znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 240/08-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   N.,   spol.   s r. o.,   I.,   zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl. 38   ods. 2   Listiny základných práv a slobôd a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Sž-o-KS 210/2004 z 29. septembra 2005, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti N., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára 2006 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti N., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným 17. mája 2006, ktorou namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a podľa   čl. 38   ods. 2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“) a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   1 Sž-o-KS 210/2004   29. septembra 2005 (ďalej   aj   „namietaný   rozsudok“   alebo   „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„Predmetom   konania,   v ktorom   bolo   vydané   napadnuté   rozhodnutie   Najvyššieho súdu SR (ďalej NS SR) č. k. 1 Sž-o-KS 210/2004, bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Colného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   Mierová   23,   Bratislava,   sp. zn.   48625/2002 zo dňa   22. 11. 2001,   ktorým   Colné   riaditeľstvo   SR   zamietlo   odvolanie   sťažovateľa a potvrdilo 29 rozhodnutí Colného úradu Bratislava, ktorými bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť dodatočne vymeraný colný dlh v celkovej výške 5 861 398.- Sk. Doplatiť colný   dlh   bola   uložená   potom,   čo   v   predchádzajúcom   colnom   konaní   podľa   colných orgánov bol colný dlh vymeraný v nesprávnej výške. V colných konaniach na základe 29 rozhodnutí /potvrdené JCD/ vydaných podľa § 81 ods. 1, 2, 5 zákona č. 180/1996 Z. z. vo vtedy platnom znení bola sťažovateľovi vymeraný colný dlh v celkovej výške

Rozsudok   Najvyššieho   Súdu   Slovenskej   republiky   nadobudol   právnu   moc 21. 12. 2005.“

Ďalšia časť sťažnosti je venovaná chronologickému popisu postupu v konaní, ktoré prebiehalo na Colnom úrade Bratislava (ďalej len „colný úrad“), na Colnom riaditeľstve Slovenskej   republiky   Bratislava   (ďalej   len   „colné   riaditeľstvo“),   na   Krajskom   súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a na najvyššom súde od roku 1999. Skutkový stav, ktorý   bol   príčinou   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu,   je   v jej   odôvodnení   popísaný od momentu, „keď   Colný úrad   Bratislava na základe výsledkov kontroly po prepustení tovaru, vykonanej podľa § 86 zák. č. 180/1996 Z. z. vydal 29 rozhodnutí, ktorými dodatočne vymeral colný dlh a nimi uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť colný dlh v celkovej výške 7 210 430,- Sk“.

Ďalej sťažovateľ opisuje chronológiu úkonov v predmetnej záležitosti takto: „Pretože v konaní o odvolaní sťažovateľ neuspel, obrátil sa so žalobou na Najvyšší súd   SR.   Najvyšší   súd   SR   svojím   rozsudkom   sp. zn.   4 Sž 104/01   zrušil   rozhodnutie Ministerstva financií sp. zn. 16042/2000-76 zo dňa 29. 06. 2001 ako aj rozhodnutie Colného riaditeľstva   sp. zn.   7377/99-2834/99/1   a   vec   vrátil   na   nové   konanie.   Colné   riaditeľstvo následne rozhodnutím sp. zn. 18130/2002 zo dňa 30. 4. 2002 zrušilo všetkých 29 rozhodnutí Colného úradu Bratislava a vec mu vrátilo na nové konania.

V   nových   konaniach   Colný   úrad   Bratislava   potom,   čo   sa   nestotožnil   s   právnym názorom   Najvyššieho   súdu   SR   vyslovenom   v   odôvodnení   rozsudku,   č. k.   4 Sž 104/01, rozhodol   opätovne   a   vo   všetkých   29   prípadoch   colný   dlh   dodatočne   vymeral   a   uložil povinnosť   zaplatiť   colný   dlh   na   základe   toho   istého   skutkového   stavu,   teraz   vo   výške 5 861 398.- Sk. Colné riaditeľstvo sa stotožnilo v plnom rozsahu s rozhodnutiami Colného úradu   Bratislava,   odvolanie   sťažovateľa   rozhodnutím   sp. zn.   48625/2002   zo   dňa 22. 11. 2002 zamietlo a rozhodnutia Colného úradu potvrdilo.

Sťažovateľ   opätovné   rozhodnutie   Colného   riaditeľstva   napadol   žalobu   zo   dňa 10. 2. 2002, ktorou žiadal preskúmanie zákonnosti tohoto rozhodnutia a domáhal sa jeho zrušenia.   Krajský   súd   Bratislava   žalobe   vyhovel   a   rozsudkom   1 S 16/03-40   zo   dňa 24. 6. 2004 rozhodnutie Colného riaditeľstva zrušil a vec vrátil na nové konanie. Colné riaditeľstvo podalo proti tomuto rozsudku odvolanie sp. zn. 41392/2004 zo dňa 26. 8. 2004. Najvyšší   súd   vyhovel   odvolaniu   Colného   riaditeľstva   a   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave 1 S 16/03-40 rozsudkom 1 Sž-o-KS 210/2004 zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Ako z uvedeného popisu vyplýva, na posudzovanie tejto právnej veci nebol jednotný právny názor, pričom dôraz bol kladený len na otázku správnosti či nesprávnosti zaradenia (...) do podpoložky colného sadzobníka a skúmaniu otázky zavinenia vo forme nevedomej nedbalosti. Otázke plynutia lehôt nebola venovaná pozornosť, pri preskúmam 29 rozhodnutí Colného úradu Bratislava v odvolacom konaní Colným riaditeľstvom, Krajským súdom pri preskúmavaní rozhodnutia Colného riaditeľstva sp. zn. 48625/2002 a tejto otázke nevenoval pozornosť ani Najvyšší súd SR.“

