znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 240/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., Č., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 67/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2012 doručená   sťažnosť   M.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 67/2004 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „podal na Okresný súd v Čadci dňa 8. 3. 2004   návrh   na   zaplatenie   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   s   prísl. Nakoľko súd vo veci nekonal, podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní. Ústavný súd Slovenskej   republiky   nálezom   č.   IV. ÚS 40/09   zo   dňa   19. 3. 2009   rozhodol   o   porušení základných práv sťažovateľa v konaní.

Prvostupňový súd po ostatnom pojednávaní dňa 4. 8. 2010 rozhodol, že rozsudok vo veci samej bude vyhlásený dňa 24. 8. 2010. Právny zástupca sťažovateľa následne dňa 5. 8. 2010 vyčíslil trovy konania, aby pri vynesení rozsudku tieto boli súdu známe a tieto zaslal dňa 5. 8. 2010 súdu doporučenou listovou zásielkou. Súd však i napriek tomu, že mal v deň vyhlásenia rozsudku dňa 24. 8. 2010 k dispozícii už vyčíslené trovy konania, rozhodol tak, že o trovách konania rozhodne až samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Po tom, čo podal odvolanie vedľajší účastník – poisťovňa, ku ktorému sa právny zástupca sťažovateľa   vyjadril   a   vyčíslil   si   zároveň   aj   trovy   konania.   Krajský   súd   v   Žiline rozsudkom č. k. 5 Co 387/2010 zo dňa 15. 3. 2011 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a vo výrokovej časti uviedol, že aj o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Rozsudok odvolacieho súdu prevzal právny zástupca sťažovateľa dňa 12. 5. 2011. Od uvedeného dňa súd vo veci opätovne nekoná.

Nakoľko prvostupňový súd – Okresný súd v Čadci o trovách konania nerozhodol, boli mu zaslané dve žiadosti o rozhodnutí o trovách konania a to dňa 27. 10. 2011 a dňa 31. 1. 2012.

Súd však na tieto žiadosti nereagoval a napriek 10 mesačnému obdobiu nečinnosti do dnešného dňa o trovách konania nerozhodol.“.

Sťažovateľ zastáva názor, „že aj napriek nálezu Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 40/09, prvostupňový súd vo veci opäť nekoná, nerešpektuje nález Ústavného súdu SR, spôsobuje naďalej   bezdôvodné   prieťahy   v konaní,   a   preto   je   sťažovateľ   opäť   nútený   sa   obrátiť na Ústavný súd SR so svojou sťažnosťou.

Sťažovateľ si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.500,- eur, ktoré dôvodí naďalej pretrvávajúcim pocitom neistoty, márnosti a nespravodlivosti po viac ako 7 ročnom   spore   o   náhradu   škody   na   zdraví,   súd   nie   je   schopný   rozhodnúť   o   trovách konania,   pričom   tieto   negatívne   pocity   vyvolané   postupom   súdu   naďalej   spôsobujú sťažovateľovi   stres,   ohrozujú   aj   jeho   zdravie,   zaťažujú   ho   aj   po   finančnej   stránke a sťažovateľ i napriek tomu,   že ničím nespôsobil prieťahy v konaní,   sa nemôže dočkať súdneho rozhodnutia. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že i keď súd mal k dispozícii vyčíslené trovy konania, mohol o nich rozhodnúť v samotnom rozsudku o priznaní náhrady za škodu na zdraví, avšak súd v rozpore so zaužívanou súdnou praxou o týchto trovách nerozhodol. Sťažovateľ už vynaložil finančné prostriedky na uplatnenie a obranu svojho práva, súd však bezdôvodne vo veci nekoná.“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol, aby ústavný   súd   nálezom takto rozhodol:

„Základné právo M. S., aby súd konal bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl. 38   ods. 2   Listiny základných práv a slobôd bolo postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod č. k. 10 C 67/2004 porušené.

Okresnému   súdu   Žilina (zrejmá   nesprávnosť,   správne   má   byť   Okresnému   súdu Čadca,   pozn.) sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   č. k.   10 C   67/2004   konal   bez zbytočných prieťahov a rozhodol o trovách konania.“

Ďalej   sťažovateľ   navrhol,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie v sume 2 500 € a úhradu trov konania v sume 269,58 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Aj   keď   sťažovateľ   v petite   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva podľa   čl. 48 ods. 2   ústavy   a podľa   čl. 38   ods. 2 listiny,   ako   aj práva podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní,   ústavný   súd   konštatuje,   že v danej veci je potrebné pri posudzovaní namietaného porušenia v sťažnosti označených práv osobitne sa vysporiadať s postupom okresného súdu pri rozhodovaní v merite veci a osobitne pri rozhodovaní o trovách namietaného konania.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní pri rozhodovaní vo veci samej

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide predovšetkým   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Zo zistení ústavného súdu, ako aj zo samotnej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že namietané konanie bolo vo veci samej právoplatne skončené 13. mája 2011, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 C/67/2004 z 24. augusta 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/387/2010 z 15. marca 2011.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   v čase   podania   sťažnosti ústavnému   súdu   (8.   marec   2012)   už   okresný   súd   nemohol   porušovať   sťažovateľom označené práva v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej.

