znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 24/03-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   apríla   2003 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval sťažnosť M. N., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 246/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 235/99) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 246/02 (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   13 C 235/99)   od   14.   júna 2001,   keď   bol   vydaný   nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 17/01-16,   p o r u š e n é   n e b o l o.

2. M. N.   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

3. M. N.   n e p r i z n á v a   úhradu trov konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 15. novembra 2002   doručená   sťažnosť   M.   N.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. V., K., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   v Prešove   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 246/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 235/99).

Po   viacerých   výzvach   ústavného   súdu   bolo   sťažovateľom   31.   januára   2003 predložené podanie obsahujúce požadované náležitosti, s ktorým sa stotožnil jeho právny zástupca v oznámení doručenom ústavnému súdu 3. februára 2003.

Sťažovateľ   odôvodňuje   svoju   sťažnosť   tým,   že   okresný   súd   v konaní   o vydanie bezdôvodného obohatenia a náhradu škody vrátane ušlého zisku od 14. júna 2001, keď bol vydaný nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 17/01-16, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a základné právo na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd o jeho uplatnených nárokoch na vydanie bezdôvodného obohatenia a náhradu škody od 4. augusta 2000 do 15. januára 2003 nekonal resp.   konal neefektívne,   a to aj napriek citovanému nálezu ústavného súdu.   Ako   dôkaz uvádza sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 246/02 z 10. novembra 2002, na ktorú nedostal doposiaľ odpoveď.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal predmetnú sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Okresný   súd   v Prešove   v konaní   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   a náhradu škody vrátane ušlého zisku vedenom pod sp. zn. 13 C 235/99 a sp. zn. 10 C 246/02 v období od 26. júna 2001, keď nadobudol právoplatnosť nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 17/01-16 zo 14. 6. 2001, porušil základné právo M. N., aby sa jeho vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené   mu   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a aby   sa   jeho   vec   prejednala   v rozumnej   lehote,   zaručené   mu   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Okresnému   súdu   v Prešove   sa   prikazuje   konať   v konaní   vedenom   pred   ním pod sp. zn. 10 C 246/02 tak aby vec M. N. bola bez zbytočných prieťahov, čo najrýchlejšie prerokovaná a právoplatne rozhodnutá.

M.   N.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50.000,-   Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Prešove povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný   súd   v Prešove   je   povinný   vyplatiť   právnemu   zástupcovi   JUDr.   J.   V., advokátovi, K. - 2 - trovy právneho zastúpenia podľa § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 za dva úkony v čiastke 8.000,- Sk, do 3 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   výzvou   z 25.   februára   2003 požiadal sťažovateľa, aby sa v lehote do 15 dní od doručenia výzvy vyjadril, či súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. Rovnakú výzvu na vyjadrenie ústavný súd doručil aj predsedovi okresného súdu.

Obidvaja účastníci ústavnému súdu písomne oznámili, že súhlasia, aby bolo upustené od verejného ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení poukázal, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 235/99 konal v súlade so zásadami procesného práva a musel sa najprv vysporiadať s nárokom sťažovateľa, ktorý sa opieral o nesprávne určenú hranicu v tomto konaní, a až potom mohol v samostatnom konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 246/02 riešiť aj jeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Keďže hranice pozemku boli určené až rozsudkom   z 29.   apríla   2002,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   12.   júla   2002,   bolo   by nehospodárne nariaďovať znalecké dokazovanie za účelom zistenia výšky bezdôvodného obohatenia, ktorého nárok si sťažovateľ v konaní pred okresným súdom uplatňoval.

