znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 24/05-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Otta   Dovjaka,   bytom   Ľ.,   zastúpeného   advokátom Mgr. R. V.,   Š.,   ktorou   namieta porušenie základného práva   podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Nto 7/04 z 2. júna 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Otta Dovjaka o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2004 doručená sťažnosť Otta Dovjaka (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 1 Nto 7/04 z 2. júna 2004.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   28. januára 2004   vzniesol   vo   veci   vedenej na Okresnom súde Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 T 228/03 námietku zaujatosti sudcov okresného súdu a návrh na prikázanie veci inému súdu. O tomto podaní rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1 Nto   7/04   z   2. júna 2004   tak,   že   vec   vedenú na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 228/03 okresnému súdu neodňal.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza: „Sudcovia Okresného súdu v Kežmarku sa k námietke zaujatosti vyjadrili tak, že sa necítia byť vo veci zaujatí z dôvodov uvedených v námietke obžalovaného, ale že sa cítia byť zaujatí jednak vo vzťahu k obžalovanému, ako i vo   vzťahu   k jeho   obhajcovi,   z dôvodov   neprimeraného   až   urážlivého   charakteru podanej námietky zaujatosti a niektorí výslovne vyslovili, že sa ich dôvod námietky osobne dotkol a vo veci sa cítia byť zaujatí, pričom navrhli vec prikázať inému súdu.

... Keďže   viacerí   sudcovia   Okresného   súdu   v Kežmarku   vyjadrili   svoju   osobnú zaujatosť vo veci z dôvodu ich pomeru k účastníkom konania a k jeho obhajcovi, v súlade s ust. § 30 ods. 2 Tr. por. sú vylúčení z prejednávania predmetnej veci.

Krajský   súd   v Prešove   však   nerozhodol   o ich   vylúčení   vo   veci,   avšak   z obsahu uznesenia   Krajského   súdu   v Prešove   zo   dňa   02. 06. 2004,   sp.   zn.   1 Nto   7/04   vyplýva, že Krajský   súd   v Prešove   sa   zoberal   jednak   námietkou   zaujatosti   obžalovaného   zo   dňa 28. 01. 2004   a   jednak   oznámením   zaujatosti   vo   veci   zo   strany   sudcov   Okresného   súdu v Kežmarku a túto otázku v inom rozhodnutí riešiť nebude.

... Sťažovateľ má za to, že uznesením Krajského súdu v Prešove, zo dňa 02. 06. 2004, sp.   zn.   1 Nto   7/04   bolo   porušené   jeho   právo   na   prejednanie   veci   na   nezávislom a nestrannom súde, pretože hoci viacerí sudcovia Okresného súdu v Kežmarku vyslovili zaujatosť vo vzťahu k sťažovateľovi ako obžalovanému a k jeho obhajcovi v trestnej veci vedenej na Okresnom súde v Kežmarku pod sp. zn. 1 T 228/03, o tejto námietke Krajský súd v Prešove   nerozhodol   a taktiež   nerozhodol   o námietke   zaujatosti   obžalovaného   zo   dňa 28. 01. 2004, hoci sa v dôvodoch uznesenia Krajského súdu v Prešove, zo dňa 02. 06. 2004, sp. zn. 1 Nto 7/04 zaoberá dôvodnosťou oboch námietok.“

Sťažovateľ   navrhuje,   aby ústavný   súd   prijal   sťažnosť   na ďalšie   konanie a po   jej prerokovaní vydal tento nález:

„1. Základné právo Otta Dovjaka na prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 02. 06. 2004, sp. zn. 1 Nto 7/04.

2. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Prešove zo dňa 02. 06. 2004, sp. zn. 1 Nto 7/04.

3. Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   nahradiť   Ottovi   Dovjakovi   trovy konania vo výške   9.338,-   Sk   (slovom   deväťtisicítristotridsaťosem   slovenských korún) do 15 dní   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   na   účet   advokáta   Mgr.   R.   V., č. 10006-223633040/4900.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje,   či   návrh   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti   a či   nie   sú   dôvody   na   jeho odmietnutie.

