znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 239/2013-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., O., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   34 T/51/2009   a jeho   uznesením   z 9. novembra   2012   a postupom   Krajského   súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos/112/2012 a jeho uznesením zo 4. decembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2013 doručená sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) R. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 T/51/2009 a jeho uznesením z 9. novembra 2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 9. novembra 2012“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos/112/2012 a jeho uznesením   zo   4.   decembra   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“) vo vykonávacom konaní v súvislosti s rozhodovaním o tom, či sa ako odsúdený v skúšobnej lehote osvedčil alebo či sa nariadi výkon trestu odňatia slobody.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 34 T/51/2009 zo 17. apríla 2009 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere tri roky, s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní troch rokov a zároveň mu bola uložená povinnosť uhradiť poškodenému spôsobenú škodu.

Okresný   súd   na   verejnom   zasadnutí   rozhodol   uznesením   sp. zn.   34 T/51/2009 z 9. novembra   2012,   že   sťažovateľ   sa   v   skúšobnej   lehote   podmienečného   odsúdenia neosvedčil   a trest uložený mu označeným rozsudkom okresného súdu   vo výmere troch rokov sa vykoná. V čase rozhodovania okresného súdu bol sťažovateľ už vo výkone trestu odňatia slobody za iný trestný čin v inej trestnej veci. Sťažovateľ na verejnom zasadnutí senátu požiadal predsedníčku senátu o obhajcu, ktorá ho poučila, že v jeho prípade nejde o prípad nutnej obhajoby, a preto bolo „v jeho réžii“, aby si obhajcu zvolil sám. Takýto postup považuje sťažovateľ za „prísne rigidný a sťažujúci mu prístup k právu na obhajobu prostredníctvom obhajcu“. Podľa neho okresný súd „absolútne neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľ bol v čase konania verejného zasadnutia vo výkone trestu odňatia slobody, a tak   sa   ani   nemohol   poradiť   s nikým,   ako   by   si   mohol   zvoliť   obhajcu   alebo   požiadať konajúci súd, aby mu ho ustanovil“.

O   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   9.   novembra   2012 rozhodol   krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   uznesením   sp. zn.   1 Tos 112/2012 zo 4. decembra 2012, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 31. januára 2013. Krajský súd napadnutým uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa potom, ako dospel k záveru, že nie je dôvodná.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   vyslovuje   nesúhlas s postupom   oboch   označených   súdov, pretože   sa   podľa   jeho   názoru „vôbec   nevysporiadali   a nijakým   spôsobom   neprihliadli na výsledky probačného dohľadu... mal skúmať všetky skutočnosti jednotlivo i v ich súhrne a vo   svojom   odôvodnení   sa   jasne   vysporiadať   so   skutočnosťou,   prečo   neprihliadol na skutočnosti svedčiace v prospech sťažovateľa, a to dodržiavanie probačného dohľadu... mali   skúmať   aj   jeho   osobné   pomery,   pretože   napr.   ani   si   nevyžiadali   správu   o povesti a ďalšie   dôkazy   k jeho   osobe“. Krajskému   súdu   napokon   vytýka   aj   to,   že „nebol vyslúchnutý   a ani   mu   nebola   daná   možnosť   sa   pred   týmto   súdom   ústne   vyjadriť. Ak sťažovateľ   neodôvodnil   svoju   sťažnosť,   mohol   odvolací   súd   na   tento   účel   vykonať verejné zasadnutie.“.

Na   základe   uvedeného   je   sťažovateľ   presvedčený   o porušení   svojho „práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu... aj jeho práva na osobnú slobodu, pretože ak by konajúce súdy dospeli k opačnému názoru, nebola by osobná sloboda sťažovateľa obmedzená nariadením výkonu trestu odňatia slobody“.

