto   časti   projektovú   dokumentáciu   pri   realizácii   diela a platné technické normy, z ktorého dôvodu navrhovateľka od uzatvorenej zmluvy o dielo odstúpila   listom   zo   dňa   10.07.2006,   pred   úplným   dokončením   diela   odporcom. Navrhovateľkou   tvrdená   škoda   pozostávala   z   nákladov   vynaložených   navrhovateľkou na dokončenie diela iným zhotoviteľom; výšku škody v sume 148.037,- Sk navrhovateľka preukazovala   znaleckým   posudkom   č.   86/2006   vypracovaným   znalcom   Ing.   V.   B.   a dokladmi preukazujúcimi vynaloženie nákladov na dokončenie diela iným zhotoviteľom (M. P. – K., T.), s ktorým navrhovateľka uzatvorila ďalšiu zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolo dokončenie strechy a prístreškov.

... Súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 10C/181/2007 - 76 zo dňa 21.04.2009 zaviazal odporcu   zaplatiť   navrhovateľke   sumu   4.913,93   EUR   s   prísl.   s   odôvodnením,   že   i   keď v zmysle ustanovenia § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka navrhovateľke uplatnený nárok nepatrí titulom náhrady škody, navrhovateľka dôvodne odstúpila od uzatvorenej zmluvy o dielo podľa článku VI. bod 6.4. zmluvy, zmluva o dielo teda zanikla dňa 12.07.2006, dňom doručenia odstúpenia od zmluvy odporcovi, pričom podľa názoru súdu prvého stupňa podľa § 351 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka odstúpením od zmluvy zanikli všetky práva a povinnosti účastníkov a navrhovateľke súčasne vzniklo právo na vrátenie celého plnenia, ktoré odporcovi poskytla ako zálohu na cenu diela v celkovej výške 294.000,- Sk. Keďže navrhovateľka   si   návrhom   uplatnila   len   zaplatenie   sumy   148.037,-   Sk,   súd   viazaný   jej návrhom nemohol jej priznať viac, než čoho sa domáhala.“.

Sťažovateľ   nesúhlasil   s právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   vyslovil v odôvodnení   rozsudku,   preto   proti   nemu   podal   odvolanie.   Podstatou   argumentácie sťažovateľa bolo, že ak dôjde k zrušeniu zmluvy, na základe ktorej si už účastníci vzájomne plnili,   dochádza   zo   zákona   „.... k vzájomnej   podmienenosti   nárokov   na   vrátenie poskytnutých plnení....“. Poukázal na to, že „súčasťou skutkových zistení v prejednávanej veci je aj to, že odporca na základe uzatvorenej zmluvy o dielo dodal materiál a vykonával práce   na   zhotovení   krovu   rodinného   domu   navrhovateľky   a   navrhovateľka   vyplatila odporcovi zálohu vo výške 294.000,- Sk. Ak teda podľa odstúpením navrhovateľky zrušenej zmluvy o dielo si navrhovateľka a odporca vzájomne poskytli plnenia, sú obaja povinní si tieto plnenia (pokiaľ to ich povaha pripúšťa) vzájomne aj vrátiť, pretože ani navrhovateľka nemá   právo   ponechať   si   plnenie   odporcu,   právny   dôvod   ktorého   dodatočne   odpadol odstúpením od uzatvorenej zmluvy o dielo zo strany navrhovateľky.

...Vzájomnú viazanosť plnenia je treba rešpektovať aj pri formulácii žalobného petitu návrhu ako aj   vo   výroku súdneho   rozhodnutia.   Ak   žalobný   petit   nevyjadruje   povinnosť odporcu plniť oproti splneniu povinnosti navrhovateľky voči nemu, neumožňuje súdu, aby vzájomnú   viazanosť   reštitučnej   povinnosti   účastníkov   neplatnej   alebo   zrušenej   zmluvy mohol vyjadriť vo výroku rozsudku, a súd nemôže žalobe vyhovieť (R 26/1975 s. 164).“.

