znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 24/2010-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti JUDr. A. G., B., zastúpeného advokátkou Mgr. E. G., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   2   Co   316/09   z   28. augusta 2009, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. A. G. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   2   Co   316/09   z 28. augusta   2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 316/09 z 28. augusta 2009 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. A. G. trovy konania v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky Mgr. E. G., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra 2009 doručená sťažnosť JUDr. A. G., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr.   E.   G.,   B.,   ktorú   sťažovateľ   doplnil   podaním   z   8.   decembra   2009.   Uvedenou sťažnosťou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 117/93 zo 6. novembra 2008 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 316/09 z 28. augusta 2009.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 12   C 117/93 z   3.   marca   2006   bol   sťažovateľ ustanovený za právneho   zástupcu Mgr. M.   M.   –   K.   (ďalej   len   „žalobca“)   v   dovolacom   konaní v   jeho   právnej   veci   proti žalovanej   v   1.   rade   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej republiky, a žalovanej v 2. rade Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom školstva   Slovenskej   republiky, o náhradu   škody   vo výške   100 000 000   Sk.   Označeným uznesením okresný súd zároveň priznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Podaním zo 6. júna 2006 doručeným okresnému súdu 7. júna 2006 si sťažovateľ vyčíslil odmenu za právne služby poskytnuté žalobcovi v celkovej sume 3 293 211,50 Sk. Pri vyčíslení odmeny za jeden úkon právnej služby sťažovateľ vychádzal z ustanovenia § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   pričom   vychádzal   z   tarifnej   hodnoty   predmetu   sporu (100 000 000   Sk).   Odmenu   za   jeden   úkon   právnej   služby   sťažovateľ   vyčíslil   sumou 212 650 Sk, pričom si účtoval odmenu spolu za 13 úkonov právnej služby. Išlo o tieto úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastupovania vrátane prvej porady s klientom 29. marca 2006 v trvaní 3 hodín, ďalšia porada s klientom 6. apríla 2006 v trvaní 3 hodín, ďalšia porada s klientom 25. apríla 2006 v trvaní 3 hodín, ďalšia porada s klientom 12. mája 2006   v   trvaní   2   hodín,   ďalšia   porada   s   klientom   26.   mája   2006   v   trvaní   1   hodiny a vypracovanie právneho rozboru veci 6. júna 2006. Ďalej si sťažovateľ účtoval 13-krát režijný paušál v celkovej sume 2 132 Sk a náhradu hotových výdavkov pozostávajúcich z poplatku za fotokópie úplného spisu z 13. apríla 2006 v sume 784 Sk a z poplatku za kolkové známky za vyhotovenie fotokópií zápisníc z pojednávaní z 19. apríla 2006 v sume 600 Sk. Keďže sťažovateľ je platcom DPH, účtoval si aj 19 % DPH v sume 525 245,50 Sk.

