znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 240/2010-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. J., D., zastúpeného advokátkou Mgr. A. L.,   V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 502/2003, za účasti Okresného súdu Veľký Krtíš, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 502/2003 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému   súdu   Veľký   Krtíš   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 Er 502/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. J. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Veľký   Krtíš p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy konania   súvisiace   s   právnym   zastupovaním   J.   J.   v sume   254,88   €   (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. A. L. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Veľký Krtíš   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy konania J. J. v sume   254,88   €   (slovom   dvestopäťdesiatštyri   eur   a   osemdesiatosem   centov)   na   účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.... vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2010 doručená sťažnosť J. J., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. A. L., V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 502/2003.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je ako povinný účastníkom exekučného konania vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   7   Er   502/2003   na   základe   právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu č. k. 2 Cb 101/00-102 zo 4. júla 2002, ktorým bol voči oprávnenému zaviazaný na zaplatenie peňažnej sumy 29 440 Sk a trov konania v sume 1 176 Sk.

Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom, ktorej ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 240/2010-22 zo 17.   júna   2010   vyhovel   a   sťažovateľovi   ustanovil   ako   právnu   zástupkyňu   advokátku Mgr. A.   L.,   V.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   následne   po   predchádzajúcej   výzve ústavného   súdu   doplnila   a   upresnila   sťažnosť   sťažovateľa   podaním   z   26.   júla   2010,   v ktorom sa okrem iného uvádza:

„V konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 502/2003 Okresného súdu vo Veľkom Krtíši a v konaní sp. zn. 12 CoE 107/2008 Krajského súdu v B. Bystrici mu (sťažovateľovi, pozn.) bolo odopreté jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj jeho právo byť v konaní zastúpený právnym zástupcom a to vzhľadom k jeho majetkovým a osobným pomerom, ktoré súdu preukázal.   V uvedenom konaní podľa sťažovateľa nešlo o zrejme bezúspešné uplatnenie si nároku alebo bránenie práva a preto podľa sťažovateľa mal súd jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov vyhovieť. Najvyšší súd SR však dospel k názoru, že u sťažovateľa nejde o bezúspešné bránenie práva a to z dôvodu, že v rámci preskúmania veci v inštančnom postupe nemôže úspešne brániť svoje práva, keďže proti rozhodnutiu okresného súdu už nie je prípustný riadny prostriedok. Sťažovateľovi ako povinnému bolo znemožnené realizovať jeho právo na súdnu ochranu – garantované aj Ústavou SR. Najvyšší súd z týchto dôvodov zrušil rozhodnutie Okresného súdu vo Veľkom Krtíši,   ako aj Krajského   súdu v Banskej Bystrici a vrátil   vec   súdu na ďalšie   konanie. Následne Okresný súd vo Veľkom Krtíši uznesením ustanovil sťažovateľovi ako právneho zástupcu Centrum právnej pomoci – kancelária Banská Bystrica, a to aj napriek tomu, že Centrum   právnej   pomoci   právnu   pomoc   v   obchodných   veciach   neposkytuje.   Chybným posúdením veci takto došlo k zbytočným prieťahom k veci.

Podľa   sťažovateľa   je   právo   na   tzv.   bezprieťahové   konanie   základným   ľudským právom,   ktorého   cieľom   je   odstránenie   právnej   neistoty   konania   pre   účastníkov   sporu. Sťažovateľovi je jasné, že rýchlosť konania sa v každom prípade posudzuje individuálne na základe   zložitosti   veci   z   hľadiska   skutkového,   ako   aj   právneho,   ako   aj   súčinnosti navrhovateľa a postupu súdu, má však za to, že v jeho prípade poskytol súdu dostatočnú súčinnosť, ako aj to, že sa podľa sťažovateľa nejedná o tak zložitý a z hľadiska práva náročný prípad, že by sudca vyžadoval z časového hľadiska zvýšenú prípravu. Sťažovateľ má zato, že v jeho prípade nebola primeraná lehota zo strany súdu rešpektovaná, nakoľko súd dlhšiu dobu nekonal. Sťažovateľ podal dňa 7. 4. 2010 sťažnosť do rúk predsedu súdu, kde urgoval, aby súd vo veci konal, nakoľko podľa sťažovateľa sa súd svojou nečinnosťou, príp. chybnými rozhodnutiami snaží odoprieť sťažovateľovi právneho zástupcu, ktorý by hájil jeho záujmy.“