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o (...) oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K dôležitým   prvkom   právnej   ochrany   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   patrí   právo na rozhodnutie veci nestranným sudcom, ktoré je implikované v záruke nestrannosti súdu.

1. Základným   ústavným   predpokladom   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   na   vznik právomoci   ústavného   súdu   na   konanie   o sťažnostiach   je   to,   aby   o ochrane   tvrdeného porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd, pričom iným súdom podľa tohto   článku   ústavy   sa   rozumie   súd,   ktorý   v   súlade   so   všeobecnou   právomocou   podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného   práva   alebo   slobody.   Ak   existuje   taký   súd,   ústavný   súd   zásadne nie je oprávnený   prijať sťažnosť na ďalšie konanie,   pretože tomu bráni ústavný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy.

Podľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku je z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený   sudca,   (...)   u   ktorého   možno   mať pochybnosť   o   nezaujatosti   pre   jeho   pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, (...).

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku ak z dôvodov uvedených v § 30 oznámi svoju zaujatosť sudca alebo prísediaci, o vylúčení rozhodne nadriadený súd v senáte; o vylúčení sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodne iný senát tohto súdu.

Podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku v ostatných prípadoch o vylúčení z dôvodov uvedených v § 30 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody dotýkajú, a to aj bez návrhu. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Z odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva   že, „na   základe   vzneseného návrhu   na   odňatie   veci   a prikázanie   inému   súdu   preskúmal   krajský   súd,   ktorému   bola trestná vec predložená, spolu s vyjadrením všetkých sudcov Okresného súdu Kežmarok, spisový materiál a dospel k záveru, že návrh obvineného na odňatie veci príslušnému súdu a jej   prikázanie   inému   súdu   nie   je   dôvodný“. Z uvedeného,   ako   aj   ďalšieho   obsahu tohto rozhodnutia   vyplýva,   že   sudcovia   neoznámili   svoju   zaujatosť   podľa   §   31   ods.   1 Trestného   poriadku   vo   väzbe   na   dôvody   podľa   §   30   Trestného   poriadku,   ale   urobili vyjadrenie   v   rámci   posudzovania   návrhu   na   postup   podľa   §   25   Trestného   poriadku z dôvodu vznesenej námietky ich zaujatosti.

K sťažnosti   sťažovateľa   podal   vyjadrenie   krajský   súd,   z ktorého   vyplýva, že „pokiaľ obžalovaný namietal zaujatosť zákonného sudcu, je potrebné, aby tento v súlade s ust. § 30 ods. 3 Tr. por. rozhodol uznesením o tom, či je vylúčený alebo nie a až v prípade sťažnosti proti takémuto rozhodnutiu by mohol krajský súd konať v zmysle § 31 ods. 5 Tr. por.“

Sťažovateľ k predloženému vyjadreniu krajského súdu podal stanovisko ústavnému súdu, z ktorého vyplýva, že „Krajský súd v Prešove mal rozhodnúť o návrhu na odňatie a prikázanie veci inému súdu uznesením, čo aj urobil. Následne však došlo k oznámeniu zaujatosti sudcami Okresného súdu v Kežmarku v súlade s ust. § 31 ods. 1 Tr. por., a o tom Krajský súd v Prešove nerozhodol uznesením podľa ust. § 31 ods. 1 a ust. § 119 Tr. por.

Na základe uvedeného je zrejmé, že o sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti sudcov okresného súdu z 28. januára 2004 rozhodnuté v zmysle Trestného poriadku nebolo.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   svoju   sťažnosť podal predčasne, pretože o vznesenej námietke dosiaľ nebolo rozhodnuté podľa § 31 ods. 3 Trestného   poriadku   všeobecným   súdom,   ktorý   je   oprávnený   rozhodnúť   o   ochrane tvrdeného porušenia základného práva sťažovateľa (čl. 142 ods. 1 ústavy), a preto v súlade s čl. 127   ods. 1   ústavy   a   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   nie   je   daná   právomoc ústavného súdu   konať o tejto časti sťažnosti sťažovateľa. Z toho dôvodu   bola sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá.