Uznesením   č.   k.   12   C   117/93-376   zo   6.   novembra   2008   okresný   súd   priznal sťažovateľovi odmenu za poskytovanie právnych služieb v sume 9 701 Sk. Okresný súd vychádzal pri výpočte odmeny za jeden úkon právnej služby z ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky, a nie z ustanovení § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky ako sťažovateľ. Zároveň okresný súd aplikoval popri ustanovení § 11 ods. 1 vyhlášky aj ustanovenie § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Okresný   súd   priznal   sťažovateľovi   odmenu   za   5 úkonov právnej služby (odmenu za jeden úkon právnej služby v sume 1 260 Sk), a to prevzatie a prípravu zastupovania vrátane prvej porady s klientom 29. marca 2006, ďalšiu poradu s klientom 6. apríla 2006 v trvaní 3 hodín a vypracovanie právneho rozboru veci 6. júna 2006, ako aj 5-krát režijný paušál, pričom odmenu zvýšil o 19 % DPH. Okresný súd tiež priznal sťažovateľovi náhradu hotových výdavkov v celkovej sume 1 384 Sk. Úkony právnej služby pozostávajúce z ďalších porád s klientom uskutočnených 25. apríla 2006, 12. mája 2006 a 26. mája 2006 považoval okresný súd za nadbytočné a neúčelné a odmenu za   tieto   úkony   sťažovateľovi   nepriznal.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 12 C 117/93-376 zo 6. novembra 2008 podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 316/08 z 28. augusta 2009 zmenil uznesenie okresného súdu tak, že sťažovateľovi priznal odmenu za poskytovanie právnych služieb v sume   8   405   €.   Krajský   súd   sa   v označenom   uznesení   stotožnil   s   právnym   názorom sťažovateľa, podľa ktorého pri výpočte jeho odmeny treba vychádzať z tarifnej hodnoty predmetu sporu (100 000 000 Sk) a pre výpočet tejto odmeny aplikovať ustanovenia § 9 a § 10   vyhlášky.   Odvolací   súd   ale   priznal   na   rozdiel   od   okresného   súdu   sťažovateľovi odmenu len za 1 úkon právnej služby, a to za vypracovanie právneho rozboru veci 6. júna 2006 v sume 212 650 Sk (§ 10 vyhlášky) zvýšenú o 19 % DPH v sume 40 403 Sk (§ 18 ods. 3   vyhlášky)   a   režijný   paušál   v sume   164   Sk   (§   16   ods.   3   vyhlášky).   V   súvislosti s nepriznaním odmeny za ďalšie sťažovateľom uplatnené úkony právnej služby a náhradu hotových výdavkov krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia najmä uviedol: „... Pri určovaní výšky odmeny súdom ustanoveného právneho zástupcu odvolací súd prihliadol na to, že v konaní už bola uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 6. 2. 2004, č. k. 12 C 117/93-231 priznaná v tom čase ustanovenému zástupcovi navrhovateľa z radov advokátov odmena za právne zastupovanie podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z., v ktorej bol obsiahnutý aj úkon prípravy a prevzatia veci, vrátane prvej porady s klientom a i na to, že právnym zástupcom navrhovateľa uvedené úkony – rokovanie s klientom v dňoch 29. 3. 2006, 6. 4. 2006 a 25. 4. 2006 v rozsahu 3 hodín, 12. 5. 2006, 26. 5. 2006, 6. 6. 2006 nepovažuje za úkony, ktorých vykonanie by bolo v rámci dovolacieho konania nevyhnutne potrebné.   Odvolací   súd   konštatuje   i   to,   že   JUDr.   A.   G.   uplatnená   náhrada   hotových výdavkov v celkovej výške 1.384,- Sk nebola podložená riadnymi listinnými dokladmi, keďže z predloženého Potvrdenia z 19. 4. 2006 a ani z Príjmového pokladničného dokladu č. 67 z 13.   4.   2006   nevyplýva,   že   tieto   náklady   boli   vynaložené   v   spojitosti   so   zastupovaním navrhovateľa v predmetnej právnej veci.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vychádza predovšetkým z toho, že okresný súd na základe   jeho   ustanovenia   za   advokáta   žalobcu „...   založil   nielen   povinnosť   advokáta poskytnúť   účastníkovi   konania   právne   služby,   ale   aj   jeho   právo,   aby   mu   jeho   hotové výdavky a odmenu za zastupovanie uhradil štát“.

V súvislosti   s nepriznaním odmeny   za   právny   úkon   právnej   služby „spočívajúci v prevzatí a príprave veci vrátane prvej porady s klientom“ sťažovateľ najmä argumentuje:„Tento úkon je už zo svojej podstaty nevyhnutný na riadne zastupovanie či už fyzickej alebo právnickej osoby. Ak štát nemal v úmysle platiť odmenu ustanovenému zástupcovi v jednom súdnom konaní za ten istý úkon právnej služby, mal ustanoviť toho istého zástupcu z   radov   advokátov,   ktorého   ustanovil   už   predtým.   Argumentácia,   že   za   vykonaný   úkon právnej   služby   dostal   už   niekto   iný   predtým   odmenu   v tomto   prípade   je   v   rozpore   so zákonom   a   porušujúca   základné   práva   sťažovateľa,   nakoľko   ten   po   svojom   ustanovení legitímne očakával, že za vykonané právne služby poskytnuté účastníkovi konania, ktorému bol   zvolený   za   zástupcu   štátom,   prináleží   odmena   a   náhrada   hotových   výdavkov.“ Sťažovateľ ďalej tvrdí, že postup súdu, pri ktorom prizná v rámci náhrady trov konania odmenu za úkon právnej služby spočívajúci v prevzatí a príprave zastupovania vrátane prvej porady s klientom len jeden krát, prichádza do úvahy len v tých prípadoch, kedy účastník v rámci konania mení advokátov a teda si sám, na základe vlastného rozhodnutia v priebehu konania postupne zvolí viacerých advokátov. Takýto postup však podľa sťažovateľa nie je možný   v   situácii,   kedy   sú   účastníkovi   v   priebehu   konania   súdom   ustanovení   postupne viacerí   advokáti,   keďže   v   takomto   prípade   tu   vzniká   právny   vzťah   medzi   advokátom a štátom,   pričom   štát   má   povinnosť   zaplatiť   advokátovi   odmenu   a   hotové   výdavky   za poskytnuté právne služby.