Sťažovateľ   zároveň   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   dočasnom   opatrení a odložil vykonateľnosť oboch napadnutých uznesení, keďže zastáva názor, že sú splnené podmienky na takýto postup podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako   aj   základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl. 50   ods. 3   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 T/51/2009 a jeho uznesením z 9.   novembra   2012   a postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Tos/112/2012 a jeho uznesením zo 4. decembra 2012 vo vykonávacom konaní v súvislosti s rozhodovaním o tom, či sa odsúdený v skúšobnej lehote osvedčil alebo či sa nariadi výkon trestu odňatia slobody.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanoveným   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

1.   K   namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   základných   práv sťažovateľa podľa ústavy napadnutým postupom a uznesením okresného súdu

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že   všeobecné   súdy   sú   ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť. Právomoc   ústavného   súdu   je   preto   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľ mal možnosť podať proti uzneseniu okresného súdu z 9. novembra 2012 sťažnosť   (čo   aj   využil),   o   ktorej   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   základných   práv sťažovateľa podľa ústavy napadnutým postupom a uznesením krajského súdu

Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   krajského   súdu   v napadnutom   konaní   a jeho napadnutým uznesením bolo porušené jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ku ktorému malo dôjsť aj tým, že mu nebol ustanovený obhajca napriek tomu, že o to požiadal, a ani mu nebola poskytnutá možnosť zvoliť si obhajcu.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Spôsob   zabezpečenia   ústavou   garantovaného   práva   na   obhajobu   prostredníctvom obhajcu   upravuje   Trestný   poriadok,   ktorý   rozlišuje   v   tejto   súvislosti   medzi   povinnou obhajobou a obhajobou prostredníctvom ustanoveného obhajcu.

V danom prípade sťažovateľ namieta porušenie svojich označených základných práv podľa ústavy vo vykonávacom konaní, keďže rozhodovanie o tom, či sa osoba odsúdená na trest odňatia slobody, ktorého výkon sa podmienečne odložil, osvedčila, alebo sa nariadi výkon trestu odňatia slobody, upravujú ustanovenia § 418 a nasl. Trestného poriadku, ktoré sú súčasťou štvrtej časti Trestného poriadku označenej nadpisom „Vykonávacie konanie“.

Inštitút   povinnej   obhajoby   vo   vykonávacom   konaní   je   upravený   v   § 38   ods. 1 Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   vo   vykonávacom   konaní,   v   ktorom   súd   rozhoduje na verejnom zasadaní, musí mať odsúdený obhajcu, ak

a) je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená,

b) ide o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody mladistvého, ktorý v čase konania verejného zasadania nedovŕšil osemnásty rok,

c) je vo väzbe, alebo

d) sú pochybnosti o jeho spôsobilosti náležite sa obhajovať.

Podľa § 419 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku o tom, či sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil alebo či sa nariadi výkon trestu odňatia slobody, rozhodne súd na verejnom zasadnutí.

Podľa § 419 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu podľa odseku 1 je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Podľa § 419 ods. 4 Trestného poriadku ak súd rozhodne, že odsúdený sa v skúšobnej dobe neosvedčil, nariadi výkon trestu odňatia slobody a rozhodne súčasne aj o zaradení odsúdeného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Ďalej súd pokračuje podľa § 408.

Sťažovateľ   v sťažnosti   netvrdí,   že   by spĺňal   niektorý   z dôvodov   nutnej obhajoby podľa § 38 ods. 1 Trestného poriadku. Z uvedeného vyplýva, že na rozhodovanie súdu vo vykonávacom konaní podľa   § 419 ods. 1 Trestného poriadku sa vzťahuje z hľadiska inštitútu   povinnej   obhajoby   § 38   ods. 1   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   sťažovateľ v danom   prípade   nespĺňal   zákonom   ustanovené   podmienky   na   povinnú   obhajobu, t. j. nemusel mať obhajcu.

