znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 240/2013-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti B., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. V. H., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 303/2012 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 Ro/1880/2000), za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   B.,   s. r. o.,   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu   Košice   II   v   konaní vedenom   pod sp. zn.   42 C 303/2012   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 303/2012 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti B., s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej   j e   Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice   II   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti   B., s. r. o., trovy konania v sume 88,64 € (slovom osemdesiatosem eur a šesťdesiatštyri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. V. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 240/2013 zo 7. mája 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 303/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky podal ešte 30. marca 2000 okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu.

Sťažovateľka uviedla, že v jej právnej veci okresný súd nekoná plynulo a dochádza v nej k zbytočným prieťahom, pričom ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľka v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 7 800 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. 1 Spr V/319/2013 (doručeným ústavnému súdu 21. mája 2013), v ktorom sa okrem iného uvádza:

„- konanie nie je možné hodnotiť ako výnimočne skutkovo či právne zložité...

- zo spisu neboli zistené prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

- za sťažovateľom spôsobené prieťahy možno považovať jeho nereagovanie na výzvy zo dňa 25. 4. 2012 a 18. 6. 2012 po podaní jeho sťažnosti na prieťahy v danom konaní.

- za prieťah súdu možno považovať stratu predmetného spisu, i keď sám sťažovateľ sa   o   pokračovanie   v   danom   konaní   aktívne   nezaujímal   niekoľko   rokov.   Bezprostredne po podaní sťažnosti a konštatovaní straty spisu súd začal vo veci bezodkladne konať.

- posúdenie zbytočnosti a celkové hodnotenie existencie a trvania prieťahov v danom konaní ponechávam na zváženie ústavnému súdu.“

Sťažovateľka k vyjadreniu okresného súdu stanovisko nezaujala.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný   súd   zo   „Zápisnice   o rekonštrukcii   spisu“   vyhotovenej   26.   októbra   2012 zistil, že súdny spis vedený pod sp. zn. 1 Ro 1880/00 sa stratil.

Z uvedenej zápisnice ďalej vyplýva, že okresný súd v súlade s § 198 ods. 1 až ods. 7 vyhlášky č.   543/2005 Z.   Z. o Spravovacom a kancelárskom   poriadku   pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy vykonal podľa záznamov v súdnom registri a podľa   písomností   predložených   sťažovateľkou   (ako   žalobkyňou,   pozn.)   rekonštrukciu strateného súdneho spisu.

Zo   zrekonštruovaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   priebeh   napadnutého konania bol takýto:

- 30.   marca   2000   –   okresnému   súdu   bol   doručený   návrh   na   vydanie   platobného rozkazu   podaný   právnym   predchodcom   sťažovateľky,   veci   bola   pridelená   sp. zn. 1 Ro 1880/00,

- 26. augusta 2002 – okresný súd vyzval právneho predchodcu sťažovateľky, aby v lehote 10 dní opravil petit podaného návrhu a doplnil ďalšie požadované údaje,

- 5.   novembra   2002   –   okresný   súd   po   doručení   spresneného   návrhu   na   vydanie platobného rozkazu (16. septembra 2002) vydal platobný rozkaz,

- 9.   decembra   2003   –   okresný   súd   uznesením   zrušil   platobný   rozkaz,   pretože „Platobný rozkaz nebolo možné doručiť do vlastných rúk odporcovi v 1. rade“,

- 15.   novembra   2012   –   okresný   súd   vydal   potvrdenie,   že „bol   prijatý   návrh na začatie konania (pôvodne vedený pod sp. zn. 1 Ro 1880/00) a bola mu pridelená sp. zn. 42 C/303/2012“,

- 29.   novembra   2012   –   okresný   súd   vyzval   na   oznámenie   požadovaných   údajov Mestskú evidenciu obyvateľov K., sťažovateľku, Register obyvateľov Slovenskej republiky Banská Bystrica a Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže Bratislava,

- 8. marca 2013 – okresný súd uznesením pripustil, aby z konania vystúpil „pôvodný žalobca M.“, resp. B., a aby na jeho miesto vstúpila sťažovateľka; zároveň okresný súd uznesením vyzval odporcov   v 1. a 2.   rade,   aby sa   v lehote 15 dní   vyjadrili,   či súhlasia s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania,

- 28.   marca   2013   –   okresnému   súdu   boli   vrátené   odoslané   zásielky   s tým,   že odporcovia v 1. a 2. rade sa na uvedenej adrese nezdržiavajú,