Podľa   sťažovateľa   sa   krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   tiež «nedostatočne vysporiadal s nepriznaním odmeny za úkony právnej služby – konzultácie s klientom, ktoré sťažovateľ bol povinný účastníkovi konania na jeho urgencie poskytnúť.... sťažovateľ niekoľkokrát apeloval na účastníka konania, ktorému bol ustanovený za zástupcu, že uskutočnenie predmetných úkonov právnej služby je neúčelné, avšak ten na stretnutí   so   sťažovateľom   nástojil,   pričom   mu   zasielal   aj   písomné   urgencie   za   účelom uskutočnenia konzultácie s tým, že má nové vo veci relevantné skutočnosti...

Sťažovateľ už v rámci odvolania proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa   06.   11.   2008   č.   k.   12   C   117/93   uviedol,   že   si   je   vedomý   neúčelnosti   niektorých konzultácií   s navrhovateľom,   i keď   tieto   konzultácie   bol   nútený   uskutočniť   a preto rešpektuje   rozhodnutie   súdu   v tom,   že   čo   sa   týka   konzultácií   s klientom,   že   priznal advokátovi odmenu len za jednu poradu s klientom dňa 06. 04. 2006....

Krajský súd v Bratislave vo svojom odôvodnení svojho rozhodnutia nepriznal ani túto ďalšiu poradu s klientom, pričom len stručne skonštatoval, že „úkony – rokovanie s klientom v dňoch 29. 03. 2006“ (čo bolo ale súčasťou úkonu právnej služby prevzatie a príprava veci vrátane prvej porady s klientom) „06. 04. 2006, 25. 04. 2006 v rozsahu 3 hodín, 12. 05. 2006, 26. 05. 2006, 06. 06. 2006 nepovažuje za úkony, ktorých vykonanie by   bolo   v   rámci   dovolacieho   konania   nevyhnutne   potrebné“.   Takéto   odôvodnenie považujeme   za   nedostatočné   a   nezrozumiteľné,   nakoľko   odvolací   súd   sa   vôbec nevysporiadal s rozporom, prečo on považuje všetky tieto úkony za neúčelné a prečo jeden z týchto úkonov prvostupňový súd považoval za účelný. Krajský súd v Bratislave nevysvetlil, prečo bol právny záver prvostupňového súdu ohľadne tohto jedného úkonu právnej služby nesprávny   a   nepoukázal   ani   na   zákonné   ustanovenia,   o   ktoré   sa   pri   tejto   svojej argumentácii oprel. Takéto odôvodnenie preto nesie známky nepreskúmateľnosti.».

