znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 24/07-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   akciovej   spoločnosti   Č.,   Česká   republika,   zastúpenej advokátkou Mgr. O. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 264/94 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2003 v spojení postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   4 Obo 270/04   a jeho   rozsudkom z 23. júna 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť akciovej spoločnosti Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2005 doručená sťažnosť akciovej spoločnosti Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   33 Cb 264/94   a jeho   rozsudkom   z 19.   novembra   2003   v spojení postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 270/04 a jeho rozsudkom z 23. júna 2005.

Sťažovateľka   odôvodňuje   svoju   sťažnosť   uvádzajúc,   že   bola   žalobkyňu   v spore vedenom krajským súdom sp. zn. 33 Cb 264/94. Žalobu podala 2. februára 1994 a uplatnila ňou   právo   na   zaplatenie   sumy   17 010 000   francúzskych   frankov.   Krajský   súd   ako   súd prvého stupňa vo veci meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 33 Cb 264/94 z 19. novembra 2003 tak, že jej žalobu zamietol.

Sťažovateľka ďalej z označeného rozsudku krajského súdu cituje nasledovné časti:„Dňa   12. 12. 1989   vystavil   navrhovateľ   záručnú   listinu,   na   základe   ktorej   sa neodvolateľne a bezpodmienečne zaručil preplácať vo francúzskych frankoch v nej uvedené zmenky i spolu s úrokmi z omeškania na prvé požiadanie v prípade, že odporca tieto zmenky nepreplatí v deň ich splatnosti. Garančná listina teda zabezpečovala zaplatenie ceny diela hotelu D. vo vzťahu k zhotoviteľovi.

Podľa § 19 ods. 1 písm. b) ZMO devízoví tuzemci smú len s povolením Štátnej banky Č. vstupovať do záväzkov z ktorých vzniká povinnosť peňažného plnenia voči devízovým cudzozemcom alebo uznávať peňažné záväzky voči nim, ako i dojednávať výmenné obchody. V rámci dokazovania však navrhovateľ nepreukázal žiadnym listinným dôkazom, že by mal v zmysle hore uvedeného ustanovenia takéto povolenie od Štátnej banky Č.

Na   základe   uvedeného   je   teda   nevyhnutné   uviesť,   že   uvedená   garančná   listina je absolútne   neplatná,   nakoľko   navrhovateľ   bez   povolenia   vystavil   dňa   12. 12. 1989 záručnú listinu v rozpore s hore uvedeným zákonom. (...)

V danom prípade je teda už nesporné, že navrhovateľ neplnil na základe garančnej listiny,   nakoľko   táto   je   absolútne   neplatná,   ale   plnil   na základe   existujúceho   právneho dôvodu medzi odporcom a treťou osobou namiesto povinného subjektu teda odporcu hoci sám navrhovateľ povinný plniť nebol.

Súd má za to, že k bezdôvodnému obohateniu na strane odporcu nedošlo a to z toho dôvodu, že navrhovateľ plnil tretej osobe v rozpore s devízovým zákonom č. 142/1970 Zb. nakoľko ako devízový tuzemec mohol poskytnúť plnenie, resp. vstupovať do záväzkov len s povolením Štátnej banky Č. Ako už bolo uvedené takéto povolenie navrhovateľ nemá, resp. nepredložil o tejto skutočnosti žiadny doklad.“

Proti   uvedenému   prvostupňovému   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   v zákonnej lehote   odvolanie,   v ktorom   argumentovala   najmä   tým,   že   súd   prvého   stupňa   sa nevysporiadal   s jej   návrhom   na   zmenu   petitu   v zmysle   jej   podania   z 22.   októbra   2003. Vyslovila   tiež   názor,   že „Súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p.“ a napadnuté rozhodnutie   označila   za   nepreskúmateľné   v zmysle   § 221   ods. 1   písm.   c)   Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj „OSP“),   a to   vzhľadom   na to,   že odkazuje na neexistujúce ustanovenie zákona č. 101/1963 Zb. o právnych vzťahoch v medzinárodnom obchodnom styku (Zákonník medzinárodného obchodu) v znení platnom v relevantnom čase (ďalej len „ZMO“). Prvostupňovému súdu sťažovateľka vytýkala, že „... sa vo svojich záveroch vôbec nezaoberal posúdením plnenia navrhovateľa v zmysle ust. § 220 ods. 1 ZMO. Nevykonal v tomto   smere   dokazovanie   a nevysporiadal   sa   s tvrdením   navrhovateľa   v naznačenom smere“. Za pochybenie   prvostupňového   súdu   označila   skutočnosť,   že „vychádzal   pri posúdení   samotných   platieb,   teda   plnenia   ktoré   navrhovateľ   poskytol   B.,   z právneho predpisu,   ktorý   v čase   samotného   uskutočnenia   týchto   plnení   už   nebol   platný“. Sťažovateľka   z uvedeného   vyvodila,   že „... rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.“.

