znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 239/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. B., N., zastúpeného JUDr. E. B., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/28/2011 z 19. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. B. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012 doručená   sťažnosť   I.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo/28/2011 z 19. októbra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   najvyšší   súd   namietaným   rozsudkom rozhodol tak, že odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 S/203/2009 z 15. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 15. apríla 2011“) potvrdil. Krajský súd týmto rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou   sa   domáhal   preskúmania   zákonnosti   postupu   a rozhodnutia   Ministerstva   vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“) č. SLC-76/PK-2009 z 24. augusta 2009 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva vnútra“), a potvrdil prvostupňové rozhodnutie – personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 12 z 26. januára 2005, ktorým bol sťažovateľ podľa § 192 ods. l písm. c) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,   Slovenskej   informačnej   službe,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov PZ“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodu, že podľa odborného posudku klinickej psychologičky Nemocnice s poliklinikou Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „klinická   psychologička“) č. NsP-09/2005 z 24. januára 2005 sú sťažovateľove osobnostné vlastnosti problematické a nezlučiteľné s výkonom štátnej služby pre duševnú nespôsobilosť pre výkon štátnej služby v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru.

Sťažovateľ neustále namietal viaceré skutočnosti,   pre ktoré je podľa jeho názoru označený   odborný   posudok   neobjektívny,   namietajúc,   že   nebol   riadne   zistený   skutkový stav, pričom týmito tvrdeniami argumentoval vo všetkých konaniach, v ktorých všeobecné súdy   prerokovávali   a rozhodovali   o jeho   žalobe   a odvolaniach   v konaní   o   preskúmaní zákonnosti rozhodnutia ministerstva vnútra (žalovaného).

Podľa názoru sťažovateľa bol rozhodnutiami správnych orgánov, ako aj označenými súdnymi   rozhodnutiami   poškodený   a ukrátený   na   svojich   právach,   v súvislosti   s   čím opakovane   spochybňoval   zákonnosť   personálneho   rozkazu   ministra   vnútra   Slovenskej republiky   č. 12   z 26. januára   2005,   na   základe   ktorého   bol   prepustený   zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, a trval na tom, že závery spomínaného odborného posudku   klinickej   psychologičky   sú   diametrálne odlišné   od   jej verbálneho a písomného stanoviska, preto sa sústavne domáhal konfrontácie svedka a účastníka v súdnom konaní. Tento dôkaz krajský súd nevykonal aj napriek tomu, že najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 5 Sž-o-KS 171/2005 z 28. septembra 2006 okrem iného vyslovil požiadavku na doplnenie dokazovania tak, aby bol zistený skutkový stav veci a bola vypočutá služobná klinická psychologička,   prípadne   aby   bol   sťažovateľ   opätovne   vyšetrený,   a tým   by   došlo k vysporiadaniu sa so všetkými jeho námietkami s tým, že po doplnení dokazovania by bol zistený skutkový stav podľa § 238 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru.

Podľa názoru sťažovateľa „odborný posudok klinického psychológa PhDr. E. B., CSc., obsahuje údaje o osobe sťažovateľa sčasti nezakladajúce sa na pravde, je vyplnený len sčasti, zostávajúce kolónky sú prázdne, k čomu sa nevyjadrila ani v jednej zo svojich výpovedí, hoci v posudku uviedla, že neboli zistené výkyvy /?/ v správaní sťažovateľa, ale zistené   iné   nedostatky   posudok   neuvádza   a   k   nim   sa   osobne   tiež   nevyjadrila,   z   čoho sťažovateľ právom usudzoval, že posudok bol vypracovaný účelovo, namietal okolnosti, za ktorých   sa   sťažovateľ   podrobil   kontrolnému   psychologickému   vyšetreniu,   lebo   až od r. 2004, kedy začal poukazovať na nekalé praktiky polície a porušovanie predpisov, stal sa nežiaducim pre žalovaného, t. j. Ministerstva vnútra SR a k vyšetreniu duševného stavu sťažovateľa využil nepreukazné skutočnosti.

Sťažovateľ nahliadal do spisu pred pojednávaním na prvostupňovom súde vo veci č. k. 4 S/203/2009-41 a zistil, že spis nebol kompletný a na pojednávaní mu bolo vysvetlené, že   v   spise   sa   mal   nachádzať   aj   administratívny   spis   a   podporný   materiál,   preto po pojednávaní znovu nahliadol do spisu, ktorý už bol kompletný, avšak podporný materiál neobsahoval zdravotné potvrdenia od ošetrujúceho lekára sťažovateľa, jeho sťažnosti voči správaniu nadriadených a kladné vyjadrenie inšpekcie Ministerstva vnútra SR z januára 2005 pred prepustením zo služobného pomeru, chýbali písomnosti doručené žalovanému a je zrejmé, že boli vybraté účelovo.“.