III.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „ Každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov  ...“,   a   domáhal   sa   taktiež   vyslovenia porušenia   práva   sťažovateľa   upraveného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa   v   posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   813/00)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Preskúmaním doterajšieho konania okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu vo   veci   sp.   zn.   10   C   246/02   (pôvodne   sp.   zn.   13   C   235/99)   aj   v súvislosti   s nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 17/01-16 a posudzovaním návrhu sťažovateľa na určenie hranice s príslušenstvom   a neskôr   jeho   nároku   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   a náhradu škody,   ktorý   bol   vylúčený   na   samostatné   konanie,   zistil,   že   v predmetnej   veci   boli od 14. júna   2001,   keď   bol   vydaný   citovaný   nález   ústavného   súdu,   po   doručení   spisu z ústavného súdu 9. júla 2001 vykonané tieto úkony:

Okresný súd 13. júla 2001 predložil spis opätovne znalcovi. Dňa 26. novembra 2001 okresný súd znovu vyzval znalca, aby v lehote do 20 dní predložil znalecký posudok, ktorý bol 19. decembra 2001 doručený na vyjadrenie účastníkom konania. Dňa 9. marca 2002 určil   termín   pojednávania   na   29.   apríl   2002   a medzitým   14.   marca   2002   okresný   súd rozhodol o priznaní odmeny znalcovi. Dňa 29. apríla 2002 bol vo veci vyhlásený rozsudok, ktorým   okresný   súd   určil   hranice   pozemku,   prikázal   odstrániť   plot   a nárok   žalobcu (sťažovateľa)   na   zaplatenie   bezdôvodného   obohatenia   a náhradu   škody   vylúčil na samostatné konanie. Dňa 18. novembra 2002 bol nárok sťažovateľa, ktorý bol vylúčený na   samostatné   konanie,   zaradený   do   generátora   okresného   súdu   za   účelom   pridelenia do príslušného registra a bola mu pridelená sp. zn. 10 C 246/02. Dňa 19. novembra 2002 bol určený   termín   pojednávania   na   15.   január   2003,   ktoré   bolo   z dôvodu   neprítomnosti žalovaných odročené na 26. február 2003, a zároveň bol žalobca okresným súdom vyzvaný na   zaplatenie   súdneho   poplatku.   Pojednávanie   z 26.   novembra   2003   bolo   odročené pre neprítomnosť žalovaných na 23. apríl 2003.

Zo spisu ďalej ústavný súd zistil, že 19. decembra 2001 znalec vrátil okresnému súdu spis   a doručil   vypracovaný   znalecký   posudok,   16.   januára   2002   sťažovateľ   doručil okresnému   súdu   vyjadrenie   k znaleckému   posudku   a rozšíril   žalobný   návrh   o náhradu škody,   30.   januára   2002   odporcovia   doručili   vyjadrenie   k znaleckému   posudku, 9. apríla 2002   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie,   ktorým   navrhol   rozhodnúť o určení hranice podľa znaleckého posudku a nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 4. augusta 1997 do doby, pokiaľ nebude odstránený plot, a náhradu škody vrátane   ušlého   zisku   vylúčiť   na   samostatné   konanie.   Dňa   21.   januára   2003   sťažovateľ doručil okresnému súdu špecifikáciu uplatňovaného nároku, 4. februára 2003 zaplatil súdny poplatok.

IV.

Ústavný súd pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 10 C 246/02 (pôvodne sp. zn. 13 C 235/99) podľa troch uvedených základných kritérií dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 246/02 (pôvodne sp. zn. 13 C 235/99) je spor o vydanie bezdôvodného obohatenia a náhradu škody vrátane ušlého zisku. Ústavný súd sa venoval len týmto nárokom a tomuto sporu, pretože sťažovateľ   podal   sťažnosť   15.   novembra   2002,   keď   spor   o určenie   hranice   bol   už právoplatne   rozhodnutý.   Predpokladom   konania   a rozhodovania   o nárokoch   sťažovateľa na vydanie   bezdôvodného   obohatenia   a náhradu   škody   bol   však   právoplatný   rozsudok o určení hranice, ktorý bol vyhlásený 29. apríla 2002. Až tento rozsudok vyriešil pre spor o bezdôvodné obohatenie a náhradu škody predbežnú otázku. Nároky sťažovateľ v priebehu konania niekoľkokrát upresňoval, naposledy podaním z 21. januára 2003. Spory o takéto nároky nie sú právne zložité, existuje k nim stabilizovaná judikatúra, ale skutkovo, ako to vyplýva zo súdnej praxe, spravidla predpokladajú znalecké dokazovanie.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.   V posudzovanom   konaní   ide   o spor,   v ktorom   je   každý   účastník   povinný postupovať podľa § 6 a § 120 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom. Súd v sporovom konaní nie je povinný konať z vlastnej iniciatívy, najmä   nahradzovať   úkony   účastníkov   pri   uplatňovaní   ich   nárokov,   plnení   procesných povinností a využívaní procesných práv. Vychádzajúc z uvedenej základnej charakteristiky sporového konania sťažovateľovi možno pripísať pasivitu v období od vyhlásenia rozsudku o určení   hranice   medzi   pozemkami   a o povinnosti   odstrániť   plot,   ktorý   nadobudol právoplatnosť   12.   júla   2002   a ktorým   bol   jeho   nárok   na   zaplatenie   bezdôvodného obohatenia a náhradu škody vylúčený na samostatné konanie, do obdobia 18. novembra 2002,   keď   bola   tejto   časti   návrhu   pridelená   sp.   zn.   10   C   246/02.   Sťažovateľ   žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia a náhradu škody viackrát upresňoval, najmä 9. apríla 2002   po   vyhodnotení   znaleckého   dokazovania,   ako   aj   21.   januára   2003.   Sťažovateľ nevenoval pozornosť ani zaplateniu súdneho poplatku, ktorý bol splatný podaním žaloby, a zaplatil ho až 4. februára 2003 na základe výzvy okresného súdu.