V tejto situácii sťažovateľ navrhol také usporiadanie vzájomných vzťahov, „... podľa ktorého odporca by bol povinný vrátiť navrhovateľke prijatú zálohu na cenu diela vo výške 294.000,- Sk zníženú o hodnotu betónového venca, hodnotu betónových schodov, hodnotu prác vykonaných odporcom na odstraňovaní pôvodnej izolácie strechy rodinného domu navrhovateľky a o hodnotu vadne dodanej hrubej konštrukcie krovu strechy...

... Krajský súd v Trenčíne rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 8Cob/l 04/2009 - 96 zo dňa 27.01.2010 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s odôvodnením, že hoci súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, uplatnený nárok patrí navrhovateľke titulom práva   na   náhradu   škody.   Podľa   názoru   Krajského   súdu   v   Trenčíne   si   navrhovateľka uplatnila právo na náhradu škody vo výške 4.913,93 EUR s prísl., ktorá škoda jej vznikla vynaložením nákladov na odstránenie vád vzniknutých v dôsledku nekvalitne a neodborne vykonaných prác odporcom ako zhotoviteľom diela. Rozsah škôd spôsobených odporcom považoval   Krajský   súd   v   Trenčíne   za   preukázaný   znaleckým   posudkom   Ing.   V.   B.   č. 86/2006, podľa ktorého výška nákladov na opravu vadne zhotoveného krovu predstavovala 148.037,-   Sk,   z   ktorej   suma   4.736,-   Sk   činila   cenu   prác   spojených   s   opravou železobetónových prvkov vonkajšieho schodišťa a suma 143.301,- Sk predstavovala práce spojené   s   demontážou   a   výmenou   drevenej   konštrukcie   krovu   v   súlade   s   projektovou dokumentáciou.   Nešlo   pritom   o   vrátenie   zálohy   poskytnutej   na   zhotovenie   diela,   ale o náhradu nákladov vynaložených naviac, v súvislosti s odstránením vadného plnenia tak, ako to vyplýva zo záverov znaleckého posudku Ing. V. B.. Ak by odporca dielo (zhotovenie krovu)   vykonal   riadne,   v   súlade   s   projektovou   dokumentáciou   a   technickými   normami, nebolo by potrebné rozobratie krovu, nahradenie jednotlivých prvkov krovu v predpísaných parametroch a následne jeho nové zhotovenie.“.

Sťažovateľ nesúhlasí ani s právnym posúdením odvolacieho súdu, pričom poukazuje na   to,   že   „krajský   súd   nesprávne   ustálil   predpoklady   zodpovednosti   za   škodu a to predovšetkým preto, že sa týmito predpokladmi vôbec nezaoberal (okrem pojmu škoda celé odôvodnenie rozsudku neobsahuje ani jediný krát pojmy škodná udalosť a príčinná súvislosť)“. Sťažovateľ spochybňuje správnosť znaleckého posudku, z ktorého vychádzal odvolací súd pri určení rozsahu škody, a poukazuje na to, že „uvedený znalecký posudok vzhľadom k času jeho vyhotovenia (t.j. predtým, ako tretia osoba pristúpila k dokončeniu diela)   možno   považovať   iba   za   dôkaz   o   pravdepodobnej   predpokladanej   výške   možnej budúcej   škody“.   Znalec   vo   svojom   posudku   „... oceňuje   práce   spojené   s   demontážou a výmenou drevenej konštrukcie krovu ako celku...“, hoci „.... k výmene celej konštrukcie krovu   nedošlo,   vymenené   bolo   iba   latovanie   a   fólie,   hrubá   konštrukcia   krovu   ostala s malými opravami   zachovaná“. Vyčíslenie rozsahu   škody   namieta   sťažovateľ   aj   v tom, že odvolací súd považoval za vzniknutú škodu aj náklady navrhovateľky na dokončenie diela treťou osobou, ktoré podľa sťažovateľa nemožno považovať za škodu.

