znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 24/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. S., H., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. A. s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom   konateľa a advokáta JUDr. D. A., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/17/2011 z 23. februára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012 doručená sťažnosť P. S., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. A. s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf/17/2011 z 23. februára 2012.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Daňový   úrad   N.   dodatočným   platobným   výmerom   č. 643/230/8663/10/Sko   z   11. marca 2010 vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2007 v sume 2 455,68 €. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   nadriadený   orgán,   a   to   Daňové   riaditeľstvo Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“),   rozhodnutím   č.   I/226/8479-72683/2010/994159-r zo 17. júna 2010 (ďalej len „rozhodnutie daňového riaditeľstva“), ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu.

Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podal sťažovateľ žalobu podľa piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), v ktorej namietal nezákonnosť rozhodnutia daňového riaditeľstva a na podklade dôvodov uvedených v žalobe sa domáhal jeho preskúmania a následného zrušenia.

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) prerokoval žalobu podanú proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva a rozsudkom č. k. 13 S/33/2010-44 z 1. februára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodol tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Krajský súd uviedol, že „... žalobca v prejednávanej veci neodstránil pochybnosti správcu dane, že zdaniteľné plnenia (dodanie tovaru/uskutočnila spoločnosť Z., s. r. o., ktorá bola uvedená na faktúrach č. 0702806 zo dňa 28. júna 2007, č. 0702806/1 zo dňa 28. júna 2007 a č. 07029061/1 zo dňa 29. júna 2007, z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočet DPH v celkovej sume 70.936,50 Sk (2.455,68 eura),   keď v žalobe uviedol len všeobecné   tvrdenia   o   dodaní   tovaru   označeným   dodávateľom,   neoznačil   však   žiaden konkrétny dôkaz, ktorým by preukázal reálne uskutočnenie dodávok tovaru tak, ako to bolo uvedené na označených faktúrach. Preto nebolo možné prihliadnuť na jeho tvrdenie, že s dodaným tovarom ďalej obchodoval a dodal ho spoločnosti C., s. r. o., B. Žalobca teda nepreukázal   splnenie   podmienok   nároku   na   odpočet   DPH   za   zdaňovacie   obdobie   II. štvrťrok 2007 v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH.“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom „... namietal, že správcovi dane preukázal, že materiál objednal u dodávateľa spoločnosti Z., s. r. o., na základe žalobcom predložených objednávok spolu s nákresmi vrátane rozmerov a po jeho spracovaní tento následne dodal odberateľovi spoločnosti C. s faktúrami č. 2007010022, 2007010025, 2007010038, ktoré sú riadne zaúčtované v účtovníctve odberateľa spoločnosti C. a tiež u žalobcu. Táto skutočnosť je podľa žalobcu dôkazom o reálnosti dodania tovaru od spoločnosti Z., s. r. o.

Žalovanému   a   správcovi   dane   žalobca   vyčítal,   že   pri   vydávaní   rozhodnutí   sa dôsledne neriadili § 2 ods. 1, 2, 3, § 15 ods. 1 a § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., keďže mal zato, že dostatočne preukázal dodanie tovaru dodávateľom Z., s. r. o., a následne ďalej konečnému dodávateľovi C., s. r. o., (do 19. marca 2008 C., s. r. o.) vystavenými faktúrami č. 2007010022,   2007010025,   2007010038,   ktoré účtovné doklady sú riadne zaúčtované v účtovníctve žalobcu a odberateľa C., s. r. o., a vznikol mu nárok na odpočet dane, nakoľko splnil všetky podmienky upravené v § 46 ods. 1, 2 zákona o DPH.“.

Najvyšší   súd   odvolanie   sťažovateľa   podané   proti   rozsudku   krajského   súdu prerokoval   a   dospel   k   záveru,   že   odvolanie   sťažovateľa   nie   je   dôvodné,   a   následne rozsudkom sp. zn. 5 Sžf/17/2011 z 23. februára 2012 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „namietané rozhodnutie“) rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Následne sťažovateľ podal na ústavnom súde sťažnosť, ktorou sa na základe v nej uvedenej argumentácie domáha, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Sžf/17/2011 z 23. 2. 2012 porušil základné právo sťažovateľa P. S., bytom H., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/17/2011 z 23. 2. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi P. S., bytom H., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške určenej Ústavným súdom SR,   ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu,   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   20   ods.   1   druhej   vety   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje,   akého rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b)   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, na účely zistenia, či   v   danom   prípade   neexistujú   prekážky,   ktoré   by   bránili   prijatiu   sťažnosti   na   ďalšie konanie.

V spojitosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sťažovateľ predovšetkým namietal, že „(d)aňové konanie sa v okolnostiach danej veci pre sťažovateľa začalo bez prvej daňovej inštancie,   teda prakticky odvolacím konaním, pričom   správca   dane   tak   svojím   postupom   porušil   základné   zásady   daňového   konania (najmä   zásadu   zákonnosti,   zásadu súčinnosti,   zásadu rovnosti)“. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí,   že   nemohol   uplatniť   svoje   procesné   práva,   pretože   nedostal   príležitosť   predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby jeho návrhy uspeli, a oboznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie správneho orgánu, a vyjadriť sa k nim.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   namieta,   že   odôvodnenie   rozhodnutí   súdov   oboch stupňov   je   nedostatočné,   nepresvedčivé   a   pre   nedostatok   dôvodov   nepreskúmateľné.   V rámci   tejto   námietky   tiež   poukazuje   na   nesprávne   zistenie   skutkového   stavu   veci (ústavnému súdu predložil vlastnú verziu skutkového stavu veci) zakladajúce sa na tvrdení, že účtovnými dokladmi, svedeckými výpoveďami syna sťažovateľa a konateľa spoločnosti Z.,   s.   r.   o.,   a   samotným   dodaním   tohto   plnenia   sťažovateľom   spoločnosti   C.,   s.   r.   o. (obchodné   meno   od   9.   apríla   2008,   pozn.),   bola   dostatočne   preukázaná   skutočnosť,   že zdaniteľné plnenie bolo   dodané sťažovateľovi   spoločnosťou   Z.,   s.   r.   o.   Teda   zo   strany správnych   orgánov,   ako   aj   súdov   bolo   nesprávne   konštatované,   že   v   konaní   nebolo dokázané, že sťažovateľovi zdaniteľné plnenie dodala spoločnosť Z., s. r. o.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „... vykonal všetko čo reálne mohol a čo bolo rozumné   od   neho   požadovať   na   preukázanie   svojich   tvrdení   a   uskutočniteľných   plnení s cieľom odstrániť vyššie uvedené pochybnosti. Nie je pravdou, že sťažovateľ nepredložil žiadny dôkaz na preukázanie skutočného prevzatia profilov montovaných u spoločnosti C. s. r. o. od spoločnosti Z. s. r. o.. Sťažovateľ toto preukázal listinnými dôkazmi, svedeckými výpoveďami syna sťažovateľa a vtedajšieho konateľa spol. Z. s. r. o. a túto skutočnosť potvrdzuje aj samotné dodanie týchto profilov sťažovateľom odberateľovi C. s. r. o., ktoré sťažovateľovi dodala spol. Z. s. r. o.. Sťažovateľ namieta závery odvolacieho súdu v tom smere,   že   tomuto   tvrdeniu   chýba   vnútorná   logika   a   skutková   súvislosť.   Práve   naopak, profily, ktoré sťažovateľ dodal odberateľovi C. s. r. o., pričom ich dodanie je nesporné, tieto reálne   existujú   (čo   nerozporuje   ani   správca   dane   a ich   existenciu   sťažovateľ   doložil správcovi   dane   rozsiahlou   fotodokumentáciou)   a   logicky   ich   preto   musel   sťažovateľ   aj fyzicky nadobudnúť, aby ich mohol následne dodať odberateľovi C. s. r. o.. Listinnými účtovnými dokladmi a svedeckými výpoveďami bola dostatočne preukázaná skutočnosť, že tieto profily dodala sťažovateľovi spol. Z. s. r. o.. Skutočnosti uvádzané odvolacím súdom v odôvodnení rozhodnutia, ktoré si osvojil od súdu prvého stupňa a správcu dane, nemôžu byť   dôvodom   na   neuznanie   týchto   dodávok   a   zvýšenie   daňovej   povinnosti   na   úkor sťažovateľa. Dôvodom nie je skutočnosť, že o týchto dodávkach nemal priamu vedomosť sťažovateľ,   keďže   tento   v   minulosti   a   tak   je   tomu   doposiaľ   poveril   svojho   syna   na zabezpečovanie celého chodu jeho živnosti vrátane nákupov materiálu a samotný sťažovateľ sa venuje iba fyzickej montáži zariadení odberateľovi C. s. r. o.. Takýto postup bezdôvodne poškodzuje   sťažovateľa,   porušuje   jeho   právo   na   rovnosť,   spravodlivé   súdne   konanie   a proces a právo na súdnu a inú právnu ochranu.“.

