znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 24/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. Z., toho času vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajskej prokuratúry   v Trnave   vo   veci   jeho   oznámenia   z 21. júla 2004 o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa a trestný čin pozbavenia osobnej slobody, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2006 doručená sťažnosť M. Z. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa   čl. 3,   čl. 6   ods. 1   a čl. 13 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“)   vo   veci   jeho oznámenia   z 21.   júla 2004 o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,   že   bol   spáchaný   trestný   čin   zneužitia   právomoci   verejného   činiteľa   a trestný   čin pozbavenia osobnej slobody (ďalej len „trestné oznámenie“).

Sťažovateľ   uviedol,   že   21. júla 2004   podal   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej republiky,   Úradu   špeciálneho   prokurátora   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“),   trestné oznámenie   na   príslušníkov   Policajného   zboru   v Trnave   (ďalej   len   „Policajný   zbor“). Generálna   prokuratúra   listom   z 29. júla 2004   sťažovateľa   upovedomila,   že   jeho   podanie postúpila na vybavenie krajskej prokuratúre. Sťažovateľ podaním z 2. augusta 2004 doplnil svoje trestné oznámenie a pripojil aj listinné dôkazy o svojich tvrdeniach. Zároveň žiadal, aby   sa   uvedenou   vecou   nezaoberal   prokurátor   krajskej   prokuratúry „(...)“, pretože k spáchaniu   trestných   činov   malo   dôjsť   v rámci   trestného   konania   v trestnej   veci sťažovateľa, ktorú uvedený prokurátor „nedôsledne dozoroval“.

Listom zo 16. augusta 2004 č. k. 2 Kv 12/01-1120, ktorý podpísal prokurátor krajskej prokuratúry „(...)“, bol sťažovateľ upovedomený o vybavení jeho oznámenia založením do spisu   k inému   trestnému   činu   a   jeho   zaslaním   Krajskému   súdu   v Trnave   (ďalej   len „krajský súd“).

Dňa   19. augusta 2004   požiadal   sťažovateľ   generálnu   prokuratúru   o preskúmanie zákonnosti   vybavenia   jeho   trestného   oznámenia   podriadenou   krajskou   prokuratúrou a 24. augusta 2004 podal v tejto veci opakovaný podnet adresovaný generálnej prokuratúre.

Sťažovateľ   namietal,   že   krajská   prokuratúra   nedodržala   zákonný   postup   pri prešetrovaní   jeho   trestného   oznámenia   z   21. júla 2004   a na   listy   z   18. augusta 2004 a z 24. augusta 2004 nedostal do podania sťažnosti ústavnému súdu odpoveď.

V tejto veci už sťažovateľ doručil 20. októbra 2004 ústavnému súdu sťažnosť, ktorá bola uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 357/04 z 1. decembra 2004 po predbežnom prerokovaní odmietnutá pre neprípustnosť.

Sťažovateľ   vyjadruje   názor,   že   krajská   prokuratúra   tým,   že   odmieta   postupovať podľa zákona [§ 30 a § 159 Trestného poriadku platného a účinného do 31. decembra 2005 (ďalej   aj   Tr. por.)],   nezačala   účinné   vyšetrovanie   a koná   v rozpore   s medzinárodnými dohovormi,   poskytuje   beztrestnosť   tým,   ktorí   mučili,   a to   napriek   tomu,   že „...   som poukázal (doložil) na rad dôkazov, ktoré dokazujú oznamované tr. činy“.

Sťažovateľ poukazujúc na to, že sa v čase podania sťažnosti nachádzal vo výkone väzby, požaduje, aby mu bol ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

Na základe uvedených   skutočností   sťažovateľ navrhol,   aby ústavný súd   nálezom takto rozhodol:

„1. Krajská   prokuratúra   v Trnave   nekonaním   vo   veci   oznámenia   z 21.   07.   2004 posušila základné právo M. Z. na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote zaručené čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd;   čl.   3   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (zákaz mučenia) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný opravný prostriedok).