V súlade   s doplnením   sťažnosti   sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o nej   nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 502/2003 porušil právo sťažovateľa J. J., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Veľký Krtíš, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 502/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi J. J. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Eur, ktoré je Okresný súd Veľký Krtíš povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 240/2010-31 z 31. augusta 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   a predseda   okresného   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 11160/2010 z 20. septembra 2010 predseda okresného súdu poukázal na vyjadrenie podpredsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 388/2010 z 28.   apríla   2010   a uviedol,   že „predmetné   vyjadrenie   korešponduje   aj   so   súčasným názorom vedenia okresného súdu“.

Vo   vyjadrení   k sťažnosti   sp.   zn.   Spr.   388/2010   z 30.   apríla   2010   podpredseda okresného súdu uviedol:

„Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie napadla na tunajší súd spolu s návrhom na vykonanie exekúcie v zmysle zák. č. 233/1995 Z. z. dňa 02. 06. 2003 a toto konanie je vedené pod sp. zn. 7Er 502/2003. Dňa 06. 06. 2003 okresný súd vydal poverenie pod   č.   5610   007382.   Dňa   17.   07.   2003   súdna   exekútorka   Bc.   I.   T.   postúpila   podanie povinného   zo   dňa   15.   07.   2003   označené   ako   námietky   proti   trovách   exekúcie zn. Ex 165/2003- 19. Povinný – sťažovateľ dňa 21. 07. 2003 vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku   za   námietky   vo   výške   1.472,.   Sk.   Povinný   dňa   30.   07.   2003   podáva   žiadosť o odpustenie   súdnych   poplatkov.   Úpravou   dňa   30.   07.   2003   bolo   zaslané   tlačivo   vz.   6 potvrdenie   o   osobných,   majetkových   a   zárobkových   pomeroch,   ktoré   dňa   11.   08.   2003 povinný   potvrdené   podáva   na   okresný   súd.   Dňa   21.   08.   2003   povinný   vyzvaný   na predloženie dokladu o výške dôchodku. Toto potvrdenie bolo súdu zaslané dňa 11. 09. 2003. Prípisom zo dňa 19. 09. 2003 žiadaný Daňový úrad vo Veľkom Krtíši o zaslanie správy ohľadne daňových priznaní za roky 2001 a 2002. Daňový úrad Veľký Krtíš dňa 07. 10. 2003 predkladá fotokópie daňových priznaní k dani z príjmov povinného za roky 2001 a 2002. Uznesením zo dňa 30. 10. 2003 súd priznal povinnému — sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov za námietky. Uznesenie právoplatné 21. 11. 2003. Okresný súd Veľký Krtíš uznesením zo dňa 03. 12. 2003 v konaní 7Er 502/2003-38 námietky povinného proti exekúcii zamieta. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 12. 12. 2003. Povinný podáva   dňa   08.   01.   2004   odvolanie   proti   uzneseniu   7Er   502/2003-38   už   po   lehote. 14. 01. 2004 spis uložený na lehotu 1 rok. Súdna exekútorka dňa 07. 09. 2004 podáva návrh na   uloženie   poriadkovej   pokuty.   Uznesením   zo   dňa   01.   06.   2005   súd   ukladá   v   konaní 7 Er 502/2003-49 poriadkovú pokutu vo výške 25.000,- Sk. J. J.– sťažovateľ podáva dňa 17. 06. 2005 odvolanie voči uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty. Uznesenie Okresného súdu   vo   Veľkom   Krtíši   o   uložení   pokuty   súd   dňa   01.   12.   2005   zrušuje.   Uznesenie právoplatné 07. 12. 2005. Dňa 26. 01. 2007 znovu podaný návrh na uloženie poriadkovej pokuty povinnému J. J. 02. 03. 2007 súdna exekútorka postupuje námietky povinného proti ďalším   trovách   exekúcie.   Súd   tieto   námietky   uznesením   zo   dňa   07.   05.   2007   č.   k. 7 Er 502/2003-72   zamieta.   Uznesenie   povinný   prevzal   dňa   04.   06.   2007.   Povinný   dňa 05. 06. 2007 podáva odvolanie proti uzneseniu zo dňa 07. 05. 2007 o zamietnutí námietok. JUDr. M. V. dňa 10. 07. 2007 žiada o vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci z dôvodov, že povinný viackrát sudcu napadol písomne v iných veciach, v ktorých bol potom vylúčený.   V   konaní   6   Cb   78/2006   kde   bol   účastníkom,   povinný   boli   všetci   sudcovia okresného súdu vylúčení a vec bola prikázaná na Okresný súd v Lučenci. Predsedníčka súdu dňa 10. 