znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 239/2011-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť B. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 13/2011 z 24. marca 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. Š. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. mája 2011 doručené podanie B. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť“. Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 13/2011 z 24. marca 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 65/2008 z 23. apríla 2009 uznaný vinným v bode 1 zo skutku kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona vo viacčinnom   súbehu   so   zločinom   nedovoleného   ozbrojovania   a   obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona a v bode 2 zo skutku kvalifikovaného ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie vo vzťahu k jeho výroku o vine týkajúceho sa skutku uvedeného v bode 2) a tiež vo vzťahu k výroku o treste. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 6 To 60/2009 z 8. októbra 2009 zamietol odvolanie sťažovateľa. Proti označenému uzneseniu krajského súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré   bolo   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Tdo 13/2011 z 24. marca 2011 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Bol som odsúdený na 25 rokov. Od začiatku môjho zadržania boli porušované moje základné práva na spravodlivý súdny proces. V CPZ ma držali päť dni až potom ma vzal súdca do väzby. Svedkyňa Ď. trikrát zmenila výpoveď až kým nepasovalá vyšetrovateľovi. Sudcu okr. súdu som písomne žiadal o nahravanie, čo mi nebolo umožnené. V čase skutku som bol opity, takže si nepamätam skoro nič. V 1982 som si strelil do hlavy, odvtedy som ochrnutý na pravu stranu. Súdny znalci zistili, že som bol nepričetný. Súdca sa tým vôbec nezaoberal, vraj som nemal piť, ale existujú nejake medzinárodné dohovory. Keď nechce akceptovať znalcov,   na čo potom sú? Mám prefotený celý spis,   keď treba tak Vám ho pošlem.“

Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z odôvodnenia priloženého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie „z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Trestného poriadku, pretože v konaní bolo porušené jeho právo na obhajobu a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia“.

Sťažovateľ v dovolaní tvrdil, že porušenie jeho práva na obhajobu malo spočívať v tom, že v jeho trestnej veci konajúce súdy odmietli vykonať ním navrhovaný dôkaz – písomný   náčrt   k   rekonštrukcii   skutku   uvedeného   v   bode   2   rozsudku   okresného   súdu, nezabezpečili vo vzťahu k tomuto skutku riadne objasnenie veci, čím vznikli pochybnosti o skutkových zisteniach. Sťažovateľ tiež vytýkal, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho námietkami uvedenými v odvolaní, čím porušil základné zásady trestného konania uvedené v   ustanoveniach   §   2   ods.   10,   11   a   12   Trestného   poriadku,   v dôsledku   čoho   dospel   aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného skutku.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   okrem   iného   uviedol,   že „V prípade, že právo na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44 ods. 2 Tr. por.), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa takýmto návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu vyhovieť, alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle tohto dovolacieho dôvodu preto nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. por. resp. práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por...

Nesprávnym   právnym   posúdením   zisteného   skutku   sa   v   zmysle   uplatneného dovolacieho   dôvodu   rozumie,   že   skutok   (v   posudzovanom   prípade   pod   bodom   2/) v napadnutom rozhodnutí bol kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podstatou právneho posúdenia skutku ako posúdenia hmotnoprávneho je aplikácia hmotného práva, t. j. trestného zákona na skutkový stav, ktorý zistil súd a nie ako sa jeho zistenia domáha dovolateľ. Dovolaciemu dôvodu podľa tohto ustanovenia zodpovedajú také námietky, v ktorých dovolateľ tvrdí, že skutkový stav, ktorý zistili súdy, nenaplňuje znaky trestného činu, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Dovolacím dôvodom nie sú skutkové námietky, ktorými sa dovolateľ snaží dosiahnuť iné hodnotenie dôkazov oproti tomu, ako ich hodnotili súdy a tak dosiahnuť zmenu skutkových zistení podľa vlastnej verzie skutkového stavu. V posudzovanej veci to znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie podľa ktorého obvinený spáchal skutok pod bodom 2/ tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorého skutkovými   závermi   sa   stotožnil   aj   odvolací   súd.   Popísanému   skutkovému   stavu   potom zodpovedá i právny záver vyjadrený v posúdení tohto skutku ako zločin vydierania podľa § 189   ods.   1,   ods.   2   písm.   a/   Tr.   zák.   Použitú   právnu   kvalifikáciu   podľa   citovaného ustanovenia   odôvodňujú   všetky   skutkové   okolnosti,   ktoré   sú   do   popisu   skutku   zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných zákonných znakov uvedeného zločinu.