Sťažovateľ namieta tiež nesprávnosť záveru krajského súdu o tom, že nepreukázal hotové výdavky vynaložené za kolky a fotokópie úplného súdneho spisu, pričom v tejto súvislosti v sťažnosti najmä uvádza, že „... Príjmový pokladničný doklad je vyhotovený Okresným súdom Bratislava III aj s jeho úradnou pečiatkou, pričom je práve zo dňa 13. 04. 2006, kedy mal sťažovateľ v informačnom centre Okresného súdu Bratislava III objednaný spis   č.   k.   12   C   117/93   na   nahliadnutie   a   mal   aj   objednané   vyhotovenie   fotokópii z predmetného   spisu.   Iný   súdny   spis   nemal   na   tento   deň   objednaný   na   nahliadnutie v informačnom centre Okresného súdu Bratislava III a ani vyhotovenie fotokópii súdneho spisu....   Nemôže   byť   na   ťarchu   poplatníka,   že   prijímateľ   platby   –   Okresný   súd Bratislava III neuviedol na príjmovom pokladničnom doklade aj číslo súdneho konania, ktorého sa poplatok týka. Je však jednoznačné, že z evidencie platieb súdu, podľa čísla príjmového pokladničného dokladu, dňa prijatia platby a aj platiteľa, je táto platba prijatá Okresným súdom Bratislava III od sťažovateľa riadne identifikovateľná.

... Zo súdneho spisu alebo inej evidencie Okresného súdu Bratislava III by však Krajský súd v Bratislave pri skúmaní skutkového stavu zistil, že fotokópie týchto zápisníc zo súdnych   pojednávaní   v   predmetnom   súdnom   konaní   si   sťažovateľ   na   Okresnom   súde Bratislava III objednal a po uhradení súdneho poplatku v kolkových známkach aj prevzal. Stačilo, ak by Krajský súd v Bratislave pri pochybnostiach dopytoval sťažovateľa, ktorý mu mohol   poskytnúť   tieto   fotokópie   zápisníc   z   pojednávaní   v   predmetnom   súdnom   spore opatrené   aj   časťami   týchto   kolkových   známok   s   okrúhlou   pečiatkou   Okresného   súdu Bratislava III.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 06. 11. 2008 č. k. 12 C 117/93 a uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 08. 2009 č. k. 2 Co 316/09, bolo porušené ústavné právo sťažovateľa vlastniť majetok a právo na jeho ochranu v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na legitímne očakávanie nadobudnutia vlastníctva v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 08. 2009 č. k. 2 Co 316/09 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Okresný   súd   Bratislava   III.   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 245,70   Euro   pozostávajúce   z   dvoch   úkonov   právnej   pomoci   (2   x   115,90   €   prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, podanie písomného návrhu týkajúce sa veci samej a 2x paušálna náhrada po 6,95 €) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľa Mgr. E. G., advokátky, vedený v peňažnom ústave...“Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 24/2010-21   z 22.   januára   2010   ju   v   časti   namietajúcej   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a   čl.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   316/2009 z 28. augusta 2009 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa   vyjadrila k sťažnosti.   Právna zástupkyňa sťažovateľa   a predsedníčka   krajského   súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 3058/2010 z 10. februára 2010 uviedla, že pokiaľ ide o odôvodnenie priznanej odmeny, poukazuje na dôvody, ktoré sú uvedené v uznesení krajského súdu č. k. 2 Co 316/2008-383 z 28. augusta 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná...   súdom...,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať majetok.

Podľa   §   137   OSP   trovy   konania   sú   najmä   hotové   výdavky   účastníkov   a   ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy   dôkazov,   odmena   notára   za   vykonávané   úkony   súdneho   komisára   a   jeho   hotové výdavky,   odmena   správcu   dedičstva   a   jeho   hotové   výdavky,   tlmočné   a   odmena   za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd   inak,   vzťahuje   sa   oslobodenie   na   celé   konanie   a   má   i   spätnú   účinnosť;   poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa § 138 ods. 3 OSP ak bol účastníkovi oslobodenému od súdnych poplatkov ustanovený zástupca, vzťahuje sa oslobodenie v rozsahu, v akom bolo priznané, i na hotové výdavky zástupcu a na odmenu za zastupovanie.

Podľa § 140 ods. 2 OSP ak bol účastníkovi ustanovený za zástupcu advokát, platí jeho   hotové   výdavky   a   odmenu   za   zastupovanie   štát;   ak   je   to   dôvodné,   poskytne   súd advokátovi na jeho žiadosť primeraný preddavok.