08. 2007 predkladá spis na vyjadrenie všetkým sudcom. Dňa 20. 08. 2007 spis predložený na Krajský súd Banská Bystrica ako súdu nadriadenému na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O. s. p. Krajský súd Banská Bystrica spis bez meritórneho rozhodnutia vrátil z dôvodu, že je možný postup podľa § 15 O. s. p. Dňa 21. 09. 2007 bola vec pridelená Mgr. D. K. Sudkyňa Mgr. K. požiadala dňa 26. 09. 2007 o vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Spis bol pridelený dňa 27. 09. 2007 JUDr. E. P., ktorá dňa 27. 09. 2007 žiada o vylúčenie z prejednania a rozhodovania veci z dôvodu, že povinného osobne pozná a bola už vylúčená vo veci Cb 78/2006. Spis dňa 02. 10. 2007 predložený na Krajský súd do Banskej Bystrici. Uznesením zo dňa 16. 10. 2007 v konaní 14 NcC 269/2007-91 JUDr. E. P. bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci sp. zn. 7Er 502/2003. Spis vrátený z KS Banská Bystrica dňa 25. 10. 2007. Dňa 26. 10. 2007 bola vec náhodným výberom - generátorom pridelená JUDr. M. R. Dňa 28. 11. 2007 spis predložený na Krajský súd v Banskej Bystrici na rozhodnutie o odvolaní povinného z č. l. 74 a tiež proti rozhodnutiu č. l.   72.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   uznesením   č.   k.   16   CoE   114/2007-98   zo dňa 27. 12. 2007 odvolanie povinného odmieta. Povinný uznesenie prevzal dňa 20. 02. 2008. Dňa   03.   03.2008   spis   daný   na   lehotu   6   mesiacov.   Povinný   dňa   05.   03.   2008   podáva odvolanie proti uzneseniu zo dňa 27. 12. 2007, zároveň podáva návrh na vylúčenie sudcu a tiež vyššieho súdneho úradníka. Uznesením zo dňa 19. 05. 2008 súd vyzýva povinného o opravu a doplnenie svojich podaní zo dňa 05. 03. 2008. Povinný 18. 06. 2008 podáva doplnenie svojich podaní a zároveň žiada o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Zo spisu   tunajšieho   súdu   sp.   zn.   1   C   334/2007   vyhotovené   fotokópie   listín   preukazujúce majetkové a osobné pomery povinného. Zároveň dňa 18. 07. 2008 žiadaná správa z OÚ živnostenské oddelenie Veľký Krtíš či J. J. - naďalej vykonáva živnosť. Dňa 29. 07. 2008 OÚ Veľký Krtíš zasiela výpis zo živnostenského registra. Dňa 30. 07. 2008 žiadaná správa od exekútorského úradu JUDr. I. T. o stave exekučného konania sp. zn. Ex 165/2003. Dňa 20. 08. 2008 podané oznámenie o stave exekúcie sp. zn. 7 Er 502/2003. Súd uznesením zo dňa 27. 11. 2008 v konaní 7Er 502/2003-112 žiadosti povinného o ustanovenie zástupcu z radov advokátov nevyhovel. Povinný dňa 17. 12. 2008 podáva voči uzneseniu odvolanie. Sudca odvolaniu v zmysle ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. nevyhovel. 18. 12. 2008 spis predložený   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici.   Krajský   súd   v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 21. 01. 2009 v konaní č. k. 12 CoE 107/2008-140 uznesenie okresného súdu potvrdzuje. Spis z KS BB vrátený 29. 01. 2009. Povinný uznesenie prevzal dňa 17. 02. 2009. Dňa 27. 02. 2009 podáva povinný odvolanie - dovolanie. Zákonný sudca JUDr.   M.   R.   na   základe   rozhodnutia   ministra   spravodlivosti   SR   zo   dňa   09. 03.   2009 č. 14408/09-10/24613   mal   dočasne   pozastavený   výkon   funkcie   sudcu   počnúc   dňom 11. 3. 2009 z toho dôvodu bol spis náhodným výberom pridelený sudcovi Mgr. M. V. a to dňa 18. 03. 2009. Dňa 20. 03. 2009 bol spis predložený Najvyššiemu súdu SR v Bratislave na rozhodnutie o dovolaní. Najvyšší súd SR v Bratislave v konaní 4 Cdo 78/2009-153 zo dňa   11.   02.   2010   uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   z 21. 01. 2009   sp.   zn. 12 CoE 107/2008   a   uznesenie   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   z 27. 11. 2008   č.   k.   7 Er 502/2003-112 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis bol vrátený dňa   10.   03.   2010.   Uznesenie   doručované   povinnému   dňa   10. 03. 2010,   povinný   toto uznesenie prevzal dňa 30. 03. 2010. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti mám za to, že vo veci sa konalo plynulo bez prieťahov,   v konaní sa bude pokračovať v zmysle rozhodnutia NS SR.“