V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   na   to,   že z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.   Ústavný   súd   teda   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia podústavných právnych predpisov (m. m. II. ÚS 193/2010), ale úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje len   na kontrolu,   či   skutkové   zistenia   všeobecných súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia a aplikácia použitých právnych predpisov je v súlade s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným   zákonom,   či   právne   závery   nie   sú   v   extrémnom   rozpore   so   skutkovými zisteniami   a   či   rozhodnutia   vydané   v   konaniach,   ktoré   im   predchádzali,   sú   riadne odôvodnené.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný   súd   pri   preskúmaní   rozsudku   najvyššieho   súdu   v rozsahu   námietok sťažovateľa považuje za nevyhnutné podotknúť, že tento rozsudok bol vydaný v konaní podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (správne   súdnictvo),   a   to   konkrétne v rámci konania, ktoré je legislatívne upravené v piatej časti druhej hlave Občianskeho súdneho   poriadku   (§   247   až   §   250k),   t.   j.   v   konaní   „o   žalobách   proti   rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“. Z tohto hľadiska je podľa názoru ústavného súdu potrebné skúmať sťažovateľom namietané rozhodnutie aj so zohľadnením špecifického účelu tohto druhu konania. Základná charakteristika tohto druhu správneho súdnictva je vymedzená v § 247   ods.   1   OSP,   v   zmysle   ktorého   sa   podľa   ustanovení   druhej   hlavy   Občianskeho súdneho poriadku postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal „zákonnosť“ tohto rozhodnutia a postupu.

Z uvedeného je zrejmé, že účelom uvedeného druhu správneho súdnictva (v rámci ktorého bol vydaný aj rozsudok najvyššieho súdu) je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami, treba   vziať do   úvahy, že správny súd   „nie   je súdom   skutkovým“, ale je súdom,   ktorý posudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej správy.

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v medziach námietok   nastolených   sťažovateľom   v   sťažnosti   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu rozsudku najvyššieho súdu.

Najvyšší   súd   namietaným   rozhodnutím   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu a v relevantnej časti ho takto odôvodnil: „(s)právne orgány odôvodnili svoje rozhodnutia tým, že žalobca nepreukázal, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov dodávateľom Z., s. r. o., skutočne došlo....

Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia   spochybňujú   žalobcovo   tvrdenie   o   tom,   že   predmetný   tovar   bol   dodaný spoločnosťou Z., s. r. o.

Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej   uvedeným,   potom   len   formálna   existencia   faktúry,   ako   aj   preukazovanie   zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie   nie   je   možné   odpustiť   (keďže   to   zákon   neustanovuje)   ani   pri   vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca   požaduje   (pre   ľahkú   zneužiteľnosť),   aby   platiteľ,   ktorý   nárok   na   odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že ten istý tovar, ktorý mu dodala spoločnosť Z., s. r. o., dodal ďalšiemu odberateľovi spoločnosti C., s. r. o., a práve táto dodávka má potvrdiť uskutočnenie odberu tohto tovaru od spoločnosti Z., s. r. o., odvolací súd poukazuje na to, že takémuto tvrdeniu chýba vnútorná logika a skutková súvislosť. Krajský súd, žalovaný a napokon ani správca dane nespochybňovali, že žalobca uskutočnil dodávku a jej montáž v spoločnosti C., s. r. o.. Táto skutočnosť však sama o sebe nepreukazuje, že žalobcovi tento tovar   dodala   práve   spoločnosť   Z.,   s.   r.   o.,   že   tejto   spoločnosti   ako   platiteľovi   zaplatil žalobca DPH z ceny uvedeného tovaru, a že mu na základe toho vzniklo právo odpočítať si DPH. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   z   takto   ustáleného   skutkového   stavu   mal   za preukázané,   že   žalobca   v   konaní   nepredložil   žiaden   relevantný   dôkaz   o   tom,   že   tovar fakturovaný označenými faktúrami bol dodaný spoločnosťou Z., s. r. o., ako dodávateľom, čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za dodaný tovar).

Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami boli dodané spoločnosťou Z., s. r. o., ako dodávateľom. Žalobca v konaní okrem vyššie označených faktúr nepredložil žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach.