Z uvedeného vyplýva, že ani dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. neobstojí, pretože námietky obvineného smerujú výhradne voči hodnoteniu dôkazov, resp. úplnosti vykonaného dokazovania, teda proti skutkovým zisteniam súdu prvého a druhého stupňa, pričom vo vytýkaných vadách až následne vidí nesprávne právne posúdenie skutku. Na   podklade   tohto   dôvodu   však   nemožno   skúmať   ani   preverovať   úplnosť   vykonaného dokazovania   ani   správnosť   hodnotenia   dôkazov,   pretože   táto   činnosť   súdu   spočíva v aplikácii procesných ustanovení a nie hmotnoprávnych.

Obvinený B. Š. vo svojom dovolaní v podstate len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom v skutočnosti jeho dovolanie obsahuje argumenty stojace mimo uplatnených dôvodov a poukazuje predovšetkým na nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd ako už bolo vyššie uvedené, však nie je oprávnený skúmať správnosť a úplnosť skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.“.

V nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   poukázal   na   znenie   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že jeho úlohou pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   zároveň   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti možné zhrnúť takto: a)   v trestnom   konaní   neboli   dodržané   lehoty   obmedzenia   jeho   osobnej   slobody v súvislosti s rozhodovaním o väzbe v prípravnom konaní,

b) vo veci konajúce súdy nesprávne vyhodnotili výpoveď svedkyne Ď.,

c) okresný súd nevyhovel jeho žiadosti o nahrávanie hlavného pojednávania,

d)   vo   veci   konajúce   súdy   neprihliadli   na   závery   znaleckých   posudkov   o jeho nepríčetnosti v čase spáchania skutku.

V súvislosti   s posudzovaním   uvedených   námietok   sťažovateľa   ústavný   súd považoval   za   potrebné   upozorniť,   že   sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   proti   namietanému uzneseniu   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu,   a nie   proti   predchádzajúcim rozhodnutiam   okresného   súdu   a krajského   súdu.   Z   dokumentácie,   ktorú   si   ústavný   súd v súvislosti   s prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zabezpečil,   vyplýva,   že námietky uvedené pod písmenami a) a c) neboli predmetom dovolania sťažovateľa, a preto sa najvyšší súd nimi ani nemohol zaoberať. Za týchto okolností ide o námietky, ktoré nie sú v žiadnej príčinnej súvislosti s namietaným uznesením najvyššieho súdu, čo zakladá dôvod na   odmietnutie   sťažnosti   vo   vzťahu   k   týmto   námietkam   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Na námietku, že vo veci konajúce súdy neprihliadli na závery znaleckých posudkov, síce sťažovateľ v dovolaní poukázal („Obžalovaný si na deň, počas ktorého sa stal skutok, ktorý   sa   mu kladie za vinu   spomína   iba útržkovito,   resp.   vôbec a   poukazuje na   to,   že znalecké posudky sudcovia nebrali do úvahy, a pri výmere trestu mu uložili maximálny trest vo   výmere   25   rokov   nepodmienečne   a   tri   roky   ochranného   psychiatrického a protialkoholického   liečenia   ústavnou   formou“;   citované   z odôvodnenia   namietaného uznesenia   najvyššieho   súdu,   pozn.),   ale   nie   v rámci   argumentácie,   ktorou   odôvodňoval existenciu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku. Preto aj táto   námietka   sťažovateľa   je   z hľadiska   rozhodovania   najvyššieho   súdu   o dovolaní sťažovateľa irelevantná a nemôže zakladať dôvod na to, aby na jej základe ústavný súd mohol dospieť k záveru, že najvyšší súd namietaným uznesením porušil právo sťažovateľa vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo   vzťahu   k   námietke   nesprávneho   hodnotenia   výpovede   svedkyne   Ď.   vo   veci konajúcimi súdmi sa ústavný súd stotožňuje s už citovanou argumentáciou najvyššieho súdu obsiahnutou   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   týkajúcou   sa   výkladu   dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku a v celom rozsahu na ňu poukazuje. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ani táto námietka sťažovateľa nie je spôsobilá   spochybniť   ústavnú   akceptovateľnosť   a udržateľnosť   namietaného   uznesenia najvyššieho súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti aj vo vzťahu k tejto námietke z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Napriek predbežným záverom formulovaným k jednotlivým námietkam sťažovateľa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preskúmal aj odôvodnenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 To 60/2009 z 8. októbra 2009, v ktorom sa vo vzťahu k námietkam sťažovateľa uplatneným v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu okrem iného uvádza:„V   súdenej   veci   okresný   súd   vychádzal   najmä   z   výpovedí   svedkýň   D.   Ď. z prípravného konania (č. l. 47-49, 103-106, 111-115), na hlavnom pojednávaní dňa 29. 1. 2009   (č.   l.   705-706),   J.   T.   v   prípravnom   konaní   (č.   l.   50-51,   94-96)   a   na   hlavnom pojednávaní dňa 29. 1. 2009 (č. l. 708-709). Vo vzťahu k tomuto skutku okresný súd naviac na návrh obžalovaného vyžiadal stanovisko Slovenského hydrometeorologického ústavu v Bratislave ohľadom počasia dňa 4. 6. 2008 o 21.00 hod., najmä čo sa týka viditeľnosti, ako aj pripustil ako dôkaz vypočutie znalkyne MVDr. L. S. Naviac na hlavnom pojednávaní bol prehratý videozáznam z rekonštrukcie ku skutku 2/ obžaloby. Zamietol návrh obžalovaného, a to písomného náčrtu ohľadne rekonštrukcie s odôvodnením, že sa obžalovaný uvedenej rekonštrukcie   nezúčastnil,   pričom   však   tento   dôkaz   na   zistenie   skutkového   stavu   nemal žiadnu relevanciu.