Sťažovateľ   sa   preto „neustále   domáhal   nápravy   nesprávnych   rozhodnutí a nestotožnil sa s napadnutým rozsudkom súdu, nakoľko považuje stále dôvod prepustenia zo služobného pomeru za nepreukázaný, čo ho v jeho živote vážne poškodilo do takej miery, že má problém nájsť si vhodné zamestnanie. Preto navrhol zbaviť mlčanlivosti psychológa v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 199/1994 Z. z. o psychologickej činnosti a Slovenskej komore psychológov ako zistiť materiálnu pravdu, čomu súd v preskúmavacom konaní nevyhovel, lebo v zmysle zákonnej úpravy psychológ dodrží princíp mlčanlivosti aj napriek súhlasu na jeho porušenie.“.

Sťažovateľ tvrdí, že postupom a konaním najvyššieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred   súdom,   čo   odôvodňuje   tým,   že „... v   odôvodnení   predmetného   rozsudku   je uvedené,   že   ako   odvolací   súd   podľa   § 10   ods. 2   OSP   preskúmal   napadnutý   rozsudok a konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   v   rozsahu   dôvodov   odvolania   podľa   § 212   ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred a úradnej tabulu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republike www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený 19.októbra 2011 podľa § 156 ods. l a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.

Aj keď sa nariadenie pojednávania v zmysle § 214 OSP neviaže na návrh účastníka, sťažovateľ v odvolaní adresovanému odvolaciemu súdu poukazoval na nesprávne posúdenie veci   a   nevykonanie   opakovaného   navrhovaného   dôkazu   v   súvislosťou   s   jeho   duševnou spôsobilosťou a pokiaľ nebolo pojednávanie nariadené, hoci naň boli splnené zákonom stanovené   podmienky,   bola   takýmto   postupom   súdu   odňatá   účastníkovi   možnosť   konať na súde pred súdom, ako je to zrejmé z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu.

Sťažovateľ namieta zvolený postup, lebo správne súd mal postupovať podľa § 250f ods. 1   OSP,   lebo   súd   môže   rozhodovať   o   žalobe   bez   pojednávania   rozsudkom,   ak   to účastníci konania zhodne navrhli a v zmysle § 2 OSP ak s tým súhlasia a nie je to v rozpore s verejným záujmom a týmto konaním bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v   zmysle   § 237   písm. f/   OSP,   v   dôsledku   čoho   mu   nebola   zabezpečená   ochrana   jeho základných   práv   a   slobôd   garantovaná   v   čl. 130   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky spočívajúce   v   práve   na   súdne   konanie   vyplývajúce   z   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v dôsledku porušenia uvedených ustanovení OSP procesným postupom súdu bolo zasiahnuté do práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zahrňujúci právo na verejné prerokovanie veci. Preto   ak   napriek   uvedeným   skutočnostiam   Najvyšší   súd   nenariadil   pojednávanie na prejednanie odvolania konal v rozpore s § 214 ods. 1 písm. c/ OSP, čím porušil základné právo   sťažovateľa   na   verejné   prerokovanie   veci   vyplývajúce   z   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č. k.   2 Sžo/28/2011   zo   dňa 19. 10. 2011 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu č. k. 2 Sžo/28/2011 zo dňa 19. 10. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 50 000 eur/slovom päťdesiattisíc eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   II. ÚS 70/00,   IV. ÚS 66/02,   I. ÚS 56/03, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).

V nadväznosti na to ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ považuje za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru to, že najvyšší súd preskúmal jeho odvolanie podané proti rozsudku krajského súdu z 15. apríla 2011 bez nariadenia pojednávania postupujúc podľa § 250ja ods. 2 a § 214 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou OSP. Sťažovateľ poukázal   aj   na   odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   súdu,   podľa   ktorého   deň   verejného vyhlásenia   rozhodnutia   bol   zverejnený   minimálne   päť   dní   vopred   na   úradnej   tabuli a na internetovej   stránke   najvyššieho   súdu.   Podľa   názoru   sťažovateľa   mal   najvyšší   súd postupovať   podľa   § 250f   ods. 1   OSP   a nariadiť   vo   veci   prerokovania   jeho   odvolania pojednávanie, na ktorom by sa mohol zúčastniť aj on a jeho právny zástupca.