Naopak, jeho tvrdenia boli spochybnené viacerými skutočnosťami, ktoré v priebehu daňového   konania   vyšli   najavo   (napr.   absolútna   nevedomosť   žalobcu   o   predmetných obchodoch od spoločnosti Z., s. r. o., spoločnosť Z., s. r. o., mala tovar získať nákupom od spoločnosti Š., s. r. o., pričom konateľ spoločnosti Š., s. r. o., uviedol, že táto spoločnosť v roku 2007 nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť a nepotvrdil uskutočnenie subdodávky pre spoločnosť Z., s. r. o., poprel vystavenie faktúr a pravosť podpisov na nich, a ktoré sa mu nepodarilo žiadnymi dôkazmi vyvrátiť.“

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu tiež vyplýva, že nezrovnalosti nastali aj medzi výpoveďou syna sťažovateľa a konateľom spoločnosti Z., s. r. o., keď syn sťažovateľa uvádzal, že plnenie prevzal priamo od konateľa spoločnosti Z., s. r. o., kým konateľ tejto spoločnosti uviedol, že spoločnosť Z., s. r. o., predmetné plnenie sťažovateľovi nedodávala, ale   toto   plnenie   podľa   vyjadrenia   konateľa   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   bolo   dodané spoločnosťou Š, s. r. o.

Najvyšší súd na záver svojej argumentácie uviedol, že „pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že z jeho strany skutkový stav bol preukázaný dostatočne, najvyšší súd sa s touto námietkou   zhodne   s   názorom   súdu   prvého   stupňa   nestotožňuje.   V   danom   prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené,   a   to   práve   osobou   uvedenou   na   faktúre.   Osoba,   ktorá   je   uvedená   ako dodávateľ vo faktúre musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar odberateľovi. Správca dane preto skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. K tejto námietke najvyšší súd dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle zhora citovaného ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Správca dane nie je povinný dokazovať pôvod tovaru,   ale   daňový   subjekt   musí   vedieť   preukázať   uskutočnenie   zdaniteľného   plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH.“.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vychádzal z právneho   názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   druhého   stupňa nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m. II. ÚS   78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného   posudzovania   rozhodnutí   všeobecných   súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Z tohto dôvodu ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ktorý v relevantnej časti uviedol, že sťažovateľ (žalobca) v prerokúvanej veci neodstránil pochybnosti správcu dane, že zdaniteľné plnenia uskutočnila spoločnosť Z., s. r. o., ktorá bola uvedená na účtovných dokladoch (faktúrach) č. 0702806 z 28. júna 2007, č. 0702806/1 z 28. júna 2007 a č. 07029061/1 z 29. júna 2007, z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočet   DPH   v   celkovej   sume   70   936,50   Sk   (2   455,68   €),   keď   v   žalobe   uviedol   len všeobecné   tvrdenia   o   dodaní   tovaru   označeným   dodávateľom,   neoznačil   však   žiaden konkrétny dôkaz, ktorým by preukázal reálne uskutočnenie dodávok tovaru tak, ako to bolo uvedené na označených   účtovných   dokladoch.   Preto   nebolo možné prihliadnuť na jeho tvrdenie,   že   s   dodaným   tovarom   ďalej   obchodoval   a   dodal   ho   spoločnosti   C.,   s.   r.   o. Sťažovateľ   (žalobca)   podľa   krajského   súdu   nepreukázal   splnenie   podmienok   nároku   na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2007 v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   uvedené   pri   posudzovaní   prípadných   negatívnych   ústavnoprávnych dôsledkov v danom prípade ide najmä o posúdenie, či sťažovateľ bol vylúčený z možnosti skutkovo   a   právne   argumentovať   v konaní   pred   správnymi   orgánmi   vrátane   možnosti označiť a   predložiť dôkazné   prostriedky   na   posúdenie   opodstatnenosti   ním   uvádzaných skutočností, posúdenie, či ustálenie skutkového deja a následného právneho posúdenia veci nepredstavuje neprípustný zásah do sťažovateľom označených práv, ako aj o posúdenie, či rozhodnutia   všeobecných   súdov   nevykazujú   známky   svojvôle,   o   čom   by   bolo   možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by výklad príslušných ustanovení právnych predpisov zjavne a neodôvodnene vybočil zo štandardných interpretačných metód, ktoré sú v súdnej praxi   všeobecne   zastávané,   prípadne   ak   by   skutkové   zistenia   správnych   orgánov   a   aj všeobecných súdov boli výrazom zjavnej skutkovej svojvôle.

