znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 241/05-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16. novembra 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Lubyho prerokoval   sťažnosť   A.   N.,   bytom   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. J.   Č.,   K,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice II   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   29 C 34/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. A.   N. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť A.   N. trovy   konania v sume 3 977 Sk (slovom tritisícdeväťstosedemdesiatsedem slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. Č., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. septembra 2005 doručená sťažnosť A. N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 241/05-14 zo 4. októbra 2005 prijal sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo svojich vyjadreniach k sťažnosti doručených ústavnému súdu 26. októbra 2005 okrem iného uviedol:

„Keďže vyjadrenie k sťažnosti na prieťahy v danej veci som už Ústavnému súdu SR zasielal dňa 26. 10. 2004, v prílohe Vám zasielam rovnopis uvedeného stanoviska, v ktorom je obsiahnutá aj chronológia vo veci vykonaných procesných úkonov. (...)

V období, keď sa spis nachádzal v roku 2005 na tunajšom súde, boli v ňom vykonané nasledujúce úkony:

- dňa 26. 1. 2005 bol daný pokyn pre zisťovanie dedičov po zomrelých účastníkoch konania.

- dňa   7. 4. 2005   bol   urobený   dotaz   na   dedičskú   kanceláriu   Okresného   súdu Košice I ohľadom zisťovania dedičov po nebohom Š. S. (...)

- predmetný   spor   možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný   už   s   ohľadom   na   jeho predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania.

- chronológia procesných úkonov:

- žaloba   spolu   s   návrhom   na   vydanie   predbežného   opatrenia   bola   podaná dňa 11. 2. 1997.

- dňa 12. 2. 1997 bol žalobný návrh zaslaný žalovaným na vyjadrenie v lehote 3 dní.

- dňa 27. 2. 1997 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, ktorým bol návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý.

- dňa   7. 3. 1997   bolo   vyššie   uvedené   uznesenie   odoslané   účastníkom   konania; právoplatnosť nadobudlo 1. 4. 1997.

- dňa   8. 4. 1997   bol   určený   termín   pojednávania   na   9. 6. 1997;   na   uvedenom pojednávaní   bolo   navrhnuté   pristúpenie   ďalších   účastníkov   do   konania   na   strane žalovaných a pojednávanie bolo odročené na neurčito.

- dňa   16. 6. 1997   bol   žalobca   urgovaný   na   predloženie   dvoch   rovnopisov   žaloby a presné označenie žalovaného v 4. rade.

- dňa   13. 3. 1998   bol   žalobca   opäť   vyzývaný   na   oznámenie   adries   žalovaných v 3. a 4. rade.

- dňa   10. 7. 1998   bolo   vydané   uznesenie   o   pripustení   do   konania   žalovaných v 3. až 5. rade.

- 5. 8. 1998   bol   určený   termín   pojednávania   na   5. 11. 1998.   Na   uvedenom pojednávaní súd pripustil vstup do konania žalovaným v 6. až 62. rade. Pojednávanie bolo odročené na 18. 3. 1999.

- dňa 8. 2. 1999 bolo pojednávanie, určené na 18. 3. 1999, preročené na 8. 3. 1999 a tiež bolo vypracované uznesenie o pripustení účastníkov do konania na strane žalovaných v 6. až 53. rade.

- na pojednávaní, konanom dňa 8. 3. 1999, bol vyhlásený rozsudok.

- proti rozsudku podal odvolanie žalobca dňa 28. 4. 1999 a toto bolo dňa 12. 5. 1999 doručované na vyjadrenie žalovaným.

- dňa 14. 6. 1999 podal žalobca návrh proti dvom žalovaným na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom konajúca sudkyňa rozhodla dňa 13. 7. 1999. Aj proti tomuto uzneseniu podal žalobca dňa 3. 8. 1999 odvolanie.

- v dôsledku podaných odvolaní bol spis dňa 18. 10. 1999 predložený na rozhodnutie Krajskému   súdu   v   Košiciach,   odkiaľ   bol   vrátený   tunajšiemu   súdu   dňa   4. 5. 2001 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia vec vrátená na ďalšie konanie.