Podľa   § 40   ods. 2   Trestného   poriadku   obvinenému,   ktorý   nemá   dostatočné prostriedky   na   úhradu   trov   obhajoby   a   požiada   o   ustanovenie   obhajcu,   je   povinný v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu ustanoviť   obhajcu   z   advokátov   aj   v   prípade,   že   neexistujú   dôvody   povinnej   obhajoby. Skutočnosť, že nemá dostatočné prostriedky, musí obvinený preukázať.

V uznesení   okresného   súdu   z 9.   novembra   2012   sa   uvádza,   že   sťažovateľ   bol predsedníčkou senátu poučený, že „v jeho prípade sa nejedná o prípad nutnej obhajoby, a preto bolo v jeho réžii, aby si obhajcu zvolil sám, alebo požiadal o jeho ustanovenie súdom z dôvodu nemajetnosti. Zároveň bol poučený v zmysle § 36 ods. 4 Tr. por. o tom, že za včasnosť zvolenia si obhajcu, prípadne za včasnosť požiadania o ustanovenie obhajcu z dôvodu nemajetnosti zodpovedá odsúdený. Predvolanie na verejné zasadnutie odsúdený osobne   prevzal   dňa   14. 09. 2012,   ako   to   preukazuje   súdu   doručenka,   ktorou   bolo odsúdenému predvolanie na verejné zasadnutie doručované, osobne podpísané odsúdeným (č. l.   140),   t. j.   odsúdený   mal   dostatok   času   zvoliť   si   obhajcu,   prípadne   požiadať   súd o ustanovenie   obhajcu   z   dôvodu   nemajetnosti.   Navyše   v   uvedenej   trestnej   veci   došlo   k zmene termínu verejného zasadnutia, keď pôvodný termín verejného zasadnutia dňa 26. 10. 2012 bol zmenený z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti prokurátora a nový termín bol určený na deň 09. 11. 2012, ktoré predvolanie odsúdený prevzal dňa 15. 10. 2012 (č. l. 147). Odsúdený tak o nariadenom verejnom zasadnutí a o jeho predmete mal vedomosť dostatočne dlhý čas. Odsúdený sa síce t. č. nachádza vo výkone trestu odňatia slobody v inej trestnej veci, táto skutočnosť mu však nebránila zvoliť si obhajcu, prípadne požiadať o jeho ustanovenie súdom, navyše mal možnosť v ústave na výkon trestu odňatia slobody poradiť sa s výchovným poradcom. Súd preto túto jeho žiadosť požadoval za vyslovene účelovú,   urobenú   v   snahe   zamedziť   vykonaniu   riadne   a   včas   nariadeného   verejného zasadnutia.“.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ si mohol v danom prípade zvoliť obhajcu sám, pričom mal dostatok času, aby tak urobil (takmer dva mesiace), alebo v rozumnom čase požiadať okresný súd o ustanovenie obhajcu z dôvodu, že nemá dostatočné prostriedky na úhradu   trov   obhajoby   a toto   aj   preukázať.   Z citovaného   uznesenia   okresného   súdu z 9. novembra 2012 (ktorého postup krajský súd vyhodnotil ako taký, kde neboli zistené také pochybenia pri aplikácii hmotného a procesného práva, ktoré by odôvodňovali jeho zrušenie) vyplýva, že sťažovateľ tak neurobil.

