znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 241/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   M.   K.,   M.,   vo veci   namietaného   porušenia   čl. 2 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 a čl. 47 v spojení   s čl. 144   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   podľa   čl. 3,   čl. 12,   čl. 18   ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa listom Okresného súdu Michalovce sp. zn.   Spr   5/07   zo 14.   marca   2007   označeným   ako „Odpoveď   na   sťažnosť“, ospravedlnením Krajského   súdu   v Košiciach   sp. zn.   Spr   73/07   z 3.   mája 2007   v spojení s listom   Krajského súdu v Košiciach   sp. zn.   Spr   73/07   z 29.   mája   2007 označeným ako „Prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   –   odpoveď“ a listom   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky sp. zn. 6608/2007 zo 16. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2007 doručená sťažnosť JUDr. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 2 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 a čl. 47 v spojení s čl. 144 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej   len „dohovor“),   práva podľa   čl. 5 Protokolu   č. 7   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „protokol“) a práva podľa čl. 3, čl. 12, čl. 18 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa listom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) označeným ako „Odpoveď na sťažnosť“ sp. zn. Spr 5/07 zo 14. marca 2007, ospravedlnením Krajského súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   Spr   73/07   z 3. mája   2007   v spojení s listom   krajského   súdu   označeným   ako „Prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   –   odpoveď“ sp. zn. Spr 73/07 z 29. mája 2007 a listom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) sp. zn. 6608/2007 zo 16. mája 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresným súdom je od 16. júna 2006 pod sp. zn. 5 C 47/2006 vedené   konanie   o rozvod   manželstva   sťažovateľa   a zverenie   maloletého   dieťaťa pochádzajúceho   z   tohto   manželstva   do   výchovy   otca.   Keďže   manželka   sťažovateľa zamedzila sťažovateľovi kontakt s maloletým synom za stavu, keď jej ho okresný súd v roku 2004 zveril do jej výchovy za trvania manželstva, a vo veci návrhu sťažovateľa sa podľa jeho   názoru   nekonalo   bez   zbytočných   prieťahov,   podal   sťažovateľ   2.   marca   2007 predsedníčke okresného súdu sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“).   Z dôvodu,   že sťažovateľ s vybavením sťažnosti (odpoveď mu bola doručená 20. marca 2007) nesúhlasil, podal 22. marca 2007 predsedovi krajského súdu návrh na prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedníčkou okresného súdu.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd mu v nadväznosti na uvedený návrh listom z 3. mája 2007 označeným ako „Ospravedlnenie“, ktorý mu bol doručený 9. mája 2007, oznámil, že sa mu „... nepodarilo zabezpečiť riadne podklady pre jeho prešetrenie“.

Následne   sa   sťažovateľ   30.   apríla   o 2004   obrátil   na   ministerstvo   spravodlivosti s podaním,   ktoré   označil   ako „Podnet   v zmysle   zák.   152/1998   Z. z.   o sťažnostiach v kontinuite so zák. 757/2004 Z. z. o súdoch §§ 63-67 na prešetrenie nečinnosti Krajského súdu v Košiciach nevybavenie podnetu zo dňa 21. 3. 2007“. V uvedenom podaní namietal, že krajský súd sa nezaoberal jeho podnetom zdôrazňujúc, že konanie, v ktorom podľa neho dochádza k zbytočným   prieťahom,   sa týka   jeho   rodičovských práv a jeho   syna,   ktorého nevidel od prvého pojednávania vo veci, t. j. od 24. novembra 2006.

V sťažnosti sa ďalej uvádza: „Odpoveď z MS SR som obdržal 21. 5. 2007 obyčajnou poštou,   ktorá   bola   podaná   17. 5. 2007,   ale   nesúhlasím   s jej   obsahom,   nakoľko   ju   zle vyhodnotili. Sťažnosť som ministerstvu zaslal v kontexte od podania OS - Mi + odpoveď na ňu,   potom   sťažnosť   na   KS - KE.   Do   sťažnosti   MS   SR   som   inkorporoval   predošlé sťažnosti   podané   nižším   subjektom   scanovane   v jednom   kontexte.   MS   nerešpektuje v kontexte urobené podanie, teda mi vôbec vecne neodpovedalo. Farizejsky má odkázalo na KS – KE. S tým vôbec nesúhlasím. Až dňa 4. 6. 2007 som dostal odpoveď z KS - KE teda po márnom uplynutí zákonnej lehoty, teda po 3 mesačnej lehote. Z odpoveďou kategoricky nemôžem   súhlasiť.   Orgán   Iustitie   zavádzajúco   zahmlieva   moje   práva.   Vecnú   stránku neprehodnocuje,   taktiež   opatrenia   na   odstránenie   preukázateľných   prieťahov   vôbec nehodnotí, tak ako to vyplýva z § 62 a nasl. Zák. č. 757/2004 Zb.