- dňa   4. 3. 2002   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   rozhodnutia   Krajského   súdu v Košiciach účastníkom konania a zároveň bola vypracovaná výzva pre žalobcu v zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach.

- dňa 10. 5. 2002 bolo doručené podanie žalobcu, ktoré bolo 30. 7. 2002 doručované žalovaným.

- dňa   10. 3. 2003   bol   určený   termín   pojednávania   na   deň   9. 4. 2003;   uvedené pojednávanie bolo z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne odročené na neurčito.

- dňa 3. 11. 2003 JUDr. V. K., ktorá vo veci konala, nastúpila na materskú dovolenku, preto boli všetky nevybavené veci z jej súdneho oddelenia prevedené do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. J. M., ktorá dňa 21. 10. 2004 dala pokyn pre zisťovanie adries trvalých pobytov   tých   účastníkov,   u ktorých   predchádzajúce   doručovania   boli   bez   pozitívneho výsledku.

- keďže podľa správy poštového doručovateľa zo zásielok, nachádzajúcich sa v spise, niektorí   žalovaní   zomreli,   po   overení   tohto   údaja   Registrom   obyvateľov   v   B. je pravdepodobné,   že   bude   existovať   dôvod   na   prerušenie   konania   podľa   § 107 Občianskeho súdneho poriadku.

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

- vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   je   nutné pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

- posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých pridelených veciach plynulo.“

Obdobné   procesné   úkony,   ktoré   označil   predseda   okresného   súdu   vo   svojich vyjadreniach, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Navyše   ústavný   súd   zistil,   že   žalobca   30. júna 1997   doručil   okresnému   súdu rozšírenie žalobného návrhu o žalovaných v 3. až 5. rade a 29. septembra 1998 rozšírenie žalobného návrhu o žalovaných v 6. až 53. rade.

Okresný   súd   uznesenie,   ktorým   rozhodol   o   pripustení   vstupu   žalovaných v 6. až 53. rade do konania, vypracoval 8. februára 1999 a sťažovateľka je v ňom označená ako žalovaná v 11. rade.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   31. októbra 2005   sa   právny   zástupca sťažovateľky   vyjadril   k stanovisku   predsedu   okresného   súdu,   v ktorom   sa   okrem   iného uvádza:

«Predseda okresného súdu uvádza, že „predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný s ohľadom na jeho predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia   procesných   podmienok   pre   konanie   vo   veci   vzhľadom   na   vysoký   počet účastníkov   daného   konania.“   S   takýmto   jeho   hodnotením   sporu   sa   zásadne   nemôžem stotožniť, nesúhlasím s ním, pretože ho považujem za účelové. Mám za to, že objektívne neexistuje taká okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver takej skutkovej (faktickej) zložitosti posudzovanej   veci,   tak   ako   ju   posudzuje   predseda   okresného   súdu,   ktorá   by   mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh, no najmä dĺžku konania. (...)

Som toho názoru, že okresný súd si pojednávania nepripravil zodpovedne a nevyužil dôsledne ust. § 43 OSP pred tým, ako vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam meritórne rozsudkom rozhodol. Ako dôkaz uvádzam na inom mieste aj to, že odvolací súd vytkol   okresnému   súdu,   že   sa   dopustil   viacerých   procesných   pochybení,   ďalej   že   si nevyjasnil, čo je vlastne predmetom konania. (...)

Mám za to, že skutková zložitosť, resp. náročnosť veci, ako ju hodnotí predseda okresného súdu, nemala mať v posudzovanom prípade vplyv na vznik zbytočných prieťahov v   konaní.   Súhlasím   len   s   tvrdením   predsedu   okresného   súdu,   že   na   strane   žalovaných je vysoký počet účastníkov daného konania, z ktorých niektorí v priebehu konania zomreli alebo   zmenili   trvalé   bydlisko,   čo   sčasti   mohlo   objektívne   nepriaznivo   ovplyvniť   dĺžku posudzovaného konania.   Ale   ani to   ani skutková   náročnosť   danej veci,   ako   ju hodnotí predseda okresného súdu a ak ju takto posúdi aj ústavný súd, však nemôže podľa môjho názoru ospravedlniť doterajšiu dĺžku napádaného konania.

Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, mám za to, že po právnej stránke nejde o vec komplikovanú a zložitú, a to i s prihliadnutím na to, že vo veci už vyslovil názor nadriadený súd. Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní, ako je to aj v tomto prípade, zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým poznaním obsahu   samotnej podstaty   veci,   odbornou   nepripravenosťou   na   pojednávanie (poznamenávam, že odvolací Krajský súd v Košiciach v uznesení vytkol súdu prvého stupňa, že si nevyjasnil, čo je vlastne predmetom konania), neodborným využitím času určeného na pojednávanie,   neodborným   vedením   jednotlivých   pojednávaní   a   nariaďovaním dokazovania   bez   náležitého   zistenia   procesne   významných   skutočností   pre   toto dokazovanie.

Čo sa týka chronológie procesných úkonov, uvedených vo vyjadreniach predsedu okresného   súdu,   v   zásade   sa   s   ňou   stotožňujem.   Aj   táto   však   len   dokazuje, že od 4. mája 2001 okresný súd vo veci nekonal riadne a rýchlo, ale pomaly a zdĺhavo so zbytočnými   prieťahmi,   keď v obdobiach   označených   v   sťažnosti   nekonal   vôbec,   bol nečinný alebo jednotlivé procesné úkony vykonal vo veľkých časových odstupoch.

Ak niektorí z odporcov zomreli skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo alebo sa dodatočne   zistí,   že   niektorí   z   odporcov   nie   sú   v   konaní   pasívne   legitimovaní,   súd postupuje   zo   zákona   podľa   § 107   O.   s.   p.   Mám   za   to,   že   k   tomuto   mi   neprislúcha sa vyjadrovať.

Aj   ja   sa   domnievam,   že   sťažovateľka   svojím   správaním   neprispela   k   prieťahom v konaní. Sťažovateľka podala prostredníctvom právneho zástupcu ešte 12. augusta 2005 sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   okresného   súdu,   čím   dala   najavo   svoju   nespokojnosť s rýchlosťou priebehu predmetného konania. Jej sťažnosť však neviedla k náprave. Naopak okresný súd od apríla 2003 dodnes ani len nevytýčil ďalší termín pojednávania vo veci samej. (...)

Nesúhlasím a nemôžem akceptovať podľa môjho názoru ďalšie účelové vyjadrenie predsedu okresného súdu, že z jeho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali   aspoň   pri   vynaložení   maximálneho   úsilia,   ktoré   možno   od   nich   požadovať, konať   a   rozhodovať   vo všetkých   pridelených   veciach   plynulo.   V   tejto   súvislosti   chcem podotknúť aj to, že predseda okresného súdu vo svojich odpovediach na sťažnosti iných sťažovateľov na prieťahy v konaní v tej istej veci uvádzal, že vzniknuté prieťahy v konaní boli   spôsobené   predovšetkým   objektívnymi   dôvodmi,   a   to   zmenou   zákonnej   sudkyne   v danom konaní po nástupe JUDr. V. K., ktorá vo veci konala, na materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch vo veci konajúcich sudkýň.

Ani   týmito   argumentmi   okresného   súdu   nie   je   možné   odôvodniť   a   ospravedlniť zbytočné prieťahy v konaní.

Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, že sa za tým účelom Okresným súdom Košice II prijali včas adekvátne opatrenia.

Okresný súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide práve o takýto prípad.

A, vychádzajúc z ustálenej judikatúry ústavného súdu, je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, keď tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k prieťahom   v   konaní.   Uplatnenie   práva   sťažovateľky - účastníčky   konania   pred všeobecným súdom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   na   ktorom   sa   sťažovateľka   domáha odstránenia   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   a   v   konečnom   dôsledku to nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   pomalé   a   zdĺhavé   konanie,   ako je   to   v   prípade sťažovateľky, spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.