Odôvodnenie   sťažnosti   sa   zameriava   aj   na   analýzu   priebehu   správneho   konania, v súvislosti s čím sťažovateľ uviedol:

«Colné riaditeľstvo SR, v novom konaní o odvolaní rozhodnutím sp. zn. 48625/2002 zo dňa 22. 11. 2002 potvrdilo v plnom rozsahu 29 rozhodnutí Colného úradu Bratislava (špecifikované   v   prílohe)   a   odvolanie   sťažovateľa   zo   dňa   14. 10. 2002   zamietlo.   Ako z rozhodnutia   vyplýva,   v   odvolacom   konaní   Colné   riaditeľstvo   sa   zaoberalo   výlučne námietkou sťažovateľa spojenou s tým, že colné orgány majú povinnosť pri dodatočnom vymeriavaní   colného   dlhu   podľa   § 220   ods. 4   skúmať   otázku   zavinenia,   ak   pri   colnom konaní sťažovateľ uviedol v colnom vyhlásení nesprávnu podpoložku colného sadzobníka, keď ním dovážaný tovar (...) nesprávne zaradil medzi lieky, na základe čoho bol colný dlh vymeraný v nesprávnej výške.

Preskúmaniu   ďalšej   námietky,   ktorú   v   priebehu   odvolacieho   konania   sťažovateľ /list zo dňa 17. 10. 2002/ doplnil, sa Colné riaditeľstvo venovalo len okrajovo, čo vyplýva z odôvodnenia tohoto rozhodnutia.

Colné   riaditeľstvo   SR,   ako   to   vyplýva   z   odôvodnenia   rozhodnutia,   rozsiahlym spôsobom   rozviedlo   dôvody,   o   ktoré   opiera   nesprávnosť   zaradenia   tovaru   dovážaného sťažovateľom a tiež zdôvodňuje, prečo nie je potrebné skúmať otázku zavinenia v konaní o dodatočnom vymeriavaní colného dlhu podľa § 220 ods. 4 Colného zákona ale námietke sťažovateľa, že k určeniu colného dlhu došlo v rozpore s ust. § 220 ods. 5 v spojení s § 220 ods. 4   Colného   zákona   nevenovalo   dostatočnú   pozornosť   a   odmietlo   ju   neurčitým, všeobecným   a   nepreskúmateľným   konštatovaním,   citujem:   „Následná   kontrola,   ktorá preukázala nesprávnosť zaradenia predmetného tovaru sa uskutočnila v čase od 16. 4. 1999 do 19. 4. 1999 (protokol bol vypracovaný dňa 27. 4. 1999), čo znamená, že colné orgány sa o skutočnosti, že predmetný tovar je nesprávne zaradený, dozvedeli až v roku 1999 (vtedy bolo prvýkrát možné colný dlh v správnej výške určiť), preto lehota na dodatočné vymeranie colného dlhu začala plynúť od 1. 1. 2000 a posledným dňom lehoty je deň 31. 12. 2002.". Colné   riaditeľstvo   tento   právny   názor   prezentovalo   vo   svojom   rozhodnutí   ako správny   bez   toho,   aby   uviedlo,   akú   správnu   úvahu   pri   použití   právnych   predpisov, na základe   ktorých   rozhodovalo   použilo,   a   ako   sa   vyrovnalo   s   námietkami   sťažovateľa a s jeho vyjadreniami k podkladom pre rozhodnutie.»

Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje názor o porušení jeho základných práv na tom základe, že colné orgány mu dodatočne vymerali colný dlh po uplynutí prekluzívnej lehoty. Sťažovateľ tvrdí, že colné orgány mu uložili povinnosť zaplatiť colný dlh aj napriek tomu, „že   právo   z dôvodov   uvedených   v   § 220   ods. 5   Colného   zákona   zaniklo   a teda   zanikol aj dôvod na postup podľa § 220 ods. 4 Colného zákona.

Rozhodnutie   Colného   riaditeľstva,   rozhodnutia   Colného   úradu   Bratislava   nie   sú preskúmateľné v tom smere, či colný dlh bol vymeraný v čase plynutia lehoty alebo po jej uplynutí, pretože z nich nie je možné zistiť, ktoré skutočnosti, z akého dôvodu a na základe akého právneho predpisu pri rozhodovaní colné orgány posudzovali. Z rozhodnutia colných orgánov   sa   nedá   zistiť   ako   dospeli   k záveru,   že   lehota   začína   plynúť   v deň   uvedený v rozhodnutí a z akého dôvodu končí v deň uvedený v rozhodnutí.“.

Pretože sťažovateľ považoval rozhodnutie colného riaditeľstva sp. zn. 48625/2002 z 22. novembra 2002, ktorým bolo rozhodnuté o preskúmaní 29 rozhodnutí colného úradu, za nezákonné, napadol ho žalobou z 10. decembra 2002 podanou krajskému súdu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti označeného rozhodnutia správneho orgánu. Nezákonnosť uvedeného   rozhodnutia   videl   sťažovateľ   v tom,   že   sa   colné   riaditeľstvo   ani colný   úrad v novom   konaní   neriadili   právnym   názorom   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   bolo povinnosťou   colných   orgánov   pri   dodatočnom   vymeraní   colného   dlhu   skúmať   otázku zavinenia, ako aj v tom, že colné orgány rozhodli po uplynutí prekluzívnej lehoty.