Právna   zástupkyňa   na   výzvu   ústavného   súdu   z 27.   septembra   2010   nevyužila možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu podpredsedu okresného súdu z 28. apríla 2010 ani k vyjadreniu predsedu okresného súdu z 20. septembra 2010.

Ústavný súd zistil, že prehľad procesných úkonov tak, ako sú uvádzané vo vyjadrení k sťažnosti podpredsedom okresného súdu zodpovedá obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 7 Er 502/2003, ktorý si na účely rozhodovania o sťažnosti od okresného súdu vyžiadal, a preto   na   neho   prihliadal   ako   na   relevantné   východisko   pri   rozhodovaní   o sťažnosti. Zo zistení ústavného súdu vo vzťahu k súčasnému stavu namietaného konania vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému súdu 31. mája 2010 podanie, ktoré označil ako „žaloba pre porušenie ústavných práv okresným súdom“ a ktorým žiadal okresný   súd o ustanovenie právneho zástupcu a o oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 14. júna 2010 okresný súd uznesením č. k. 7 Er 502/2003-180 ustanovil sťažovateľovi ako právneho zástupcu Centrum právnej   pomoci–kancelária   Banská   Bystrica,   ktoré   proti   tomuto   uzneseniu   podalo odvolanie; o podanom odvolaní do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti okresný súd nekonal.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom.

Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti konštantne zdôrazňuje, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa   Exekučného poriadku   je   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na súdnu   ochranu   zostalo   iluzórnym,   keby   vnútroštátny   právny   poriadok   umožňoval,   aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo   rozhodnutia   súdu   treba   považovať   za   integrálnu   súčasť   procesu   v   zmysle   čl.   6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   v rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu a povahu veci v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   exekučné   konanie   spravidla   treba   považovať   za konanie   tak   po   právnej   stránke,   ako   aj   po   stránke   faktickej   (skutkovej)   za   pomerne jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má povinný voči oprávnenému. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil   povinnosti   uložené   v   právoplatnom   exekučnom   titule.   Ústavný   súd   z týchto dôvodov   konštatuje,   že   namietané konanie nemožno hodnotiť   z   právneho   hľadiska   ako zložité.   Pokiaľ   ide   o   faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   po   preskúmaní   na   vec   sa vzťahujúceho spisu, ako aj doterajšieho priebehu namietaného konania dospel k záveru, že ani z faktického hľadiska ju nemožno považovať za zložitú. Ústavný súd vzal do úvahy tiež to, že ani podpredseda a predseda okresného súdu vo svojich vyjadreniach neargumentovali zložitosťou napadnutej veci.