Ústavný   súd   v uvedenom   postupe   krajského   súdu   a jeho   napadnutom   uznesení (v spojení s postupom okresného súdu a jeho uznesením z 9. novembra 2012) nezistil žiadne pochybenia alebo nedostatky takého charakteru, ktoré by odôvodňovali iné závery ako tie, ktoré v napadnutom uznesení správne odôvodnil krajský súd (ako aj okresný súd).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a   čl. 50   ods. 3 ústavy   umožnila   dospieť   k záveru,   ktorý   by odôvodňoval   vyslovenie   porušenia   uvedených   základných   práv   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke sťažovateľa, že krajský súd nerozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 9. novembra 2012 na verejnom zasadnutí, ústavný súd uvádza, že pre rozhodovanie   o   sťažnosti   odsúdeného   podľa   § 419   ods. 2   Trestného   poriadku   proti rozhodnutiu prvostupňového súdu (v danom prípade okresného súdu) podľa už citovaného § 419 ods. 1 v spojení s § 419 ods. 4 Trestného poriadku zákon nepredpisuje povinnosť rozhodnúť na verejnom zasadnutí (na rozdiel od rozhodovania pred súdom prvého stupňa). Za daných okolností sa na postup krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 9.   novembra   2012   vzťahovali   ustanovenia   Trestného poriadku upravujúce neverejné zasadnutie.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   krajský   súd   (ale   aj   okresný   súd)   sa   dostatočne nevysporiadal   so   skutočnosťami   svedčiacimi   v jeho   prospech   (hlavne   s dodržiavaním podmienok probačného dohľadu, charakterom trestnej činnosti spáchanej počas skúšobnej doby atď.)

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol, že okresný súd «podrobne   odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   v   podstatnom   dospel   k   záveru,   že   mal jednoznačne preukázané, že odsúdený neviedol v skúšobnej dobe riadny život a spáchaním úmyselného trestného činu porušil počas skúšobnej doby podmienky kladené na jeho spôsob života v skúšobnej dobe pri podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody. Podľa § 50 ods. 4 Tr. zák. ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a riadne vykonal iné uložené sankcie a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci postupoval dôsledne a dokazovaním, ktoré na verejnom zasadnutí vykonal, si vytvoril dostatočný skutkový základ pre rozhodnutie, že odsúdený R. Š. sa v skúšobnej dobe odsúdenia na trest odňatia slobody, výkon ktorého mu bol   podmienečne   odložený,   neosvedčil.   Na   tomto   mieste   nadriadený   súd   pripomína,   že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu, a preto nadriadený súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa, ktoré dôvody si v plnom rozsahu osvojuje.

Nadriadený súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní otázky, či sa podmienečne odsúdený osvedčil, možno hodnotiť len tie okolnosti, ktoré nastali v skúšobnej dobe. Pritom však treba skúmať   správanie   odsúdeného   počas   celej   skúšobnej   doby.   V   súlade   s   konštantnou judikatúrou   všeobecných   súdov,   v   zmysle   ktorej   ak   podmienečne   odsúdený   závažným spôsobom poruší právne normy, okrem iného i tým, že spácha úmyselný trestný čin, svedčí to spravidla o tom, že sa neosvedčil, že podmienečné odsúdenie nesplnilo svoj cieľ a že podmienečne uložený trest treba vykonať.

Odsúdený R. Š. hoci dostal od súdu vo forme „podmienečného odsúdenia“ možnosť preukázať, že dokáže viesť riadny život, že dokáže rešpektovať morálne pravidlá i právne predpisy tejto spoločnosti, z hľadiska jeho prevýchovy, hrubým spôsobom ignoroval túto možnosť a šancu a dopustil sa znovu trestnej činnosti. Za tejto situácie nemožno vysloviť v podstate nič iné, len to, že odsúdený R. Š. neviedol v skúšobnej dobe „podmienečného odsúdenia“ riadny život, a teda neostalo okresnému ani krajskému súdu iné, len rozhodnúť o jeho neosvedčení sa v skúšobnej dobe „podmienečného odsúdenia“ a o tom, že sa mu nariaďuje výkon trestu odňatia slobody...

Podľa   výsledkov   prieskumu   napadnutého   uznesenia   a   konania,   ktoré   mu predchádzalo,   nadriadeným   súdom   neboli   zistené   také   pochybenia   pri   aplikácii   práva hmotného a procesného súdom prvého stupňa, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého uznesenia, a preto podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. krajský súd sťažnosť odsúdeného R. Š. zamietol, pretože nie je dôvodná.».