Krajský súd vyhovel žalobe sťažovateľa a rozsudkom sp. zn. 1 S 16/03 z 24. júna 2004 napadnuté rozhodnutie colného riaditeľstva zrušil (zároveň vrátil vec na nové konanie) dôvodiac   najmä   tým,   že   colné   riaditeľstvo   malo   skúmať,   či   v danom   prípade   neboli porušené colné predpisy z hľadiska nevedomej nedbanlivosti, avšak napadnuté rozhodnutie sa vytýkanou skutočnosťou nezaoberalo. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa uplynutia prekluzívnej lehoty na dodatočné vymeranie colného dlhu, krajský súd prisvedčil tvrdeniu colného riaditeľstva, že táto námietka právne neobstojí. Podľa sťažovateľa však krajský súd pre tento názor neuviedol žiaden relevantný dôvod.

Proti označenému rozsudku krajského súdu podalo v zákonnej lehote odvolanie colné riaditeľstvo.   Odmietlo   v ňom   závery   krajského   súdu   o tom,   že   nepostupovalo   v súlade s právnym názorom   najvyššieho súdu   vysloveným   v jeho zrušujúcom   rozhodnutí sp. zn. 4 Sž 104/01   z 29.   januára   2002,   a zároveň   vyslovilo   názor,   že   preukázalo aj   nevedomú nedbanlivosť sťažovateľa.

Najvyšší   súd   namietaným   rozsudkom   odvolaniu   colného   riaditeľstva   vyhovel a potom,   ako   dospel   k záveru,   že   hoci   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.   1 S 16/03 z 24. júna 2004 bol vynesený na základe správne zisteného skutkového stavu, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia a na základe toho napadnutý prvostupňový rozsudok zmenil a žalobu sťažovateľa zamietol.

Podľa   sťažovateľa   z odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Sž-o-KS 210/2004 z 29. septembra 2005 vyplýva, že «sa v konaní o odvolaní zaoberal žalobným dôvodom, u ktorého bola spornou otázka správnosti zaradenia (...) do príslušnej podpoložky   colného   sadzobníka   a s tým   spojená   otázka   skúmania   zavinenia,   vo   forme nevedomej nedbanlivosti   sťažovateľa   pri   zaraďovaní   (...)   do príslušnej   položky   colného sadzobníka. Žalobným dôvodom, kde bolo sťažovateľom namietané nesprávne posudzovanie začiatku a konca prekluzívnej lehoty, sa Najvyšší súd nezaoberal a to napriek tomu, že Krajský súd sa s touto námietkou sťažovateľa vysporiadal v podstate tak, že bez bližšieho zdôvodnenia uviedol, že táto námietka „právne neobstojí“.».

Poukazujúc na uvedené sťažovateľ tvrdí, že „nepreskúmaním rozhodnutia Colného riaditeľstva   a rozsudku Krajského súdu Najvyšším   súdom   v rozsahu   dôvodov uvedených v žalobe nebola sťažovateľovi poskytnutá ochrana ústavného práva podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR Najvyšším súdom, ktorý pri zmene rozsudku Krajského súdu sa zaoberal len námietkou Colného riaditeľstva uvedenou v odvolaní sp. zn. 41392/2004 zo dňa 26. 8. 2004, čo je podľa sťažovateľa porušením aj jeho práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.“.

Porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1 a 2   vidí   sťažovateľ vo „svojvoľnej aplikácii ust. § 157 ods. 2 O. s. p., pretože v odôvodnení chýbajú právne závery k tej časti žalobného návrhu, v ktorom sťažovateľ namieta nezákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva z dôvodu,   že rozhodnutia   Colného úradu   boli   vydané   po   uplynutí prekluzívnej lehoty chýbajú. Porušenie ústavného práva podľa § 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ vidí aj v tom, že Najvyšší súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná aj napriek tomu, že neskúmal všetky dôvody uvedené v žalobe, aj keď v správnom súdnictve je viazaný dôvodmi uvedenými v žalobe a skutkovým stavom uvedeným v § 250i O. s. p. Bolo preto povinnosťou NS SR vysporiadať sa so všetkými bodmi žalobného návrhu o to viac, keď menil rozsudok Krajského súdu. Týmto postupom, a z dôvodov uvedených v sťažnosti, bol Najvyšším súdom SR porušený princíp spravodlivého procesu. Nedostatočné právne odôvodnenie rozsudku napadnutého   rozsudku,   nepreskúmame   žalobného   návrhu   v   rozsahu   dôvodov   pokladá sťažovateľ   za porušenie svojich práv podľa   čl. 46 ods. 1, 2   ako aj   čl. 47 ods. 3   Ústavy Slovenskej republiky.“.

Dňa 17. mája 2006 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako „Doplnenie   dôkazov   a odôvodnenia   ústavnej   sťažnosti“. V tomto   podaní   argumentuje predovšetkým tým, že „Colný úrad Bratislava ani Colné riaditeľstvo nemohli konať vo veci podľa tohto zákona, pretože nebola splnená zákonná podmienka uvedená v § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z., t. j. konanie o dodatočnom vymeraní colného dlhu nebolo začaté v čase účinnosti zákona č. 180/1996 Z. z. Konanie o dodatočnom vymeraní colného dlhu je samostatným konaním, ktoré začína z úradnej povinnosti (ex offo), ak v pôvodnom colnom konaní nebol správne určený colný dlh, jeho výška. Dodatočne vymerať colný dlh môže colný   orgán   iba v zákonnej   lehote.   Colný   úrad   Bratislava   tak   vydal   29   rozhodnutí   o dodatočnom vymeraní colného dlhu podľa právneho predpisu, ktorý v čase začatia tohto konania nebol účinný.

