znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 24/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť H. M., P., zastúpenej advokátkou JUDr. J. K., P., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 155/2007 zo 14. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. januára 2008   doručené   podanie   H.   M.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. J. K., P., označené ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky podľa čl. 130 ods. 1) písm. h) Ústavy Slovenskej republiky v nadväznosti na § 18 ods.   1)   písm. g)   a ods.   2)   zák.   č.   38/1993 Z.   z.   v platnom znení“. Vzhľadom   na obsah podania ho ústavný súd posudzoval ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo: Sťažovateľka   bola   v postavení   žalobkyne   účastníčkou   konania   vedeného   na Okresnom   súde   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   13   C   10/2002 o nahradenie prejavu vôle žalovaného - L., š. p. (ďalej len „žalovaný“), tak, že žalovaný ako predávajúci   uzatvára   so   žalobkyňou   kúpnu   zmluvu,   ktorou   na   žalobkyňu   prevedie vlastnícke   právo   k nehnuteľnosti   -   bytu   nachádzajúcemu   sa   v katastrálnom   území   S. v obytnom dome súpisné číslo 979 pod č. 1 na..., ktorý je postavený na parcele č. 183. Sťažovateľka   odvodzuje   povinnosť   žalovaného   previesť   do   jej   vlastníctva   sporný   byt v rodinnom dome patriacom žalovanému z príslušných ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve   bytov   a nebytových   priestorov   (ďalej   aj   „zákon   o vlastníctve   bytov a nebytových priestorov“ alebo „zákon č. 182/1993 Z. z.“) v prípade, že žiadosť o prevod bytu   bola   podaná   do   1. augusta   1995.   Sťažovateľka   podala   18.   mája   1991   právnemu predchodcovi žalovaného písomnú žiadosť o prevod predmetného bytu do jej vlastníctva. Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   13 C   10/2002   z 2.   februára   2005   žalobu   sťažovateľky zamietol   a zaviazal   ju   nahradiť   žalovanému   trovy   konania.   Na   základe   odvolania sťažovateľky Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 17 Co 232/2005 zo 14. septembra 2005 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne rozsudkom okresného súdu sp. zn. 13 C 10/2002 z 12. apríla 2007 bola   žaloba   sťažovateľky   opäť   zamietnutá   a sťažovateľka   bola   zaviazaná   nahradiť žalovanému trovy konania. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka podala žalovanému písomnú žiadosť o prevod bytu do jej vlastníctva predčasne 18. mája 1991,   pričom   ju   mohla   podať   až   v lehote   od   1. septembra   1993   do   31.   júla   1995,   čo neurobila. Sťažovateľka sa proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolala.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 17 Co 155/2007 zo 14. novembra 2007 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil. Výrok rozsudku súdu prvého stupňa krajský súd zmenil   tak,   že   žalovanému   náhradu   trov   prvostupňového   konania   nepriznal.   Rovnako žalovanému nepriznal ani náhradu trov   odvolacieho konania. Krajský súd v podrobnom odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku uviedol, že zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov   z 8.   júla   1993   nadobudol   účinnosť   1.   septembra   1993.   V znení   účinnom   do novelizácie   zákona   o vlastníctve   bytov   a nebytových   priestorov,   ktorá   bola   vykonaná zákonom č. 151/1995 Z. z. účinným od 1. augusta 1995, zákonodarca v § 1 ods. 2 vyjadril úmysel umožniť predaj bytov aj v rodinných domoch, ktoré neboli vo vlastníctve fyzických osôb.   Teda   zákonná   úprava   platná   do   31.   júla   1995   umožňovala   a ukladala   povinnosť predať byty v rodinných domoch, ktoré boli aj vo vlastníctve štátu s právom hospodárenia štátnych podnikov. Až účinnosťou zákona č. 151/1995 Z. z., teda dňom 1. augusta 1995, došlo k zmene ustanovení § 1 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení zákona č. 151/1995 Z. z. tak, že prevod rodinných domov a bytov v nich, a to aj vo vlastníctve právnických osôb, sa už neriadi týmto zákonom. V čase podania žiadosti sťažovateľky z 18. mája 1991 o prevod   predmetného   bytu   zákon   č.   182/1993   Z.   z.   o vlastníctve   bytov   a nebytových priestorov neexistoval. Preto sa krajský súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že žiadosť sťažovateľky z 18. mája 1991 nepovažoval za relevantnú. Žalovaný podľa názoru krajského súdu návrh sťažovateľky na odpredaj bytu nikdy neakceptoval a z právnej úpravy účinnej   do   31.   augusta   1993   žalovanému   nevyplývala   povinnosť   predať   byt.   Takáto povinnosť vznikla až účinnosťou zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov od 1. septembra 1993.

