znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 240/09-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   13   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 74/2008 zo 4. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2009 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 74/2008 zo 4. decembra 2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Daňový   úrad   K.   (ďalej   aj   „daňový   úrad“)   určil sťažovateľovi platobným výmerom z 3. novembra 2006 rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2001 v sume 74 734 Sk. Sťažovateľ podal proti platobnému výmeru odvolanie, ktoré Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) ako nedôvodné zamietlo. Sťažovateľ napadol rozhodnutie daňového riaditeľstva žalobou, ktorú   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   zamietol   rozsudkom   sp.   zn. 7 S 106/2007   z 18.   júna   2008.   Najvyšší   súd   rozhodnutie   krajského   súdu   potvrdil napadnutým rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 74/2008 zo 4. decembra 2008.

Podľa názoru sťažovateľa je rozsudok najvyššieho súdu nezákonný, pretože potvrdil postup   daňových   orgánov,   ktorý   bol   v rozpore   so   zákonom   Slovenskej   národnej   rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“). Nezákonný postup spočíval podľa sťažovateľa v tom, že daňovú kontrolu nevykonávali zamestnanci správcu dane, Daňového úradu K., ale vykonaním kontroly boli poverení zamestnanci Daňového úradu   P.,   hoci   neboli   splnené   podmienky   na   tento   postup.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   ak zamestnanci   správcu   dane nemohli   vykonávať   kontrolu   z dôvodu   ustanoveného   v   §   24 ods. 1 zákona o správe daní, mali byť z vykonávania daňovej kontroly vylúčení a miestna príslušnosť   na   správu   dane   mala   byť   delegovaná   inému   správcovi   dane   v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 zákona o správe daní.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že neboli splnené podmienky na určenie daňovej povinnosti podľa pomôcok predpokladané ustanovením § 29 ods. 6 zákona o správe daní. Porušenie zákona   o správe   daní   vidí   sťažovateľ   aj   v tom,   že   prvostupňový   daňový   orgán   doručil písomnosti týkajúce sa daňovej kontroly JUDr. E. K., ktorého sťažovateľ splnomocnil na zastupovanie v daňovom konaní, nie na úkony v súvislosti s daňovou kontrolou. S touto námietkou sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal ani sa o nej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezmienil. Ďalšie porušenie zákona o správe daní vidí sťažovateľ v tom, že 10. októbra 2006, keď sa malo uskutočniť prerokovanie protokolov o určení dane podľa   pomôcok,   správca   dane   nemal   k dispozícii   vyjadrenie   sťažovateľa   k protokolom, ktoré podal včas.

Sťažovateľ napokon tvrdí, že v období, za ktoré mu bol napadnutým rozhodnutím určený   rozdiel   dane   z pridanej   hodnoty,   nebol   osobou   podliehajúcou   dani   z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 4 ods. 4 v tom čase platného a účinného zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   289/1995   Z.   z.   o dani   z pridanej   hodnoty   v znení   neskorších predpisov.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol nálezom, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 74/2008 zo 4. decembra 2008 bolo porušené jeho základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a bol porušený čl. 13 ods. 1 ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe   zákona, v jeho medziach   a   pri   zachovaní   základných   práv   a slobôd.   Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok, najvyššiemu súdu zakázal pokračovať v porušovaní jeho práv a priznal mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd. Vo svojom stanovisku konštatoval, že sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva nie je v príčinnej   súvislosti   s   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   a k argumentácii sťažovateľa uviedol:

„Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   3   Sžf   74/2008   je   riadne odôvodnené,   nenesie   žiadne známky arbitrárnosti   či   ľubovôle,   súd postupoval   v súlade s príslušnými zákonmi, ktoré vykladal podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle, nestranne   a   spravodlivo.   Sťažovateľ   ani   nepreukázal   spojitosť   medzi   rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 74/2008 zo dňa 4. 12. 2008 a porušením článku 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 13 ods. 1 Ústavy SR, len opakovane poukazuje na skutočnosti, ktoré už raz boli predmetom súdneho preskúmavania (je zrejmé z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Sžf   74/2008   ako   sa   s   predmetnými   skutočnosťami druhostupňový súd vysporiadal). Ústavný súd Slovenskej republiky nepatrí do všeobecného súdnictva   a   nemôže   vystupovať   ako   súd   tretej   inštancie   a   rozhodovať   o   sťažnosti   ako o mimoriadnom opravnom prostriedku. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom Najvyššieho súdu SR nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší   súd   SR   opätovne   uvádza   svoj   názor,   že   na   proces   určenia   dane   podľa pomôcok sa lehoty podľa § 30a ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (v znení   účinnom   do   31.   08.2007)   nevzťahujú.   Správca   dane   nebol   počas   kontroly bezdôvodne nečinný. Sťažovateľ však zaujal k splneniu dôkaznej povinnosti pasívny postoj, a   preto   správca   dane   dôvodne   pristúpil   k   určeniu   dane   podľa   pomôcok   v   súlade s ustanovením § 29 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb.   V prípade,   že daňový subjekt si svoju dôkaznú   povinnosť   nesplní,   neposkytne   potrebnú   súčinnosť   počas   zákonných   lehôt   na vykonanie daňovej kontroly, vyplývajú pre daňový subjekt dôsledky z ustanovenia § 15 ods. 2 v nadväznosti na § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Vzhľadom na to, daňový subjekt môže mať právny záujem na vykonaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty. Všetky tieto skutočnosti však obsahuje odôvodnenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 74/2008, ako aj stotožnenie sa s odôvodnením súdu prvého stupňa, týkajúce sa záveru, že   žalobca   ako   súdny   exekútor   spĺňal   podmienku   uskutočňovania   zdaniteľného   plnenia podľa   §   2   ods.   2   písm.   b)   zákona   č.   289/1995   Z.   z.,   bol   osobou   podliehajúcou   dani z pridanej   hodnoty,   a   preto   mohol   byť   správcom   dane   registrovaný   za   platiteľa   dane z pridanej hodnoty na základe jeho žiadosti.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo zistenie v rámci predbežného prerokovania sťažnosti, že namietaný postup (rozhodnutie) štátneho orgánu nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto   základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k rozhodnutiam   všeobecných súdov a nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 180/02, I. ÚS 12/05).

Najvyšší   súd   v odvolacom   konaní   nerozhodol   v súlade   s návrhom   sťažovateľa, ktorým žiadal, aby zmenil zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa a jeho žalobe vyhovel. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozsudku súdu prvého stupňa v rozsahu týchto námietok, ktorými sťažovateľ odôvodnil svoje odvolanie:

- v rozhodnom období nebol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty,

- nebolo jeho povinnosťou umožniť uskutočnenie daňovej kontroly aj po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie,

- neboli splnené zákonné podmienky na určenie daňovej povinnosti podľa pomôcok a

-   sťažovateľ   tiež nesúhlasil   so   záverom   krajského súdu,   že doručenie   oznámenia o pokračovaní   v daňovej   kontrole   osobe,   ktorá   nebola   sťažovateľom   splnomocnená   na zastupovanie počas daňovej kontroly, nemala vplyv na zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu.

Najvyšší   súd   potvrdil   vecnú   správnosť   výroku   rozsudku   súdu   prvého   stupňa, a k jednotlivým odvolacím dôvodom, ktoré sú aj v sťažnosti sťažovateľa, uviedol:

a) k povinnosti umožniť uskutočnenie daňovej kontroly:„Z odôvodnenia rozsudku nemožno súhlasiť s právnym názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého žalobca bol povinný umožniť vykonanie daňovej kontroly dňa 07. 11. 2006, hoci jednoročná lehota na vykonanie daňovej kontroly uplynula dňa 25. 05. 2006. Najvyšší súd zdôrazňuje, že lehoty uvedené v § 30a ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. sú zákonné procesné lehoty, ktoré zákon stanovil na vykonanie daňovej kontroly. Keďže sú stanovené priamo zákonom, nie je možné, aby ich správca dane nerešpektoval, resp., aby mu boli prolongované jeho nadriadeným orgánom nad zákonom stanovenú hranicu. Ide o lehoty počas plynutia ktorých je daňový subjekt povinný strpieť výkon daňovej kontroly a plniť povinnosti voči správcovi dane ustanovené daňovému subjektu v § 15 ods. 6 zák. č. 511/1992   Zb.   Daňová   kontrola   predstavuje   zásah   orgánu   verejnej   správy   do súkromnoprávnej   sféry   subjektu,   preto   môže   byť   vykonaný   len   v rozsahu   a spôsobom ustanoveným   zákonom   (čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR).   Daňová   kontrola   nemôže   u daňového subjektu   prebiehať   po   neobmedzenú   dobu.   Každý   zásah   orgánu   verejnej   správy   do súkromnoprávnej   sféry   právneho   subjektu   sa   spravuje   univerzálnou   zásadou proporcionality   a ustanovenie   lehôt   na   vykonanie   daňovej   kontroly   je   prejavom   zásady proporcionality. Najvyšší súd konštatuje, že daňová kontrola po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie môže pokračovať iba so súhlasom dotknutého daňového subjektu. V opačnom prípade   môže   konanie   správcu   dane   vytvoriť   protiprávny   stav   v podobe   nezákonného zásahu orgánu verejnej správy. Uvedené právne názory najvyšší súd už vyslovil v právnej veci   K.   M.   proti   Daňovému   riaditeľstvu   SR   sp.   zn.   3   Sžf   9/2007   zo   dňa   19.   04.   2007 (účastníci konania sú totožní ako v prejednávanej veci) a poukazuje na to, že ide o ustálený právny názor senátu z ktorého vychádza i v iných právnych veciach.“

b) k splneniu zákonných podmienok na určenie daňovej povinnosti podľa pomôcok:„Najvyšší   súd   konštatuje,   že   žalovaný   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia i vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu správne vychádzal z toho, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty podľa § 30a ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (v znení   účinnom   do   31.   08.   2007)   nevzťahujú.   Správca   dane   nebol   počas   kontroly bezdôvodne nečinný. Žalobca však zaujal k splneniu dôkaznej povinnosti pasívny postoj, a preto   správca   dane   dôvodne   pristúpil   k určeniu   dane   podľa   pomôcok   v súlade s ustanovením § 29 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. S prihliadnutím na zásadu proporcionality, ktorá   predpokladá   vyvážený   výklad   právneho   predpisu   medzi   záujmom   štátu reprezentovaného správcom dane a záujmom daňového subjektu najvyšší súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že v prípade, že daňový subjekt si svoju dôkaznú povinnosť nesplní,   neposkytne   potrebnú   súčinnosť   počas   zákonných   lehôt   na   vykonanie   daňovej kontroly, vyplývajú pre daňový subjekt dôsledky z ustanovenia § 15 ods. 2 v nadväznosti na § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Vzhľadom na to daňový subjekt môže mať právny záujem na vykonaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.“

c)   k otázke,   či   bol   sťažovateľ   v rozhodnom   období   osobu   podliehajúcou   dani z pridanej hodnoty:

„Najvyšší súd považuje za vecne správne odôvodnenie súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p.), týkajúce sa záveru, že žalobca ako súdny exekútor spĺňal podmienku uskutočňovania zdaniteľného plnenia podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 289/1995 Z. z., bol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty, a preto mohol byť správcom dane registrovaný za platiteľa dane z pridanej hodnoty na základe jeho žiadosti.“

Súd prvého stupňa v rozsudku č. k. 7 S/106/2007-120 z 18. júna 2008 uviedol: „Žalobca v prvom rade tvrdil, že nebol osobou uskutočňujúcou zdaniteľné plnenie, pretože   poskytovanie   služieb   súdneho   exekútora   nenapĺňa   pojmové   znaky   zdaniteľného plnenia podľa § 2 ods.2 písm. a), b) zákona č. 289/1995 Z. z., z dôvodu, že nevykonával zdaniteľné plnenia v rámci podnikania alebo v rámci činnosti súvisiacej s podnikaním, ani plnenia uskutočňované fyzickou osobou v rámci činnosti vykonávanej podľa osobitného predpisu,   ktorým   podľa   odkazu   pod   čiarou   je   zákon   č.   36/1967   Zb.   o   znalcoch a tlmočníkoch.