Rozhodnutie,   ktoré   je   vydané   na   základe   právneho   predpisu,   ktorý v čase   jeho vydania nebol účinný, je rozhodnutím nulitným a ako také nemôže založiť právny vzťah, z ktorého by bol sťažovateľ povinný. Ide o takú vadu správneho orgánu v konaní, ku ktorej musí prihliadať súd aj bez návrhu. Colný úrad Bratislava vydal 29 rozhodnutí s takouto vadou a Colné riaditeľstvo v odvolacom konaní tento nedostatok neodstránilo. Nulitné akty nesmie nikto rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí ako na akty neexistujúce. Súdy preto musia   prihliadať   na   nulitu   aktu   z   úradnej   povinnosti,   pretože   je   dôvodom   na   zrušenie nulitného   aktu   a   na   základe   neho   vydaných   ďalších   rozhodnutí   bez   ohľadu   na   to, či sťažovateľ túto skutočnosť namietal. Rozhodnutia, ktoré vydal Colný úrad Bratislava, boli vydané na základe právne neúčinného právneho predpisu.“.

Napokon sťažovateľ opakovane poukazuje na to, že „ani NS SR ani Krajský súd neodpovedali   v odôvodnení   rozsudkov   dostatočne   na   špecifikované   námietky   účastníka konania   o uplynutí   prekluzívnej   lehoty   a neprihliadli   v konaní   ani   k nulite   správnych rozhodnutí, čo považuje sťažovateľ za nerešpektovanie základného princípu spravodlivosti konania – princíp rovnosti zbraní“.

V stanovisku najvyššieho súdu k sťažnosti sp. zn. KP 8/08 z 11. februára 2008, ktoré si ústavný súd vyžiadal ešte pred jej predbežným prerokovaním, sa okrem iného uvádza: «Skutkové zistenia,   ich logické   vyhodnotenie spolu   s prijatými právnymi   závermi a zistenými dôvodmi odpovedajúcimi na otázku, prečo Najvyšší súd Slovenskej republiky tak rozhodol, sú v jasnej a stručnej forme obsiahnuté v odôvodnení predmetného rozsudku a nemôže ich v zmysle právnej tradície kontinentálneho práva dodatočne objasňovať nad rámec   vymedzený   v   odôvodnení   napadnutého   a   právoplatného   rozsudku   (viď   zákonná prekážka obsiahnutá v ust. § 156 ods. 4 O. s. p.).

Keďže   však   právny   zástupca   sťažovateľa,   tzn.   N.,   spol.   s   r. o.   (...),   spochybňuje vo svojej ústavnej sťažnosti zo dňa 20. 02. 2006 závery uvedeného rozsudku formuláciou, že „Porušenie svojich ústavných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 ústavy vidí sťažovateľ v svojvoľnej aplikácii ust. § 157 ods. 2 O. s. p....", a tiež, že „nebol predvolaný... ani na pojednávanie Najvyššieho súdu SR 29. 9. 2005", je potrebné v stručnosti zrekapitulovať konkrétne závery vzťahujúce sa v rozsudku k takto formulovanej námietke ústavného charakteru.

Nakoľko sťažovateľ doručil až 17. 05. 2006 listinu označenú ako Doplnenie dôkazov a   odôvodnenia   ústavnej   sťažnosti,   Najvyšší   súd   s   prihliadnutím   na   zákonnú   2-mesačnú lehotu v § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. sa domnieva, že ide o ďalšie žalobné dôvody (najmä námietka aplikácie správnym orgánom zákona č. 180/1996 Z. z. v čase, kedy nemal podľa   sťažovateľa   platiť),   ktoré   sú   vzhľadom   na   uplynutie   2-mesačnej   lehoty   už   pre prejednávanú vec irelevantné.

Pri vysporiadaní sa s okruhom námietok o chýbajúcich právnych záveroch vychádza Najvyšší súd Slovenskej republiky z citovaného ust. § 157 O. s. p., pričom prihliada nielen na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj na návrhové právo účastníka   požadovať   opravu   odôvodnenia   v   zmysle   § 165   O. s. p.   Ak   účastník,   napriek možnosti postupovať podľa § 165 O. s. p., namieta v odvolaní nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, potom Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádza predovšetkým z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija v. Španielsko (1994). Podľa tohto rozsudku na jednej strane text článku 6 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane základných ľudských   práv   zaväzuje   súd   odôvodniť   svoje   rozhodnutie,   čo   však   na   druhej   strane neznamená,   že   sa   vyžaduje,   aby   na   každý   argument   účastníka   bola   daná   podrobná a vyčerpávajúca   odpoveď   v   rozsahu   uspokojujúcom   samotného   sťažovateľa.   Navyše   je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva prípustné, ak odvolací súd vo svojom rozsudku uvedie, že sa stotožňuje so skutkovým zistením krajského súdu bez toho, aby jednotlivé zistenia opätovne opísal.

Z   uvedenej   judikatúry   vyplýva,   že   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nemusí   dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh za podmienky, že ide o takú otázku, ktorá vo svetle právnych záverov konajúceho súdu nie je relevantná a nevyhnutná pre rozhodnutie vo veci.

Opačný   prístup   by   musel   viesť   k   absurdnému   záveru   v   rozpore   s   výkladovým pravidlom   reductio   ad   absurdum,   tzn.   že   súd   by   si   nikdy   nemohol   vytvoriť   racionálny priestor pre odôvodnenie svojich duševných zistení, lebo by sa musel sústrediť na parciálne odôvodňovanie   všetkých,   hoci s   vecou   nesúvisiacich   námietok   účastníka,   poprípade následného odôvodňovania, prečo sa s nimi nezaoberal.

Na   základe   uvedeného   bola   konštatovaná   totožnosť   so   skutkovými   zisteniami krajského súdu (str. 4 ods. 3 v spoj. so str. 2 a 3), následne právne súd pripustil možnosť, že otázka posudzovania protiprávnosti konania sťažovateľa sa musí vyhodnotiť v prospech právneho stavu,   ktorý v čase spáchania skutku existoval,   tzn.   striktne aplikoval zásadu právneho štátu. Ďalej z odôvodnenia vyplýva záver, prečo je žalobca legitimovaný znášať colný dlh, hoci je iba v pozícii deklaranta, a tiež boli posudzované tak cezhraničné účinky rozhodnutia   orgánu   iného   štátu   ako   aj   orgánov   Európskej   únie   (str.   5).   Záverom   súd odôvodnil (str. 6), prečo došlo k odklonu od judikatúry najvyššieho orgánu všeobecného súdnictva.