O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn.   4 Obo 270/04 z 23. júna 2005 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   uvedenými   rozhodnutiami   došlo   k porušeniu jej označených práv, a to z týchto dôvodov:

«1. Podľa názoru odvolacieho súdu, hoci mal krajský súd vyjadriť peňažný záväzok v platnej mene, a tým de facto rozhodnúť aj o zmene petitu návrhu, keďže súd prvého stupňa žalobu zamietol, nebol povinný vysporiadať sa so zmenou petitu. Sťažovateľka, vychádzajúc z ustanovenia § 95 zákona č. 99/1963 Zb. o občianskom súdnom konaní v znení neskorších predpisov - Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), je toho názoru, že krajský súd, bez ohľadu na to, či žalobu zamietol alebo nie, bol povinný rozhodnúť o zmene jej návrhu a túto zmenu uznesením buď pripustiť alebo nie. Každý súd je v zmysle ustanovenia § 153 ods. 2 OSP s použitím § 152 ods. 2 OSP viazaný návrhom a musí o ňom rozhodnúť, a to o celom   návrhu;   súd   teda   nemôže   svojvoľne   nerozhodnúť   o   časti   návrhu,   vrátane   jeho zmeny.

2. Najvyšší súd sa v rozhodnutí o odvolaní zaoberal platnosťou, resp. neplatnosťou garančnej   listiny,   a to   aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   túto   skutočnosť   v odvolaní nenamietala a nenavrhovala súdu, aby o nej rozhodol. Sťažovateľka žiadne z tvrdení, ktoré odvolací súd v odvolaní uvádza, nikdy v odvolaní neuviedla, a teda v tomto prípade išiel súd pri   svojom   rozhodovaní   nad   rámec   odvolania.   Naopak,   súd   sa   vôbec   nezaoberal skutočnosťou   uvedenou   odvolateľom   v bode   2.   odvolania.   V zmysle   § 212   ods. 1   OSP nebola podľa názoru sťažovateľky naplnená zásada viazanosti odvolacieho súdu rozsahom odvolacích návrhov, nakoľko najvyšší súd bol povinný sa vysporiadať s odvolaním v celom rozsahu, a v rozpore s cit. ustanovením sa nad rámec odvolania zaoberal skutočnosťami v ňom neuvedenými.

3. Najvyšší súd svojím rozhodnutím stanovil, že odkaz na neexistujúce ustanovenie zákona považuje len za chybu v písaní, pričom bez ďalšieho ustaľuje, že takáto ťažisková vec   vôbec   nemá   za   následok   zmätočnosť   rozhodnutia,   a preto   k   nej   súd   neprihliadol. Sťažovateľka opätovne poukazuje na ust. § 212 ods. 1 OSP a na povinnosť najvyššieho súdu,   ako   súdu   odvolacieho,   vysporiadať   sa   s odvolaním   v celom   rozsahu.   S   uvedenou skutočnosťou   sa   najvyšší   súd   dostatočne   nevysporiadal,   v podstate   len   skonštatoval, že „nemala   za   následok   zmätočnosť   rozhodnutia“,   avšak   tento   svoj   záver   bližšie neobjasnil.»

Sťažovateľka ďalej tvrdí,   že odvolací súd mal v súlade so zásadami fair procesu a práva   na   spravodlivú   súdnu   a inú   právnu   ochranu   posúdiť   právny   vzťah   medzi   ňou a žalovaným aj podľa § 703 ZMO, pokiaľ by dospel k záveru, že sa daný právny vzťah na tento   zákon   vzťahuje,   mal   ho   aplikovať,   resp.   ak   by   dospel   k opačnému   záveru,   mal aplikovať § 451 v spojení s § 454 Občianskeho zákonníka.

V zmysle   uvedených   zákonných   ustanovení   ten,   kto   získa   majetkový   prospech (bezdôvodné   obohatenie)   na   úkor   iného   bez   toho,   aby k tomu   existoval   právny   dôvod, je povinný takéto plnenie vydať tomu, na úkor koho sa obohatil.

Sťažovateľka   poukazuje   na   predpoklady   vzniku   bezdôvodného   obohatenia a upriamuje   pozornosť   na   to,   že „K vzniku   tohto   druhu   bezdôvodného   obohatenia   sa nevyžaduje akýkoľvek súhlas dlžníka. Toto bezdôvodné obohatenie je objektívny stav, ktorý nastane nezávisle na vôli dlžníka. K posudzovaniu tohto vzťahu z bezdôvodného obohatenia rovnako súdu neprislúcha posudzovať vzťah medzi treťou osobou, ktorá za dlžníka plní, a veriteľom, ktorému je plnené. Súdu postačí skúmať iba to, že došlo k plneniu a že týmto plnením bol plnený existujúci dlh dlžníka voči veriteľovi.

