znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 240/07-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť prof. JUDr. K. T., B., zastúpenej advokátkou Mgr. J. P., B., vo veci namietaného porušenia zásad právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava I   sp. zn. 21 C 90/00 z 25. októbra 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Co 143/03 z 3. decembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť prof. JUDr. K. T. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2007 doručená sťažnosť prof. JUDr. K. T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie zásad právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 C 90/00 z 25. októbra 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 143/03 z 3. decembra 2003.

V sťažnosti   sťažovateľka   okrem   iného   uvádza,   že „Po   ukončení   pôsobenia   ako členka   Vlády   Slovenskej   republiky   bola   (...)   účastníčkou   súdneho   konania   pred   súdmi Slovenskej republiky. (...)

V týchto konaniach žalobcom bol úrad vlády Slovenskej republiky. Sťažovateľka bola v uvedenom konaní stranou, ktorú súdy zaviazali k relutárnemu plneniu“.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka poukazuje na nejednotnú prax v rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky, ktorá podľa nej pramení predovšetkým z nesprávne súdmi aplikovanej procesnej legitimácie na strane žalobcu. Dáva do pozornosti právoplatné súdne   rozhodnutia   Okresného   súdu   Bratislava   II,   Okresného   súdu   Banská   Bystrica a okresného súdu s tým, že „Uvedené súdy vyslovili právny záver, že žaloby, v ktorých sa vyššie   uvedení   žalobcovia   domáhali   vrátenia   riadne   vyplatených   odmien   členom   vlády Slovenskej   republiky   sú   právne   nedôvodné   a žalobné   návrhy   v celom   rozsahu   správne zamietli“.

Podľa   sťažovateľky   iba „... v jej   prípade   súd   v totožnej   právnej   veci   vyniesol rozhodnutie,   ktorým   ako   sa   uvádza   vyššie,   bola   zaviazaná   k peňažnému   plneniu,   t. j. vráteniu vyplatených odmien.

Sťažovateľka dobromyseľne, ctiac si autoritu súdnej moci vrátila riadne priznané odmeny.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že súdy k uvedenému právnemu záveru dospeli na základe riadne zisteného stavu (...), pričom svoju právnu analýzu opreli nielen o platný slovenský právny poriadok, ktorý bol účinný v deň vyhlásenia rozsudku, ale rovnaký právny názor neaplikovali aj v jej právnej veci“.

Podanie sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľka zdôvodňuje jednak nejednotnosťou právneho názoru súdov Slovenskej republiky vo veci zákonnosti vyplatenia odmien členom vlády Slovenskej republiky počas výkonu vládnej moci predsedu V. M., ale predovšetkým z dôvodu, že nebol rešpektovaný čl. 6 dohovoru.

Sťažovateľka   sa   odvoláva   aj   na   ustanovenie   čl. 154c   ústavy,   podľa   ktorého medzinárodné   zmluvy   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktoré   Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom   pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. V súvislosti s tým vyslovuje názor, že v danej veci „... konkrétnym väčším rozsahom ústavných práv a slobôd   je   podľa   čl. 6   cit.   dohovoru   je   konkrétne   právo   na   spravodlivý   proces, a prostredníctvom   tohto   práva   má   byť   účastníkovi   konania   zabezpečený   riadny   prístup pre spravodlivé prejednanie veci, v ktorom budú rešpektované všetky procesné pravidlá, ktorými sa má súd pred vynesením rozsudku riadiť. Konkrétne, že predmetom prejednania budú len tie právne situácie, pre ktoré je daná súdu možnosť vec prejednať (daná súdu právomoc   vec   prejednať).   Sťažovateľka   namieta,   že   v jej   konkrétnom   prípade   súd preskúmaval vec, ktorá je z preskúmavania vylúčená, čo konštatoval správne v právne veci MV   SR   c/a   Mgr.   G.   K.   V tomto   konkrétnom   prípade   Krajský   súd   v Bratislave   správne konštatoval, že preskúmavať uznesenie vlády SR nie je v právomoci súdu.

Ďalej sťažovateľka poukazuje na to, že v jej prípade súd nesprávne posúdil aktívnu legitimáciu žalobcu, pričom už v tom prípade bol slovenským súdom známy právny názor vyslovený a v právoplatnej podobe jestvujúci v právnej veci Úrad vlády SR c/a RSDr. J. K. Vyslovuje právny názor, že aj v jej prípade mal súd postupovať z hľadiska procesného pri aplikácii spravodlivého prejednania veci rovnakým spôsobom. Výsledkom je nespravodlivý rozsudok   priečiaci   sa   zásade   spravodlivosti   a najmä   aplikácii   právnej   zásady   uvedenej v čl. 1...“ ústavy.