Sťažovateľ poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu Českej republiky v rozsudku sp. zn. 32 Cdo/2679/2008, podľa ktorého „medzi nákladmi na dokončenie rozostavaného diela treťou osobu a porušením povinnosti zhotoviteľa dodať dielo riadne nie je príčinná súvislosť, t.j. náklady vynaložené na dokončenie diela treťou osobou nemôže navrhovateľka požadovať od odporcu z titulu náhrady škody.

... Návrh navrhovateľky mal byť teda Krajským súdom v Trenčíne zamietnutý, pretože navrhovateľka   neuniesla   bremeno   tvrdenia   (tým,   že   netvrdila   vznik   relevantnej   škody) a bremeno dokazovania (tým, že navrhovateľka nepreukázala vznik skutočnej škody).“.

Z týchto dôvodov sa sťažovateľ domnieva, že „Okresný súd Prievidza rozsudkom č. k. 10C/181/2007-76   zo   dňa   21.04.2009   a   Krajský   súd   v   Trenčíne   rozsudkom č. k. 8Cob/104/2009 - 96 zo dňa 27.01.2010 porušili ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky tým, že porušili ustanovenia hmotného a procesného práva keď zaviazali sťažovateľa k zaplateniu sumy 4.913,93 EUR (148.037,- Sk) s prísl., na ktorú navrhovateľka podľa hmotného práva nemá nárok resp. o ktorej navrhovateľka nepreukázala, že by jej takýto nárok proti sťažovateľovi vznikol.“.

Na základe toho sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo rozsudkom   Okresného   súdu   Prievidza   č.   k.   10C/I81/2007   -   76   zo   dňa   21.04.2009 a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   8Cob/104/2009   -   96   zo   dňa   27.01.2010 p o r u š e n é.

2. Zrušuje rozsudok Okresného súdu Prievidza č. k. 10C/181/2007 zo dňa 21.4. 2009 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8Cob/104/2009 – 96 zo dňa 27. 01. 2010 a vec vracia Okresnému súdu Prievidza, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú sú Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne povinní vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/181/2007 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2009,   ktorým   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   navrhovateľke   4   913,93   €   so   4   %   ročným úrokom z omeškania od 12. januára 2008 do zaplatenia a ktorým návrh v prevyšujúcej časti zamietol, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd (II. ÚS 54/02). Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup a rozsudok okresného súdu, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa krajský   súd,   ktorý   rozsudkom   č.   k.   8   Cob/104/2009-96   z   27.   januára   2010   napadnutý rozsudok prvostupňového súdu č. k. 10 C/181/2007-76 z 21. apríla 2009 v celom rozsahu potvrdil.

Preto   v súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   je   z ústavného   hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a určujúce   len preskúmanie postupu a rozsudku krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS   405/04,   III.   US   133/05).   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v časti smerujúcej   proti   postupu   okresného   súdu   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

2. Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, ktorý sa týka postupu a rozsudku krajského súdu, vyplýva, že jej podstatou je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu uvedeným v napadnutom rozsudku. Ústavný súd sa preto sústredil na posúdenie postupu a rozsudku krajského súdu z hľadiska jeho ústavnej udržateľnosti a akceptovateľnosti podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie sa namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu) v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

  Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (a aj čl. 46 ods. 1 ústavy), ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie,   ktorá   vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno posúdiť len   so zreteľom   na   okolnosti   daného   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci   Ruiz   Torija   proti Španielsku   z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Krajský   súd   vo   veci   rozhodoval   na   základe   odvolania   sťažovateľa,   v ktorom sťažovateľ poukázal na § 457 Občianskeho zákonníka, ktorý je v tejto veci aplikovateľný a podľa ktorého, ak je zmluva neplatná, alebo bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Takto ide o synalagmatický, teda vzájomne previazaný   a podmienený   záväzok.   Na   základe   tejto   úvahy   sťažovateľ   konštatuje, že „žalobkyňa sa však žalobou domáhala len zaplatenia 4 913,93 eur (148 037,- Sk), bez toho, aby pri formulácii žalobného petitu rešpektovala vyššie uvedenú povinnosť vrátiť mu, čo   od   neho   dostala.   Takto   formulovanému   petitu   žaloby,   bez   vyjadrenia   vzájomnej reštitučnej povinnosti, však súd prvého stupňa so zreteľom k vzájomnej povinnosti plnenia a viazanosti návrhom účastníkov nemohol a nemal vyhovieť, a žalobu mal zamietnuť.“. Sťažovateľ v odvolaní ďalej poukázal na to, že „povinnosť vrátiť zálohu je preto potrebné uložiť v primeranej výške, po zohľadnení hodnoty zabudovaných vecí, tak, aby ani na strane žalobkyne nevzniklo bezdôvodné obohatenie“. Sťažovateľ navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Krajský súd v rámci preskúmania postupu a rozsudku okresného súdu konštatoval, že okresný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a vo svojom rozsudku v plnej miere vychádzal zo skutkových zistení okresného súdu.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu je zrejmé, že okresný súd zisťoval skutkový stav   vypočutím   účastníkov,   svedkov,   listinnými   dôkazmi   –   zmluvou   o dielo   č.   1/2006 z 18. mája 2006, rozpočtom z č. l. 10, projektovou dokumentáciou k zmluve o dielo z júna 2005,   fotokópiami   peňažných   platieb   navrhovateľky   na   opravu   strechy,   znaleckým posudkom   č.   86/2006,   písomným   vyjadrením   spoločnosti   B.   z 19.   júla   2006   a inými listinnými dôkazmi.

Krajský súd na základe skutkového stavu zisteného okresným súdom konštatoval, že okresný súd „vyvodil správny právny záver, keď konštatoval, že žalobkyňa ako objednávateľ si dôvodným odstúpením od zmluvy v dôsledku vadného plnenia zo strany žalovaného ako zhotoviteľa   dôvodne   uplatnila   nárok   zo   zodpovednosti   žalovaného   za   vady   diela   podľa § 436 ods. 1 písm. d/ Obch. zák. s poukazom na ust. § 564 veta prvá Obch. zák..

Pokiaľ   však   prvostupňový   súd   priznal   žalobkyni   nárok   na   zaplatenie   žalobou uplatnenej pohľadávky nie titulom náhrady škody podľa § 436 ods. 4 Obch. zák., vzniknutej vynaložením   nákladov   na   odstránenie   vadného   plnenia,   ale   titulom   vrátenia   plnenia po dôvodnom odstúpení od zmluvy o dielo s poukazom na ust. § 440 ods. 2 Obch. zák., v zmysle ktorého žalovaný nárok nebolo možné dosiahnuť z iného titulu ako uplatnením niektorého z nárokov z vád podľa § 436 a § 437 Obch. zák., s týmto názorom sa odvolací súd nestotožnil.“.

Krajský súd aplikoval § 436 ods. 1 a 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak je dodaním tovaru s vadami porušená zmluva podstatným spôsobom (§ 345 ods. 2), môže kupujúci:a)   požadovať   odstránenie   vád   dodaním   náhradného   tovaru   za   vadný   tovar,   dodanie chýbajúceho tovaru a požadovať odstránenie právnych vád, b) požadovať odstránenie vád opravou tovaru, ak sú vady opraviteľné, c) požadovať primeranú zľavu z kúpnej ceny alebo d) odstúpiť od zmluvy.

Popri nárokoch ustanovených v odseku 1 má kupujúci nárok na náhradu škody, ako aj na zmluvnú pokutu, ak je dojednaná.

Krajský súd v tejto súvislosti uviedol:„Z citovaných ustanovení vyplýva, že uspokojenie nárokov zo zodpovednosti za vady tovaru nemusí viesť k vysporiadania celej majetkovej ujmy v dôsledku dodávky vadného plnenia. Zákonná úprava obsiahnutá v ust. § 436 ods. 4 Obč. zák. preto umožňuje popri nárokoch z vád plnenia aj domáhať sa aj náhrady škody.

