znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 241/09-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti O., s. r. o., B., zastúpenej JUDr. M. H., B., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky   a svojho   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 76/2006 z 31. októbra 2006 a sp. zn. 2 Cob 173/2008 z 10. marca 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti O., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. júna 2009 doručené   podanie   obchodnej   spoločnosti   O.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   JUDr.   M.   H.,   B.,   označené   ako „Sťažnosť   podľa   čl.   127 Ústavy Slovenskej republiky proti porušovaniu základných ľudských práv a slobôd upravených Ústavou SR a Dodatkovým protokolom k Dohovoru“, ktorým sťažovateľka namietala porušenie svojich základných   práv   zaručených   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 76/2006 z 31. októbra 2006 a sp. zn. 2 Cob 173/2008 z 10. marca 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«Ako   sťažovateľ   sme   boli   navrhovateľom   v konaní   o zaplatenie   4.850.682,23, o ktorom rozhodoval Okresný súd Bratislava III pod sp. zn.: 23 Cb 173/04 a ako odvolací súd Krajský súd v Bratislave pod sp. zn.: 2 Cob 173/08.

Predmetom   sporu   bolo   priznanie   nároku   uplatneného   proti   1   Ministerstvu zdravotníctva SR a proti 2 Slovenskej republike na zaplatenie príslušenstva pohľadávok za dodávku   tovarov   a služieb   za   obdobie   od   1.   4.   2000   do   31.   12.   2002   pre   viaceré zdravotnícke zariadenia, ktorých zriaďovateľom bolo pôvodne Ministerstvo zdravotníctva SR a ktoré v čase vzniku pohľadávok nakladali s majetkom SR ako jeho správcovia. Dôvodom   podanej   žaloby   voči   pôvodnému   zriaďovateľovi   a štátu   bola   existencia reformy   zdravotníctva   SR,   v dôsledku   ktorej   pôvodné   záväzky   zdravotníckych   zariadení vzniknuvšie do 31. 12. 2002 mali ako záväzky voči majetku štátu ostať v majetku SR. KS   v Bratislave   vo   veci   rozhodol   dňa   10.   3.   2009,   kedy   sa   stotožnil   s názorom prvostupňového súdu a návrhu nevyhovel z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných. Súd pritom ešte dňa 4. 1. 2006 rozhodol medzirozsudkom o základe sporu, keď konštatoval, že žalovaní nie sú pasívne vecne legitimovaní. Medzirozsudok potvrdil dňa 31. 10. 2006 KS v Bratislave.

... Do 31. 12. 2002 nakladali nemocnice a ďalšie zdravotnícke zariadenia, ktorých zriaďovateľom bolo Ministerstvo zdravotníctva SR s majetkom štátu ako jeho správcovia. V dôsledku   ich   činnosti   vznikali   záväzky,   ktoré   sa   im   nedarilo   včas   plniť,   čím narastal dlh týchto zariadení voči svojim dodávateľom. Tak tomu bolo i v prípade právneho predchodcu sťažovateľa, spoločnosti R. a. s.

Ministerstvo   zdravotníctva   SR   za   tejto   situácie   pripravilo   projekt   reformy zdravotníckych zariadení, ktorý spočíval v prevode zriaďovateľských funkcií z Ministerstva zdravotníctva SR na obce a vyššie územné celky....

Aby   obce   a vyššie   územné   celky   mali   o takýto   proces   záujem,   bolo   nevyhnutné pripraviť súbežne aj projekt oddlženia zdravotníckych zariadení k 31. 12. 2002 pomocou projektu V. a. s....

Domnievame sa, že sa tým stali záväzky zdravotníckych organizácií vzniknuvšie do 31. 12. 2002 ako pasíva majetku štátu priamo záväzkami SR, resp. záväzkami SR zastúpenej MZ SR.

Uvedený záver dovodzujeme a základe 1 vyššie citovaných ust. zákona, avšak aj na základe   2   vyjadrení   predkladateľa   reformy   zdravotníctva   (MZ   SR)   obsiahnutými   napr. v materiáli „Stratégia reformy zdravotníctva“, 3 dôvodovej správy k návrhu novely zákona o majetku   vyšších   územných   celkov,   ktorý   bol   v nezmenenej   podobe   prijatý   i NR   SR a následne zverejnený pod č. 163/2003 Z. z., 4 Uznesenia vlády SR č. 1139/04 z 24. 11. 2004 a napokon i 5 obdobného názoru iného senátu Krajského súdu v Bratislave z 31. 5. 2006 a tiež 28. 1. 2009.