Podľa § 149 ods. 3 OSP ak účastníkovi, ktorý si zvolil viacerých advokátov, sa prisudzuje náhrada trov konania, patrí mu náhrada trov právneho zastúpenia len za jedného advokáta.   Túto   náhradu   trov   súd   prizná   na   účet   advokáta,   ktorého   účastník   určí,   a   ak účastník advokáta neurčí, súd prizná náhradu trov na účet ktoréhokoľvek z nich.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) advokát je povinný pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko,   čo   podľa   svojho   presvedčenia   pokladá   za   prospešné.   Pritom   dbá   na   účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby:

a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom,

b) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú aj začatú hodinu.

Podľa § 15 písm. a) vyhlášky advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu   hotových   výdavkov   účelne   a   preukázateľne   vynaložených   v   súvislosti s poskytovaním   právnych   služieb,   najmä   na   súdne   poplatky   a   iné   poplatky,   cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.   Aj   zákonná   úprava   platenia   a   náhrady   trov   konania   obsiahnutá   najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II.   ÚS   82/09).   Súčasťou   trov   konania   je   aj   odmena   za   zastupovanie,   ak   je   zástupcom advokát (§ 137 OSP).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   v zásade   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť námietky   sťažovateľa   uplatnené   v sťažnosti   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Co 316/09 z 29. augusta 2009 najmä z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich mu z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z časti I tohto nálezu vyplýva, že podstatou sťažnosti sťažovateľa sú tri kľúčové námietky:

1. námietka, že krajský súd mu, na rozdiel od okresného súdu, nepriznal odmenu za úkon právnej služby z 29. marca 2006 spočívajúci v prevzatí a príprave zastúpenia vrátane prvej   porady   s   klientom,   keďže   v predmetnom   konaní   už   bola   predtým   uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   12 C 117/93   zo   6.   februára   2004   za   totožný   úkon   –   prevzatie a prípravu   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s   klientom,   priznaná   odmena   inému   súdom ustanovenému právnemu zástupcovi z radov advokátov (ďalej len „námietka č. 1“),

2.   námietka,   že   krajský   súd   mu   nepriznal   odmenu   za   úkony   právnej   služby   zo 6. apríla   2006,   25.   apríla   2006,   12.   mája   2006   a   26.   mája   2006   spočívajúce   v ďalších poradách alebo rokovaniach s klientom za každú aj začatú hodinu, keďže ich nepovažoval za nevyhnutne potrebné (ďalej len „námietka č. 2“),

3. námietka, že krajský súd mu nepriznal, na rozdiel od okresného súdu, náhradu hotových výdavkov v celkovej sume 1 384 Sk za fotokópie úplného spisu z 13. apríla 2006 v   sume   784   Sk   a   za   poplatok   za   kolkové   známky   za   vyhotovenie   fotokópií   zápisníc z pojednávaní   z   19.   apríla   2006   v   sume   600   Sk,   keďže   z   ním   predložených   dokladov (potvrdenie   z   19.   apríla   2006   a   príjmový   doklad   z 13. apríla   2006)   nevyplýva,   že tieto náklady boli vynaložené v spojitosti so zastupovaním žalobcu v predmetnej právnej veci (ďalej len „námietka č. 3“).

Po preskúmaní argumentácie sťažovateľa a príslušnej spisovej dokumentácie ústavný súd zaujal k uvedeným námietkam sťažovateľa tieto závery:

K námietke č. 1

Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd zastáva názor, že nepriznanie odmeny za úkon   právnej   služby   spočívajúci   v   prevzatí   a   príprave   zastúpenia   vrátane prvej   porady s klientom   z   dôvodu,   že   odmena   za   rovnaký   úkon   už   bola   priznaná   v   konaní   inému právnemu zástupcovi, je na mieste len v tých prípadoch, keď účastníka konania zastupuje ním   zvolený,   splnomocnený   advokát.   Je   právom   účastníka   v   priebehu   konania   meniť právneho zástupcu. Každý zo splnomocnených advokátov musí vec prevziať a oboznámiť sa   s   ňou.   V prípade   úspechu   účastníka,   ktorý   v   priebehu   konania   vystriedal   viacerých advokátov, pri priznaní náhrady trov konania nemôže ísť ale na ťarchu účastníka, ktorý v predmetnej veci nebol úspešný, skutočnosť, že viacerí právni zástupcovia, ktorí v priebehu konania   zastupovali   úspešného   účastníka,   sa   museli   oboznámiť   s   vecou.   Takýto   záver možno vyvodiť aj z ustanovenia § 149 ods. 3 OSP.