Podľa § 250ja ods. 2 OSP v znení platnom v relevantnom čase odvolací súd rozhodne o   odvolaní   spravidla   bez   pojednávania,   ak   to   nie   je   v   rozpore   s   verejným   záujmom. Na prerokovanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, vo veciach podľa § 250i ods. 2 alebo ak vykonáva dokazovanie.

Zároveň podľa § 156 ods. 3 OSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Ústavný   súd   v súvislosti   s výhradami   sťažovateľa   poukazuje   na   citovaný   § 250ja ods. 2 OSP, z ktorého možno vyvodiť, že na prerokovanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie,   ak   to   považuje   za   potrebné   alebo   ak   vykonáva   dokazovanie.   Konanie v sťažovateľovej   veci   možno   charakterizovať   ako   prieskumné   konanie,   v ktorom   sa uplatňuje   kasačný   princíp.   Súdy   v   týchto   veciach   zásadne   dokazovanie   nevykonávajú a obmedzujú sa na posúdenie súladu postupov a rozhodnutí správnych orgánov so zákonom. Tým,   že   najvyšší súd   ako odvolací   súd nevykonával dokazovanie,   nebolo potrebné ani nariaďovať pojednávanie.

Občiansky súdny poriadok neustanovuje odvolaciemu „správnemu“ súdu povinnosť vykonávať dokazovanie a ani nariaďovať pojednávanie. Tomu korešponduje aj citovaná právna úprava Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej je úlohou odvolacieho súdu zhodnotiť,   či   v predmetnej   veci   je potrebné pojednávanie   nariaďovať.   Ak   odvolací   súd dospeje   k   záveru   o nepotrebnosti   nariadenia   pojednávania,   potom   sa   pri   napĺňaní požiadavky verejného vyhlasovania rozsudku spravuje § 156 ods. 3 OSP. Postačuje teda, ak miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámi na úradnej tabuli súdu v ustanovenej lehote.

Ústavný súd vzal do úvahy aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; napr. rozhodnutie vo veci Ekbatani c. Švédsko z 26. mája 1988). Z predmetnej judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie, v ktorom sa prerokúvajú výlučne právne otázky, môže vyhovovať požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol účastníkovi konania príležitosť, aby sa mohol pred ním osobne vyjadriť. Taktiež nedostatok verejného prerokovania veci na druhom stupni možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide, ak pojednávanie na súde prvého stupňa bolo verejné. Pri posudzovaní verejnosti súdneho konania na odvolacích súdoch vychádzajú štrasburské orgány ochrany práva z osobitostí každého prípadu a z povahy otázok preskúmavaných odvolacím súdom (napr. rozhodnutie Jan-Ake Andersson a Fejde c. Švédsko z 29. októbra 1991, Annuaire, č. 212-C).

Na krajskom súde ako súde prvostupňovom sa 15. apríla 2011 uskutočnilo verejné pojednávanie a po vypočutí prítomných účastníkov konania a osobne aj sťažovateľa, ktorý bol   na   pojednávaní   prítomný   (vyplýva   to   zápisnice   z   tohto   pojednávania),   krajský   súd rozhodol v tejto veci posudzujúc najmä právne otázky prípadu. S ohľadom aj na citovanú judikatúru ESĽP ústavný súd konštatuje, že absencia konania pojednávania na najvyššom súde   v konaní   o   odvolaní   bez   účasti   sťažovateľa   preto   nemusela   mať   bez   ďalšieho za následok porušenie jeho v sťažnosti označených práv.

Sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam jednak v priebehu správneho   konania, ako   aj   v   konaní pred   krajským   súdom   ako   prvostupňovým   súdom, čo aj využil.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   nedostatku   ústavne relevantnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu a základným   právom   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   resp.   právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V zmysle § 250f ods. 1 OSP (na ktorý poukazuje sťažovateľ v súvislosti s tým, že najvyšší súd mal podľa neho rozhodnúť podľa tohto ustanovenia, a nie podľa § 250ja ods. 2 OSP) súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom, ak to účastníci konania zhodne navrhli alebo ak s tým súhlasia, a nie je to v rozpore s verejným záujmom.

Týmto ustanovením Občianskeho súdneho poriadku sa riadi prvostupňový súd pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam postupom správnych orgánov, a nie odvolací súd   pri   rozhodovaní   o odvolaniach   podaných   proti   prvostupňovým   rozhodnutiam.   Túto námietku sťažovateľa preto ústavný súd považoval za nedôvodnú.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012