Žalovaný   bol   povinný   B.   plniť   zo   zmeniek,   čo   však   neurobil.   Vzhľadom   k tomu, že garančná listina je absolútne neplatná, nemala sťažovateľka povinnosť za žalovaného zmenky hradiť. Sťažovateľka, hoci túto povinnosť nemala, za žalovaného uhradila B. prvé tri zmenky (...) bez toho, aby tieto zmenky boli už pred tým zaplatené žalovaným. Toto je medzi sťažovateľkou a žalovaným nesporné. Sťažovateľke sa tak znížil majetok o žalovanú sumu. Túto sumu žalovaný B. (veriteľovi) nikdy neuhradil a B. túto sumu od žalovaného ani nikdy nepožadoval (nežaloval), nakoľko bol dlh v tejto časti splatený a B. ho v tejto časti rovnako správne za splatený považoval. Žalovanému sa v dôsledku plnenia sťažovateľky neznížil   jeho   majetok,   hoci   podľa   práva   sa   znížiť   mal.   Tento   majetok   sa   žalovanému neznížil, nakoľko zaň plnila sťažovateľka. Žalovanému tak vznikol bezdôvodne majetkový prospech na úkor sťažovateľky, ktorý je jej žalovaný povinný vydať.

(...) Krajský súd ale nekonštatoval, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil, pretože úhrada platieb do zahraničia malo byť vykonané v rozpore s devízovými predpismi. Sťažovateľka v odvolaní   dostatočne   odôvodnila,   že   platby   boli   do   zahraničia   poukázané   oprávnene, pretože   v dobe   plnenia   už   bol   aplikovateľný   iný   devízový   predpis,   ktorý   pre   platby do zahraničia   nevyžadoval   devízové   povolenie.   Pre   vzťah   z bezdôvodného   obohatenia by navyše rozpor s devízovými predpismi nemal žiadnu relevanciu.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol argumentáciu, ktorou odmietol priznanie   nároku   na   základe   § 220   ods. 1   ZMO,   odmietol   ale   žalobcovi   priznať   nárok z titulu   bezdôvodného   obohatenia,   bez   toho   aby   toto   tvrdenie   akokoľvek   odôvodnil. Odôvodnenie rozsudku je pritom jednou za základných náležitostí rozsudku“.

Podľa   sťažovateľky   najvyšší   súd   pochybil   tým,   že   sa „... vôbec   nevyjadril k právnemu   hodnoteniu   krajského   súdu   v otázke   neexistencie   bezdôvodného   obohatenia na strane žalovaného, implicitne prijal za svoj a potvrdil tak nesprávny názor krajského súdu v otázke aplikácie už neplatného zákona č. 142/1970 Zb. na platení žalovaných čiastok do zahraničia. Oba súdy tak nesprávnou aplikáciu zákona ukrátili sťažovateľku na jej práve na   spravodlivý   súdny   proces.   Oba   súdy   interpretovali   právo   v extrémnom   rozpore s princípmi materiálnej spravodlivosti a výhradne v neprospech sťažovateľky, keď navyše v rozpore zo zmyslom ustanovenia o bezdôvodnom obohatení chránili dlžníka (bezdôvodne obohateného)   namiesto   sťažovateľky   (osoby,   na   úkor   ktorej   došlo   k bezdôvodnému obohateniu).   Takáto   interpretácia   zjavne   vybočuje   z medzí   aplikácie   práva   v súlade s ústavou a negatívne zasahuje do ústavne zaručených práv sťažovateľky“.

Sťažovateľka   vytýkala   najvyššiemu   súdu   aj   to,   že   hoci   sa   zaoberal   jej   návrhom na eventuálne posúdenie jej plnenia v zmysle § 220 ods. 1 ZMO tým, že jej uplatnený nárok podľa   tohto   ustanovenia   nepriznal,   svojou   interpretáciou   nad   rámec   zákona   dospel k nesprávnym právnym záverom, pretože   pre   vznik bezdôvodného obohatenia   z dôvodu plnenia   za   iného   požadoval   výslovný   súhlas   dlžníka.   Takúto   interpretáciu   považuje sťažovateľka   za   denegatio   iustitie,   keď najvyšší   súd rozhodol   na   základe   svojvoľného výkladu zákona, ktorý nemá v zákone oporu.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   k porušeniu   jej   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo predovšetkým z dôvodu, že všeobecné súdy rozhodovali o jej nároku podľa neplatnej a neúčinnej právnej normy.

Z uvedených   dôvodov   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:„1. Krajský   súd   v Bratislave   svojím   postupom   a rozhodnutím   v konaní   vedenom pod sp. zn. 33 Cb 264/94 porušil základné právo sťažovateľky, Č., a. s., Česká republika na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím   postupom   a rozhodnutím   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 270/2004 porušil základné právo sťažovateľky, Č., a. s., Česká republika na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   jej   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozhodnutie   Krajského   súdu   zo   dňa 19. novembra 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 264/94 a rozhodnutie Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   23.   júna   2005   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 Obo 270/2004 a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

4. Č.,   a. s.,   Česká   republika   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 100.000,-   Sk   (slovom:   jednostotisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   sú   Krajský   súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský   súd   v Bratislave   a Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sú   spoločne a nerozdielne   povinní   zaplatiť   Č.,   a. s.,   Česká   republika   trovy   právneho   zastúpenia v sume 5.302 Sk (slovom: Päťtisíc tristodva slovenských korún - 2 x úkon právnej služby á 2.501,- Sk a 2 x paušálna náhrada 150,- Sk) na účet jej právneho zástupcu (...) vedený v B., advokáta Mgr. O. B., so sídlom B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   v rámci   prípravy   jej   predbežného prerokovania vyjadril predseda najvyššieho súdu podaním sp. zn. KP 8/05-51 z 8. decembra 2005,   v ktorom   sa   nestotožnil   s argumentáciou   sťažovateľky,   ktorá   ju   viedla   k podaniu sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy,   a navrhol,   aby   ústavný   súd túto   sťažnosť   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú.

