znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  IV. ÚS 241/03-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval prijatú sťažnosť ARECO, s. r. o., Hradská 85, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr.   E.   K.,   B.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 32/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ARECO, s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 32/02   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Piešťany   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11 Cb   32/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. ARECO, s. r. o.,   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk   (slovom   Desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Piešťany p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Piešťany   j e   p o v i n n ý   uhradiť   ARECO,   s.   r.   o.,   trovy konania vo výške 8 796 Sk (slovom Osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. E. K., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra 2003   doručená   sťažnosť   ARECO,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 32/02.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 241/03-9 zo 17. decembra 2003 prijal sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde”)   na   ďalšie konanie.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení z 5. februára 2003 k priebehu konania uviedla: „Vec 11 Cb 32/02 – navrhovateľ Areco, s.r.o, Hradská 85, Bratislava, proti   odporcovi   DAEWOO   MOTOR   SLOVAKIA,   s.   r.   o.,   Piešťany,   o zaplatenie   sumy 209. 665, 80 Sk s prísl., napadla na Okresný súd Piešťany dňa 6. 5. 2002 a podľa rozvrhu práce bola vec pridelená do oddelenia 8 Rob pod sp. zn. 8 Rob 177/02. Dňa 30. 5. 2002 po zaplatení súdneho poplatku bol vydaný platobný rozkaz, ktorý bol dňa 4. 6. 2002 doručený odporcovi. Odporca dňa 14. 6. 2002 podal proti platobnému rozkazu odpor a dňa 21. 6. 2002 bola vec prevedená do registra „Cb“ a pridelená Mgr. F. B.“

Ďalej   poukazuje   na   to,   že   okresný   súd   nie   je   personálne   obsadený   tak,   aby nedochádzalo k prieťahom v konaní, aj keď sa situácia v súčasnosti čiastočne stabilizuje po nástupe dvoch sudcov.

V závere predsedníčka okresného súdu konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom od 22. mája 2002 do 27. marca 2003 nekonaním sudcu, tieto však boli spôsobené vyššie uvedenými objektívnymi príčinami.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 11 Cb 32/02 ústavný súd zistil tento stav veci:

Sťažovateľka doručila 6. mája 2002 okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu   o zaplatenie   209   665,   80   Sk   s príslušenstvom,   ktorý   bol   vedený   pod   sp.   zn. 8 Rob 177/02. Dňa 7. mája 2002 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku. Súdny poplatok bol zaplatený 21. mája 2002. Okresný súd 30. mája 2002 vydal platobný   rozkaz,   14.   júna   2002   podal   proti   platobnému   rozkazu   DAEWOO   MOTOR SLOVAKIA, s. r. o. (ďalej len „odporca“), odpor spolu s protinávrhom. Dňa 25. júna 2002 okresný súd vyrubil súdny poplatok za podaný odpor. Dňa 11. júla 2002 bol súdny poplatok z podaného odporu zaplatený.

Dňa 27. marca 2003 okresný súd vyzval odporcu, aby upresnil protinávrh a 28. apríla 2003   odporca   doplnil   svoje   podanie.   Dňa   21.   mája   2003   okresný   súd   vyzval   odporcu na doplatenie   súdneho   poplatku,   29.   mája   2003   odporca   doplatil   súdny   poplatok, 23. septembra   2003   okresný   súd   zaslal   protinávrh   na   vyjadrenie   sťažovateľke.   Právna zástupkyňa sťažovateľky prevzala výzvu 4. novembra 2003 a 5. decembra 2003 doručila okresnému   súdu   vyjadrenie.   Dňa   8.   decembra   2003   okresný   súd   doručil   vyjadrenie sťažovateľky na vyjadrenie odporcovi.   Dňa 8. januára 2004 odporca doručil vyjadrenie okresnému súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 11 Cb 32/02 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...”.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (napr. I. ÚS 24/03, IV.   ÚS   15/03   a II.   ÚS   66/03),   v súlade   s ktorou   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   právoplatným   rozhodnutím.   K vytvoreniu   stavu právnej   istoty   preto   dochádza   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo iného   štátneho orgánu. Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02 a IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Ústavný   súd   pri   vyhodnotení   doterajšieho   konania   okresného   súdu   podľa   troch označených základných kritérií dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy, je návrh na zaplatenie 209 665, 80 Sk s príslušenstvom. Ústavný súd konštatuje, že predmetná vec zo skutkového ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej náročnosti a právnej zložitosti. Postup okresného súdu v tomto spore je upravený v Obchodnom zákonníku a je stabilizovaný v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov. Napokon ani okresný súd vo   svojom   vyjadrení   nenamietal   skutkovú   a   právnu   zložitosť   danej   veci.   Okresný   súd do dňa   predloženia   spisu   ústavnému   súdu   vo   veci   nevykonal   ani   jedno   relevantné pojednávanie,   ani   žiadny   dôkazný   prostriedok,   teda   k hodnoteniu   skutkovej   a právnej zložitosti veci vôbec nepristúpil.