Keďže sťažovateľ, ako už bolo uvedené, namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu až 8. marca 2012, t. j. v čase, keď namietané konanie v merite veci už bolo právoplatne skončené   (13.   máj   2011),   a teda   k porušovaniu   ním   označených   práv   už   nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa rozhodovania vo veci samej v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní pri rozhodovaní o trovách konania

Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti meritórneho rozhodnutia v právnej veci sťažovateľa   ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   prichádzalo   v danom   prípade v rámci jej predbežného prerokovania do úvahy iba posúdenie možnosti jej prijatia na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   totiž   aj   právny   názor,   podľa ktorého   sa   aj   na   súdne   konanie   v časti   týkajúcej   sa   iba   náhrady   trov   súdneho   konania vzťahuje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 145/02, IV. ÚS 168/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   v súvislosti   s námietkou   zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní   je   podanie   sťažnosti   predsedovi   okresného   súdu   podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne prostriedky,   ktoré   mal   k   dispozícii   podľa   zákona   o   súdoch,   alebo   ak   sa   preukáže,   že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so   základným   právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   § 64   ods. 3   zákona   o   súdoch   „Ak   orgán   poverený   vybavovaním sťažností   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí   vykonanie   opatrení na odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí   za   vzniknuté   nedostatky   voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že „Nakoľko   prvostupňový   súd   –   Okresný   súd v Čadci o trovách konania nerozhodol, boli mu zaslané dve žiadosti o rozhodnutí o trovách konania, a to 27. 10. 2011 a dňa 31. 1. 2012“.

Ústavný súd zo žiadostí pripojených k sťažnosti zistil, že ide o dve „žiadosti“ zaslané okresnému   súdu   elektronickou   poštou   k veci   vedenej   pod   sp. zn.   10 C 67/2004,   a nie sťažnosti predsedovi okresného súdu, ako to vyžaduje § 62 a nasl. zákona o súdoch. Keďže orgán štátnej správy okresného súdu nemal informáciu o podaných „žiadostiach,“ ktorými sťažovateľ   žiadal,   aby   okresný   súd   rozhodol   o trovách   prvostupňového   konania,   ako aj odvolacieho   konania   v jeho   právnej   veci,   nemohol   na   ne   ani   reagovať   prijatím eventuálnych účinných opatrení na účel urýchlenia rozhodnutia o trovách konania.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že postupom sťažovateľa v danej veci nebola splnená požiadavka namietania prieťahov v konaní na orgáne štátnej správy súdov. V   nadväznosti   na to   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   „povinnosť   vyčerpania   dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom   postupe   má   za   následok   nesplnenie   sťažovateľovej   povinnosti   vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (m. m. III. ÚS 44/03).

Uvedené závery majú oporu aj v doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, súčasťou ktorej je právny názor, že prostriedok nápravy, s ktorým sa ako právny účinok nespája priame odstránenie opodstatnene namietnutého porušenia základného práva alebo slobody, nemá povahu účinného právneho prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, teda takého právneho prostriedku, ktorý musí sťažovateľ vyčerpať skôr, ako sa v konaní pred ústavným súdom môže uchádzať o ochranu svojich práv podľa čl. 127 ústavy (m. m. II. ÚS 34/99, III. ÚS 146/03).

Ústavný   súd,   opierajúc   sa   o   svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04), dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti daného prípadu niet dôvodu   predpokladať,   že   by   využitie   sťažnosti   uplatnenej   podľa   § 62   a   nasl.   zákona o súdoch neumožnilo v danej veci účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   podľa   čl. 38   ods. 2   listiny   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

Keďže   sťažovateľ   v okolnostiach   danej   veci   napriek   tomu,   že   v konaní   pred okresným súdom   bol kvalifikovane právne zastúpený, sťažnosť na prieťahy podľa   § 62 a nasl.   zákona   o súdoch   na   orgáne   štátnej   správy   okresného   súdu   neuplatnil,   a keďže ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   nezistil,   že   by   k nesplneniu   podmienky prípustnosti sťažnosti   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   došlo   zo   strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol sťažnosť aj v časti týkajúcej sa   rozhodovania   o trovách   konania   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia poukazuje na to, že z vyjadrenia podpredsedu okresného súdu k sťažnosti vyplýva, že okresný súd po podaní sťažnosti na ústavnom súde (8.   marca   2012)   uznesením   z 10.   apríla   2012   o náhrade   trov   namietaného   konania medzičasom rozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012