K namietaným pochybeniam najvyššieho súdu vytýkaným sťažovateľkou, zhrnutých v sťažnosti do piatich bodov, predseda najvyššieho súdu uviedol:

„K bodu 1) V konaní sťažovateľka ako žalobkyňa uplatňovala peňažnú pohľadávku vyjadrenú vo francúzskych frankoch (FFR). V priebehu konania, po zavedení jednotnej meny EURO, žalobkyňa   žiadala   pohľadávku   priznať   v EURO.   Súd   prvého   stupňa   žalobu   zamietol bez toho,   aby   rozhodol   o   zmene   petitu.   Žalobu   zamietol   ako   celkove   bezdôvodnú. Pochybenie odvolacieho súdu vidí sťažovateľka v tom, že odvolací súd síce konštatoval, že súd prvého stupňa mal rozhodnúť o zmene návrhu, ale ak tak neurobil, išlo o vadu, ktorá nemala   za následok   nesprávnosť   rozhodnutia,   keďže   žalobu   zamietol.   Je   nepochybné, že pohľadávka   v mene,   ktorá   zanikla,   nemohla   byť   žalovanej   priznaná.   Môže   byť predmetom diskusií, či išlo skutočne o zmenu petitu a či o zmene mal súd prvého stupňa rozhodnúť. Možno súhlasiť s odvolacím súdom, že tento postup súdu prvého stupňa nemal za následok nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3), keďže tak, či onak, žalobu zamietol. Potom, ako odvolací súd už predmet konania vyčíslil v EURO (už aj v záhlaví rozsudku), nemôžu ani v budúcnosti vzniknúť spory o tom, čo bolo predmetom konania (z pohľadu možnej námietky rozsúdenej veci) a nemožno prisvedčiť ani tvrdeniu, že nebolo rozhodnuté o celom návrhu. Bez ohľadu na to, či bol postup súdu prvého stupňa formálne správny, v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu ním nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky.

K bodu 2) Nemáme k dispozícii základný spis, preto nám nie je známy obsah odvolania. Nie je ani dôležité, či sa odvolací súd skutočne zaoberal platnosťou, resp. neplatnosťou garančnej listiny. Ak by sa v odvolacom konaní zaoberal argumentmi a dôvodmi, ktoré v odvolaní sťažovateľka   neuviedla   a bolo   by   to   v rozpore s § 212   ods. 1 O. s. p.,   mohlo   by to   byť, vzhľadom na procesné postavenie sťažovateľky, len v jej prospech. Ako je však z dôvodov rozhodnutia   zrejmé,   úvahy   o   platnosti,   či   neplatnosti   garančnej   listiny,   nevyústili do žiadneho skutkového alebo právneho záveru, ktorý by mal vplyv na výsledok odvolacieho konania. Vytýkaným postupom odvolacieho súdu, i keby k nemu došlo, nemohli byť práva sťažovateľky nijako dotknuté.

K bodu 3)

Z kontextu, v ktorom bol poukaz na § 19 ods. 1 písm. b) ZMO (zák. č. 101/1963 Zb.) v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa použitý, je zrejmé, že ide skutočne len o písaciu chybu pri označení zákona, ktorého znenie sa cituje. Citované znenie použitého zákonného ustanovenia zodpovedá zneniu § 19 ods. 1 písm. b) zák. č. 142/1970 Zb. (Devízový zákon). Navyše sa dá ľahko zistiť, že § 19 ZMO, ktorý obsahuje definíciu záväzkového vzťahu, sa ani nečlení na odseky a písmená. Záver, odvolacieho súdu, že uvedená písacia chyba nemala za následok nesprávnosť rozhodnutia, ani jeho zmätočnosť, považujem za správny. V   ďalšej   časti   bodu   3   a v bodoch   4   a 5   sťažnosti   sa   vytýka   súdu   prvého   stupňa i odvolaciemu   súdu,   nevykonanie   ďalších   dôkazov,   nesprávne   hodnotenie   dôkazov, nesprávne   skutkové   a právne   závery   a najmä   nesprávny   výklad   zákona.   Neprislúcha   mi hodnotiť z uvedeného pohľadu správnosť záverov odvolacieho senátu. z rozhodnutia však nevyplýva, že by sa pri hodnotení dôkazov dopustil zjavnej logickej nesprávnosti. Zo strany Najvyššieho   súdu   v žiadnom   prípade   nešlo   o   svojvoľný,   či   neospravedlniteľný   alebo neudržateľný   výklad   príslušných   ustanovení   zákona.   Nepopierame   právomoc   ústavného súdu preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu z hľadiska, či ním nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd, ako to vymedzuje čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domnievame sa však, že v danej veci nejde o prípad predpokladaný uvedeným článkom ústavy.“

K stanovisku najvyššieho súdu sa vyjadrila právna zástupkyňa sťažovateľky podaním z 1. júna 2006.   Vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   predseda   najvyššieho   súdu   nemal pri koncipovaní   svojho stanoviska   k dispozícii   základný spis,   a teda   nepoznal ani obsah odvolania sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 33 Cb 264/94 z 19. novembra 2003,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn. 4 Obo 270/04   z 23. júna 2005, vyjadrila právna zástupkyňa sťažovateľky názor, že predseda najvyššieho súdu sa nemohol k sťažnosti kvalifikovane vyjadriť.