Taktiež zmena v osobe konajúcej sudkyne, ktorú predseda okresného súdu označil za objektívny dôvod nečinnosti súdu a tým vzniknutých prieťahov v konaní (tak ako iné organizačné či technické problémy súdnictva) nesmie ísť na ťarchu účastníčky konania. Napokon poznamenávam, že napádané konanie pred okresným súdom trvá ako také od februára 1997, pričom sťažovateľka je jeho účastníčkou od 8. februára 1999, čo možno už len na základe tejto skutočnosti považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Takáto   zdĺhavosť   konania   totiž   v   princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý   má právo   na to,   aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy, v súlade so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

Po   preskúmaní postupu   okresného   súdu   vo   veci   sp. zn.   29 C 34/97   podľa   týchto kritérií   ústavný   súd   dospel   k záverom   (pokiaľ   ide   o posúdenie   vzniku   zbytočných prieťahov), ktoré sú zásadne rovnaké ako vo veciach, o ktorých už ústavný súd rozhodol napríklad   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   I. ÚS 199/04,   sp. zn.   III. ÚS 300/04   alebo sp. zn. II. ÚS 8/05.

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia je občianskoprávne   konanie   (rozhodovanie   o   žalobe   o   určenie   vlastníctva k nehnuteľnostiam), ktoré sa začalo 11. februára 1997, teda pred viac ako ôsmimi rokmi, a nie je k dnešnému dňu právoplatne skončené. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd sa čiastočne stotožňuje s názorom okresného súdu, že predmetný spor možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný s   poukazom   na „... nutnosť   vykonať   rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania“. Aj keď z právneho hľadiska spor „o určenie vlastníctva“ tvorí súčasť štandardnej rozhodovacej agendy okresných súdov, z faktického hľadiska je potrebné akceptovať, že náročnosť konania od februára 1999 ovplyvnili veľký počet žalovaných (53), ako aj zmeny v osobách žalovaných, ku ktorým došlo v dôsledku úmrtia   niektorých   žalovaných   v   priebehu   konania.   Táto   skutočnosť   vyžadovala od okresného súdu, aby počas konania upresňoval ich okruh a zisťoval stav dedičských konaní, čo objektívne mohlo spomaliť priebeh konania. Žiadna skutková náročnosť však podľa názoru ústavného súdu nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku tohto konania.

Na dĺžku konania mali vplyv aj právne úkony žalobcu počas konania, ktorý aktívne využíval procesné práva podľa Občianskeho súdneho poriadku (odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia, odvolanie proti rozsudku okresného súdu,   ktorým   bola   jeho   žaloba   zamietnutá,   a   návrh   na   vylúčenie   zákonnej   sudkyne). V dôsledku týchto právnych úkonov žalobcu došlo k predĺženiu konania [keď o opravných prostriedkoch odporcov dvakrát rozhodoval Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)], ktoré však nemožno pripísať na vrub okresnému súdu ani sťažovateľke.

2. Ďalším   kritériom   pri   posudzovaní,   či   v   uvedenom   konaní   došlo   k zbytočným prieťahom,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho   konania.   Ústavný   súd z obsahu spisu dospel k záveru, že postup sťažovateľky nezapríčinil žiadne prieťahy a ani spomalenie postupu okresného súdu.

3. Pokiaľ   ide   o   postup   okresného   súdu   v   posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal   na   ustanovenie   § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Činnosť okresného súdu ústavný súd hodnotil iba od obdobia, keď sa sťažovateľka stala účastníčkou konania, t. j. od 8. februára 1999.

Podľa názoru ústavného súdu došlo k zbytočným prieťahom v činnosti okresného súdu od 4. mája 2001, keď mal doručovať uznesenie krajského súdu sp. zn. 13 Co 364/99 z 19. februára 2001 dotknutým účastníkom konania, pričom tak urobil až 4. marca 2002, keď   súčasne   vyzval   žalobcu   na   vykonanie   úkonov   v   zmysle   označeného   uznesenia krajského   súdu   (nečinnosť   v   trvaní   10   mesiacov).   Okresný   súd   bol   ďalej   nečinný od 9. apríla 2003, keď odročil pojednávanie na neurčito, do 21. októbra 2004, keď zisťoval pobyt žalovaných (nečinnosť viac ako 18 mesiacov). Ústavný súd tiež konštatuje, že nezistil žiadne   prekážky,   ktoré   by bránili   tomu,   aby   uvedené   procesné   úkony   okresného   súdu nemohli byť vykonané skôr, a to aj vzhľadom na dovtedajší priebeh konania.