2.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   predloženého   spisu   vzal   do   úvahy,   že   niektoré procesné úkony sťažovateľa, na ktoré mal podľa Občianskeho súdneho poriadku, prípadne podľa Exekučného poriadku právo (námietky proti trovám exekúcie, žiadosť o oslobodenie od   súdnych   poplatkov,   návrh   na   vylúčenie   sudcu   a vyššieho   súdneho   úradníka),   mali objektívne vplyv na predĺženie konania, a preto túto skutočnosť zohľadnil pri rozhodovaní o sume primeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   dôjsť   nielen neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Z prehľadu procesných úkonov ústavný súd vyvodil, že okresný súd v exekučnom konaní (pri rozhodovaní o námietkach proti trovám exekúcie, pri rozhodovaní o uložení poriadkovej pokuty) postupoval v zásade plynulo, t. j. bez neodôvodnenej nečinnosti.

Ústavný   súd   však   posúdil   postup   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovaním o námietkach proti ďalším trovám exekúcie s prihliadnutím na ďalej uvedené ako postup neefektívny, teda v konečnom dôsledku spôsobujúci neodôvodnené prieťahy v namietanom konaní.

Zo   spisu   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   15.   februára   2007   námietky   proti   ďalším trovám exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. 7 Er 502/2003-72 zo 7. mája 2007 námietky proti   ďalším   trovám   exekúcie   zamietol.   Na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľom 5. júna 2007 krajský súd uznesením č. k. 16 CoE 114/07-98 z 27. decembra 2007 odvolanie sťažovateľa odmietol, pričom uviedol: „Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník JUDr. J. F. Zákonný   sudca (okresného   súdu,   pozn.) spis   predložil   krajskému   súdu   na   rozhodnutie, pretože odvolaniu povinného nemienil vyhovieť. Poukázal na to, že v čase napadnutého rozhodnutia,   ako   aj   podaného   odvolania,   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie   nebolo prípustné   podľa   §   201   ods.   1   zákona   číslo   233/95   Zbierky   zákonov.   V čase   podania odvolania povinným nebolo účinné znenie ustanovenia § 373 ods. 3 O. s. p. (správne má byť uvedený § 374 ods. 3 OSP účinný od 1. júla 2007, pozn.), podľa ktorého proti rozhodnutiu súdneho   úradníka   alebo   justičného   čakateľa   je   vždy   prípustné   odvolanie.   Na   základe takéhoto názoru okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie podľa § 218 ods. 1 písm. c/   O. s. p., keďže odvolaniu povinného nemieni vyhovieť lebo bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nebolo prípustné. Krajský súd, ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. postupom podľa § 214 ods. 2 písm. a) a c) O. s. p. a podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odvolanie povinného odmietol ako odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.“

Z dôvodu, že podanie sťažovateľa z 5. marca 2008 označené ako „odvolanie proti uzneseniu z 27. decembra 2007“ nebolo okresnému súdu jasné a zrozumiteľné, uznesením okresného súdu č. k. 7 Er 502/2003-103 z 19. mája 2008 vyzval sťažovateľa, aby odstránil nedostatky tohto podania. Na výzvu reagoval sťažovateľ podaním z 18. júna 2008, z ktorého bolo   možné   vyvodiť,   že   žiada   pripustiť   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 16 CoE 114/07-98 z 27. decembra 2007 a ustanoviť mu zástupcu z radov advokátov. Následne okresný súd uznesením č. k. 7 Er 502/2003-112 z 27. novembra 2008 žiadosti povinného   o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov   nevyhovel,   s poukazom   na   to,   že predpokladom   na   vyhovenie   žiadosti   o   ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov   je oslobodenie účastníka od súdnych poplatkov, a zároveň dospel k záveru, že u sťažovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu svojvoľného a zrejme bezúspešného bránenia práva zo strany povinného (sťažovateľa), keďže sa domáha ustanovenia   zástupcu   z radov   advokátov   počas   prebiehajúcej   exekúcie   pre   podávanie opravných prostriedkov smerujúcich proti rozhodnutiam exekučného súdu, proti ktorým nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   12   CoE   107/08   z 21.   januára   2009   uznesenie okresného   súdu   č.   k.   7   Er   502/2003-12   potvrdil.   Z dôvodu   sťažovateľom   podaného dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 78/2009 z 11. februára 2010 uznesenie krajského súdu sp. zn. 12 CoE 107/2008 z 21. januára 2009 a uznesenie okresného súdu č. k. 7 Er 502/2003-112 z 27. novembra 2008 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie   sťažovateľa   je   dôvodné   vzhľadom   na   skutočnosť,   že „v posudzovanej   veci odvolací súd (rovnako aj okresný súd) nesplnenie podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov odôvodnil tým, že na strane povinného ide zrejme o bezúspešne bránenie práva, lebo v rámci preskúmania veci v inštančnom postupe nemôže úspešne brániť svoje práva, keďže proti rozhodnutiu okresného súdu v danej veci už nie je prípustný riadny opravný prostriedok.“