Na   dôvodoch   sťažnosti,   ktoré   znovu   v stručnosti   zopakovala   v celom   rozsahu, zotrvala.

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil, že sťažovateľka podala v tejto veci 16. novembra 2005 generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý bol však odložený po tom, ako   generálny   prokurátor   po   oboznámení   sa   s vecou   nezistil   dôvod   na   podanie   tohto mimoriadneho opravného prostriedku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané   náležitosti   a či   nie   sú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľka napadla postup a rozhodnutie krajského súdu, ako aj postup a rozhodnutie najvyššieho súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať   postup   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 33 Cb 264/94 a jeho rozsudok z 19. novembra 2003, pretože napadnutý postup a rozhodnutie krajského súdu ako súdu prvostupňového preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľky   najvyšší   súd.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti (teda vo vzťahu ku krajskému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Sťažnosť sťažovateľky smeruje najmä proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 270/04 a jeho rozsudku z 23. júna 2005, ktorým malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...)

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a posudzovať   skutkové   zistenia a právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí (m. m. II. ÚS 54/02). Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to   je   v právomoci   opravných   všeobecných   súdov   (m. m.   III. ÚS 25/06,   II. ÚS 60/06). Rovnako stabilnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je názor, podľa ktorého vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do   jeho práv,   ktoré   sú   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, I. ÚS 83/03) a zároveň mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a aplikácie   právnych   noriem   a postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s ústavou, prípadne   s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi   označenými základnými   právami   alebo   slobodami   a napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov a postupom,   ktorý   im   predchádzal.   V takom   prípade   ústavný   súd   považuje   sťažnosti za zjavne neopodstatnené a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietne. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na konanie (napr. IV. ÚS 188/03, IV. ÚS 213/03).

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu ako k orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ústavy. Základné právo   zaručené čl. 46   ods. 1   ústavy   a právo   zaručené v čl. 6   ods. 1   dohovoru   umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. K odňatiu základného práva podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   by   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   došlo   vtedy,   pokiaľ by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (PL. ÚS 139/02, I. ÚS 22/03, I. ÚS 52/03).

Rovnako   stabilnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)   je   názor,   podľa   ktorého   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   sa   však nestotožňuje s procesným úspechom.

Z obsahu sťažnosti ústavný súd vyvodzuje, že porušenie svojich označených práv zo strany najvyššieho súdu vidí sťažovateľka predovšetkým v nerozhodnutí o časti jej návrhu, v porušení zásady jeho viazanosti ako odvolacieho súdu rozsahom odvolacích dôvodov, v nevysporiadaní sa s jej argumentáciou v súvislosti s odmietnutím priznania nároku podľa § 220 ods. 1 ZMO a nerozhodnutím o dôvodoch uvedených v jej odvolaní, v implicitnom osvojení si nesprávneho názoru prvostupňového súdu a jeho potvrdení, v interpretácii práva v extrémnom rozpore s princípmi materiálnej spravodlivosti a výhradne v jej neprospech.

Najvyšší   súd,   ako   už   bolo   uvedené,   potvrdil   napadnutým   rozsudkom   podľa § 219 OSP   ako   vecne   správny   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.   33 Cb 264/94 z 19. novembra 2003,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľky   o   zaplatenie 17 010 000 francúzskych   frankov v podstate z rovnakých   dôvodov,   z ktorých   vychádzalo uznesenie krajského súdu, a v odôvodnení svojho rozsudku najvyšší súd uviedol:

„Žalobca   žiadal   priznať   právo   na   peňažné   plnenie.   Rozhodnými   skutočnosťami, o ktoré oprel svoj nárok, bola najskôr garancia z 12. decembra 1989 a poistná zmluva č. 22 984. Keďže dokazovanie pred súdom prvého stupňa nasvedčovalo tomu, že garancia je absolútne neplatný právny úkon, svoje skutkové tvrdenia rozšíril aj v tom smere, že dlh žalovaného voči veriteľovi B. zanikol jeho plnením v zmysle § 220 ods. 1 ZMO, a preto si tiež uplatnil právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nárok vyčíslil vo francúzskych frankoch,   ktorý   neskôr   rozšíril   o 6 %   úroky   z   omeškania.   Keďže   Francúzsko   pristúpilo k európskej menovej únii, 1. januárom 2002 zanikol francúzsky frank a Francúzsko prešlo na   euro,   pričom   pevný   prepočítací   koeficient   medzi   eurom   a   francúzskym   frankom bol 6,55957.   Súd prvého stupňa mal vyjadriť   uplatnený peňažný nárok v platnej mene, t. j. 2 593 157,7 EURO,   nakoľko   však   žalobu   zamietol,   táto   vada   konania   nemala za následok   nesprávnosť   rozhodnutia,   preto   k   nej   odvolací   súd   neprihliadol.   Vzhľadom k obsahu   odôvodnenia   rozhodnutia   ani   zrejmá   chyba   v písaní,   keď   súd   prvého   stupňa namiesto   zákona   č. 142/1970   Zb.   citoval   ZMO,   nemala   za   následok   zmätočnosť rozhodnutia.