Z dosiaľ   uvedeného   sťažovateľka   vyvodzuje,   že   nejednotná   rozhodovacia   prax navodila   stav,   v   ktorom   nemala   rovnaké   postavenie   pred   zákonom   ako   iní   v sťažnosti menovaní účastníci (bývalí členovia vlády Slovenskej republiky) v obdobných právnych veciach. V tom vidí porušenie svojho práva na spravodlivý proces a tiež porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy.

S poukazom na uvedené skutočnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal tento nález:

1. rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava I   sp. zn.:   21 C 90/00   zo   dňa   25. 10. 2002 v spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.:   10 Co 143/03   zo   dňa 03. 12. 2003 je rozsudkom, ktorý sa prieči zásadám právneho štátu, ktoré sú ako ústavný princíp   zakotvené   v   Ústave   SR,   a   nerešpektovali   právo   občana   Slovenskej   republiky na spravodlivý proces podľa č1. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 4 Ústavy SR podľa úvahy Ústavného súdu SR v lehote 3 dní od nadobudnutia právnej moci ústavného nálezu.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   14.   septembra   2007   sťažovateľka   doplnila prostredníctvom svojej právnej zástupkyne sťažnosť o nasledujúcu argumentáciu: „... zákon č. 38/1993 Z. z. v § 53 ods. 3 ustanovuje dvojmesačnú lehotu pre podanie sťažnosti, ktorá plynie odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Dodržanie tejto lehoty v danej kauze je úplne nereálne, keďže rozhodnutia vychádzajúce z toho istého merita (rozhodnutie o nevrátení odmeny exministrami H. a K. a expodpredsedom vlády K. a K.) boli prijaté až neskôr ako rozhodnutie mojej mandantky. Predmetom sťažnosti mojej mandantky totiž nie je sťažnosť proti tomu, že v obdobnej právnej veci bolo rozhodnuté inak, ale nespravodlivosť súdneho procesu je v tom, že v tej istej veci, t. j. v totožnom merite, pri posúdení totožných podkladov rozhodnutia súdov vo všetkých prípadoch rozhodli inak ako v jej prípade. Inak povedané, ak poskytnutá odmena tým istým premiérom za tých istých dôvodov za tej istej právnej situácie, v štyroch prípadoch je zákonná, nemôže byť v totožnej veci za totožných podmienok protizákonná. Takýto proces je nespravodlivý a ohrozuje aj právnu istotu v štáte. Špecifičnosť sťažnosti vo veci mojej mandantky je v tom, že naplnenie presvedčenia a aj   reality   o   nespravodlivom   jej   súdnom   procese   sa   stalo   zrejmým   až   ukončením posledného súdneho konania, v ktorom sa rozhodlo meritórne o oprávnenosti poskytnutých odmien.

Keďže zastávam názor, že uvedené skutočnosti sú dôvodom pre odpustenie zmeškanej lehoty na podanie sťažnosti navrhujem s poukazom na § 31 a zák. č. 38/1993 Z. z, aby sa primerane použili ustanovenia OSP (§ 58) a 5. 7. 2007 podaná sťažnosť bola ústavným súdom prijatá na konanie a rozhodnutie.“

Ďalšie   doplnenie   sťažnosti   bolo   ústavnému   súdu   doručené   20.   septembra   2007. K lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   v ňom sťažovateľka uviedla:

„Uvedená lehote začína plynúť dňom právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom na to, že v merite veci obdobnej ako je vec sťažovateľky Slovenské súdy rozhodli spôsobom, ktorý nereprezentuje jednotný právny názor.

Sťažovateľka za to, že dodržanie tejto lehoty sa stalo nereálnym. Sťažovateľka   poukazuje   predovšetkým   na   časovú   skutočnosť,   keď   slovenské   súdy rozhodli odlišne napr. v právnej veci exministrov vlády Slovenskej republiky (...) a tieto rozsudky   boli   vyhlásené   a následne   nadobudli   právoplatnosť   až   po   nadobudnutí právoplatnosti rozsudkov vo vzťahu k sťažovateľke. (...)