Okresný súd v uznesení z 9. novembra 2012, na ktoré krajský súd v podrobnostiach odkázal,   uviedol,   že   sťažovateľ «sa   zúčastňoval   probačných   stretnutí   a   dodržiaval podmienky probačného dohľadu. Na každom probačnom stretnutí uviedol všetky dôležité zmeny   týkajúce   sa   jeho   osoby.   Na   poslednom   probačnom   stretnutí   uviedol,   že   nesplnil povinnosť nahradiť poškodenému M. K. spôsobenú škodu z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov,   nakoľko   počas   skúšobnej   doby   nikde   nepracoval.   Odsúdený   Š.   sa   počas trvania   skúšobnej   doby   dopustil   prečinu   krádeže,   priestupku   proti   majetku   a   zavinil dopravnú nehodu. Rodičia odsúdenému zrušili trvalý pobyt na adrese O. a v súčasnej dobe má evidovanú ako trvalý pobyt obec O. V súčasnej dobe si vykonáva trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov v ÚVV Žilina.

Trestným   rozkazom   tunajšieho   súdu   zo   dňa   19. 07. 2012,   právoplatným   dňa 02. 08. 2012, č. k. 29 T/106/2012-57, bol obvinený R. Š. uznaný vinným z prečinu krádeže podľa   § 212   ods. 1   Tr.   zák.,   za   čo   mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere 6 mesiacov so zaradením na jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Skutok sa stal 18. 11. 2011, t. j. v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.

Rozkazom Obvodného úradu v Žiline, odbor všeobecnej vnútornej správy, zo dňa 05. 06. 2012, právoplatným dňa 29. 06. 2012, č. 2012/11055-/P-1025/2SD, bol R. Š., nar..., bytom   O.,   uznaný   vinným   zo   spáchania   priestupku   proti   majetku   podľa   § 50   ods. 1 z. č. 372/1990   Zb.,   za   čo   mu   bola   uložená   pokuta   vo   výške   30,-€.   Skutok   sa   stal 23. 03. 2012, t. j. v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.

Rozhodnutím o priestupku OO PZ SR Čadca, Okresný dopravný inšpektorát Kysucké Nové Mesto, zo dňa 14. 03. 2012, právoplatným dňa 10. 04. 2012, bol R. Š. uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. g/ z. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a bola mu uložená pokuta vo výške 500,- € a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 36 mesiacov. Skutok sa stal 16. 12. 2011. Podľa odpisu z RT bol odsúdený 2 krát súdne potrestaný, naposledy v roku 2012 za prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. Tr. zák., ktorého sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného   odsúdenia.   Podľa   lustrácie   z   evidencie   MS   SR   sa   voči   odsúdenému v súčasnej dobe nevedie žiadne trestné konanie na súde.

Prokurátorka v konečnom návrhu navrhla s poukazom na vykonané dokazovanie na verejnom zasadnutí vysloviť, že odsúdený R. Š. „sa v skúšobnej“ dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil a trest odňatia slobody vo výmere 3 roky si vykoná, pričom pre výkon trestu odňatia slobody ho navrhla zaradiť do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   odsúdený   R. Š.   v   skúšobnej   dobe   podmienečného odsúdenia riadny život neviedol.