K námietke sťažovateľa, v rámci ktorej uvádza, že bol vylúčený z možnosti skutkovo a právne argumentovať už v konaní pred správnym orgánom prvého stupňa, ústavný súd uvádza, že z obsahu namietaného rozhodnutia nevyplývajú konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdzovali   správnosť   tvrdenia   sťažovateľa.   Z   odôvodnenia   namietaného   rozhodnutia práve naopak vyplýva, že sťažovateľovi správny orgán prvého stupňa v priebehu daňovej kontroly umožnil využiť jeho procesné práva ustanovené v § 15 ods. 5 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“; na danú vec sa napriek platnosti a účinnosti zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov od 1. januára 2012 podľa prechodných ustanovení obsiahnutých v § 165 vzťahuje zákon č. 511/1992 Zb.], preukázať jeho tvrdenia, vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole a prerokovať protokol.

Z   odôvodnenia   namietaného   rozhodnutia   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   pred   jeho vydaním   vyzvaný,   aby   uviedol   bližšie   podrobnosti   uskutočnenia   dodávok   tovaru deklarovaných spornými faktúrami od Z., s. r. o., 25. júna 2009, a následne aj výzvou z 23. septembra 2009 správca dane požadoval od sťažovateľa predloženie dôkazov o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodov od Z., s. r. o., sťažovateľ bol tiež prítomný pri ústnom pojednávaní, na ktorom do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 643/320/23060/2009/Bod uviedol, že objednávku dodávok tovaru zabezpečoval jeho syn, ktorý bol aj pri preberaní tovaru a zabezpečoval aj úhradu v hotovosti. Sťažovateľ (žalobca) sa do zápisnice vyjadril, že o týchto dodávkach nič nevie, keďže sám zabezpečoval až ich montáž v spoločnosti C., s. r. o., teda nepotvrdil, že tovar mu reálne dodal dotknutý dodávateľ, resp. že spoločnosť Z., s. r.   o.,   bola   v   kontrolovanom   zdaňovacom   období   reálne   fungujúci   obchodný   partner. Sťažovateľ zároveň predložil účtovné doklady, mal možnosť prerokovať protokol o daňovej kontrole,   a   tak   zvrátiť   prípadné   negatívne   dôsledky,   ktoré   pre   neho   mohli   z   daňového konania vyplynúť.

Znamená   to,   že   sťažovateľ   nebol   zbavený   možnosti   v   rámci   daňového   konania uvádzať   všetky   relevantné   skutočnosti   a   predkladať   dôkazné   prostriedky,   na   základe ktorých by preukázal správnosť svojich tvrdení. K tomuto je potrebné poukázať na to, že sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, prípadne neoznačil žiaden dôkazný prostriedok, ktorý chcel uviesť v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom, ale nemohol, a to v dôsledku postupu správneho orgánu prvého stupňa.

K   námietke,   v   rámci   ktorej   sťažovateľ   uvádzal,   že   namietané   rozhodnutie   je nepresvedčivé,   nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov,   ústavný   súd   vychádzajúc z odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   uvádza,   že   namietané   rozhodnutie   obsahuje podľa jeho názoru dostatok skutkových a právnych záverov, pričom nezistil, že by jeho závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   závermi   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti predmetného rozhodnutia. Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia je zrejmé, že   najvyšší   súd   sa   dostatočne   precíznym   spôsobom   vysporiadal   aj   so   všetkými sťažovateľom nastolenými námietkami.

Rovnako nemožno nič vyčítať ani spôsobu, ako sa so sťažovateľom nastolenými námietkami vysporiadal krajský súd. Jeho skutkové závery sú dostatočne konkretizované a interpretácia   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   nevybočuje   z   ústavne akceptovaných   štandardov   kladených   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutí   všeobecných súdov.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že závery formulované v odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu nevybočili z možnej zákonnej konštrukcie a z tohto pohľadu nemožno   dospieť   k   záveru,   že   v   dôsledku   týchto   rozhodnutí   mohli   byť   porušené sťažovateľom označené práva.