Činnosť okresného súdu bola tiež neefektívna a nesústredená. Aj keď okresný súd dvakrát rozhodol o návrhu žalobcu na vydanie predbežného opatrenia a raz rozhodol vo veci samej, nemožno prehliadnuť skutočnosť, že pri odstraňovaní nedostatkov žalobného návrhu (petitu) nepostupoval dôsledne podľa § 43 ods. 1 a § 79 ods. 1 OSP, v dôsledku čoho bolo jeho   rozhodnutie   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   13 Co 364/99   z   19. februára 2001 zrušené.

Navyše žalobca podaním z 9. mája 2002 upresnil okruh žalovaných, rozšíril žalobný návrh a žiadal, aby okresný súd tieto zmeny pripustil. Okresný súd o tomto návrhu žalobcu doteraz nerozhodol.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v tom, že podľa jeho názoru by prieťahy bolo možné považovať za zbytočné, „ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať,   konať   a rozhodovať   vo   všetkých   pridelených   veciach   plynulo“, ústavný   súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Pretrvávajúci vysoký nápad vecí a v tejto súvislosti nedostatok sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali alebo znižovali zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň   obrátil.   Tieto   okolnosti   ústavný   súd   nezohľadňuje   v   súvislosti   s   pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv sťažovateľky.

III.

V nadväznosti na svoje rozhodnutie o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v súlade s § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 29 C 34/97 konal bez zbytočných prieťahov.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením   tejto   jeho   právomoci.   V dôsledku   toho   považoval   za   potrebné   rozhodnúť aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk, ktoré odôvodnila tým, že „Počas vyše päťročného obdobia trvania konania   na   okresnom   súde   v predmetnej   veci   žijem   v pretrvávajúcom   pocite   a stave nepríjemnosti, nervozity, bezmocnosti, krivdy, úzkosti, poníženosti a neistoty vyplývajúcej z predlžovania súdneho konania, ktoré nie je doteraz právoplatne skončené (...)“.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajší   priebeh   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 29 C 34/97,   ktorý   vykazoval   znaky   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a zohľadňujúc   tiež konkrétne okolnosti prípadu a iné sťažnosti účastníkov tohto konania pred okresným súdom, ktoré   už   boli   predmetom   posudzovania   pred   ústavným   súdom,   ústavný   súd   rozhodol, že sumu 30 000 Sk možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   J.   Č. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby, každý v sume 2 501 Sk (prevzatie a prípravu zastúpenia,   spísanie   sťažnosti   a jej   podanie   a   podanie   vyjadrenia   z   31. októbra   2005) v súlade   s § 1 ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm. a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. (ďalej len „vyhláška“) a   3 x   150 Sk   režijný   paušál   (§ 16 ods. 3   vyhlášky).   Odmena   advokátovi   za   poskytnuté služby   v konaní   pred   ústavným   súdom   (za   tri   úkony   právnych   služieb)   predstavuje spolu sumu   7 953 Sk.   Vzhľadom   na   to,   že   právny   zástupca   zastupoval   v   konaní   pred ústavným súdom   vo   viacerých   samostatných   sťažnostiach   takmer   všetkých   žalovaných ako sťažovateľov   (napr.   I. ÚS 199/04,   IV. ÚS 300/04,   I. ÚS 80/05,   IV. ÚS 110/05), čo v podstatnej miere znížilo nároky tak na prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti, ako aj podanie   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu,   ústavný   súd   znížil   takto   vypočítanú odmenu za poskytovanie právnych služieb o jednu polovicu, t. j. na 3 977 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. novembra 2005