znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 24/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 56/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2010 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 56/2008.

Zo sťažnosti a spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 5 C 56/2008 vyplýva, že sťažovateľ podal 7. apríla 2008 „návrh na začatie konania o ochranu práva proti zásahu do osobných   údajov“ proti   odporcovi   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky. Označeným   návrhom   sa   sťažovateľ   domáha   ochrany   proti   zásahu   do   svojich   osobných údajov, ku ktorému malo dôjsť tým, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 714/1998   bolo   26.   novembra   2007   vydané   uznesenie,   v   ktorom   bol „predčasne a neoprávnene uvedený ako dôkaz proti sťažovateľovi jeho osobný a v tom čase chránený údaj, ktorý ešte nebolo možné zverejňovať“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Pred viac ako 2 a 1/2 rokmi som napísal súdny návrh o ochranu práva proti zásahu do osobného údaju. Bolo to dňa 5. IV. 2008 a (ten som doručil bardejovskému súdu dňa 7. IV. 08). Tento súd si toto súdne konanie až natoľko zľahčil, že chcel vec uzavrieť bez môjho vypočutia a dokonca i zaplatenia súdneho poplatku, k čomu ma nabádal po viac ako jednom roku svojím uznesením 5 C 56/08 zo dňa 29. VII. 09, na čo som ja nepristúpil a to som bardejovskému súdu dal na vedomie v lehote dňa 18. VIII. 09. Následne už tomuto súdu vadilo, že nemám zaplatený súdny poplatok za podaný návrh, k čomu ma vyzval svojím písomným podaním zo dňa 27. X. 09, aby som uhradil 1 866.- EUR, a to pod sankciou, že pokiaľ sa to nestane, súd toto konanie zastaví, lebo úd a j ne nebude môcť vo veci konať tak, ako už predtým aj bez zaplatenia tohto súdneho poplatku konať chcel a dokonca meritórne aj vo veci samej rozhodnúť! Ja som na túto jeho výzvu promptne a v lehote reagoval, že jeho   požiadavke   nebudem   môcť   vyhovieť.   Súd   na   to   priebežne   dal   a   začal   šetriť   moje majetkové   pomery,   v   čom   som   mu   plne   vyšiel   v   ústrety   a   dňa   31.   III.   2010   vyniesol uznesenie, ktorým mi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov pre toto konanie nad sumu prevyšujúcu   1 681.-   EUR,   čo   bolo   pre   mňa   neprijateľné,   takže   som   sa   svojím   pádnym písomným podaním zo dňa 19. IV. 10 proti tomu odvolal.

Krajský   súd   v   Prešove   svojím   procesným   uznesením   sp.   zn.   5   Co/56/10   zo   dňa 1. VI. 2010,   na   moje   odvolanie   tentokrát   výnimočne   dal   a   mnou   napadnuté   uznesenie prvostupňového súdu z 31. III. 10 zrušil a vrátil mu túto vec na ďalšie konanie. Nato došlo k zmene sudcu a nová samosudkyňa akoby nevedela, že ako sa až doposiaľ veci majú, vyzvala ma svojím novým uznesením zo dňa 12. X. 10 k tomu, aby som svoj pôvodný súdny návrh doplnil o čosi, čo nie je potrebné robiť, nakoľko pokiaľ ide o túto otázku všetko je zrejmé z predošlej dokumentácie, ktorú si ona pravdepodobne nedostatočne osvojila a tým posunula toto súdne konanie spať do začiatočného štádia. To som jej dal jasne najavo svojím písomným podaním zo dňa 26. X. 10, ktorým som reagoval na toto jej posledné uznesenie.“

Na   základe uvedeného sťažovateľ   žiada, aby ústavný súd   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1./ Vyslovuje že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 2 čl. 48 Ústavy SR a ods. 1 čl. 6 Dohovoru boli postupom Okresného súdu v Bardejove v konaním vedenom u neho pod č. k. 5 C 56/08 porušené.

2./ Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove v súdnom spore pod č. k. 5 C 56/08 konať bez zbytočných prieťahov.

3./   Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   5   tis.   EUR /slovom päťtisíc eur/,   ktoré je mu   povinný   Okresný súd v   Bardejove zaplatiť   do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

4./ Ukladá Okresnému súdu v Bardejove uhradiť vzniklé trovy tohto súdneho konania do 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľa zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená   na   princípe   subsidiarity.   Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať   postupnosť   tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   148/02,   IV.   ÚS   78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorými sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby preukázali využitie právneho prostriedku   ochrany,   na   uplatnenie   ktorého   majú   právo   podľa   §   62   a   nasl.   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti predsedovi príslušného všeobecného súdu.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   ustálenej   judikatúry   (I.   ÚS   21/99,   I.   ÚS   20/05, IV. ÚS 74/05)   zdôrazňuje, že   účelom   práva   účastníka   konania pred   všeobecným   súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého všeobecného súdu podľa § 62 ods.   1   a nasl.   zákona   o súdoch   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   urobil nápravu   a odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou nečinnosťou.   Ústavný   súd   preto   o sťažnosti,   ktorej   predmetom   je   namietanie   porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná v zásade iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok   ochrany svojich základných práv podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch považovať za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred zbytočnými   prieťahmi v súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona   č.   385/2000   Z.   z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   (§   2   ods.   2,   §   30   ods.   4,   §   52   ods.   1) zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 116 a § 118 citovaného zákona).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   už   sťažnosťou   doručenou ústavnému súdu 28. augusta 2009 domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 56/2008. Sťažnosť bola uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 289/09 z 22. septembra 2009 odmietnutá pre neprípustnosť na základe zistenia, že sťažovateľ nepredložil dôkaz o využití prostriedkov ochrany jeho základných   práv   a   slobôd,   ktoré   mu   poskytuje   osobitný   právny   predpis,   a nevyužil   tak účinný opravný prostriedok nápravy.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou pripomína, že rozhodnutie o odmietnutí   návrhu   na   začatie   konania   pre   jeho   neprípustnosť   z dôvodu   nevyčerpania opravných   prostriedkov   je   rozhodnutím   „o   podmienkach   konania“,   ktoré   má   na   mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Ide však o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda rovnaké konanie, aké bolo   napadnuté   v   predchádzajúcom   návrhu,   ktorý   bol   odmietnutý   ako   neprípustný. Sťažovateľ bol na túto skutočnosť výslovne upozornený v uznesení ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 289/09 z 22. septembra 2009.

V súlade s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 3. novembra 2010 opätovne nepreukázal, že podal písomnú sťažnosť na prieťahy   v namietanom   konaní   predsedovi   okresného   súdu,   a teda   že   vyčerpal   účinný opravný   prostriedok   nápravy,   a   nepreukázal   ani   to,   že   uvedenú   podmienku   nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom existenciu   takýchto   dôvodov   nemožno   vyvodiť   ani   z obsahu   sťažnosti,   a preto   nie   sú splnené   podmienky   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k   záveru,   že sťažnosť sťažovateľa je neprípustná, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol.

Odmietnutie sťažnosti nevylučuje, aby sa sťažovateľ opätovne uchádzal o ochranu svojich práv v prípade, ak by bol okresný súd v ďalšom období bez ospravedlniteľného dôvodu v napadnutom konaní nečinný alebo by bola jeho ďalšia činnosť neefektívna, avšak za predpokladu, že predtým vyčerpá právny prostriedok ochrany podľa zákona o súdoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2011