Avšak v prípade, ak bol právny zástupca   z radov   advokátov účastníkovi konania ustanovený   uznesením   príslušného   súdu,   takýto   postup   podľa   názoru   ústavného   súdu neprichádza do úvahy. Ak súd totiž dospeje k záveru, že u účastníka konania sú splnené podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 OSP a na tomto základe mu ustanoví právneho zástupcu z radov advokátov, tak potom štátu vzniká podľa § 140 ods. 2 OSP povinnosť platiť advokátovi jeho hotové výdavky a odmenu za zastupovanie.   Navyše,   v danom   prípade   išlo   o ustanovenie   právneho   zástupcu   na zastupovanie   v dovolacom   konaní,   ktoré   je   samostatným   konaním,   keďže   začína   po právoplatnom skončení veci. Sťažovateľ ako súdom ustanovený zástupca z radov advokátov sa musel s vecou oboznámiť, a teda uskutočniť úkon spočívajúci v prevzatí a príprave zastúpenia vrátane prvej porady s klientom.

Ústavný súd sa zároveň stotožňuje s názorom sťažovateľa, že pokiaľ mal okresný súd záujem   minimalizovať   výdavky   štátu   a   nepriznať   opakovane   odmenu   za   úkon   právnej služby spočívajúci v prevzatí a príprave zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, mohol a mal aj v dovolacom konaní ustanoviť žalobcovi za právneho zástupcu advokáta, ktorý mu bol   ustanovený   už   v predchádzajúcom   konaní,   z ktorého   vzišlo   rozhodnutie   napadnuté dovolaním.

Na   tomto   základe   ústavný súd   konštatoval,   že   záver   krajského   súdu,   na   základe ktorého odmietol priznať sťažovateľovi odmenu za úkon právnej služby z 29. marca 2006, spočívajúci v prevzatí a príprave zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, je v rozpore so zárukami   vyplývajúcimi   z čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   a vo   svojich dôsledkoch z ústavného hľadiska neakceptovateľný.

K námietke č. 2

V   súvislosti   s   druhou   námietkou   sťažovateľa   sa   ústavný   súd   vyjadril   najprv k nepriznaniu odmeny za úkony právnej služby z 25. apríla 2006, 12. mája 2006 a 26. mája 2006 spočívajúce v ďalších poradách alebo rokovaniach s klientom. Tak okresný súd, ako aj krajský súd nepriznali sťažovateľovi odmenu za tieto úkony právnej služby s rovnakým odôvodnením, a to, že ide o neúčelné, resp. nepotrebné úkony. V odvolaní sťažovateľa z 25. novembra 2008, ktoré smerovalo proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 12 C 117/93 zo 6. novembra 2008, sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „Vzhľadom na neúčelnosť týchto konzultácií však rešpektujeme rozhodnutie súdu v tom, že čo sa týka konzultácií s klientom priznal advokátovi odmenu len za jednu poradu s klientom dňa 06. 04. 2006.“. Za okolností, keď sa sťažovateľ stotožnil s názorom okresného súdu o neúčelnosti poskytnutých úkonov právnej služby, nemal krajský súd nijaký dôvod priznať mu odmenu za   tieto   úkony   právnej   služby.   Sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní   totiž   nenamietal   ani nedostatočnosť   odôvodnenia   okresného   súdu   spočívajúcu   v   jednoduchom   konštatovaní o neúčelnosti úkonov právnej služby z 25. apríla 2006, 12. mája 2006 a 26. mája 2006. Navyše, v zmysle § 18 ods. 2 zákona o advokácii advokát je povinný pri výkone advokácie dbať na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   nemal   ani   ústavný   súd   žiadny   relevantný dôvod   posudzovať   právne   závery   krajského   súdu   týkajúce   sa   námietky   sťažovateľa o nepriznaní odmeny za uvedené úkony právnej služby.