Ako   konkretizujúci   dôvod   pre   naplnenie   dodržania   uvedenej   lehoty   sťažovateľka uvádza,   že na   základe uvedeného odlišného právneho   názoru,   túto   skutočnosť   nemohla sťažovateľka   ako   konkretizujúci   právny   dôvod   uviesť,   aby   tak   poukázala   na   zásady spravodlivosti v súdnom procese.

Sťažovateľka v sťažnosti neuvádza ako základný,   primárny dôvod len to,   že bolo vo veci samej rozhodnuté inak, ale aj, a najmä to, že vec nebola rozhodnutá spravodlivo, nakoľko   totožné   meritum,   pri   posúdení   totožných   podkladov   ako   konkrétnych   dôkazov pred vyčerpávajúcim   zistením   skutkového   stavu   zo   strany   uvedených   súdov   malo za následok, že rozhodovacia prax súdov má vykázanú nejednotnosť a nerovnaký prístup k predkladaným dôkazom.“

Podľa   sťažovateľky   je   jej   sťažnosť   špecifická,   a to   tým, že   „... naplnenie presvedčenia a aj reality o nespravodlivom súdnom procese sa stalo zrejmým až ukončením posledného súdneho konania, v ktorom sa rozhodlo meritórne o oprávnenosti odmien“.Z týchto dôvodov sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd opierajúc sa o ustanovenie § 31a   zákona   o ústavnom   súde   primerane   aplikoval   a použil   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku (§ 58 ods. 1) a aby bola jej sťažnosť po predbežnom prijatá na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Táto   ústavná   a zákonná   úprava   konštituuje   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   ako osobitný   ústavný   prostriedok   ochrany   základných   práv   a slobôd   fyzických   osôb   alebo právnických osôb, ktorý nemožno zamieňať alebo ním nahrádzať riadne či mimoriadne opravné prostriedky v občianskoprávnom konaní.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v sťažnosti namietaný rozsudok okresného súdu sp. zn. 21 C 90/00 z 25. októbra 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 143/03 z 3. decembra 2003 nadobudli právoplatnosť 12. februára 2004.

Z uvedeného je zrejmé, že konanie v právnej veci   sťažovateľky bolo právoplatne skončené 12. februára 2004, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 18. júla 2007,   teda   bez   akýchkoľvek   pochybností   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka si bola vedomá toho, že nedodržala dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a preto požiadala ústavný súd o jej odpustenie argumentujúc najmä tým, že jej sťažnosť je špecifická, pretože „... naplnenie presvedčenia a aj reality o nespravodlivom   súdnom procese sa   stalo   zrejmým   až   ukončením   posledného   súdneho konania (v rovnakej právnej veci, pozn.), v ktorom sa rozhodlo meritórne o oprávnenosti odmien“. Preto sa poukazujúc na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde domáha, aby ústavný súd v konaní o jej sťažnosti primerane aplikoval a použil ustanovenia Občianskeho súdneho   poriadku   (§ 58   ods. 1),   teda   aby   jej   v danej   veci   odpustil   zmeškanie   lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

Ústavný súd však nemá zákonnú možnosť odpustiť zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti.   Ustanovenie   § 53   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   dovoľuje   ústavnému   súdu odpustiť z dôvodov hodných osobitného zreteľa len nevyčerpanie opravných prostriedkov alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   práv poskytuje, ale nie zmeškanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil,   že   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej (procesnej) lehoty odpustiť ani ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).

Vzhľadom   na   to sa   ústavný   súd   nemohol   venovať   podstate   dôvodov,   ktorými sťažovateľka odôvodňovala nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na podanie sťažnosti, resp.   žiadala,   aby   jej   ústavný   súd   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustil.   Od   právoplatnosti namietaných   rozhodnutí   všeobecných   súdov   uplynulo   tri   a pol   roka.   Preto   je   sťažnosť podaná oneskorene.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre oneskorenosť, ústavný súd sa ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľkou nezaoberal.

Nad rámec odôvodnenia   ústavný   súd   dodáva,   že porušenie   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno odvodzovať iba od toho, že v iných skutkovo totožných veciach rozhodli všeobecné súdy odlišne než vo veci sťažovateľky. V prípadoch   namietaného   porušenia   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   sťažovateľ   povinný predložiť konkrétne   relevantné   argumenty   preukazujúce   porušenie   základných   atribútov spravodlivého procesu garantovaných dohovorom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2007