2. Ústavný súd prikazuje Krajskej prokuratúre konať vo veci oznámenia sťažovateľa. V ďalšom konaní je príslušný orgán viazaný právnym názorom ústavného súdu.

3. Z dôvodu   prieťahov   v konaní   a dôvodu   marenia   objasňovania   mučenia (poskytovania beztrestnosti) sa priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk (stotisíc slovenských korún), ktoré mu je povinná Krajská prokuratúra v Trnave vyplatiť do dvoch mesiacov.“

II.

Podľa   čl. 127   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietol porušenie jeho práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru nečinnosťou krajskej prokuratúry v súvislosti s jeho trestným oznámením z 21. júla 2004 dôvodiac,   že   krajská   prokuratúra   nedodržala   pri   prešetrovaní   predmetného   trestného oznámenia   zákonný   postup,   keďže   mu   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo doručené rozhodnutie podľa § 159 Tr. por.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z informácie krajskej prokuratúry z 25. januára 2006 vyplýva, že jej bolo 3. augusta 2004 postúpené generálnou prokuratúrou „... na vybavenie podanie M. Z. vyhotovené dňa 21. 07. 2004, ktoré menovaný označil ako oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   § 158   ods. 1   písm. a)   Tr.   zákona a iných trestných činov, ktorých sa mali vo vzťahu k jeho osobe dopustiť bližšie nezistení príslušníci PZ a policajt M. S. v súvislosti s realizáciou jeho trestnej veci vedenej toho času na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 1 T 13/02“.

Krajský   prokurátor   po   preštudovaní   predmetného   podania   sťažovateľa   v súlade s ustanovením § 59 ods. 1 v tom čase účinného Trestného poriadku ho podľa jeho obsahu posúdil ako spôsob obhajoby sťažovateľa v neukončenej trestnej veci vedenej proti nemu a ďalším spoluobžalovaným na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 13/02 a postúpil ho tomuto súdu,   o čom   sťažovateľa   upovedomil   listom   zo 16. augusta 2004.   Následne   krajský   súd v trestnej   veci   sťažovateľa   jeho   tvrdenia   overoval   vypočutím   príslušníkov   Policajného zboru.   Takýto   spôsob   vybavenia   podania   sťažovateľa   zvolil   krajský   prokurátor s prihliadnutím na prebiehajúce štádium trestného konania pred krajským súdom, v ktorom sťažovateľ argumentoval tým, že k priznaniu sa k trestnej činnosti v prípravnom konaní bol donútený nezákonným spôsobom.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   v súčasnosti   je   trestná   vec   sťažovateľa a ďalších   obžalovaných   vedená   na   krajskom   súde   predložená   na   odvolacie   konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý zatiaľ nerozhodol.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 218/04).

Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv ako oznamovateľ trestného činu vyjadrujúc nespokojnosť s tým, akým spôsobom vybavila krajská prokuratúra jeho trestné oznámenie,   teda   nesúhlasí   s tým,   že   ho   posúdila   podľa   jeho   obsahu   (§ 59   ods. 1 v relevantnom čase platného a účinného Trestného poriadku) ako spôsob jeho obhajoby v neukončenej trestnej veci vedenej proti nemu a ďalším spoluobžalovaným na krajskom súde a postúpila ho tomuto súdu. Zároveň tvrdí, že krajská prokuratúra mala dodržať pri prešetrení jeho trestného oznámenia zákonný postup v zmysle § 159 Tr. por. Keďže sa tak nestalo, krajská prokuratúra podľa neho porušila jeho právo na spravodlivé súdne konanie v primeranej   lehote,   ako   aj   ďalšie   v sťažnosti   uvedené   práva   zaručené   dohovorom. V nadväznosti   na   to   sa   taktiež   domáha   uložiť   krajskej   prokuratúre,   aby   vo   veci   jeho trestného oznámenia konala.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno v okolnostiach danej veci postup krajskej prokuratúry, ktorá trestné oznámenie sťažovateľa po tom, ako dospela k záveru, že ho podľa jeho obsahu a aj vzhľadom   na prebiehajúce štádium   trestného konania treba považovať za jeden zo spôsobov jeho obhajoby v neukončenej trestnej veci v konaní pred krajským súdom, tomuto súdu postúpila (o čom bol súčasne sťažovateľ vyrozumený listom sp. zn. 2 Kv 12/01   zo 16. augusta   2004),   považovať   za   taký,   ktorý   by   bolo   možné   označiť za svojvoľný   alebo   zjavne   neodôvodnený   (arbitrárny)   alebo   ktorý   by   bol   v rozpore so zákonom.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené nevidí dôvod, aby mohol zasiahnuť do takéhoto posudzovania (postupu) veci zo strany krajskej prokuratúry.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   dospel   k záveru,   že   účinky   výkonu   právomoci   krajskej prokuratúry v danom   prípade   sú   zlučiteľné   so   sťažovateľom   označenými   právami   podľa   dohovoru, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   ochranu   konkrétneho   práva   alebo   slobody, ktorých porušenie je namietané, môže ústavný súd poskytnúť len vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba už nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym orgánom Slovenskej republiky.

Skutočnosti, ktoré uviedol sťažovateľ v sťažnosti, neumožňujú vyvodiť taký záver, že   by   nimi   namietané   porušenie   označených   základných   práv   a slobôd   nebolo   možné odstrániť pred všeobecným súdom.

Keďže konanie v trestnej veci sťažovateľa vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 13/02 stále prebieha a vec bude v odvolacom konaní prejednávať a rozhodovať o nej najvyšší súd, patrí poskytnutie ochrany označeným sťažovateľovým právam v tomto štádiu trestného konania do právomoci všeobecného súdu, ktorý bude v tomto prípade povinný skúmať aj ústavnosť a zákonnosť konania predchádzajúceho podaniu obžaloby, a to najmä so zreteľom na dodržanie základných práv a slobôd. Sťažovateľ teda môže v okolnostiach prípadu uplatniť v rámci práv na obhajobu aj argumentáciu týkajúcu sa porušenia jeho práv v tzv. prípravnom konaní ešte aj v konaní pred odvolacím súdom.

Všeobecný   súd   má   podľa   Trestného   poriadku   celý   rad   účinných   procesných nástrojov,   ako   zabezpečiť   nápravu   namietaného   porušenia   základných   práv   a slobôd v predchádzajúcom konaní, ak, samozrejme, dospeje k záveru, že boli porušené.

Všeobecný súd môže sťažovateľovi poskytnúť účinnú ochranu napríklad vylúčením dôkazov, ktoré boli získané nezákonným spôsobom, teda aj pri týchto porušeniach práva, ktoré   navrhovateľ   namieta   pred   ústavným   súdom.   Iba   po   tom,   ako   už   všeobecný   súd právoplatne rozhodne za predpokladu, že námietku porušenia sťažovateľových práv neuzná, by prichádzalo do úvahy porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Nevyužitie   uvedených   možností   ochrany   označených   práv   sťažovateľa   nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemala   inú   možnosť   účinnej   ochrany   svojich   práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Keďže   navrhovateľ   bude   mať   v ďalších   štádiách   trestného   konania   možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred všeobecným súdom, čo podľa princípu subsidiarity obsiahnutého v čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu, ústavný súd dospel k záveru,   že   sťažnosť   je   možné   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   aj   z dôvodu   nedostatku   jeho   právomoci   na   jej prerokovanie.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodovanie o ďalších návrhoch uvedených   v petite   sťažnosti   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy), ústavný súd sa už týmito návrhmi nezaoberal. Z toho istého dôvodu považoval už za bezpredmetné zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2006