V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že žalobkyňa si uplatnila právo na náhradu   škody   vo   výške   4   913,93   eur   s   prísl.   (148   037,-   Sk)   vzniknutej   vynaložením nákladov na odstránenie vád vzniknutých v dôsledku nekvalitne a neodborne vykonaných prác žalovaným ako zhotoviteľom diela. Rozsah škôd spôsobených žalovaným pri výstavbe krovu rodinného domu žalobkyne bol stanovený znaleckým posudkom Ing. V. B. č. 86/2006, podľa ktorého výška nákladov na opravu vadne zhotoveného krovu predstavovala 148 037,- Sk   (4   913,93   eur),   z   ktorej   suma   4   736,-   Sk   činila   cenu   prác   spojených   s   opravou železobetónových prvkov vonkajšieho schodišťa a suma 143 301,- Sk predstavovala práce spojené   s   demontážou   a   výmenou   drevenej   konštrukcie   krovu   v   súlade   s projektovou dokumentáciou. Znalec totiž konštatoval disproporcie medzi projektovou dokumentáciou a skutočnou realizáciou krovu, zistil rôzne závažne pochybenia na krove, ktoré posúdil ako podstatné a neopraviteľné a konštatoval hrubý nesúlad medzi projektovou dokumentáciou a skutočným   prevedením   prác,   ktorý   by   mohol   spôsobiť   nedostatočnú   pevnosť   krovu   a následné poprehýbanie strešných plôch. Skutočnosť, že žalovaný vyhotovil krov v rozpore s technickými   požiadavkami,   vyplynulo   aj   z   písomného   stanoviska   spoločnosti   B.   zo   dňa 19.7.2006.

Žalobkyňa preukázala predložením relevantných listinných dôkazov svoj nárok na náhradu škody uplatnenej v zmysle § 436 ods. 4 Obeh. zák. popri zvolenému nároku z vád odstúpením od zmluvy. Nešlo pritom o vrátenie zálohy poskytnutej na zhotovenie diela, ale o náhradu nákladov vynaložených naviac, v súvislosti s odstránením vadného plnenia, tak, ako to vyplýva zo záverov znaleckého posudku Ing. V. B.. Ak by žalovaný dielo (zhotovenie krovu)   vykonal   riadne,   v   súlade   s   projektovou   dokumentáciou   a   technickými   normami, nebolo by potrebné rozobratie krovu, nahradenie jednotlivých prvkov krovu v predpísaných parametroch a následne jeho nové zhotovenie.

Pokiaľ žalovaný argumentoval tým,   že žalobkyňa nemá právo požadovať plnenie titulom   náhrady   škody,   pričom   poukázal   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   ČR   sp.   zn. 32Cdo/2679/2008, v ktorom sa podľa jeho názoru riešil skutkovo a právne podobný prípad, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v preskúmavanej veci ide o úplne iný skutkový stav. Zásadný rozdiel v skutkovom stave v preskúmavanej veci oproti skutkovému stavu zistenému v citovanom rozhodnutí   NS ČR   spočíva v tom,   že tu žalobkyňa platne odstúpila   od   zmluvy   o   dielo,   čím   si   zvolila   a   aj   uplatnila   jeden   z   nárokov   zvád   diela upravených v ust. § 436 ods. 1 Obeh. zák.. Naproti tomu v citovanom rozhodnutí NS ČR sa konštatuje, že k odstúpeniu od zmluvy, ale ani k uplatneniu iných nárokov z vád nedošlo a záväzkový   vzťah   účastníkov   ďalej   trval,   v   dôsledku   čoho   neboli   splnené   zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu. Ako vyplýva z citovaného rozhodnutia NS ČR, pokiaľ v dobe trvania záväzku medzi účastníkmi (žalobkyňou a žalovanou) žalobkyňa uzavrela zmluvu o dielo na jeho dokončenie s ďalším subjektom, nemohla dohodnutú cenu diela s ďalším subjektom (za jeho dokončenie) požadovať titulom náhrady škody od žalovanej, ktorá mala ako zhotoviteľka povinnosť sama dielo dokončiť.

