znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 240/05-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8. decembra 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Lubyho prerokoval   sťažnosť   JUDr.   R.   O.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr. B.   D.,   B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava   II   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 18 C 97/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   JUDr.   R.   O.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II pri rozhodovaní   o náhrade   trov   konania   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18 C 97/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II p r i k a z u j e   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov konania v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 97/99 konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr.   R.   O., p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie v sume 5 000 Sk (slovom päťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. R. O., trovy konania v sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jeho   právnej zástupkyne advokátky Mgr. B. D., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 240/05-15 zo 4. októbra 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. R. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pri   rozhodovaní   o náhrade   trov   konania v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 97/99.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3605/05 doručeným ústavnému súdu 28. novembra 2005, v ktorom okrem iného uviedol: „... na   základe   Vašej   žiadosti   o   doplnenie   vyjadrenia   k   sťažnosti   týkajúcej sa konania   vedeného   pod   sp.   zn.   18 C 97/99   Vám   zasielam   nasledovné   odpovede na požadované otázky:

- spor nie skutkovo a právne zložitý

- v prílohe zasielam všetky procesné úkony vo veci

- neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. O. s. p.

- neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľom

- bol zistený prieťah vo veci spôsobený súdom spočívajúci v tom, že spis bol omylom od roku 2003 uložený do archívu

- zistený prieťahy považujem za zbytočný

- iné okolnosti majúce vplyv na prieťahy v konaní neboli zistené (...)“

Súčasne   v   prílohe   k   vyjadreniu   bola   zaslaná   chronológia   procesných   úkonov v konaní sp. zn. 18 C 97/99.

Ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu zistil vo veci, ktorá je predmetom tejto sťažnosti, tieto podstatné úkony účastníkov:

Rozsudkom   okresného   súdu   z   11. februára 2002   bol   zamietnutý   návrh   žalobcu, ktorým sa domáhal proti sťažovateľovi zaplatenia sumy 707 Sk s príslušenstvom, a taktiež sťažovateľovi bola priznaná náhrada trov konania.

Proti výroku o náhrade trov konania sa sťažovateľ odvolal a Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol 31. januára 2003 tak, že odvolaním napadnutý výrok o trovách konania okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu 12. marca 2003 na ďalšie konanie.

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu nevyjadrila.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa musí zabezpečiť aj   pokiaľ   všeobecný   súd   rozhoduje   len   o   trovách   konania   (o   ich   náhrade).   Efektívne skončenie   súdneho   konania   podľa   názoru   ústavného   súdu   predpokladá   aj   právoplatné rozhodnutie o takých otázkach, ktoré nepatria priamo do pojmu „vec sama“, ale s ňou úzko súvisia.   Zákon   ukladá   o   takých   otázkach   (náhrada   trov   konania)   nielen   rozhodnúť v spojitosti s rozhodnutím vo veci samej (§ 151 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej aj „OSP“), ale vynechanie takého výroku je potrebné vždy aj doplniť (§ 166 OSP).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Tieto kritériá sú použiteľné aj vo veci, v ktorej všeobecný súd rozhoduje už len o náhrade trov konania.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, rozhodovanie o náhrade trov konania predpokladá rozhodnutie vo veci samej, pretože od výsledku sporu (v tomto prípade ide o sporové   konanie)   závisí   aj   výrok   o náhrade   trov   konania,   t. j.   uplatnenie   niektorého z princípov upravujúcich náhradu trov konania, ktoré vyplývajú z § 142 až 151 OSP.

Z týchto   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   všeobecný   súd rozhoduje o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených zásad a podľa úkonov, ktoré boli v konaní vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami. Postup pri rozhodovaní preto nie je právne zložitý a skutkovo musí v každom prípade vychádzať len z obsahu spisu. Preto   rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   zásadne   nemožno   považovať   za   postup všeobecného súdu, ktorý by vykazoval osobitnú náročnosť (obdobne napr. III. ÚS 145/02 a IV. ÚS 17/03). Okresný súd tiež nepoukázal na to, že by malo ísť o skutkovo a právne zložité konanie.

2. Sťažovateľ   podľa   zistenia   ústavného   súdu   ako   účastník   konania   neprispel k zbytočným prieťahom pri rozhodovaní o náhrade trov konania po vrátení spisu odvolacím súdom. Ani okresný súd nemal k jeho správaniu námietky.

3. Tretím   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   hodnotil,   bol   postup   okresného   súdu   pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

Ústavný   súd   z   obsahu   spisu   a vyjadrení   účastníkov   zistil,   že   okresný   súd   bol od rozhodnutia krajského súdu, ktorým bol zrušený odvolaním napadnutý výrok o trovách konania, a vrátenia veci na ďalšie konanie (12. marec 2003) úplne nečinný a nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu o náhrade trov konania napriek tomu, že vo veci samej bolo už právoplatne rozhodnuté v januári 2003.

Zodpovednosti okresný súd nezbavuje ani to, že súdny spis bol omylom vložený do iného   spisu   a   spolu   s   ním   založený   do   archívu.   Zbytočné   prieťahy   pri   rozhodovaní o náhrade trov konania priznal vo svojom vyjadrení aj okresný súd.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   doterajším postupom   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 18 C 97/99 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojím   rozhodnutím   o   porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 18 C 97/99 pri rozhodovaní o náhrade trov konania konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 Sk. Okrem iného uviedol, že „od začatia konania uplynulo už cca 8 rokov, a o mojej náhrade trov konania súd nebol schopný rozhodnúť za vyše dva a pol roka“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistenú   nečinnosť   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o náhrade   trov konania v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   97/99,   vychádzajúc z návrhu   sťažovateľa, ústavný   súd   považoval   priznanie   požadovanej   sumy   5 000 Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou Mgr. B. D.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia. Ústavný súd priznal právnej zástupkyni úhradu za dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), každý v hodnote 2 501 Sk (základom bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   v prvom   polroku   2004   vo   výške   15 008 Sk),   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa aj dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po 150 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2005