V   žiadnom   prípade   však   senát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   nezastáva názor,   že   za   odôvodnené   rozhodnutie   súdu   je   možné   považovať   iba   také,   s   ktorým,   čo do rozsahu   jeho   strán,   účastník   prejaví   spokojnosť.   Preto   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky na rozdiel od argumentácie sťažovateľa obsiahnutej na str. 8 štvrtý odsek jeho ústavnej   sťažnosti   zo   dňa   20. 02. 2006   domnieva,   že   svojím   prístupom   k   spracovaniu odôvodnenia   vyneseného   výroku   rozsudku   neporušil   princíp   spravodlivého   súdneho procesu.

Hore uvedené právne závery súdu, ako aj k nim pripojené logické úvahy, sú obdobne obsiahnuté   v   odôvodnení   rozsudku,   a   preto   nie   je   možné   prisvedčiť   názoru   právneho zástupcu sťažovateľa, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je možné označiť za protiústavný, resp. svojvoľný. Navyše veľká väčšina námietok sťažovateľa nesmeruje k porušeniu   jeho   ústavných   práv,   ale   naopak   sleduje   konfrontáciu   s   autoritatívnymi právnymi   názormi   najvyššieho   orgánu   súdnictva   (viď   bod   IV.   sťažnosti).   Takýto   stav naznačuje   snahu   účastníkov   súdnych   konaní   ignorovať   právne   závery   súdov   Slovenskej republiky a narastajúcim tempom sa pokúšať o ich revíziu cestou ústavnej sťažnosti.»

Najvyšší súd ďalej odmietol opodstatnenosť sťažovateľovej námietky porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívajúcej v tom, že údajne nebol predvolaný na odvolacie pojednávanie nariadené na 29. september 2005. Zo zápisnice z pojednávania totiž vyplýva, že sa na ňom zúčastnil jednak samotný sťažovateľ (zastúpený konateľom, ako aj jeden zo spoločníkov), ale aj jeho právny zástupca.

Vzhľadom na to najvyšší súd vyslovil názor, že namietaným rozsudkom nedošlo k porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   uvedených   v sťažnosti,   a preto   navrhuje predmetnú sťažnosť neprijať na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   v reakcii   z 29.   februára   2008   na   stanovisko   najvyššieho   súdu   vytýka namietanému   rozsudku   najmä   to,   že   najvyšší   súd   (rovnako   ako   pred   ním   krajský   súd) sa vysporiadal iba formálne s jeho námietkou týkajúcou uplynutia trojročnej prekluzívnej lehoty   na   dodatočné   vymeranie   colných   dlhov „bez   toho,   aby   jeho   dôvody   uvedené v rozhodnutí mali oporu v skutkovom stave a konkrétnom právnom ustanovení“. Vzhľadom na to, že podľa sťažovateľa „išlo o námietku zásadnú, ktorá nepochybne bola rozhodujúca pre posúdenie toho, či colné orgány boli oprávnené vydať rozhodnutie po viac ako troch rokoch od okamihu, keď zistili, že colný dlh bol nesprávne vymeraný a na základe toho požadovať zaplatenie colného dlhu od sťažovateľa a tak zasiahnuť do jeho vlastníckych práv spôsobom, ktorý je v právnom štáte neprípustný“, zotrval sťažovateľ na tom, že jeho právo na spravodlivý proces, tak ako to uviedol vo svojej sťažnosti, bolo porušené.

Sťažovateľ na základe uvedeného skutkového stavu navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

1. Základné právo sťažovateľa Obchodnej spoločnosti podľa čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 38   ods. 2   Listiny   základných   práv   a   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 210/2004 z 29. 9. 2005 porušené bolo.

2. Zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1 Sž-o-KS 210/2004 z 29. 9. 2005 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej opäť rozhodol na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr.   O. K.   vo výške 48 900.- Sk (2   právne úkony podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Základné východiská ústavného súdu na rozhodovanie pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ďalej za potrebné uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené a   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ich   odmietne.   Dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo   iným   zásahom   orgánu   štátu   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 79/06, II. ÚS 363/06).

Relevantné znenie príslušných článkov ústavy a listiny upravujúcich základné práva, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, je:

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 sú si všetci účastníci v konaní podľa odseku 2 rovní.

Z citovaného   textu   možno   vyvodiť,   že   princíp   rovnosti   účastníkov   konania   sa vzťahuje tak na konanie pred súdmi, ako aj na konanie pred inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej moci.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť môže byť vylúčená len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podmienky   a   podrobnosti   o súdnej   a inej   právnej   ochrane   ustanoví   zákon   (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustavenia vykonávajú.

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy   o základnom   práve   na súdnu   ochranu   vykonávajú   (čl. 46   ods. 4   ústavy   v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa   konštantnej   judikatúry   (IV. ÚS 115/03,   III. ÚS 209/04)   „Súčasťou   obsahu základného   práva   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl. 46   ods. 1   a   2   ústavy   je   aj   právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“.

Ústavný   súd   posudzoval   dôvodnosť   námietok   sťažovateľa   k jednotlivým   častiam odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   vedúceho   k požiadavke   vyslovenia   porušenia svojich   označených   základných   práv   z toho   hľadiska,   či   signalizujú   príčinnú   súvislosť umožňujúcu prijatie záveru o ich porušení.

