znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 24/02-13  

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 26. septembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť S. Ch., bytom Ž., toho času v Ústave na výkon väzby v B. B., vo veci porušenia základného ľudského práva a slobody postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. Ntv II 55/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. Ch.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2002 doručená sťažnosť S. Ch., bytom Ž.. toho času v Ústave na výkon väzby v B. B. (ďalej len „sťažovateľ“),   v ktorej   žiadal,   aby   ústavný   súd   vyslovil   právny   názor,   či   konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) nebol porušený zákon tým, keď rozhodoval o predĺžení trvania jeho väzby do 31. januára 2003 uznesením sp. zn. Ntv II 55/02 z 12. júna 2002, ktoré mu bolo doručené až 8. júla 2002, čo je v rozpore s ustanovením § 71 ods. 1 Trestného poriadku.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   neobsahovala   náležitosti   požadované   zákonom Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval sťažovateľa listom zo 6. augusta 2002 na odstránenie nedostatkov podania.

Ústavnému súdu bolo 15. augusta 2002 doručené doplňujúce podanie sťažovateľa, ktorého prílohu tvorilo i splnomocnenie pre advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ktorého mu má ustanoviť ústavný súd.

Výzvou z 26. augusta 2002 ústavný súd sťažovateľa opätovne vyzval na doručenie splnomocnenia, ktorým splnomocní advokáta alebo komerčného právnika na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pretože ústavný súd nezistil dôvod, pre ktorý by mu mal ustanoviť   advokáta   alebo   komerčného   právnika   na   jeho   zastupovanie   v konaní   pred ústavným súdom.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 26.   augusta   2002   sťažovateľ   požiadal o ustanovenie   obhajcu   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici,   ktorý   túto   žiadosť   odstúpil ústavnému súdu, ktorému bola doručená 16. septembra 2002.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   neexistujú dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré tvoria prekážku na jeho prijatie na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti, patrí aj to, či ústavný súd má právomoc na prejednanie danej sťažnosti a na rozhodnutie o nej.

Porušenie   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   sa   z hľadiska   uplatnenia právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy) vzťahuje iba na to, že obvineného možno vziať   do   väzby   iba   zo   zákonných   dôvodov, na   čas   ustanovený   zákonom   a na   základe rozhodnutia   súdu,   pričom   ak   niektorý   z týchto   ústavných   prvkov   v súvislosti   s väzbou obvineného   (sťažovateľa)   chýbal   alebo   sa   nepoužil,   prípadne   bol   použitý   v rozsahu prevyšujúcom   zákonom   dovolený rozsah   (napríklad obvinený   by bol   vo   väzbe nad čas dovolený zákonom bez rozhodnutia súdu o predĺžení väzby) (rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 76/02).

Do obsahu právomoci ústavného súdu však nepatrí vyslovovať právne názory, či konaním   najvyššieho   súdu   bol   porušený   zákon   v súvislosti   s rozhodnutím   o predĺžení trvania väzby sťažovateľa, a rozhodovať o sťažnosti pre porušenie zákona v súvislosti s jeho postupom podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku.

Z týchto   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd už o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2002