Chcem dať Ústavnému súdu do pozornosti, že sporné konanie 5 C/47/2006 nebolo doposiaľ skončené. Od 16. 1. 2007 nemôže Okresný súd Mi. ustanoviť súdneho znalca z odvetvia klinickej psychológie deti...“

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   ústavy,   dohovoru,   protokolu   a Dohovoru   o právach   dieťaťa   v konaní   vedenom okresným súdom, a to jeho listom označeným ako „Odpoveď na sťažnosť“ sp. zn. Spr 5/07 zo   14.   marca   2007,   ospravedlnením   krajského   súdu   sp. zn.   Spr   73/07   z 3.   mája   2007 v spojení   s   listom   krajského   súdu   označeným   ako „Prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   – odpoveď“ sp. zn. Spr 73/07 z 29. mája 2007 a listom ministerstva spravodlivosti sp. zn. 6608/2007 zo 16. mája 2007. Zároveň sa domáha, aby boli „... Odpoveď na sťažnosť OS Michalovce z 14. 3. 2007, Ospravedlnenie z 3. 5. 2007, odpoveď z 29. 5. 2007 Krajského súdu v Košiciach, list – vyjadrenie z 16. 5. 2007 Ministerstva spravodlivosti ako neústavne a nezákonne...“ zrušené a aby bolo   označeným porušovateľom práv prikázané opätovne prerokovať jeho sťažnosť.

V ďalšom bode petitu sťažnosti navrhuje prikázať „... Súdnej rade SR, aby podala návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania   proti   sudkyni   OS   Michalovce,   JUDr.   M. H., zastupujúcemu   predsedovi   KS   v Košiciach   JUDr.   Š. F.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu“.

Sťažovateľ   požaduje   taktiež   v   náleze   prikázať „... Ministerstvu   spravodlivosti   SR disciplinárne prejednať so zodpovedným pracovníkom povereným riadením sekcie civilného práva JUDr. L. D. za nevybavenie Sťažnosti sťažovateľa JUDr. M. K. zo dňa 30. 4. 2007 podanej dňa 30. 4. 2007 pod podacím číslom 89534270“.

Napokon   žiada   aj   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 20 000 Sk od krajského súdu.

Z listu predsedníčky okresného súdu označeného ako „Odpoveď na sťažnosť“ sp. zn. Spr 5/07 zo 14. marca 2007, ktorou reagovala na sťažnosť sťažovateľa z 1. marca 2007, vyplýva,   že   nezistila   subjektívne   prieťahy   v jeho   právnej   veci   vedenej   pod   sp. zn. 5 C 47/2006,   v ktorej   sa   rozhoduje   o   návrhu   na   rozvod   manželstva   a úpravu   práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu. K tomuto záveru dospela na základe podrobnej chronológie priebehu uvedeného konania opísanej v namietanom liste.

Ďalším podaním, ktorým malo byť zasiahnuté do sťažovateľom označených práv, je ospravedlnenie krajského súdu sp. zn. Spr 73/07 z 3. mája 2007 v spojení s listom krajského súdu   označeným   ako „Prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   –   odpoveď“ sp. zn.   Spr   73/07 z 29. mája 2007.

V prvej   z   uvedených   písomností   sa   predseda   krajského   súdu   s poukazom na ustanovenie § 65 zákona o súdoch ospravedlnil sťažovateľovi za to, že sa mu nepodarilo zabezpečiť   riadne   doklady   na   prešetrenie   jeho   podania   z 21.   marca   2007,   ktorým   sa domáhal preskúmania postupu okresného súdu pri vybavovaní jeho sťažnosti na postup tohto súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 47/2006.