Opätovným   vyhodnotením   všetkých   vo   veci   vykonaných   dôkazov   majúcich   vzťah k ustáleniu   zavinenia   obžalovaného   v   bode   2/   skutku   obžaloby   (bod   2/   napadnutého rozsudku), aj krajský súd dospel k jednoznačnému záveru, že obhajoba obžalovaného nie je dôvodná a   za tejto dôkaznej   situácie   niet   žiadneho   vážneho dôvodu neveriť   svedeckým výpovediam D. Ď. a J. T., ktoré predovšetkým obžalovaného zo žalovaného skutku počas doterajšieho   konania   usvedčovali.   Krajský   súd   nezistil   u   týchto   svedkýň   žiaden   dôvod vypovedať   v   neprospech   obžalovaného   a   pričom   treba   zdôrazniť   aj   určitý   nepriaznivý psychický   stav   menovaných,   keď   v   podstate   boli   svedkami   agresívneho   až   brutálneho správania   sa   obžalovaného   voči   poškodeným.   Za   tohto   stavu   prípadné   marginálne nepresnosti a odlišnosti v ich výpovediach nemôžu byť dôvodom na celkové spochybnenie ich hodnovernosti pri opísaní konania obžalovaného ohľadne inkriminovaného skutku. V súlade so zákonom okresný súd správne posúdil konanie obžalovaného v bode 2/ rozsudku ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a/ Tr. zák. Preto ani v tomto smere nemožno okresnému súdu nič vytýkať.

Nepochybil   prvostupňový   súd   ani   pri   rozhodovaní   o   druhoch   a   výmere   trestu obžalovanému, keď mu uložil za súdené skutky úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 25 (dvadsaťpäť) rokov a trest prepadnutia veci.

Pri   rozhodovaní   o   výmere   nepodmienečného   trestu   odňatia   slobody   okresný   súd dôsledne prihliadol nielen k zmyslu trestného konania, vrátane spravodlivého potrestania páchateľov, ale aj účelu trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. a ostatným rozhodným kritériám podľa ustanovenia § 38 Tr. zák. Možno sa stotožniť s konštatovaním okresného súdu vo vzťahu k existencii výrazných priťažujúcich okolností, rozvedených v napadnutom uznesení a   poľahčujúcej   okolnosti,   ktorou   je   podľa   konštatovania   okresného   súdu   okolnosť,   že obžalovaný žalované skutky spáchal v súvislosti s negatívnymi dôsledkami svojej choroby. Obžalovaný   počas   celého   konania   neprejavil   žiadnu   úprimnú   ľútosť   nad   spáchaním skutkov, svoj čin voči poškodenému (teraz už nebohému) J. R. ospravedlňoval tým, že medzi nimi boli už v minulosti veľmi zlé vzťahy lebo ho (ako obžalovaného) urážal a viackrát aj provokoval.   V   tejto   súvislosti   je   potrebné   poukázať   na   rozsudok   Okresného   súdu   v Humennom zo dňa 14. 10. 1998 sp. zn. 3 T 126/98 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 13. 6. 2000 sp. zn. 3 To 191/00 z ktorého krajský súd zistil, že obžalovaný B. Š. bol uznaný za vinného z dvoch skutkoch tohto rozsudku z trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a Tr. zák. (účinného do 31. 12. 2005) a iné a v bode 2/ tohto rozsudku z pokusu trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1, § 222 ods. 1 Tr. zák. (účinného do 31. 12. 2005) ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák, pričom v oboch prípadoch poškodeným bol J. R., ktorému sa jednak vyhrážal zabitím, resp.   v druhom prípade ktorého napadol otváracím nožom s čepeľou dlhou 10 cm a spôsobil mu zranenie a v ďalšom pichnutí tohto poškodeného mu bolo zabránené inou osobou, ktorý mu vykopol nôž z ruky, a tak nedošlo k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví u J. R. Týchto konaní sa mal dopustiť podľa odôvodnenia tohto rozsudku obžalovaný pod vplyvom alkoholických nápojov, taktiež v kombinácii s liekmi.