2. Z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľka ako účastníčka súdneho konania pred okresným súdom neprispela k predĺženiu doterajšej doby   konania.   Je   však   pravdou,   že sťažovateľka   pri   podaní   návrhu   na   začatie   konania nezaplatila súdny poplatok, to ale nemalo zásadný vplyv na dĺžku tohto konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je organizovať procesný   postup   v   súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť je konkretizovaná najmä v § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a ďalej v § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd zistil, že k zbytočným prieťahom došlo najmä nečinnosťou okresného súdu bez akejkoľvek zákonnej prekážky v období od 14. júna 2002, keď okresnému súdu odporca   doručil   odpor   proti   platobnému rozkazu   a protinávrh,   do   27.   marca   2003,   keď vyzval   odporcu,   aby   upresnil   protinávrh   (nečinnosť   viac   ako   9   mesiacov),   v období od 28. apríla 2003, keď odporca upresnil protinávrh, do 23. septembra 2003, keď okresný súd doručoval vyjadrenie odporcu   sťažovateľke (nečinnosť takmer 5 mesiacov).   Okrem toho úkon okresného súdu z 8. decembra 2003, ktorým vyzval odporcu, aby sa vyjadril k vyjadreniu sťažovateľky bez toho, aby nariadil pojednávanie, ústavný súd hodnotí ako úkon   neefektívny,   ktorý   neprispel   k rýchlemu   a účinnému   odstráneniu   stavu   právnej neistoty účastníkov konania.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne   konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní (III. ÚS   17/02).   Námietka   pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   vecí   a v tejto   súvislosti neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov, preto obranu okresného   súdu   spočívajúcu   vo   veľkom   počte   nevybavených   vecí   a nedostatočnom personálnom obsadení, v dôsledku čoho nie je možné vo všetkých veciach konať plynulo a bez zbytočných prieťahov, v tomto smere neakceptoval.

Vychádzajúc   z týchto   skutkových   poznatkov   a právneho   hodnotenia   ústavný   súd uzavrel, že vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 11 Cb 32/02 došlo k porušeniu základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci, aj keď o to sťažovateľka nežiadala.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka požadovala za porušenie jej označeného základného práva finančné zadosťučinenie vo výške 45 000 Sk z dôvodu pretrvávajúcej právnej neistoty spôsobenej nečinnosťou okresného súdu.

V dôsledku   toho   (aj   vzhľadom   na   dobu   zistených   zbytočných   prieťahov a neefektívnu činnosť okresného súdu) považoval preto ústavný súd za potrebné rozhodnúť i o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľke vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia. Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal z dôvodov uvádzaných sťažovateľkou, z princípov spravodlivosti a z potreby zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľky.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk (slovom Desaťtisíc slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 ods. 1 OSP ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným   súdom.   Ústavný   súd   priznal   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažovateľke   sumu   8   796   Sk   z dôvodu   jej   vzniknutých   trov   právneho   zastúpenia pred ústavným súdom. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom náhradu za jeden úkon právnej služby priznal vo výške 4 270 Sk (základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej služby   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky v prvom   polroku   2002   vo   výške   12   811   Sk).   Ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni sťažovateľky aj náhradu režijného paušálu za každý úkon po 128 Sk § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2004