Takýto   prístup   sťažovateľa   podľa   názoru   ústavného   súdu   nezodpovedá   jeho postaveniu účastníka v sporovom konaní a nie je v súlade s citovaným § 6 a § 120 OSP. Dôsledkom takého postupu sťažovateľa je pravidelne predĺženie súdneho konania, ktoré v prípade sporu zásadne nemožno pričítať okresnému súdu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu. Pokiaľ ide o hodnotenie postupu okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že okresný súd do 29. apríla 2002,   keď   vo   veci   vyhlásil   rozsudok   o určení   hranice, konal   priebežne   a   jeho   činnosť plynule smerovala k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa. Nečinnosť v konaní nastala po právoplatnosti rozsudku, t. j. od 12. júla 2002 do 18. novembra 2002, keď bola na samostatné konanie vylúčená vec o vydanie bezdôvodného obohatenia a náhradu škody zaradená do generátora okresného súdu za účelom jej pridelenia do príslušného registra okresného   súdu.   V uvedenom   období   okresný   súd   nevykonal   žiadny   úkon.   Od   tohto obdobia   okresný   súd   koná   vo   veci   priebežne,   vo   veci   nariadil   tri   pojednávania,   ktoré v prvých dvoch prípadoch boli odročené pre neprítomnosť žalovaných a tretie sa má konať 23. apríla 2003. V tomto období okresný súd o nároku sťažovateľa ani nemohol rozhodnúť, pretože   sťažovateľ   až   21.   januára   2003   doručil   okresnému   súdu   konkrétnu   a jasnú špecifikáciu petitu svojho návrhu.

Ústavný   súd   na   základe   tohto   stavu   konania   pred   okresným   súdom   zohľadniac predovšetkým to, že v spore o náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia mohol okresný súd začať konať a rozhodovať až po právoplatnosti rozsudku, ktorým sa vyriešila otázka hranice medzi pozemkami účastníkov, t. j. po 12. júli 2002, po upresnení žalobnej žiadosti   sťažovateľom   a po   vyhodnotení   postupu   sťažovateľa,   uzavrel,   že   v konaní pred okresným   súdom   v doterajšom   priebehu   konania   nedošlo   k takým   zbytočným prieťahom, ktoré by odôvodňovali konštatovanie o porušení označených základných práv sťažovateľa.

Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov žiadal ústavný súd, aby vo svojom rozhodnutí prikázal okresnému súdu vo veci sp. zn. 10 C 246/02   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a priznať   mu   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk.

Výrok o prikázaní okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sú   viazané na porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa. Ústavný súd nezistil porušenie označených základných práv   sťažovateľa,   a preto   neprikázal   okresnému   súdu   vo   veci   konať   bez   zbytočných prieťahov a nepriznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

O úhrade trov konania ústavný súd rozhodol v zmysle § 36 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov tak, že ich úhradu neúspešnému sťažovateľovi nepriznal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2003