Podľa názoru najvyššieho súdu uvedený záver o nesplnení podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov na strane povinného (sťažovateľa) bol zjavne nesprávny a to s prihliadnutím na to, že krajský súd pri rozhodovaní o tom, či je, alebo nie je prípustné odvolanie proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom, opomenul čl. 142 ods. 2 ústavy,   podľa   ktorého   súdy   rozhodujú   v senátoch,   ak   zákon   neustanoví,   že   vo   veci rozhoduje   jediný   sudca.   Zákon   ustanoví,   kedy   sa   na   rozhodovaní   senátu   zúčastňujú   aj prísediaci   z radov   občanov,   a v ktorých   veciach   môže   rozhodnúť   aj   zamestnanec   súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Najvyšší súd v odôvodnení označeného uznesenia ďalej uviedol:„V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš zo 7. mája 2007 č. k. 7 Er 502/2003-72 o zamietnutí námietky povinného proti ďalším trovám   exekúcie,   bolo   vydané   vyšším   súdnym   úradníkom.   Prípustnosť   odvolania   proti takémuto rozhodnutiu, teda rozhodnutiu zamestnanca súdu, vyplýva priamo z citovaného čl. 142   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Ak   napriek   tejto   skutočnosti   odvolací   súd odvolanie povinného odmietol ako neprípustné, rozhodol v rozpore s týmto článkom Ústavy. Mylný je preto názor odvolacieho súdu, a rovnako aj okresného súdu, že u povinného ide zrejme o bezúspešné bránenie práva z dôvodu, že v rámci preskúmania veci v inštančnom postupe nemôže úspešne brániť svoje práva, keďže proti rozhodnutiu okresného súdu už nie je prípustný riadny opravný prostriedok a teda, že povinný nespĺňa jednu z podmienok pre vyhovenie žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov predpokladanú ustanovením § 30 O. s. p.

... ak... okresný súd žiadosť povinného o ustanovenie zástupcu z radov advokátov zamietol a krajský súd jeho rozhodnutie potvrdil, ide o postup zjavne nesprávny, ktorým súdy nižších stupňov znemožnili povinnému realizovať jeho právo na súdnu ochranu.“

Práve   skutočnosti   uvádzané   v uznesení   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   78/2009 z 11. februára 2010 tvoria právny základ pre záver ústavného súdu, že postup okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s rozhodovaním o námietkach proti ďalším trovám exekúcie   bol neefektívny,   a   to   z   dôvodu   nesprávneho   právneho   záveru   opomínajúceho čl. 142 ústavy, ktorý sa prejavil jednak v jeho ďalšom postupe po vydaní uznesenia č. k. 7 Er 502/2003-72 zo 7. mája 2007 o zamietnutí námietky proti ďalším trovám exekúcie (predloženie veci krajskému súdu z dôvodu, že podľa názoru zákonného sudcu okresného súdu   odvolanie   nebolo   prípustné),   a rovnako   v jeho   uznesení   č. k. 7 Er 502/2003-112 z 27. novembra   2008   o   nevyhovení   žiadosti   povinného   o   ustanovenie   zástupcu   z radov advokátov   v   napadnutom   konaní.   V dôsledku   tohto   nesprávneho   právneho   záveru aplikovaného v namietanom konaní totiž nepochybne došlo k neodôvodnenému predĺženiu namietaného konania.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že neefektívnou činnosťou okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné vyjadriť sa aj k tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého došlo k neodôvodneným prieťahom v namietanom   konaní   aj   tým,   že   mu   okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   Er   502/2003-180 zo 14. júna 2010   ustanovil   za právneho   zástupcu   Centrum   právnej   pomoci   –   kancelária Banská   Bystrica,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   Centrum   právnej   pomoci   právnu   pomoc v obchodných veciach neposkytuje, a takýmto chybným posúdením veci došlo k zbytočným prieťahom.