Konanie vo vzťahu k poškodenému J. P. však počas celého konania nevysvetlil, a v podstate   ani   v   prípade   tohto   poškodeného,   ktorému   spôsobil   mimoriadne   závažné poškodenie zdravia (a ktorý zraneniam nepodľahol len vďaka včasnej odbornej lekárskej pomoci) neprejavil žiadnu ľútosť. V danom prípade nemožno neprehliadnuť ani kriminálnu minulosť obžalovaného a stúpajúcu intenzitu jeho protiprávnych konaní vyúsťujúcich do spáchania trestného činu vraždy, resp. pokusu vraždy.

V súdenom prípade sa prejavila u obžalovaného agresivita, brutalita a absolútna bezcitnosť k ľudskému životu.

Vzhľadom   na   osobnostnú   charakteristiku   obžalovaného   a   najmä   na   jeho   postoj k spáchanej   trestnej   činnosti   účinná   ochrana spoločnosti   vyžaduje   prísny   postih.   Podľa názoru   krajského   súdu   napokon   čo   sa   týka   resocializačnej   prognózy   možnosti   jeho prevýchovy sú limitované jeho osobnosťou, jeho vzťahom k spáchanej trestnej činnosti, keďže tento má sklon zbavovať sa zodpovednosti za svoj čin. Za daného stavu veci preto účel trestu u obžalovaného aj podľa názoru krajského súdu bude splnený len dlhodobým trestom odňatia slobody, t. j. v konkrétnom prípade vo výmere 25 rokov. Na túto skutočnosť podľa názoru krajského súdu nemá podstatný vplyv ani zmenšenie jeho rozpoznávacích a ovládacích schopnosti približne o 50 %. Na tomto mieste treba uviesť, že obžalovaný trestné činy, za ktoré bol odsúdený v minulosti spáchal pod vplyvom alkoholu, pričom si je veľmi dobre vedomí, že pod vplyvom požitia liehových nápojov, prípadne i liekov sa stáva agresívnejším a svoje konanie pod ich vplyvom nevie spravidla korigovať.

Podľa   záveru   znalcov   -   psychiatrov   na   znížených   ovládacích   a   rozpoznávacích schopnostiach obžalovaného sa podieľala aj porucha jeho osobnosti spôsobená organickým poškodením   CNS   a   vplyv   alkoholu   a   veľmi   približne   možno   hodnotiť,   že   vplyv   oboch faktorov bol približne rovnaký. Aj podľa znalcov – psychiatrov obžalovaný má predpísanú neurologickú liečbu antiepileptickú, ktorá má taktiež psychoaktívny účinok a nesmie sa kombinovať s alkoholickými nápojmi, pretože sa navzájom účinok alkoholu a týchto liekov (a to bolo aj v tomto prípade) znásobuje. Obžalovaný však vedel, alebo mal vedieť, že vzhľadom k rizikám zdravotným, a to možnému zvýšeniu frekvencie epileptických záchvatov alebo   možným   komplikáciám   -   kombinácia   alkoholu   a   antiepileptík   sa   má   zdržať   pitia alkoholických   nápojov   a   dôsledne   dodržiavať   liečebný   režim.   Možno   konštatovať,   že ochranné protialkoholické liečenie nariadené v predchádzajúcej trestnej veci (trestná vec 3 T   126/98   Okresného   súdu   v   Humennom)   sa   zrejmé   minulo   účinku.   Podľa   vyjadrenia znalca   MUDr.   P.   F.   na   verejnom   zasadnutí   krajského   súdu   nebyť   vplyvu   alkoholu, pravdepodobne by nedošlo k takému stupňu konania s dôsledkami ako v tomto prípade t. j. nedošlo by tak k závažnému agresívnemu konaniu.

Z týchto dôvodov preto krajský súd na odvolanie obžalovaného nepristúpil k zníženiu okresným súdom uloženého trestu odňatia slobody.“

Z citovaného   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   v odvolacom   konaní   riadne   zaoberal   aj s námietkami sťažovateľa, ktoré uplatnil v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (výpoveď svedkyne Ď., znalecké posudky), pričom závery, ktoré vo vzťahu k nim krajský prijal, sú z ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a udržateľné.   Za   daných   okolností   podľa   názoru ústavného súdu neexistovali žiadne relevantné dôvody na to, aby najvyšší súd dovolaniu sťažovateľa vyhovel, a preto namietaným uznesením najvyššieho súdu ani nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011