III.

Závery a rozhodnutie ústavného súdu vo vzťahu k namietaným porušeniam základných práv

Podstata   námietok   sťažovateľa,   v ktorých   vidí   porušenie   svojich   práv   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 210/2004 z 29. septembra 2005 (ktorým bol zmenený rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.   1 S 16/2003   z 24.   júna   2004   a žaloba   sťažovateľa o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   colného   riaditeľstva   sp. zn.   48625/2002 z 22. novembra 2002 zamietnutá), je založená predovšetkým na tvrdení, že najvyšší súd sa nevysporiadal zákonným spôsobom so všetkými v žalobe namietanými žalobnými dôvodmi.

1. Prvý   z týchto   žalobných   dôvodov   spočíval   v tom,   že   najvyšší   súd   podľa sťažovateľa   nerešpektoval   právny   názor   vyslovený   v jeho   predchádzajúcom „rozsudku 4 Sž 104/01, ktorým zaviazal colné orgány v novom konaní zaoberať sa otázkou zavinenia vo forme nevedomej nedbalosti pri zaraďovaní tovaru“.

Samotný sťažovateľ však v sťažnosti konštatuje, že pokiaľ ide o prvý z uvedených žalobných   dôvodov, „Najvyšší   súd   preskúmal   rozsudok   Krajského   súdu   sp. zn. 1 S 16/03-40   a ako   z odôvodnenia   rozsudku   vyplýva,   sa   v konaní   o odvolaní   zaoberal žalobným dôvodom, u ktorého bola spornou otázka správnosti zaradenia (...) do príslušnej podpoložky   colného   sadzobníka   a s tým   spojená   otázka   skúmania   zavinenia   vo forme nevedomej   nedbalosti,   sťažovateľa   pri   zaraďovaní   (...)   do podpoložky   colného sadzobníka.“. Vzhľadom   na   citované   stanovisko   sťažovateľa   nepovažoval   ústavný   súd za potrebné, aby sa ďalej v tomto rozhodnutí uvedenému žalobnému dôvodu venoval.

2. Iná je situácia vo vzťahu k druhému žalobnému dôvodu založenému na tvrdení sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   porušil   jeho   označené   základné   práva   tým,   že   svojvoľne aplikoval   § 157   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   V odôvodnení namietaného   rozsudku   podľa   sťažovateľa   chýbajú   právne   závery   vzťahujúce   sa na predmetný žalobný dôvod, ktorý sťažovateľ vidí v tom, že rozhodnutie colného úradu, ako aj colného riaditeľstva boli podľa neho vydané po uplynutí prekluzívnej lehoty.

Podľa   § 220 ods. 4 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 180/1996 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov platného a účinného v relevantnom čase (ďalej len „Colný zákon“) ak sa vymerala suma cla nižšia, ako je suma cla, ktorá zodpovedá colným   predpisom,   colný   orgán   vymeria   sumu   cla,   ktorá   sa   má   vybrať   alebo   ostáva na vybratie   dodatočne,   a   to   do   troch   kalendárnych   dní   odo   dňa,   v   ktorom   sa   o   tejto skutočnosti dozvedel. Podľa § 220 ods. 5 Colného zákona možno colný dlh dodatočne určiť do troch rokov od roku, v ktorom bolo možné sumu cla podľa odseku 4 prvýkrát vymerať.

Colné riaditeľstvo vo svojom rozhodnutí sp. zn. 48625/2002 z 22. novembra 2002 k námietke sťažovateľa týkajúcej sa uplynutia lehôt na dodatočné vymeranie colných dlhov uviedlo: „Následná kontrola, ktorá preukázala nesprávnosť zaradenia predmetného tovaru sa   uskutočnila   v čase   od   16.   4.   1999   do   19.   4.   1999   (protokol   bol   vypracovaný   dňa 27. 4. 1999), čo znamená, že colné orgány sa o skutočnosti, že predmetný dlh je nesprávne zaradený, dozvedeli až v roku 1999 (vtedy prvýkrát bolo možné colný dlh v správnej výške určiť),   preto   lehota   na   dodatočné   vymeranie   colného   dlhu   začala   plynúť   od   1. 1. 2000 a posledným dňom lehoty je deň 31. 12. 2002.“

Krajský súd na základe žaloby sťažovateľa preskúmal označené rozhodnutie colného riaditeľstva a rozsudkom sp. zn. 1 S 16/03 z 24. júna 2004 ho zrušil, pričom k námietke sťažovateľa,   že   k určeniu   colného   dlhu   došlo   po   uplynutí   prekluzívnej   lehoty,   uviedol: „Treba však prisvedčiť tvrdeniu žalovaného (t. j. colného riaditeľstva, pozn.) v tom smere, že   námietka   žalobcu (t. j. sťažovateľa,   pozn.) ohľadne   uplynutia   lehôt   na   dodatočné vymeranie   colných   dlhov   právne   neobstojí.   Nakoľko   totiž   následná   kontrola,   ktorá preukázala nesprávnosť zaradenia predmetného tovaru, sa uskutočnila v čase od 16. 4. 1999   do   19.   4.   1999,   colné   orgány   sa   o skutočnosti,   že   predmetný   dlh   je   nesprávne zaradený, dozvedeli až v roku 1999. Preto lehota na dodatočné vymeranie colného dlhu začala plynúť v súlade s ust. § 220 ods. 5 colného zákona od 1. 1. 2000 a posledným dňom lehoty bol 31. 12. 2002.