Sťažovateľ   zároveň   tvrdil,   že   jeho   práva   boli   porušené   aj   listom   podpredsedu krajského   súdu   označeným   ako „Prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   –   odpoveď“   sp. zn. Spr 73/07   z 29.   mája   2007.   V predmetnom   liste   krajský   súd   k prešetreniu   vybavenia sťažnosti   sťažovateľa   z 1.   marca   2007   predsedom   okresného   súdu   konštatuje,   že   jeho sťažnosť bola riadne vybavená. Podľa názoru podpredsedu krajského súdu opierajúceho sa o obsah   spisu   sa   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp. zn.   5C   47/2006   riadne pokračuje a nedošlo   v ňom k vzniku   zbytočných   prieťahov.   Podpredseda krajského súdu taktiež   oponuje   názoru   sťažovateľa,   že   v tomto konaní „... ide   o   vec   starostlivosti   súdu o maloletých podľa § 176 a nasl. O. s. p., o ktorej má súd rozhodnúť najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania“.

Označené   práva   sťažovateľa   mali   byť   napokon   porušené   aj   listom   ministerstva spravodlivosti sp. zn. 6608/2007 zo 16. mája 2007, ktorým mu bolo oznámené, že jeho podanie z 30. apríla 2007, ktorým sa dožadoval prešetrenia vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 47/2006 predsedníčkou okresného súdu v zmysle listu Spr 5/07 zo 14. marca 2007, bolo odstúpené „... z dôvodu vecnej príslušnosti podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov na priame vybavenie predsedovi Krajského súdu v Košiciach, ktorý Vás o spôsobe jeho vybavenia písomne upovedomí“.

V citovanom liste ministerstva spravodlivosti sa poukazuje aj na ustanovenie § 67 ods. 1   písm. c)   zákona   o súdoch   s tým,   že „... s účinnosťou   od   1.   4.   2005   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej   republiky prešetruje vybavenia   sťažnosti predsedom   krajského súdu,   predsedom   Špeciálneho   súdu   a predsedom   Vyššieho   vojenského   súdu   a nie o prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   predsedom   okresného   súdu,   ktorej   vybavenie   je v kompetencii   príslušného   predsedu   krajského   súdu   a   výsledok   šetrenia   je   konečný bez ďalšieho opravného prostriedku“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

1. Ústavný súd považoval za potrebné venovať sa najskôr namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označenými všeobecnými súdmi a ministerstvom spravodlivosti.

Vychádzal pritom z doterajšej judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej čl. 46 ods. 1 ústavy   predstavuje   primárne   východisko   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov   a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany a na základe toho   ho   možno   považovať   aj   za   základ   ústavnej   úpravy   jednotlivých   aspektov   práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   zakotvených   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa   čl. 46   ústavy   len   v medziach   zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie   vykonávajú (napr. IV. ÚS 142/07, IV. ÚS 165/07).

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd, krajský súd a ministerstvo spravodlivosti porušili jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy jednak spôsobom vybavenia jeho sťažností, ako   aj   obsahom   označených   písomností   (odpoveďou   na   sťažnosť,   ospravedlnením a listami).

Podľa   § 62 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosť môže podať účastník konania alebo strany   v konaní.   Sťažnosť   na   postup   súdu   môže   smerovať   proti   porušovaniu   práva na verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   alebo   proti   porušovaniu   zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa § 63 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu, ak osobitný   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   odseku   2   tohto   zákonného   ustanovenia sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Účelom vybavovania sťažnosti je podľa § 64 ods. 1 zákona o súdoch zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho konania, a odstránenie zistených nedostatkov. Podľa odseku 3 tohto zákonného ustanovenia ak orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, a ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.

Podľa § 66 zákona o súdoch o spôsobe vybavenia sťažnosti a prijatých opatreniach na   odstránenie   zistených   nedostatkov   musí   byť   sťažovateľ   upovedomený   písomne. To neplatí, ak sťažovateľ na písomnom upovedomení netrvá alebo ak sťažovateľ zomrel, stal sa nezvestným alebo je pre trvalý pobyt v cudzine nedosiahnuteľný.

Pokiaľ ide o prešetrenie vybavenia sťažnosti, § 67 ods. 1 zákona súdoch ustanovuje, že ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne súdu, nebola ním riadne vybavená, môže požiadať do 30 dní od doručenia odpovede, s ktorou nie je spokojný,

a) predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu,

b) predsedu Vyššieho vojenského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom vojenského obvodového súdu,

c) ministerstvo   o   prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   predsedom   krajského   súdu, predsedom Špeciálneho súdu a predsedom Vyššieho vojenského súdu.

Podľa § 67 ods. 2 zákona o súdoch na prešetrenie vybavenia sťažnosti sa primerane použijú ustanovenia tohto zákona o vybavovaní sťažností.

Podľa ustanovenia § 68 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, použije sa na vybavovanie sťažností osobitný zákon.

