znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 240/04-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Štefana   Petra,   bytom   Š.,   zastúpeného   advokátom JUDr. I. K.,   B.,   vo   veci   porušenia   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž 143/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Štefana Petra o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2004 doručená sťažnosť Štefana Petra (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Najvyšším súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 Sž 143/03.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   opisuje,   že   ústavný   súd   uznesením č. k. III. ÚS 93/04 –11   z   10.   marca   2004   odmietol   jeho   sťažnosť,   v ktorej   namietal porušenie jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž 143/03, ako zjavne neopodstatnenú.

Ďalej uvádza:„Po   2. 4. 2004,   kedy   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   ústavného   súdu č. k. III. ÚS 93/04-11 sa v jeho veci stali nasledujúce právne významné skutočnosti: Uznesením sp. zn. 4 Sž 143/03 z 20. 2. 2004 (doručeným 22. 4. 2004 - doručované vyše dva mesiace!)   najvyšší súd zastavil konanie o návrhu sťažovateľa   zo 16. 10. 2003. V odôvodnení tohto uznesenia najvyšší súd uviedol, že konanie zastavuje preto, lebo v ňom nejde o nárok, o ktorom má odporca rozhodovať ako orgán verejnej správy v správnom konaní. Z toto vyplýva, že nie sú splnené podmienky, za ktorých by mohol súd vo veci konať. (...) Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   dňa   4. 5. 2004   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu odvolanie, v ktorom rozsiahle oponoval právnemu názoru najvyššieho súdu. (...)“

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti opisuje konkrétne dôvody nespokojnosti s citovaným uznesením ústavného súdu a s uznesením najvyššieho súdu pod sp. zn. 4 Sž 143/03. Preto podal 13. apríla 2004 sťažnosť aj Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

Sťažovateľ v závere sťažnosti uvádza „S ohľadom na skutkové okolnosti vyplývajúce z listinných   dôkazov   v spise   zn.   III. ÚS 93/04,   na   obsah   tejto   ústavnej   sťažnosti a pripojených listín, po preskúmaní spisu sp. zn. 4 Sž 143/03 žiadame, aby ústavný súd rozhodol nasledujúcim nálezom

1) Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Sž   143/03 porušil   základné   právo   Štefana   Petra   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a a slobôd.

2) Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   sa   prikazuje,   aby   vo   veci sp. zn. 4 Sž 143/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3) Štefanovi Petrovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 150-tisíc korún, ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Štefanovi Petrovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   mu   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   I. K., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   v posudzovanej   veci   zistil,   že   sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu 2. júna 2004   podanie,   ktoré   sa   týkalo   toho   istého   konania   na   najvyššom   súde, ktoré posudzoval ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti 10. marca 2004.

Ten istý nárok na ochranu ústavnosti uplatnil sťažovateľ aj v tomto konaní. Tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 v konaní najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn. 4 Sž 143/03.

Z týchto právne významných skutočností vyplýva, že ústavný súd by mal opätovne konať a rozhodovať vo veci, o ktorej už rozhodol. Tento záver platí najmä s poukazom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu po uplynutí dvoch mesiacov (2. júna 2004)   od   toho,   ako   mu   bolo   doručené   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 93/04 z 10. apríla 2004 (2. 4. 2004), počas ktorého obdobia mal byť najvyšší súd   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   nečinný.   Ide   o také   krátke   obdobie,   ktoré   vylučuje, aby ústavný   súd,   ak   by   nepovažoval   sťažnosť   za   neprípustnú,   mohol   rozhodnúť   inými výrokmi, než ako bolo rozhodnuté vo veci sp. zn. III. ÚS 93/04.

Vychádzajúc   z tohto   názoru   považuje   ústavný   súd   predmet   konania   v tejto   veci za rovnaký s predmetom konania vo veci sp. zn. III. ÚS 93/04. Totožnosť veci nenarušuje uplynutie   dvoch   mesiacov.   Táto   doba   by   žiadnym   ústavne   významným   spôsobom neovplyvnila pôvodné rozhodnutie ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť podaná po takej krátkej dobe od doručenia uznesenia o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti nie je prípustná pre prekážku rozhodnutej veci podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a rozhodol o nej tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok, nemalo   už   význam zaoberať ďalšími nárokmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2004