K vyššie uvedenému musí súd uviesť, že odsúdený R. Š. dostal od súdu vo forme podmienečného   odsúdenia   možnosť   preukázať,   že   dokáže   viesť   riadny   život   a dokáže rešpektovať   morálne   pravidlá   a   právne   predpisy   tejto   spoločnosti   a   že   podmienečné odsúdenie splní svoj účel z hľadiska jeho prevýchovy. Súčasťou podmienečného odsúdenia bola   aj   povinnosť   odsúdeného   dostavovať   sa   k   probačnému   a mediačnému   úradníkovi v zmysle   predmetného   rozsudku.   Odsúdený   aj   napriek   tomu,   že   podmienky   probačného dohľadu   dodržiaval,   na   probačné   stretnutia   sa   v   určených   termínoch   dostavoval, v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia riadny život neviedol, dopustil sa trestného činu krádeže, za ktorý bol právoplatne odsúdený, ako aj priestupku proti majetku, za ktorý bol taktiež právoplatne postihnutý. Odsúdený túto možnosť a novú šancu nevyužil a ani neuhradil ani škodu spôsobenú poškodenému, k povinnosti úhrady ktorej bol zaviazaný predmetným   rozsudkom   zo   dňa   17. 04. 2009.   K   priestupku   na   úseku   dopravy   súd poznamenáva, že vzhľadom na okolnosti spáchania priestupku by nepovažoval spáchanie len tohto priestupku za dôvod pre neosvedčenie sa odsúdeného v skúšobnej dobe. Odsúdený sa však namiesto toho, aby sa riadne zamestnal, dopustil majetkovej trestnej činnosti či už vo   forme   priestupku   a   neskôr   aj   trestného   činu,   čím   si   pravdepodobne   zabezpečoval prostriedky na živobytie.

Za takejto situácie nemožno vysloviť iné, len že odsúdený v skúšobnej dobe neviedol riadny   život   a   teda   súd   následne   rozhodol   o   jeho   neosvedčení   sa   v   skúšobnej   dobe podmienečného odsúdenia. Súd zároveň nezistil žiadne také okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali ponechanie podmienečného odsúdenia v platnosti.

Na   základe   uvedených   skutočností   potom   súd   vyslovil,   že   odsúdený   R.   Š.   sa v skúšobnej dobe neosvedčil a zároveň nariadil výron trestu odňatia slobody vo výmere 3 roky.».

Z   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu z 9. novembra 2012, a preto sa v zmysle § 192 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku v zásade obmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov. Za podstatnú skutočnosť pre svoje rozhodnutie považoval to, že sťažovateľ počas trvania skúšobnej doby spáchal úmyselný prečin, za ktorý bol právoplatne odsúdený, ako aj priestupku proti majetku, za ktorý mu bola uložená finančná pokuta. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že § 50 ods. 4 Trestného zákona poskytuje všeobecnému súdu priestor   na   vlastnú   úvahu   o tom,   ktoré   skutočnosti   považuje   za   relevantné   pre   svoje rozhodnutie a ktoré v danom prípade okrem stotožnenia sa so závermi prvostupňového súdu v odôvodnení svojho rozhodnutia aj uviedol.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Ústavný súd, vychádzajúc z citovanej judikatúry, obsahu námietok sťažovateľa, ako aj   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   dospel   k   záveru,   že   napadnuté uznesenie treba kvalifikovať ako ústavne udržateľné a zlučiteľné s obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd súčasne dodáva, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti. Naopak, závery krajského súdu vyslovené v označenom rozhodnutí možno charakterizovať ako logické a úplne legitímne.

Odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   predstavuje   podľa   názoru ústavného   súdu   dostatočný   základ   na   jeho   rozhodnutie,   pretože   krajský   súd   ústavne akceptovateľným spôsobom v dostatočnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah, resp. akých podkladov rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje kvalitu odôvodnenia tohto rozhodnutia v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne III. ÚS 215/2010).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti (vrátane návrhu na odloženie vykonateľnosti namietaného   uznesenia).   Zároveň   ústavný   súd   už   nepovažoval   za   potrebné   vyzývať právneho   zástupcu   na   predloženie   kvalifikovaného   splnomocnenia   na zastupovanie sťažovateľa pred ústavným súdom, keďže k sťažnosti pripojené nebolo napriek tomu, že ho sťažovateľ spolu aj s ďalšími dôkazmi (fotokópia doručenky a úradného záznamu z 8. apríla 2013, ktoré taktiež neboli pripojené) uvádza ako prílohy k sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2013