Vo   vzťahu   k nepriznaniu   odmeny   za   úkon   právnej   služby   zo   6.   apríla   2006 spočívajúci v ďalšej porade s klientom ústavný súd predovšetkým konštatoval, že krajský súd   vo   vzťahu   k nemu   rozhodol   rozdielne   než   okresný   súd,   pričom   v odôvodnení namietaného uznesenia nijako nevysvetlil, prečo tento úkon právnej služby považoval na rozdiel od okresného súdu za neúčelný. Krajský súd totiž odôvodnil nepriznanie odmeny za úkon právnej služby zo 6. apríla 2006 (rovnako, ako aj za ďalšie úkony z 25. apríla 2006, 12. mája 2006 a 26. mája 2006) spočívajúci v ďalšej porade alebo rokovaní s klientom len tým,   že „...   právnym   zástupcom   navrhovateľa   uvedené   úkony   –   rokovanie   s   klientom v dňoch 29. 3. 2006, 6. 4. 2006 a 25. 4. 2006 v rozsahu 3 hodín, 12. 5. 2006, 26. 5. 2006, 6. 6. 2006 nepovažuje za úkony, ktorých vykonanie by bolo v rámci dovolacieho konania nevyhnutne potrebné“.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zdôraznil,   že   jedným   z   princípov   spravodlivého súdneho   konania,   ako   ich   garantuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   aj   právo   na   náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.   Princíp   spravodlivosti   („fairness“)   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).

Namietané   uznesenie   krajského   súdu   v   časti,   v   ktorej   „odôvodňuje“   nepriznanie odmeny za úkon právnej služby zo 6. apríla 2006, podľa názoru ústavného súdu nespĺňa požiadavky   vyplývajúce   z   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ani   z čl.   46   ods.   1   ústavy,   keďže nedostatočným,   nepreskúmateľným   spôsobom   odôvodňuje   nepriznanie   odmeny sťažovateľovi za úkon právnej služby zo 6. apríla 2006.

K námietke č. 3 Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že krajský súd nepriznanie náhrady hotových výdavkov   sťažovateľovi   odôvodnil   tým,   že   zo   sťažovateľom   predložených   dokladov (potvrdenie z 19. apríla 2006 a príjmový doklad z 13. apríla 2006) nevyplýva, že tieto náklady boli vynaložené v spojitosti so zastupovaním žalobcu v predmetnej právnej veci. Ústavný súd sa pri posúdení tejto námietky v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou sťažovateľa.   Sťažovateľ   predložil   ústavnému   súdu   v rámci   príloh   sťažnosti   kópiu príjmového pokladničného dokladu číslo 67 vystaveného okresným súdom z 13. apríla 2006 na sumu 784 Sk, pričom z účelu platby vyplýva, že sa týkala vyhotovenia fotokópií a ako platiteľ   je   uvedený   sťažovateľ.   Na   predmetnom   príjmovom   doklade   je   aj   podpis zamestnankyne okresného súdu. Nemôže byť na ťarchu sťažovateľa, že okresný súd ako prijímateľ platby neuviedol na príjmovom pokladničnom doklade číslo súdneho konania, v rámci   ktorého   bol   poplatok   zaplatený.   Krajský   súd   mal   v prípade   pochybností o identifikácii   platby   zisťovať   na   okresnom   súde   (v   učtárni   okresného   súdu,   prípadne v informačnom centre okresného súdu alebo u príslušnej asistentky senátu 12 C, prípadne iným spôsobom), či príjmový pokladničný doklad číslo 67 z 13. apríla 2006 na sumu 784 Sk bol vystavený vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 12 C 117/93. Až po takto vykonanom šetrení mohol krajský súd dospieť k presvedčivému záveru o tom, či predmetný príjmový   pokladničný   doklad   súvisí   s   vecou   vedenou   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 12 C 117/93.