Podľa predmetného ustanovenia je možné dodatočne určiť colný dlh len do 3 rokov od roku, v ktorom bolo možné sumu cla podľa odseku 4 prvýkrát vymerať. Z uvedeného je zrejmé, že prekluzívna lehota začala plynúť až začiatkom nasledujúceho roku.“

Colné   riaditeľstvo   v odvolaní   z 26.   augusta   2004   proti   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 1 S 16/03 z 24. júna 2004 v súvislosti s tým, ako posúdil v napadnutom rozsudku lehotu   na   dodatočné   vymeranie   colného   dlhu,   uviedlo,   že   sa   v tomto   smere   stotožňuje s krajským súdom, ktorý zhodne s jeho tvrdením považuje predmetnú lehotu za zachovanú.

Sťažovateľ   vo   svojom   stanovisku   zo   16.   septembra   2004   k odvolaniu   colného riaditeľstva sa otázke uplynutia prekluzívnej lehoty na určenie colného dlhu, ktorú pôvodne uplatnil vo svojej správnej žalobe, vôbec nevenoval. Zo zápisnice o pojednávaní o odvolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 16/03 z 24. júna 2004 konaného na najvyššom súde   29. septembra 2005,   ktorá   je   súčasťou   súvisiaceho   súdneho   spisu   vyžiadaného ústavným súdom, vyplýva, že právny zástupca sťažovateľa prítomný na tomto odvolacom pojednávaní sa vo svojom prejave iba pridržal písomného vyjadrenia k odvolaniu a jeho ústnych prednesov v doterajšom konaní.

Podľa § 246c prvej vety OSP na riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v jeho piatej časti (Správne súdnictvo), sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 212 OSP je odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napríklad   IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon.

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstáv účastníka   konania   a   jeho   návrhu   nevyhovie,   ak   je   takéto   rozhodnutie   súdu   v   súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a ním navrhovaným hodnotením dôkazov.   Právo   na   spravodlivý   proces   je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, ústavne neudržateľné   a že   neboli prijaté   v zrejmom   omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 68/08).

Sťažovateľ tvrdí,   že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu   ochranu (čl. 46   ods. 1   a 2   ústavy)   a základného   práva   garantujúceho   princíp   rovnosti   účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy) len kvôli nedostatku dôvodov, arbitrárnosti a svojvoľnému odôvodneniu napadnutého rozsudku. Zdôraznil najmä to, že najvyšší súd (rovnako ako pred ním   krajský   súd)   neodpovedal   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dostatočne   na   jeho špecifikované námietky o uplynutí prekluzívnej lehoty uplatnené v jeho správnej žalobe, aj keď je nimi viazaný. Z napadnutého rozsudku ústavný súd zistil, že najvyšší súd sa v jeho odôvodnení   zaoberal   iba   otázkou,   ktorú   označil   ako „podstatu   odvolania“, a to, „či dodatočné   vymeranie   colného   dlhu   deklarantovi   v colnom   konaní   je   viazané na existenciu   jeho   objektívnej   alebo   subjektívnej   zodpovednosti   za   vznik   nedoplatku na colnom dlhu, alebo či vznik uvedeného nedoplatku je naopak vyvolaný inou relevantnou právnou skutočnosťou“.

To,   že   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   chýbajú   právne   závery   k tej   časti žalobného   návrhu,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   nezákonnosť   rozhodnutia   colného riaditeľstva z dôvodu, že rozhodnutia colného úradu boli vydané po uplynutí prekluzívnej lehoty, podľa názoru ústavného súdu neznamená, že by uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku bolo možné dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania ústavnosti namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu v konaní o veci samej.

Je   nesporné,   že   najvyšší   súd   ako   súd   opravnej   inštancie   v danej   veci   skutočne preskúmal   napadnutý   prvostupňový   rozsudok,   a to   na   základe   dôvodov   opravného prostriedku   a v jeho   rámci.   Najvyšší   súd   sa   v danej   veci   síce   stotožnil   so   skutkovými závermi súdu nižšej inštancie, ale zároveň sa zaoberal aj všetkými rozhodujúcimi otázkami, ktoré   boli   v rámci   odvolacieho   konania   vznesené,   teda   neuspokojil   sa   s tým,   že   by jednoducho prevzal závery súdu nižšieho stupňa.

V   tejto   súvislosti   treba   tiež   uviesť,   že   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane,   a   preto   prístup   odvolacieho   súdu možno   akceptovať   aj   z   hľadiska   princípov   spravodlivého   procesu,   pričom   ústavný   súd vo vzťahu   k citovanej   časti   odôvodnenia   krajského   súdu,   v ktorej   sa   vysporiadal s námietkou začiatku a konca prekluzívnej lehoty, zastáva názor, že je podložená ústavne konformným spôsobom.

V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje, že závery v odôvodnení napadnutého rozsudku v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že rozhodnutia správnych orgánov boli vydané po uplynutí prekluzívnej lehoty, zjavne nie sú arbitrárne ani svojvoľné, ale vecne a aj logicko-kauzálne správne a ústavne akceptovateľné, zároveň obsahujúce všetky náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP.

V súvislosti s tým ústavný súd upriamuje pozornosť aj na svoju doterajšiu judikatúru (napr. II. ÚS 78/05), v ktorej vyslovil právny názor, podľa ktorého súčasťou základného práva   na   súdnu   ochranu   je   aj   právo   na   zákonu   zodpovedajúce   odôvodnenie,   ktorého štruktúra   je   rámcovo   upravená   v   § 157   ods. 2   OSP,   a   táto   norma   sa   uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 OSP). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam   na   rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Postup najvyššieho súdu bol v okolnostiach daného prípadu v súlade s § 212 ods. 1 a § 220   ods. 2   OSP,   podľa   ktorého   odvolací   súd   môže   zmeniť   rozhodnutie   i   vtedy, ak po doplnení dokazovania je skutkový stav veci zistený tak, že možno o veci rozhodnúť (čl. 2 ods. 2 ústavy). Výsledkom takého postupu odvolacieho súdu bola zmena rozsudku súdu prvého stupňa, a keďže takýto postup odvolacieho súdu, ktorý je v súlade so zákonom (§ 220 ods. 2 OSP), nemôže byť, ak nie sú tu iné okolnosti, v žiadnej príčinnej súvislosti s porušením   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a 2   a čl. 47   ods. 3   ústavy,   je   sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

3. Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva garantujúceho rovnosť zbraní v konaní pred   súdom   podľa   čl. 47   ods. 3   ústavy   aj   v dôvodoch,   ktoré   uviedol   v podaní doručenom   ústavnému   súdu   17.   mája   2006   a ktoré   označil   ako „Doplnenie   dôkazov a odôvodnenia   ústavnej   sťažnosti“. Podstatou   týchto   dôvodov   je   tvrdenie,   že   správne orgány nemohli vo veci konať podľa Colného zákona, „pretože nebola splnená zákonná podmienka   uvedená   § 458   ods. 1   zák.   č. 238/2001   Z. z.,   t. j.   konanie   o dodatočnom vymeraní colného dlhu nebolo začaté v čase účinnosti zákona č. 180/1996 Z. z.

Rozhodnutie,   ktoré   je   vydané   na   základe   právneho   predpisu,   ktorý   v čase   jeho vydania nebol účinný, je rozhodnutím nulitným“, pričom súdy musia prihliadať na nulitu aktu ex officio.

Ústavný súd z obsahu spisového materiálu nezistil, že by sťažovateľ uplatnil uvedenú námietku už v konaní pred colnými orgánmi alebo pred všeobecným súdom, hoci mal na to možnosť. Najvyššiemu súdu, ktorý nezistil vady konania, ktoré by mohli mať z procesného hľadiska   vplyv   na   zákonnosť   napadnutých   rozhodnutí,   tak   sťažovateľ   neposkytol príležitosť, aby sa s konkrétnou námietkou sťažovateľa vysporiadal. Podmienka vyčerpania procesných   prostriedkov,   ktoré   zákon   na   ochranu   práva   poskytuje   (§ 53   ods. 1   zákona o ústavnom súde), nie je v prípade procesných prostriedkov, ktoré sú ovládané zásadou dispozičnou,   splnená   samotným   formálnym   uplatnením   takéhoto   prostriedku,   ale   aj nevyhnutnosťou   uplatniť   konkrétnu   námietku   zásahu   do   základných   práv   a   slobôd. Za situácie, keď sťažovateľ uplatnil uvedenú námietku až v konaní pred ústavným súdom, nemožno   uznať   splnenie   podmienky   vyčerpania   všetkých   procesných   prostriedkov (podobne napr. IV. ÚS 100/07).

Konanie   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   nemôže   byť   prostriedkom,   ktorý   by nahradzoval konanie pred príslušnými orgánmi   verejnej   moci   a ktorým   by sa   umožnilo prihliadnuť   na   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   mohli   mať   vplyv   na   právoplatné rozhodnutie, proti ktorému sťažnosť smeruje, pritom ale neboli uplatnené vo veci samej. V tejto časti preto treba sťažnosť odmietnuť pre jej neprípustnosť.

Vzhľadom na to, že ústavnému súdu bola písomnosť obsahujúca námietku, že colný úrad a colné riaditeľstvo konali vo veci podľa Colného zákona, ktorý už v čase, keď „nové konanie mohlo začať“, nebol platný, doručená až 17. mája 2006, je zrejmé, že k doplneniu tohto dôvodu sťažnosti došlo navyše po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Na túto skutočnosť poukázal aj najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti z 11. februára 2008 citovanom v bode I odôvodnenia tohto uznesenia. Akceptovanie tohto dôvodu sťažnosti by preto vo vzťahu k uvedenej námietke znamenalo   faktické   predĺženie   (kogentnej)   lehoty   na   podanie   sťažnosti,   čo   však   zákon o ústavnom   súde   neumožňuje   (napr.   I. ÚS 64/03,   I. ÚS 188/03,   IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06, IV. ÚS 240/07).

4. Pokiaľ sťažovateľ vidí porušenie čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy v tom, „že nebol   predvolaný   na   pojednávanie   krajského   súdu   na   deň   24. 6. 2004,   ani na pojednávanie Krajského súdu na deň 24. 6. 2004, ani na pojednávanie Najvyššieho súdu SR 29. 9. 2005“, najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti uviedol, že toto jeho tvrdenie nemá oporu v súdnom spise, pretože na odvolacom pojednávaní na najvyššom súde sa osobne zúčastnil ako sťažovateľ (jeho jediný konateľ), tak aj jeho právny zástupca. Ústavný súd zistil,   že   toto   tvrdenie   najvyššieho   súdu   zodpovedá   obsahu   zápisnice   z pojednávania konaného   29. septembra 2005.   Z toho   dôvodu   je   sťažnosť   v tejto   časti   vo   vzťahu k najvyššiemu súdu zjavne neopodstatnená.

Čo   sa   týka   rovnakej   námietky   sťažovateľa   vo vzťahu   k   jeho   namietanému nepredvolaniu   na pojednávanie   konané   na   krajskom   súde   24.   júna   2004,   ústavný   súd poukazuje na to, že o postupe a rozsudku krajského súdu (ako súdu prvostupňového) konal a rozhodoval najvyšší súd (ako súd odvolací). Preto v súlade s čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 49   zákona   o ústavnom   súde   nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   na   opätovné preskúmanie   tohto   postupu   krajského   súdu.   Vychádzajúc   z tohto   princípu   subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   bola   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   krajskému   súdu odmietnutá pre nedostatok právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

V nadväznosti   na   tento   záver   sa   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti nezaberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2008