Podľa názoru súdu žalobca ako súdny exekútor spĺňal podmienku uskutočňovania zdaniteľného plnenia podľa   §   2 ods.   2 písm.   b)   zákona č.   289/1995   Z.   z.,   bol   osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty, a preto mohol byť správcom dane registrovaný za platiteľa dane z pridanej hodnoty na základe jeho žiadosti. Podľa legislatívno-technických pokynov uvedených v prílohe č. 2 k Legislatívnym pravidlám (uznesenie Národnej rady SR č. 511 z 18. 12. 1996 k návrhu Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov publikované pod č. 19/1999 Z. z.) poznámky pod čiarou majú iba informatívny charakter. Poznámka pod čiarou nemá normatívnu povahu. V poznámke pod čiarou nemožno normatívnym spôsobom určiť práva a povinnosti nad rámec právnej úpravy, ktorej sa poznámka pod čiarou týka. Skutočnosť, že poznámka 2a k ustanoveniu § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 289/1995 Z. z. k 31. 1. 2001 obsahovala odkaz iba na zákon o znalcoch a tlmočníkoch, neznamená, že iné činnosti vykonávané podľa ďalších právnych predpisov (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch, zákon SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní) nespadajú pod výklad ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 511/1992 Zb.“

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu o otázkach, ktoré boli dôvodom   na   podanie   odvolania,   nerozhodol   svojvoľne   a arbitrárne,   odôvodnenie najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné a nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľom uvedených základných práv a slobôd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   vysporiadal   s podstatnými argumentmi sťažovateľa,   ktoré   boli   rozhodné   pre   posúdenie   zákonnosti   napadnutého postupu   a   rozhodnutia   správneho   orgánu.   Najvyšší   súd   v odôvodnení   rozsudku   zhrnul skutkové zistenia a právne závery krajského súdu, ktoré boli v rozsahu odvolacích námietok sťažovateľa   predmetom   preskúmania   v odvolacom   konaní,   uviedol,   akými   úvahami   sa spravoval pri rozhodovaní, aj ako právne posúdil argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho povinnosti   umožniť   vykonanie   daňovej   kontroly   po   uplynutí   zákonnej   lehoty   na   jej vykonanie,   možnosti   správcu   dane   určiť   daňovú   povinnosť   podľa   pomôcok,   ako   aj skutočnosť, či sťažovateľ ako súdny exekútor bol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty. Najvyšší súd pritom   podrobne odôvodnil, ktoré otázky   oproti   krajskému súdu odlišne právne posudzoval (právne účinky uplynutia lehoty na vykonanie daňovej kontroly ustanovenej v § 30a ods. 7 zákona o správe daní).

Ústavný súd preto konštatuje, že odvolací súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa, ktorých posúdenie bolo relevantné na rozhodnutie o veci a závery rozsudku sú dostatočne odôvodnené.   Výklad   príslušných   zákonných   ustanovení   bol   nepochybne   v právomoci najvyššieho   súdu   a nemožno   dôjsť   ani   k záveru,   že   by   jeho   výklad   zjavne   vybočoval z rámca   týchto   ustanovení,   a   tým   bol   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný a neudržateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti, a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.   Posúdenie   odvolaním   namietanej   zákonnosti   postupu   a rozhodnutia   daňových orgánov bolo v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú aj odôvodnené, a preto týmto rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania (m. m. IV. ÚS 340/04, IV. ÚS 184/05).