Týmto   zákonom   je   zákon   č. 152/1998   Z. z.   o sťažnostiach   (ďalej   len   „zákon o sťažnostiach“).

Sťažovateľ vyjadril nespokojnosť so spôsobom vybavenia jeho sťažnosti namietajúc, že „Dotknuté   orgány   súdov   a ministerstva   porušili   dôležité   povinnosti   vyplývajúce   im zo zamestnania   ich postavenia   a funkcie,   ich   snaha bola zakryť   porušovanie   a zbytočné prieťahy.   Neboli   prijaté   žiadne   opatrenia   na   odstránenie   jednoznačne   existujúcich nedostatkov.“ Preto   podľa   sťažovateľa   neboli   sťažnosti,   ktoré   podal,   riadne   vybavené, a označení porušovatelia jeho práv „... Zakrývajú jasne existujúce prieťahy v tak citlivej agende, kde sa jedná o práva dieťaťa a rodičovské práva“.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že výhrady sťažovateľa sa týkajú spôsobu vybavenia jeho sťažností na prieťahy v konaní vedenom okresným súdom pod   sp. zn.   5 C 47/2006   okresným   súdom,   krajským   súdom   a tiež   ministerstvom spravodlivosti.

Na základe uvedeného ústavný súdu poznamenáva, že ak sťažovateľ nebol spokojný s postupom   orgánov   verejnej   moci   (štátnej   správy   súdov)   pri   vybavovaní   sťažností a prešetrení ich vybavenia podľa zákona o súdoch, dôsledkom čoho sú podľa jeho tvrdenia pretrvávajúce prieťahy v označenom konaní, mal možnosť namietať porušovanie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na prejedanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd   viazaný   (§ 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde),   sa   však   sťažovateľ   v danej   veci ústavnoprávnej ochrany týchto práv nedomáha.

Opierajúc sa o tento záver obsah sťažnosti, ako aj jej prílohy ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o porušení svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že namietaný postup orgánov verejnej moci (štátnej správy súdov) a rovnako tak ani   obsah   označených   písomností   nie   sú   spôsobilé   posunúť   vec   v tomto   štádiu do ústavnoprávnej roviny.

Vzhľadom na to nie je reálne predpokladať, aby sa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol prijať záver o porušení základného práva sťažovateľa zaručeného mu v čl. 46   ods. 1 ústavy.   Preto   ústavný   súd   dospel   k záveru, že sťažnosť v   tejto časti vykazuje   znaky   zjavnej   neopodstatnenosti   a nadväzne   na   to   ju   z toho   dôvodu pri predbežnom prerokovaní odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými všeobecnými súdmi a ministerstvom spravodlivosti

Ústavný súd už uviedol, že predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu.

Kritériom   aplikovateľnosti   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   materiálna   povaha   predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie,   v ktorom   sa   rozhoduje   o „občianskych   právach   alebo   záväzkoch“,   prípadne o „oprávnenosti   trestného   obvinenia“.   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   v okolnostiach konkrétneho prípadu   rozhoduje   všeobecný   súd alebo   iný   orgán verejnej   moci,   a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

V danom prípade ide o namietaný postup administratívneho charakteru, ktorý sa riadi len uvedenými právnymi predpismi (zákonom o súdoch a zákonom o sťažnostiach), pretože je vyňatý aj spod pôsobnosti právnych predpisov o správnom konaní. Táto špecifická oblasť preto nespadá pod garancie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zároveň   to   znamená,   že   postup   pri   vybavovaní   sťažností,   resp.   prešetrení   ich vybavenia podľa zákona o súdoch v nijakom prípade nemožno považovať ratione materiae za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Preto   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v tejto   časti   pri   predbežnom   prerokovaní   v senáte odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia čl. 2 a čl. 12 ústavy, základného práva podľa čl. 47 v spojení s čl. 144 ústavy, práva podľa čl. 5 protokolu a práva podľa čl. 3, čl. 12, čl. 18 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ namietané porušenie týchto práv nijako skutkovo ani právne neodôvodnil. Jeho výhrady, pokiaľ ide o túto časť sťažnosti, sú natoľko všeobecné, že im nemožno oponovať konkrétnymi argumentmi.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby   alebo   právnickej   osoby   podľa   čl. 127   ústavy   je   však   vznesenie   konkrétnych relevantných   námietok   zo   strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností svedčiacich   o porušení   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   rozhodnutím,   opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu, atď.). Vznesenie takýchto námietok však zo sťažnosti nevyplýva.

Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tejto časti podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez právneho   významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2007