Je   nesporné,   že   o   vyššie   uvedený   prípad   v   predmetnej   veci   nejde.   Žalobkyňa od zmluvy platne odstúpila, záväzkový vzťah medzi ňou a žalobcom zanikol a pokiaľ jej vadným   plnením   zo   strany   žalovaného   vznikla   škoda   v   súvislosti   s   odstránením   vád a uvedením veci do stavu spôsobilého na riadne užívanie, ustálená a vyčíslená znaleckým posudkom, za túto škodu žalovaný nesporne zodpovedá s poukazom na ust. § 436 ods. 4 Obeh. zák.

Záver súdu prvého stupňa v tom smere, že žalobkyni síce patrí žalobou uplatnená pohľadávka, nie však titulom náhrady škody, ale titulom vrátenia časti zálohy v žalovanej výške po odstúpení od zmluvy, nie je správny. Prvostupňový súd, hoci dostatočne zistil skutkový stav veci, príslušné ustanovenie právneho predpisu (§ 436 ods. 4 Obeh. zák.) nesprávne vyložil, keď konštatoval, že v predmetnej veci ide o nárok, ktorý možno dosiahnuť uplatnením nárokov z vád tovaru (§ 436 a § 437 Obeh. zák.). Nesprávny výklad citovaných ustanovení   však nič   nemení na   vecnej správnosti napadnutých výrokov   rozsudku,   preto odvolací súd rozsudok v napadnutej časti prisúdenej istiny s príslušenstvom a trov konania potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s.p.“

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že právne závery krajského súdu vyplývajú zo skutkového   stavu   zisteného   okresným   súdom.   Skutkové   zistenia   sa   vo   vzťahu k predmetu   konania   javia   ako   relevantné   a poskytujú   primeraný   podklad   pre   aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka (zákona č. 513/1991 Zb.) o zodpovednosti za škodu. Preukázané   skutkové   okolnosti   umožňujú   urobiť   závery   o základných   predpokladoch uplatnenia   zodpovednosti   za   škodu,   teda   o protiprávnom   úkone   (porušení   právnej povinnosti),   o vzniku   škody   a o príčinnej   súvislosti   medzi   protiprávnym   úkonom a vzniknutou škodou. Dôvody, na ktorých založil krajský súd svoje rozhodnutie, nie sú podľa názoru ústavného súdu rozporné alebo svojvoľné. Hodnotenia dôkazov nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru. Analýzou rozhodnutia krajského súdu a jeho odôvodnenia dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd sa zaoberal aj námietkami sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu nie je prejavom svojvôle, teda   nie   je   arbitrárne   a   nemožno   ho   považovať   za   zjavne   neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje a na jeho meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený. Vzhľadom na uvedené nemá ústavný súd   žiaden dôvod spochybňovať závery, ku ktorým krajský súd   dospel. Závery   krajského   súdu   a jeho   rozhodnutie   nemožno   z ústavného   hľadiska   považovať za neudržateľné a neospravedlniteľné.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   (II. ÚS 4/94, mutatis mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

Pokiaľ   ide   o námietky   sťažovateľa   k obsahu   znaleckého   posudku   zadováženého navrhovateľkou   a k spôsobu   vyčíslenia   vzniknutej   škody   znalcom,   je   potrebné   uviesť, že sťažovateľ   mal   možnosť   uplatniť   svoje   procesné   právo   účastníka   konania   vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, ktoré sa v konaní vykonali (§ 123 Občianskeho súdneho poriadku). Ústavný   súd   v zásade   nie   je   oprávnený   preskúmavať   vecnú   správnosť   uvedeného znaleckého posudku. Obsah námietok sťažovateľa proti znaleckému posudku nemá taký charakter,   ktorý   by   indikoval   ústavne   neudržateľné   vyhodnotenie   tohto   dôkazného prostriedku krajským súdom.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi   rozhodnutím   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia porušenia označeného základného práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010