2. V tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom a rozhodnutím   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Nto   7/04   ústavný   súd sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojom podaní ústavnému súdu namietal, že „uznesením Krajského súdu   v Prešove   zo   dňa   02. 06. 2004,   sp.   zn.   1 Nto7/04   bolo   porušené   jeho   právo na prejednanie   veci   na   nezávislom   a nestrannom   súde,   pretože   hoci   viacerí   sudcovia Okresného   súdu   v   Kežmarku   vyslovili   zaujatosť   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   ako obžalovanému a k jeho obhajcovi v trestnej veci vedenej na Okresnom súde v Kežmarku pod sp.   zn.   1 T 228/03,   o tejto   námietke   Krajský   súd   v Prešove   nerozhodol   a taktiež nerozhodol o námietke zaujatosti obžalovaného zo dňa 28. 01. 2004, hoci sa v dôvodoch uznesenia   Krajského   súdu   v Prešove,   zo   dňa   02. 06. 2004,   sp.   zn.   1   Nto   7/04   zaoberá dôvodnosťou oboch námietok“.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a je   príloh   zistil,   že   sťažovateľ   28. januára 2004 na okresnom súde vzniesol námietku zaujatosti voči sudcom tohto súdu a zároveň návrh na odňatie veci konajúcemu súdu a na prikázanie veci inému súdu. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 Nto 7/04 z 2. júna 2004 rozhodol tak, že „podľa § 25 ods. 1 Tr. por. vec vedenú na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 1 T 228/03 proti obv. Ottovi Dovjakovi pre trestný čin poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Okresnému súdu Kežmarok neodníma.“

Podľa   §   25   ods.   1   Trestného   poriadku   môže   byť   z   dôležitých   dôvodov   vec príslušnému   súdu   odňatá   a   prikázaná   inému   súdu   toho   istého   druhu   a   stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   čl. 6   ods. 1 dohovoru vyplýva, že základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je   v trestnom   konaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu   z jej   ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť podľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku, alebo z dôležitých dôvodov môže byť podľa § 25 ods. 1 Trestného poriadku vec prvostupňovému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa.

Obsahom   základného   práva   na   prejednanie   veci   pred   nestranným   súdom   nie je povinnosť vyhovieť návrhu samotného obžalovaného, ktorý podal návrh na odňatie veci príslušnému súdu a prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa podľa § 25 Trestného poriadku z dôvodov pochybnosti o zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu (I. ÚS 73/97, I. ÚS 4/98, I. ÚS 27/98, II. ÚS 111/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom je chrániť   občana   pred   takými   zásahmi   všeobecných   súdov   do   jeho   práv,   ktoré sú z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z   rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 13/01).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   neuviedol   žiadnu skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné   usudzovať,   že   napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   je   postihnuté   takými nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o jeho zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a v konečnom   dôsledku   o   porušení práva sťažovateľa na   prejednanie   veci   na   nezávislom   a nestrannom   súde,   tak   ako   to   tvrdil vo svojej sťažnosti.

Krajský   súd   v rámci   výkonu   svojej   právomoci   rozhodol   o   návrhu   sťažovateľa na odňatie veci príslušnému súdu a prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa podľa § 25 Trestného poriadku z dôvodov vylúčenia všetkých sudcov okresného súdu pre ich zaujatosť tak, že vec okresnému súdu neodňal.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na spravodlivý proces podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd   sa   oboznámil   s rozhodnutím   krajského   súdu   sp. zn.   1 Nto 7/04 z 2. júna 2004   a   zistil,   že   toto   je   náležite   odôvodnené,   nie   je   arbitrárne   a   vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu. Z jeho záveru vyplýva, že „Aj keby krajský súd teoreticky pripustil, že u niektorých zo sudcov, ktorí vyslovili pochybnosti o svojej zaujatosti vo   svojich   vyjadreniach   k podanému   návrhu,   by   prípadne   mohlo   dôjsť   k ich   vylúčeniu z vykonávania   úkonov   v predmetnej   trestnej   veci,   ešte   aj   tu   neexistuje   dôležitý   dôvod pre odňatie veci príslušnému súdu tak, ako ho vyžaduje ustanovenie § 25 ods. 1 Tr. por.“

Na základe uvedeného ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2005