Súd   prvého   stupňa   určil,   že   garancia   sa   svojím   obsahom   prieči   ustanoveniu § 19 ods. 1 písm. b) zákona č. 142/1970 Zb., preto je podľa § 28 ZMO neplatná. Právny úkon   -   garancia   bola   vystavená   právnym   predchodcom   žalobcu   (ďalej   len   žalobca) 12. decembra 1989. Súd prvého stupňa správne posudzoval platnosť tohto úkonu podľa zákona   platného   v čase   vzniku   úkonu   (zákon   č. 142/1970   Zb.)   a   nie   je   možné   súhlasiť s názorom žalobcu, že v danom prípade mal súd aplikovať zákon č. 528/1990 Zb. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí ex tunc voči každému. Z takéhoto úkonu právne účinky nenastanú, a to ani dodatočným schválením, ani odpadnutím vady prejavu vôle. Odvolací súd dospel k záveru, že aj po prihliadnutí k námietkam žalobcu, uvedeným v odvolaní, nie je možné dospieť k inému názoru než, že garancia je absolútne neplatný právny úkon. Garanciou   sa   žalobca   vo   vzťahu   k   zahraničnej   osobe   písomne,   neodvolateľne a bezpodmienečne zaručil (zaviazal) zaplatiť vo francúzskych frankoch v nej špecifikované zmenky spolu s úrokom z omeškania. Nesporným je, že žalobca prvé tri zmenky po dni splatnosti (27. decembra 1992, 2. júna 1993 a 2. decembra 1993) zaplatil ich majiteľovi - B. Podľa   žaloby,   obsahu   ďalších   podaní,   ako   i výsledku   dokazovania,   vykonaného do pojednávania   zo 14. novembra 2003,   žalobca   zaplatením zmeniek   plnil   svoj záväzok, vyplývajúci   z   garancie   a   nárok   voči   žalovanému   vyvodzoval   z   tohto   zabezpečovacieho právneho   vzťahu.   Ak   sa   počas   konania   preukázalo,   že   zabezpečovací   právny   úkon   je neplatný, žalobcovi nesporne vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa § 703 ods. 1 ZMO, kto získa majetkový prospech bez právneho dôvodu, je povinný vydať to, o čo sa obohatil, tomu, z majetku ktorého získal majetkový prospech.

Predmetom   odvolacieho   konania   bolo   vzhľadom   na   tvrdenie   žalobcu,   opierajúce sa o ustanovenie   § 220   ods. 1   ZMO,   vyriešenie   právnej   otázky,   či   žalovaný   získal bezdôvodné obohatenie zaplatením uvedených zmeniek žalobcom.

Podľa   § 220   ods. 1   prvá   veta   ZMO   veriteľ   je   povinný   prijať   plnenie,   ponúknuté treťou osobou, ak s tým dlžník súhlasí a ak plnenie nie je viazané na osobné vlastnosti dlžníka. Toto ustanovenie sa nachádza v dieli V. ZMO pod marginálnou rubrikou zánik záväzkov splnením a stanovuje jeden zo spôsobov splnenia záväzku dlžníkom (žalovaným). Ak by žalobca pri zaplatení zmeniek postupoval v zmysle tohto ustanovenia (čo odporuje jeho doteraz prejavovanej vôli, že plnil svoj zabezpečovací záväzok) musel by preukázať, že so žalovaným   uzavrel   dohodu   o   takomto   spôsobe   zaplatenia   dlhu   (ceny   diela) žalovaného.   Skutočnosť,   že   žalovaný   súhlasil   so   zánikom   svojho   záväzku   spôsobom uvedeným v § 220 ods. 1 ZMO, žalobca nepreukázal. Keďže v konaní nebolo preukázané, že žalobca   plnil   v súlade   s   uvedeným   ustanovením   za   žalovaného,   nevznikol   mu   nárok na vrátenie takto zaplatených peňažných prostriedkov. Pre úplnosť sa žiada uviesť, že ak by medzi   účastníkmi   takáto   dohoda   (súhlas)   bola,   záviselo   by   zrejme   od   jej   obsahu, či a za akých   podmienok by   bol   žalovaný   povinný peňažné prostriedky vrátiť   žalobcovi. Právnym dôvodom priznania nároku by ani v tomto prípade zrejme nebolo bezdôvodné obohatenie.