... Súdy neprijali našu argumentáciu, podľa ktorej sú záväzky pasívami majetku štátu, ktorý spravovali zdravotnícke zariadenia a ako také neprešli na nových zriaďovateľov, ale ostali majetkom štátu.

Žalované záväzky súdu považoval výlučne za zákonnú povinnosť a jej prechod na zriaďovateľa z dôvodu právnej subjektivity zdravotníckych zariadení úplne vylúčili. Je potrebné konštatovať, že argumentácia súdov má svoju logiku. Napriek tomu sa domnievame, že výklad nie je správny ale vytvára nerovnosť v ochrane vlastníckych práv.»

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností žiada ústavný súd, aby vydal tento nález:„Základné   právo   sťažovateľa   O.,   s.   r.   o.   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa ustanovenia 20 ods. 1 2. veta a čl. 20 ods. 4 Ústavy SR ako aj podľa Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 2 Cob 173/2008 z 10. 3. 2009 a sp. zn.: 2 Cob 76/2006 z 31. 10. 2006 porušené bolo.

Rozsudky   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.:   2   Cob   173/2008   z 10.   3.   2009 a sp. zn.: 2 Cob 76/2006 z 31. 10. 2006 a tiež rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn.: 23 Cb 173/04 z 16. 6. 2008 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave.

Porušovateľ   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   do   15   dní   odo   dňa doručenia tohto nálezu prostredníctvom jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd prerokuje návrh na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia   návrhy   o   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   tohto   základného   práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok   vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 132/06).

Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá   je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Preto   v danej   veci   ústavný   súd   rozhodoval   len o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   ústavy   a svojho   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu rozhodnutiami krajského   súdu   sp.   zn.   2   Cob   76/2006   z 31.   októbra   2006   a   sp.   zn. 2 Cob 173/2008 z 10. marca 2009.

Z obsahu sťažnosti a z priložených rozhodnutí krajského súdu ústavný súd zistil, že predmetom konania pred krajským súdom bolo rozhodovanie o odvolaní sťažovateľky proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Cb 173/04-301 zo 4. januára 2006. Krajský súd potvrdil namietaným rozsudkom sp. zn. 2 Cob 76/2006 z 31. októbra 2006 označený medzitýmny rozsudok okresného súdu, pričom v napadnutom rozsudku uviedol, že odporcovia v 1. a 2. rade nie sú v prebiehajúcom spore pasívne legitimovaní, s tým, že o návrhu sťažovateľky na zaplatenie sumy 4 850 682,23 Sk od odporcov v 1. a 2. rade a o náhrade trov konania rozhodne samostatným rozsudkom. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   bol   spor   sťažovateľky   proti   Ministerstvu zdravotníctva   Slovenskej   republiky   v prvom   rade   a Slovenskej   republike   v druhom   rade o zaplatenie   uvedenej   peňažnej   sumy   pri   rozhodovaní   o základe   nároku   sťažovateľky. Napadnutý medzitýmny rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 15. decembra 2006.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu mohol dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

1. Predmetný rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Cob 76/2006 z 31. októbra 2006, ktorý sťažovateľka namieta, nadobudol právoplatnosť 15. decembra 2006. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 2. júna 2009, čo je zjavne po lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   bolo   potrebné   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 173/2008 z 10. marca 2009, ktorým tento súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 173/2004-383 zo 16. júna 2008 ako vecne správny. Krajský súd v tomto rozsudku uviedol, že je viazaný medzitýmnym rozsudkom, ktorým bola vyriešená otázka pasívnej legitimácie odporcov v 1. a 2. rade, a preto rozhodol uvedeným spôsobom.

Ústavný súd uvádza vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1   dodatkového   protokolu,   že   porušenie   práva   priznaného   týmito   článkami   nemôže samo   osebe   nastať   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju právomoc (I. ÚS 44/03). O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, resp. čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možno uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Na základe týchto záverov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a o ďalších požiadavkách sťažovateľky už nerozhodoval.

Nad rámec ústavný súd uvádza, že sťažovateľka požaduje zrušiť rozsudok okresného súdu sp. zn. 23 Cb 173/2004 zo 16. júna 2008, pričom však nežiada vysloviť aj porušenie niektorého zo svojich základných práv v petite rozhodnutia. Avšak aj keby tak urobila, ústavný   súd   bez ohľadu   na   túto   skutočnosť   poukazuje na svoju   subsidiárnu   pôsobnosť rozhodovania zakotvenú v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009