K   námietke   sťažovateľa,   ktorou   napáda   nesprávnosť   skutkového   zistenia o nepreukázaní tvrdenej uskutočnenej dodávke zdaniteľného plnenia spoločnosťou Z., s. r. o.,   a   z   tohto   pohľadu   aj   neunesení   dôkazného   bremena   viažuceho   sa   na   sťažovateľom označenú   skutočnosť,   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľ   v   tomto   smere   predkladá ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu prezentovanú už v konaní pred správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi a odlišnú od tej, ktorú ustálili správne orgány a ktorú všeobecné súdy vyhodnotili   ako   zákonnú.   Podstata   argumentácie   sťažovateľa   v konaní   pred   ústavným súdom   sa   v   tejto   súvislosti   orientuje   iba   na   požiadavku   prehodnotenia   výsledkov dokazovania;   sťažovateľ   tvrdí,   že   z   vykonaných   dôkazných   prostriedkov   vyplýva   iný skutkový záver než ten, ktorý ustálili správne orgány.

K   uvedenému   je potrebné   zdôrazniť,   že   „skutková“   argumentácia   sťažovateľa   je vedená v rovine, ktorú ústavný súd nie je oprávnený (pre)hodnotiť. Ústavný súd nie je skutkovým (nachádzacím) súdom a ako už bolo uvedené, z tohto pohľadu nie je zásadne oprávnený   prehodnocovať   hodnotenie   dôkazov   uskutočnené   pred   správnymi   orgánmi, prípadne pred všeobecnými súdmi. Dôvodom na zásah zo strany ústavného súdu v danom prípade by bol až stav, keď by skutkové zistenia boli výrazom zjavného omylu, a tým by presiahli rámec zásad spravodlivého procesu   a uvedený nedostatok by nebol napravený v rámci správneho súdnictva zo strany všeobecných súdov. Sťažovateľ však v sťažnosti neuvádza také dôvody, ktoré by mohli byť relevantné v rovine ústavnoprávnej, a v zásade len pokračuje v polemike vedenej pred správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi, ktorú prenáša do konania pred ústavným súdom.

Podľa ústavného súdu v danom prípade nemožno dospieť k záveru, že by sa správne orgány dopustili zjavného omylu pri ustálení skutkového stavu a všeobecné súdy by na daný nedostatok   primerane   nereagovali,   pretože   záver   o   neunesení   dôkazného   bremena sťažovateľa o uskutočnení zdaniteľného plnenia medzi ním a spoločnosťou Z., s. r. o., má dostatočný racionálny základ vo vykonaných dôkazoch. Správne orgány a všeobecné súdy v tomto smere náležite uviedli, na základe akých úvah sa dospelo k ustáleniu skutkového stavu, a úsudok, že správne orgány, prípadne všeobecné súdy pochybili v podobe zjavného vybočenia zo zákonných zásad pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, v danom prípade preto neobstojí. Sťažovateľ tak od ústavného súdu nedôvodne očakáva, že ústavný súd prehodnotí dokazovanie uskutočnené pred správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi a jeho výsledky podrobí ďalšiemu inštančnému prieskumu.

Zhrnúc doteraz uvedené ústavný súd uvádza, že sťažovateľ síce v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodov, na ktorých   sťažovateľ   zakladá   ťažiskovú   časť   argumentácie,   je   zrejmé,   že   neuvádza   také tvrdenia,   prostredníctvom   ktorých   by   relevantným   spôsobom   odôvodňoval   porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a z tohto pohľadu ústavnoprávne relevantným spôsobom spochybňoval opodstatnenosť záverov vyslovených v rozsudku najvyššieho súdu.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (m.   m.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.Ústavný súd dospel k záveru, že na základe sťažovateľom vymedzených námietok, prostredníctvom ktorých namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru, vo väzbe na obsah odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, z ústavnoprávneho hľadiska nemožno napadnutý rozsudok najvyššieho súdu hodnotiť ako ústavne nekonformný, pretože v jeho odôvodnení sú zreteľne uvedené dôvody, ktoré racionálne vedú k záveru uvedenému vo výrokovej časti namietaného rozhodnutia.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom   najvyššieho   súdu   na   jednej   strane   a   sťažovateľom   označenými   základnými právami na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale toto rozhodnutie bolo náležite odôvodnené, na základe vlastných myšlienkových konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli, a   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol   tak,   že   sťažnosť,   ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   rozhodovanie   o   ďalších procesných   návrhoch   sťažovateľa   (návrhu   na   zrušenie   rozsudku   najvyššieho   súdu a priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia),   ktoré   sa   vecne   viažu   na   vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 17. januára 2013