Na   základe   uvedeného   skutkového   a   právneho   stavu   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky uzavrel, že žalobca v predmetnom spore nepreukázal právo na peňažné plnenie z dôvodu   garancie,   na   plnenie   v   zmysle   § 220   ods. 1   ZMO   ani   z titulu   bezdôvodného obohatenia, preto podľa § 219 O. s. p. napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.“

K sťažovateľkou vytýkaným pochybeniam najvyššieho súdu ústavný súd uvádza: Sťažovateľka   v priebehu   konania   žiadala,   aby   jej   namiesto   pôvodne   uplatnenej peňažnej pohľadávky vyjadrenej vo francúzskych frankoch bol po zavedení jednotnej meny Euro priznaný nárok uhradený v tejto mene, o čom však krajský súd nerozhodol.

Pretože namietaný procesný postup súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o nerozhodnutie o zmene   návrhu   sťažovateľky,   nemohol   mať   podľa   názoru   ústavného   súdu   vplyv na správnosť   jeho   meritórneho   rozhodnutia,   nemožno   v spojitosti   s tým   ani   postup najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho), ktorý pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sťažovateľkou   vytýkanej   chybe   nepripísal   žiadnu   relevanciu,   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Čo   sa týka   namietaného   porušenia   zásady   viazanosti   odvolacieho   súdu   rozsahom odvolacích návrhov (§ 212 ods. 1 OSP) v súvislosti s tým, že najvyšší súd, ktorý sa napriek tomu, že sa toho sťažovateľka vo svojom odvolaní výslovne nedomáhala, obšírne venoval aj otázke platnosti garančnej listiny, možno takýto prístup z hľadiska princípov spravodlivého procesu   považovať   za   formálne   -   právne   pochybenie,   ktoré   však   vzhľadom   na   to, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, nedosahuje podľa názoru ústavného súdu takú intenzitu, ktorá by naznačovala príčinnú súvislosť s možným porušením sťažovateľkou označených práv.

Sťažovateľka ďalej najvyššiemu súdu vytýka to, že vyhodnotil odkaz na neexistujúce ustanovenie zákona v odôvodnení prvostupňového rozsudku len ako chybu v písaní, pričom zároveň ustálil, že táto, podľa sťažovateľky „ťažisková vec“, nemala vôbec za následok zmätočnosť rozhodnutia, a preto na ňu neprihliadol.

V spojitosti s touto námietkou ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. II. ÚS 60/06), v zmysle ktorej nesprávne označenie právnej normy nezakladá dôvod na prijatie záveru o príčinnej súvislosti s možným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z kontextu   obsahu   odôvodnenia   je   navyše   zrejmé,   že   v okolnostiach   veci   išlo o zrejmú   chybu   v písaní,   preto   ani   táto   argumentácia   sťažovateľky   nesignalizuje   podľa názoru ústavného súdu možnú príčinnú súvislosť s porušením jej označených práv.

Pokiaľ   ide   o namietané   nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia, sťažovateľke možno snáď prisvedčiť v tom, že napadnutý rozsudok mohol byť, pokiaľ ide o reakciu na niektoré jej argumenty, vo svojom odôvodnení obsiahlejší, nie však v tom, že by samotný jeho výrok indikoval možnosť porušenia ústavou a dohovorom zaručených práv sťažovateľky.

Ustanovenie   § 157   ods. 2   OSP   citované   sťažovateľkou   v sťažnosti   je   potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaného článku ústavy však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať   zvlášť   každým   bodom,   ktorý   niektorý   z účastníkov   konania   môže   považovať za rozhodujúci pre svoju argumentáciu (m. m. I. ÚS 56/01, I. ÚS 120/04).

Čo   sa   týka   tej   časti   argumentácie   sťažovateľky,   v ktorej   tvrdí,   že „Oba   súdy interpretovali   právo   v extrémnom   rozpore   s princípmi   materiálnej   spravodlivosti a výhradne   v neprospech   sťažovateľky...“, ústavný   súd   vychádzajúc   z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol skutkové zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, ozrejmil,   akými   úvahami   sa   spravoval   pri   svojom   rozhodovaní,   zároveň   uviedol aj ustanovenia   príslušných   právnych   predpisov,   podľa   ktorých   zistený   skutkový   stav posúdili.

Najvyšší   súd   k   zásadným   námietkam   sťažovateľky   zaujal   stanovisko,   a preto   aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľky   považovať   za   neodôvodnené   a napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa potvrdiť.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov najvyšším súdom, mohol by v zmysle svojej doterajšej judikatúry nahradiť jeho napadnutý právny názor iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

K tvrdeniu sťažovateľky, že jej platby do zahraničia boli „... poukázané oprávnene, pretože   v dobe   plnenia   už   bol   aplikovateľný   iný   devízový   predpis,   ktorý   pre   platby do zahraničia   nevyžadoval   devízové   povolenie“, ústavný   súd   uvádza,   že   najvyšší   súd (rovnako ako ani pred ním krajský súd) sa právnym režimom platieb nezaoberal, pretože vychádzajúc   zo   záveru,   že   sťažovateľka   v danej   veci   poskytla   tretej   osobe   plnenie na základe   absolútne   neplatného   právneho   úkonu,   nepripisoval   tejto   otázke   rozhodujúci význam. Ani tento argument preto nezakladá dôvod na to, aby na jeho základe bolo možné spochybniť právne závery najvyššieho súdu o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil rozsudok krajského súdu.