Podstatou sťažnosti je, že sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý si neosvojil jeho výklad právnych noriem príslušných daňových právnych predpisov a v odôvodnení rozsudku nereagoval na jeden z argumentov, a to nedoručenie oznámenia o pokračovaní   daňovej   kontroly   sťažovateľovi,   ale   JUDr.   E.   K.,   ktorého   sťažovateľ nesplnomocnil na zastupovanie v daňovej kontrole, a v tejto súvislosti namieta nezákonnosť postupu a rozhodnutia daňového orgánu.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   sťažovateľ   nepredložil   ústavnému   súdu a ani inak nepreukázal relevantný dôkaz, ktorým by túto ním tvrdenú skutočnosť preukázal. Z rozsudku   krajského   súdu   však   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta,   že   «plnomocenstvom zo dňa 25.   6.   2003 splnomocnil advokáta JUDr. E.   K. iba na zastupovanie v daňovom konaní, kým správca dane toto plnomocenstvo vzťahoval aj na daňovú kontrolu a JUDr. E. K.   v   rozpore   s   plnomocenstvom   doručil   oznámenie   zo   dňa   4.   5.   2006   č. 709/320/15203/2006. Podľa obsahu plnomocenstva zo dňa 25. 6. 2003 žalobca splnomocnil JUDr. E. K., na všetky úkony a právne úkony na zastupovanie v daňovom konaní a na všetky   právne   úkony   v   konaní   pred   súdom   vo   veciach   daňových,   obchodných a občianskoprávnych“.   Z textu   plnomocenstva   nevyplýva,   aby   plnomocenstvo   s sa vzťahovalo aj na daňovú kontrolu. Skutočnosť, že list správcu dane zo dňa 4. 5. 2006 č. 709/320/15203/06, ktorého obsahom bolo oznámenie o pokračovaní v začatej daňovej kontrole   dňa 12.   5.   2006   v sídle   žalobcu   bol doručený JUDr.   E.   K.,   nemala vplyv   na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, pretože žalobca dňa 12. 5. 2006 sa v sídle exekútorského   úradu   nenachádzal   z   dôvodu   študijných   povinností   (príprava   na   štátne záverečné skúšky), neuskutočnenie daňovej kontroly dňa 12. 5. 2006 teda nebolo dôsledkom nesprávneho doručovania listu zo dňa 4. 5. 2006 JUDr. E. K., ale prekážkou na strane žalobcu.   Osobná   prítomnosť   daňového   subjektu   pri   daňovej   kontrole   vzhľadom   na   jej charakter je pritom nevyhnutná.».

Najvyšší súd sa síce vo svojom rozhodnutí explicitne k tejto otázke nevyjadril, ale zo samotného   kontextu   odôvodnenia   rozhodnutia   vyplýva,   že   s odôvodnením   krajského súdu   k tejto   otázke   sa   stotožňuje.   V odôvodnení   svojho   rozsudku   totižto   uviedol,   že potvrdzuje   vecnú   správnosť   výroku   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   nie   však   celého odôvodnenia   pričom   vo   svojom   odôvodnení   uviedol   svoje   odlišné   právne   názory   od právnych názorov uvedených v odôvodnení krajského súdu. Zo skutočnosti, že tak neurobil najvyšší   súd   k časti   odôvodnenia   týkajúcej   sa   doručovania   oznámenia   o pokračovaní daňovej kontroly, vyplýva, že sa s touto časťou odôvodnenia krajského súdu stotožnil.

Súčasťou   obsahu   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   je aj právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu   (III.   ÚS   119/03,   IV.   ÚS   115/03).   Požiadavka   na odôvodnenie súdnych rozhodnutí je jednou zo záruk spravodlivého procesu. Nemožno ju však chápať ako povinnosť všeobecného súdu reagovať na každý návrh, námietku alebo pripomienku účastníka konania (aj keď by ich účastník konania považoval za podstatné), ale len   na   tie,   ktoré   sú   významné   pre   rozhodnutie   o veci.   Aj   keď   najvyšší   súd   nedal sťažovateľovi   odpoveď   na   všetky   jeho   námietky,   postup   najvyššieho   súdu   nesmeroval k odopretiu   súdnej   ochrany   sťažovateľa   v predmetnej   veci   a ako   celok   je   napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ústavne akceptovateľné.

Čo   sa   týka   námietky   sťažovateľa,   že   vo   veci   nerozhodovali   príslušné   územné finančné orgány, ústavný súd z odvolania sťažovateľa podaného proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 S/106/07 z 18. júna 2008, ako aj z označeného rozsudku krajského súdu zistil, že túto skutočnosť sťažovateľ nenapadol ani v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu. Najvyšší súd sa z tohto dôvodu v rámci odvolacieho konania nemal právny dôvod zaoberať touto námietkou sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danom prípade   absentuje   príčinná   súvislosť   medzi   postupom   a rozhodnutím   najvyššieho   súdu a sťažovateľom uplatnenou námietkou.

Vo   vzťahu k   čl.   13   ústavy   ústavný súd už vo svojej   judikatúre uviedol,   že toto ustanovenie nie je priamo aplikovateľné v konaní o sťažnosti, pretože jeho obsahom nie je základné právo alebo sloboda, ale ústavná direktíva   adresovaná predovšetkým orgánom v normotvornej činnosti všetkých stupňov (I. ÚS 8/97, I. ÚS 32/98).

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd sťažnosť odmietol na jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009