K tejto námietke ústavný súd považoval za potrebné uviesť toto:Zo spisu vyplýva, že Centrum právnej pomoci sa v uvedenej veci proti uzneseniu okresného   súdu   č.   k.   7   Er   502/2003-180   zo   14.   júna   2010   vydanému   vyšším   súdnym úradníkom odvolalo (25. júna 2010). V prípade, ak o tomto odvolaní proti rozhodnutiu vyššieho   súdneho   úradníka   nerozhodne   sudca   okresného   súdu,   na   ktorom   pôsobí   vyšší súdny úradník, bude o ňom rozhodovať nadriadený súd, t. j. krajský súd.

Za   týchto   okolností   ústavný   súd   nemôže   v súčasnom   štádiu   konania   zaujať meritórny   postoj   k tomu,   či   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   7   Er   502/2003-180 zo 14. júna 2010   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   t.   j.   ešte   predtým,   ako   bude o tomto   opravnom   prostriedku   sťažovateľa   rozhodnuté   na   úrovni   všeobecných   súdov, pretože by tak porušil zásadu zákazu prejudikovania názoru všeobecného súdu.

Keďže označené konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona   o ústavnom   súde   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 Er 502/2003 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € s poukazom   na   skutočnosť,   že „bol   povinný   TRPIEŤ   stav   právnej   neistoty   v   ktorej   sa nachádzal   až   do   konečného   rozhodnutia   NS-SR-BA   kde   tieto   DVA   súdy   spôsobovali nadmerné   stresy   a   nepriaznivo   vplýva   na   jeho   psychické   rozpoloženie   a   na   celkový zdravotný stav.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia   tohto   práva,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu   vo   veci   sťažovateľa   prichádza   do   úvahy priznanie finančného zadosťučinenia.   Pri určení   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadnil na jednej strane predovšetkým doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania okresného súdu, ako aj účel exekučného konania, a na druhej strane najmä správanie sťažovateľa ako účastníka   namietaného   konania   na   strane   povinného,   ktorým   tento   bezpochyby   prispel svojím   konaním   k   celkovému   predĺženiu   namietaného   konania   okresného   súdu,   tiež skutočnosť,   že   predmetom   namietaného   exekučného   konania   je   nútený   výkon právoplatného   a   vykonateľného   rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   bolo   sťažovateľovi uložené zaplatiť sumu 29 440 Sk a trovy konania v sume 1 176 Sk, ako aj skutočnosť, že v súlade   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   78/2009   z 11.   februára   2010   sa nesprávnym právnym názorom opomínajúcim čl. 142 ods. 2 ústavy riadil rovnako krajský súd, pričom jeho neefektívny postup tiež spôsobil predĺženie namietaného konania, ktoré však nemôže byť pričítané na vrub okresnému súdu. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru,   že   v danom   prípade   bude   uloženie   povinnosti   okresnému   súdu   vyplatiť sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v sume   1   000   €   podľa   §   56   ods.   4   zákona o ústavnom súde primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov konania,   ktoré   vznikli   v   súvislosti   s   právnym   zastupovaním   sťažovateľa   advokátkou Mgr. A.   L..   Základom   na   výpočet   úhrady   trov   konania   za   úkon   právnej   služby   bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v sume 254,88 € z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote   po   120,23   €   (príprava   a   prevzatie   veci   a   písomné   doplnenie   sťažnosti).   Ďalej ústavný súd priznal dvakrát úhradu režijného paušálu po 7,21 € podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Keďže ústavný súd sťažovateľovi na základe jeho žiadosti a po splnení podmienok ustanovil právnu zástupkyňu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil podľa § 140 ods. 2 OSP Kancelárii ústavného súdu (ďalej len „Kancelária“) uhradiť ustanovenej právnej zástupkyni trovy právneho zastupovania v priznanej sume (bod 3 výroku nálezu). Zároveň v zmysle § 148 ods. 1 OSP uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy konania   na   účet   Kancelárie   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   (bod   4 výroku nálezu). Ústavný súd nepriznal právnej zástupkyni sťažovateľa odmenu za tretí úkon – vyjadrenie k upusteniu od ústneho pojednávania, pretože nešlo o úkon, ktorý by spĺňal ústavnoprávne aspekty.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010