Príčinou   nespokojnosti   sťažovateľky   s namietaným   postupom   a rozsudkom najvyššieho súdu bolo napokon aj údajné nesprávne posúdenie jej plnenia za žalovaného. Podľa   sťažovateľky mal   najvyšší   súd „... v súlade   so   zásadami   fair   procesu   a práva na spravodlivú ochranu právny vzťah medzi sťažovateľkou a žalovaným posúdiť aj podľa § 703 zákona č. 101/1963 Zb. o právnych vzťahoch v medzinárodnom obchodnom styku (...) a pokiaľ by dospel k názoru, že na vzťah sťažovateľky a žalovaného sa ZMO vzťahuje, mal tento aplikovať, resp. mal aplikovať; § 451 v spojení s § 454 zákona č. 40/1964 Zb....“. Na základe   toho   ústavný   súd   poznamenáva,   že   nie   je   jeho   úlohou   vykladať   zákony vo vzťahu   k tej   zásadnej   otázke   v danej   veci,   ktorá   spočíva   v tom,   ako   bolo   potrebné kvalifikovať   nároky,   ktoré   sťažovateľka   pred   všeobecným   súdom   uplatnila (napr. I. ÚS 28/05).

Vzhľadom   na to,   že   uvedené   námietky   sťažovateľky   sa   týkajú problému   vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov, ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť,   že   z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy (čl. 124   a čl. 142   ods. 1)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých sústavu   završuje   najvyšší   súd   (m. m.   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Preto   nepreskúmava námietky porušenia tých práv, ktoré sa fyzickým osobám a právnickým osobám ustanovujú napr. Občianskym súdnym poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie   základného   práva   alebo   slobody   zaručených   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za výklad a aplikáciu   zákonov,   ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ako už bolo uvedené, úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách (napr. I. ÚS 165/02, I. ÚS 22/03, I. ÚS 53/03, I. ÚS 177/03, I. ÚS 215/03).

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nepatrí   ani   právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru Komisie pre ľudské práva   (sťažnosť   č. 6172/73,   X   v.   United   Kingdom,   sťažnosť   č. 10000/83,   H   v.   United Kingdom),   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napríklad   v prípade   Delcourt, resp. Monnel   a Morris),   v zmysle   ktorej   sa   pod   spravodlivým   súdnym   procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.   Právo   na   spravodlivý   proces   je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym   noriem   za predpokladu,   že   skutkové   a právne   závery   nie   sú   svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   dôvody   uvedené   v citovanom   rozhodnutí   najvyššieho súdu   možno   považovať   z ústavného   hľadiska   za   dostatočné   a relevantné.   Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovateľných v danej veci.

Vzhľadom na to, že značná časť argumentácie sťažovateľky smeruje voči procesným pochybeniam zo strany najvyššieho súdu, ústavný súd považuje za vhodné poznamenať, že ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti tvorí samostatný, od sústavy všeobecných súdov   oddelený   systém,   a nie   je   osobitnou   preskúmavacou   inštanciou,   ktorej   úlohou by malo   byť   odstraňovanie   procesných   nedostatkov   konania,   uskutočneného   pred všeobecnými súdmi. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola všeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich postupov, ale posudzovanie konformity týchto postupov   s ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   ratifikovanou   a vyhlásenou spôsobom   ustanoveným   zákonom.   Kritériom   rozhodovania   ústavného   je   predovšetkým miera namietanej ingerencie do základných práv alebo slobôd sťažovateľa, pri zohľadnení okolností každého konkrétneho prípadu.

Aj   so   zreteľom   na   uvedené   ústavný   súd   výhrady   sťažovateľky   týkajúce sa odôvodnenia označeného rozsudku najvyššieho súdu neakceptoval. Podľa jeho názoru závery   najvyššieho   súdu   z hľadiska   sťažovateľkou   vytýkaných   nedostatkov   nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, či inak ich účinky za nezlúčiteľné s príslušnou   ústavnou   úpravou   ľudských   práv   a základných   slobôd   alebo   ich   úpravou v označených článkoch dohovoru.

Závery, ku ktorým dospel najvyšší súd, podľa ktorých sťažovateľka v predmetnom spore nepreukázala právo na peňažné plnenie z dôvodu garancie na plnenie v zmysle § 220 ods. 1   ZMO   ani   z dôvodu   bezdôvodného   obohatenia,   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu v súlade   s ústavnými   medzami   výkladu   zákonov.   Pretože   namietané   rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a za tejto situácie nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Takýto postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nemožno podľa   názoru   ústavného   súdu   dávať   do   takej   spojitosti   s obsahom   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ktorý   by   mohol   byť   predmetom   posudzovania ústavnosti postupu najvyššieho súdu v konaní o veci samej. Preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Z tohto   dôvodu   už   nebolo   možné   rozhodovať   o ďalších   nárokoch   súvisiacich s ochranou označených základných práv sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2007