- 15.   mája   2013   –   z úradného   záznamu   vyplýva,   že   sa   nepodarilo   zistiť   ani zamestnávateľa odporcov, ani miesto pobytu odporcu v 2. rade.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   okrem   iného   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   keď   bude   konať   nové pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o zaplatenie pohľadávky (v danom prípade ide o nesplatenú sumu za nájomné a úhradu za služby spojené s bývaním) tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Obdobne ústavný súd hodnotí   aj   sťažnosťou   napadnuté   konanie   a poukazuje   na   vyjadrenie   okresného   súdu k sťažnosti, keď predseda okresného súdu okrem iného uviedol, že „konanie nie je možné hodnotiť ako výnimočne skutkovo či právne zložité“.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania je druhým kritériom pri   rozhodovaní   o tom,   či   v napadnutom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov. V súvislosti s tým je potrebné uviesť, že samotná sťažovateľka prispela k doterajšej dĺžke napadnutého konania predovšetkým tým, že aj keď toto konanie začalo doručením návrhu na   vydanie   platobného   rozkazu   ešte   30.   marca   2000,   napriek   takmer   úplnej   nečinnosti okresného   súdu   sa   právny   predchodca   sťažovateľky   o svoju   vec   vôbec   nezaujímal a sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podľa   zákona   č.   757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) sťažovateľka uplatnila až po viac ako 12 rokoch od jeho začatia. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na jednu zo základných zásad práva vigilantibus iura scripta sunt, ktorá   zdôrazňuje   aj   vlastné   pričinenie   na   ochranu   svojich   práv   vyžadujúc,   aby   aj sťažovateľka (v danej veci aj jej právny predchodca) sledovala svoje subjektívne práva a robila   také   kroky,   v dôsledku   ktorých   by   nedochádzalo   k ich   ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľka musí využiť prostriedky, ktoré jej poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu   jej   práv.   Keďže   sťažovateľka   (vrátane   jej   právneho   predchodcu)   viac   ako 12 rokov   nevyvíjala   žiadnu   aktivitu   na   ochranu   svojich   práv   a o stav   konania   sa nezaujímala, ústavný súd túto skutočnosť pripísal na jej ťarchu a zohľadnil ju pri ustálení sumy priznaného finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v prípade   sťažovateľky   došlo   k procesnoprávnemu nástupníctvu   (sukcesii),   teda   k zmene   doterajšieho   účastníka   konania,   pôvodného navrhovateľa   (B.,   príspevková   organizácia),   a to   na   základe   univerzálnej   sukcesie (zo zákona nastala právna skutočnosť, na základe ktorej došlo k prechodu práv a povinností na sťažovateľku).

Uvedená   skutočnosť   má   podľa   názoru   ústavného   súdu   zásadný   význam na vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   z hľadiska   namietaného   porušenia označeného   základného   práva   postupom   okresného   súdu,   pretože   v uvedenom   prípade v dôsledku zmeny účastníka konania nedošlo ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ako to je pri zámene účastníka, ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu.

S prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že sťažovateľka môže relevantne namietať porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj pre štádium   konania,   ktoré   predchádzalo   zmene   účastníka   konania   (m. m.   I. ÚS 52/01, IV. ÚS 16/05).

Keďže   napadnuté   konanie   v jeho   viac   ako   13-ročnom   priebehu   je   ako   celok poznačené   nečinnosťou   a neefektívnosťou,   ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné   bližšie vymedzovať obdobia nečinnosti a hodnotiť konkrétne procesné úkony. V celom doterajšom priebehu bolo vykonaných iba niekoľko jednoduchých procesných úkonov, pričom dosiaľ sa neuskutočnilo ani jedno pojednávanie v merite veci.

Ničím   neospravedlniteľnou   skutočnosťou,   ktorá   zásadne   ovplyvnila   priebeh napadnutého   konania,   je   strata   súdneho   spisu,   čo   napokon   uznal   aj   samotný   predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   7 800 € z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti,   pričom   poukázala   na   pocit   nedôvery v spravodlivosť, ktorý v nej vznikol v súvislosti s dlhoročnou nečinnosťou vo veci.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 42 C 303/2012,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   najmä   to,   čo   je pre sťažovateľku „v stávke“, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   3 000   € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. V. H. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za dva úkony právnej služby v sume   88,64   €   je   nižšia,   ako   suma   vypočítaná   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a neodporuje tejto   vyhláške.   Ústavný   súd   preto   priznal   sťažovateľke   úhradu   trov   konania   v sume uplatnenej jej právnym zástupcom.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2013