znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 241/04-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Jozefa Ráca, bytom Ž., ktorou namieta porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cob 7/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jozefa Ráca o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2004 doručená   sťažnosť   Jozefa   Ráca,   bytom   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy postupom Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 20 Cob 7/04.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza   aj   nasledovné   skutočnosti „Diskrimináciu   vidím v tom, že krajský súd vyvodil taký záver, že na sporné obdobie od 3. 2. 1998 do 15. 6. 1998 som nepreukázal uzavretie platných mesačných zmlúv. Pritom existuje list primátora Ing. S. na   č.   l.   25   spisu,   ktorý   si   objednal   na   rok   1998   do   15. 6.   čistenie   mesta.   Zdôvodňuje sa to tým, že šlo vždy len o jednomesačné práce, ktoré boli vykonávané v rámcovej zmluve o dielo pričom Mesto Ž. nebolo účastníkom tejto zmluvy, ale len NÚP a ja.(...)

Veď ak Mesto nebolo účastníkom zmluvy, nemuselo nič vypovedať (...), lebo nová mesačná zmluva by nevznikla. Toto súd vôbec nezdôvodnil, nevypočul si pracovníkov NÚP v Ž. Takýto postup si súd dovolil len preto, že som róm a že išlo o peniaze prevažne pre rómov, ktorí pracovali pri čistení mesta. Diskriminácia voči nám existuje od začiatku v tom, že bez akéhokoľvek dôvodu si pán primátor Ing. S. dovolil jednostranne vypovedať zmluvu a v tomto   ho   súd   podporil   a mne   porušil   Ústavou   zaručené   právo   na   primeranú   súdnu ochranu a pokračoval v diskriminácii mojej osoby tým, že úmyselne nepoužil a vynechal dôkazy, ktoré boli v môj prospech.(...) “

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Vydaním   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Žiline   dňa   11. marca 2004,   vo   veci 20 Cob 7/04, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu v Žiline 10 Cb 56/02 z 24. 10. 2003, ktorým sa zamietol návrh sťažovateľa v celom rozsahu, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a porušeniu práva zákazu akejkoľvek diskriminácie. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu škody, ktorá mu vznikla zamietnutím návrhu v sume 420.000,- Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa   v súlade   s   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy sa základné práva a slobody zaručujú na území Slovenskej republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   (...)   príslušnosť   k   (...)   etnickej   skupine   (...).   Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a základného   práva   na   zákaz diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, pretože krajský súd rozhodol v jeho neprospech, pričom nevykonal všetky sťažovateľom navrhované dôkazy.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu a je preto podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Postup   a   konanie   krajského   súdu,   v ktorom   vidí   sťažovateľ   porušenie   svojho základného   práva,   však   nemožno   hodnotiť   ako   neodôvodnené   či   arbitrárne.   Článok   46 ods. 1   ústavy,   ktorého   obsahom   je   právo   na   súdnu   ochranu,   zaručuje   prístup   k   súdu a rovnaké právne postavenie pred súdom každému, kto žiada o ochranu svojich záujmov chránených právnym poriadkom, ktorú štát zveril súdnej moci. Právom zaručeným podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa teda každej osobe priznáva oprávnenie uchádzať sa o ochranu svojho práva v konaní pred súdom, ak rozhodnutie o predloženom práve prináleží do právomoci súdu, ako aj možnosť byť účastníkom súdneho konania po splnení podmienok ustanovených zákonom.

Každá   osoba   žijúca   v   Slovenskej   republike   má   právo   domáhať   sa   svojich   práv na nezávislom a nestrannom súde. Sťažovateľ uplatnil toto svoje právo, ale v konaní pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) vo veci sp. zn. 10 Cb 56/02 a následne v konaní pred krajským súdom vo veci sp. zn. 20 Cob 7/04 nemal úspech. Obsahom práva na nestranný súd zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy nie je rozhodnutie, ktorým súd vyhovie navrhovateľovi. Neúspech v spore nie je porušením tohto základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy.   Navyše   treba   uviesť,   že   tak   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   náležitým spôsobom   vyhodnotili   dôkazy,   na   základe   ktorých   dospeli   k skutkovému   záveru   o tom, že žaloba sťažovateľa nie je opodstatnená. Ústavný súd nevidí dôvod a nemá ani právomoc na   to,   aby   tieto   závery   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v tomto   prípade   spochybnil a nahradil ich vlastnými závermi.

Keďže   ústava   v   článku   12   ods.   2   upravuje   zákaz   diskriminácie   pri   používaní základných   práv   a   slobôd,   ktoré   sú   obsiahnuté v   jej   druhej   hlave,   možno   konštatovať, že zákaz diskriminácie sa vzťahuje aj na využívanie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Za diskriminačnú úpravu prístupu k súdnej ochrane možno považovať takú, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup nemožno rozumne odôvodniť. Za diskrimináciu však nemožno považovať iné rozhodnutie   vo   veci,   ako   očakával   sťažovateľ,   či   nevykonanie   všetkých   sťažovateľom navrhovaných dôkazov.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   nebolo   možné, aby označeným   rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k porušeniu   základných   práv sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 46 ods. l ústavy, pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Zároveň bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2004