Nad   rámec   už   uvedenej   argumentácie   odvolacieho   súdu   sa   krajský   súd   stotožnil s obranou   žalovaného,   ktorý   pre   prípad,   že   žiadosť   sťažovateľky   z 18.   mája   1991   by okresný   súd   považoval   za   žiadosť   podľa   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   o vlastníctve   bytov a nebytových   priestorov   v znení   účinnom   do   1.   augusta   1995,   uviedol,   že   nárok sťažovateľky treba považovať za premlčaný vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania.   Ak   by   totiž   žiadosť   sťažovateľky   z 18.   mája   1991   mala   byť   akceptovaná žalovaným   ako   žiadosť   podľa   zákona   o vlastníctve   bytov   a nebytových   priestorov vzhľadom   na   dvojročnú   lehotu   upravenú   v   §   29   ods.   2   zákona   o vlastníctve   bytov a nebytových priestorov účinnom do 1. augusta 1995, žalovaný by mal povinnosť uzavrieť so sťažovateľkou zmluvu do dvoch rokov odo dňa, keď požiadala o prevod vlastníctva bytu. Dvojročná lehota v zmysle citovaného zákonného ustanovenia by uplynula 1. septembra 1995.   Nárok na uzavretie zmluvy o odpredaji   bytu vyplývajúci pre nájomcu zo zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je majetkovým právom, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe upravenej v § 101 Občianskeho zákonníka. Keďže právo   sťažovateľky   na   odpredaj   bytu   mohlo   byť   uplatnené   len   od   účinnosti   zákona č. 182/1993   Z.   z.   o vlastníctve   bytov   a nebytových   priestorov,   t.   j.   1. septembra   1993, premlčacia doba uplynula 1. septembra 1998.

Sťažovateľka   namieta,   že rozsudkom   krajského súdu   sp.   zn.   17 Co 155/2007   zo 14. novembra 2007 boli porušené jej práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „výklad právneho predpisu - zák. č. 182/1993 Z. z.   nesmie   obmedzovať,   resp.   brániť   v reálnom   uplatnení   základných   práv.   Medzera v právnej   úprave   nemôže   mať   za   následok   porušenie   základného   práva   garantovaného v Ústave Slovenskej republiky. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak garantoval.

Konajúci krajský súd pri rozhodovaní vo veci vychádzal z nesprávneho právneho názoru   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   prezentovaného   v rozsudku,   ktorým   bolo vyslovené,   že   ak   sťažovateľka   nepodala   ďalšiu   písomnú   žiadosť   po   účinnosti   zákona č. 182/1993 Z. z., nemal žalovaný povinnosť previesť byt do jej vlastníctva.

Žiadosť sťažovateľky zo dňa 18. 5. 1991 nepovažoval za žiadosť podanú podľa zák. č. 182/1993 Z. z.

Takto prezentovaný výklad je nesprávny a nespravodlivý do tej miery, že spôsobil odňatie práva na majetok sťažovateľke.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1) základné právo podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1) Dodatkového protokolu   k dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp.   zn.   17 Co 155/2007 zo dňa 14.   11.   2007,   ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 C 10/2002 zo dňa 12.   4.   2007 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo;

2) zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 155/2007 zo dňa 14.   11.   2007   a vec   vracia   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici,   aby   v nej   znovu   konal a rozhodol;

3) Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenom návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva a slobody,   reálnosť ktorej   by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný   súd   v súvislosti   s predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľky považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípade medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento   výklad   a použitie   zákonov   neporušujú   uvedené   ústavnoprávne   princípy   alebo základné práva a slobody (II. ÚS 54/02).

Ústavný súd v súlade so svojím ústavným postavením na základe obsahu sťažnosti a priloženej   dokumentácie   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namieta porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Za súčasť stabilizovanej judikatúry ústavného súdu treba považovať aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a tiež právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   by   bolo   teda   možné   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05, alebo IV. ÚS 326/07).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu samostatne, t. j. bez toho, aby namietala porušenie niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením, čo   v kontexte s uvedeným právnym názorom   zakladá   dôvod   na odmietnutie sťažnosti   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Navyše   ústavný   súd   po   preskúmaní namietaného   rozhodnutia   krajského   súdu   dospel   k záveru,   že   je   primeraným   spôsobom odôvodnené, pričom právne názory, na ktorých je založené, nemožno hodnotiť ani ako arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o ich   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Krajský súd presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie. Zásadnou otázkou v konaní bolo,   či   písomnú   žiadosť   sťažovateľky   o prevod   predmetného   bytu   do   jej   vlastníctva z 18. mája   1991   možno   považovať   za   žiadosť   podľa   zákona   o vlastníctve   bytov a nebytových priestorov v znení účinnom do 31. júla 1995, teda do nadobudnutia účinnosti zákona č. 151/1995 Z. z. Krajský súd náležite odôvodnil, ako vyplýva z už uvedeného, prečo žiadosť sťažovateľky z 18. mája 1991 nepovažoval za žiadosť podanú podľa zákona č. 182/1993 Z. z. Navyše treba uviesť, že ak by aj odpoveď na zásadnú otázku - účinky žiadosti sťažovateľky z 18. mája 1991 bola iná, ako to ustálil krajský súd, a teda žiadosť sťažovateľky o prevod predmetného bytu do jej vlastníctva z 18. mája 1991 by sa mala považovať za žiadosť podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom   do   31.   júla   1995,   vysporiadal   sa   krajský   súd   aj   s touto   eventualitou,   keď skonštatoval   a podrobne   odôvodnil,   že   nárok   sťažovateľky   by   bol   v takomto   prípade vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania premlčaný, keďže sťažovateľka podala žalobu o nahradenie prejavu vôle na okresnom súde až v roku 2001.

Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že namietané rozhodnutie krajského súdu neobsahuje také skutočnosti, ktoré by signalizovali porušenie označených základných práv, a pri posúdení namietaného rozhodnutia nemožno dospieť k záveru, že je zjavne nedôvodné alebo arbitrárne.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Za týchto okolností už bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2009