Pokiaľ   ide   o   náhradu   hotových   výdavkov   sťažovateľa   za   zakúpenie   kolkových známok v sume 600 Sk za vyhotovenie zápisníc z pojednávaní, sťažovateľ na dôkaz tohto výdavku   predložil   potvrdenie   o   nákupe   kolkových   známok   z   19.   apríla   2006   na   sumu 600 Sk.   V   súvislosti   s   týmto   výdavkom   ústavný   súd   dospel   k   rovnakému   záveru   ako k záveru   týkajúceho   sa   výdavku   za   vyhotovenie   kópií   zo   súdneho   spisu.   Bolo   teda   aj v tomto prípade povinnosťou krajského súdu, ak mal pochybnosti o identifikácii platby, zisťovať   na   okresnom   súde   (v   informačnom   centre   okresného   súdu   alebo   u   príslušnej asistentky   senátu   12 C,   prípadne   iným   spôsobom),   či   sťažovateľom   zakúpené   kolkové známky boli použité ako platba za vyhotovenie kópií zápisníc z pojednávaní. Navyše, ako uvádza   sťažovateľ,   mohol   aj   on   osobne   na   dopyt   krajského   súdu   predložiť   fotokópie zápisníc z pojednávaní v predmetnom súdnom spore opatrené časťami týchto kolkových známok   s   okrúhlou   pečiatkou   okresného   súdu.   Až   po   takto   vykonanom   šetrení   mohol krajský súd dospieť k presvedčivému záveru o tom, či kolkové známky boli použité ako platba za vyhotovenie kópií zápisníc z pojednávaní v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 117/93.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že ani závery krajského súdu týkajúce sa nepriznania náhrady hotových výdavkov nie sú z hľadiska záruk vyplývajúcich sťažovateľovi   z čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   z ústavného   hľadiska akceptovateľné,   keďže   sú   založené   na   nedostatočne   zistenom   skutkovom   stave a v konečnom dôsledku vykazujú znaky svojvoľného rozhodnutia.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   krajský   súd   namietaným   uznesením porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   (bod   1   výroku   tohto   nálezu),   keďže   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom odôvodnil svoje závery o nepriznaní odmeny za úkony právnej služby z 29. marca 2006 a zo 6. apríla 2006, ako aj v časti o nepriznaní náhrady hotových výdavkov sťažovateľovi v ním požadovanom rozsahu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že namietaným uznesením krajského súdu boli porušené sťažovateľom označené práva podľa ústavy a dohovoru, zároveň rozhodol aj o zrušení tohto uznesenia a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd v zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom   súde   povinný   vec sťažovateľa   znovu   prerokovať a rozhodnúť o nej,   pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu, a to tak vo   vzťahu k časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   týkajúcej   sa   nepriznania odmeny za úkony právnej služby z 29. marca 2006 a zo 6. apríla 2006, ako aj v časti o priznaní náhrady hotových výdavkov sťažovateľovi.

Sťažovateľ   tiež   namietal,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   316/09 z 28. augusta 2009 bolo porušené aj jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu). Ústavný súd pritom vychádzal z toho, že krajský súd po vrátení veci na ďalšie konanie bude pokračovať v odvolacom konaní, v ktorom sťažovateľ bude mať k dispozícii dostatok procesných prostriedkov na ochranu týchto práv. Navyše ústavný súd prihliadol   aj na   zásadu   minimalizovania zásahov   do   právomoci   iných   orgánov   verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje,   sa   vytvoril   priestor   na   ochranu namietaného porušenia   týchto   práv   v rámci   sústavy   všeobecných   súdov   (obdobne   pozri napr. IV. ÚS 128/07).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia advokátkou Mgr. E. G., B. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 20 950 Sk (695,41 €), keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2009.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky, a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu 231,80 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 6,95 €   (§   16   ods.   3   vyhlášky)   predstavuje   sumu   245,70 €.   Priznanú   úhradu   trov   konania   je krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Nad   rámec   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   uviesť,   že   pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa sa zaoberal len tými časťami namietaného uznesenia krajského súdu, vo vzťahu ku ktorým sťažovateľ uplatnil námietky. Predmetom posúdenia ústavného súdu preto napr. nebola otázka, či krajský súd (na rozdiel od okresného súdu) postupoval   správne,   ak   pri   výpočte   odmeny   sťažovateľa   za   poskytnuté   právne   služby vychádzal z tarifnej   hodnoty   sporu,   t.   j.   aplikoval   v danej   veci   ustanovenia   §   9   a §   10 vyhlášky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2010