znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 239/08-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   16.   decembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti T. K., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 789/1994 po spojení v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 789/1994   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice I   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 C 789/1994 konal bez zbytočných prieťahov.

3. T. K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   90 000 Sk   [slovom deväťdesiattisíc slovenských korún (2 987,45 EUR)], ktoré jej   j e   Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   nahradiť T. K. trovy právneho zastúpenia v sume 6 732 Sk [slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún (362,61 EUR)] na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 239/08 z 1. augusta 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť T. K. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Košice I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 C 789/1994 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľka   v sťažnosti   poukázala okrem   iného   na to,   že   konanie,   ktoré   začalo v roku 1994, nebolo dosiaľ právoplatne skončené, a uviedla takýto priebeh konania:

„Dňa 03. 10. 1994 podal J. H...., ako žalobca a spol. na Obvodnom súde Košice I proti   sťažovateľovi T. K.  ...   ako   žalovanému   žalobu o odstránenie   neoprávnenej stavby. V predmetnej žalobe sa žalobca domáhal odstránenia podľa jeho tvrdenia neoprávnenej stavby   sťažovateľa   postavenej   na   pozemku   parc.   č. 6993/2,   zapísanom   v   katastri nehnuteľnosti, na LV č...., ktorý bol podľa názoru žalobcu nezákonne vyvlastnený. Neskôr žalobca   zmenou   návrhu   žiadal   event.   zriadiť   vecné   bremeno   v   prospech   žalovaného za peňažnú náhradu. Vec bola pridelená sudcovi Mgr. L. D., po jeho preradení sudkyni Mgr. G. F.

Dňa 04. 04. 1995 bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku a žalovaný na vyjadrenie sa k žalobe.

Dňa 19. 02. 1997 bol žalobca písomne vyzvaný, aby predložil jeden rovnopis žaloby. Dňa 07. 06. 2000 súd opätovne písomne vyzval žalobcu na predloženie rovnopisu žaloby.

Dňa 27. 07. 2000 súd uznesením pripustil, aby do konania na strane žalovaného pristúpil ďalší účastník ako žalovaný v 2. rade – M. K.

Dňa 31. 01. 2002 súd vyzval žalobcu na predloženie rovnopisu žaloby. Dňa   10. 09. 2002   súd   opätovne   vyzval   žalobcu   na   predloženie   rovnopisu   žaloby a zaplatenie súdneho poplatku.

V roku 2003 nastala zmena v obsadení senátu. Vec bola v dôsledku odchodu sudkyne Mgr. G. F. pridelená na vybavenie ďalšej sudkyni JUDr. D. B.

Dňa   27. 06. 2003   súd   dožiadal   Okresný   úrad   Košice   o   predloženie   spisového materiálu, ktorý súvisí s vyvlastňovacím konaním.

Dňa 04. 09. 2003 súd uznesením oslobodil od súdnych poplatkov žalobcu v II. a III. a V. rade.

Dňa 14. 10. 2003 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci. Dňa 01. 04. 2004 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci. Dňa 17. 06. 2004 súd uznesením pripustil, aby do konania na strane žalovaného pristúpil ďalší účastník T. K., s. r. o., ako žalovaný v 3. rade.

Dňa 23. 11. 2004 súd dožiadal Katastrálny úrad, Správa katastra Košice, či im bolo ako stredisku ako stredisku Geodézie a kartografie zaslané právoplatné rozhodnutie OBNV v KE o vyvlastnení.

Uznesením   zo   dňa   22. 07. 2005,   č. k.   15C 289/1994   bola   vec   č. k.   15C 789/1994 spojená   s   vecou   15C 289/1994   na   spoločné   konanie   na   účely   znaleckého   dokazovania a ustanovený znalec Ing. H. M.

Dňa 03. 04. 2007 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci. Dňa   16. 05. 2007   uznesením   č. k.   15C 289/1994   bola   vec   č. k.   15C 789/1994 vylúčená na samostatné konanie.“

Ústavný súd zo zapožičaného spisu zistil v zásade rovnaké skutočnosti o priebehu konania, aké uviedla sťažovateľka v sťažnosti.

V sťažnosti   sa   sťažovateľka   okrem   toho,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, domáhala aj toho, aby ústavný súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   v označenom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. 1SprV/282/2008 doručeným ústavnému súdu 1. decembra 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. alternatívne zriadenie vecného bremena podal na Obvodnom súde Košice 1 dňa 3. 10. 1994 žalobca J. H. a spol.

Sťažovateľ vystupuje v predmetnom konaní na procesnej strane žalovaného. Pri posudzovaní otázky, či v tomto súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom poukazujem na Nálezy Ústavného súdu SR, ktoré už v tejto veci boli vydané (III. ÚS 298/07- 38, IV. ÚS 319/07-25, II. ÚS 107/08-11, II. ÚS 222/07-40 a ďalšie) a v ktorých Ústavný súd SR dospel k záveru, že doterajším postupom Okresného súdu Košice I došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov.

Vec po právnej stránke nie je zložitá. Je však náročná po stránke skutkovej. V konaní vystupuje na strane žalobcu mnoho subjektov, ktorí v priebehu konania zomreli a súd musel zisťovať okruh právnych nástupcov. Na zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti mali za následok predĺženie konania.

Dňa   7. 8. 2008   súd   meritórne   rozhodol.   Rozsudok   doposiaľ   nenadobudol právoplatnosť, pretože vo veci bolo podané odvolanie.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe, ktorou sa žalobcovia proti sťažovateľke, ktorá je v konaní v procesnom postavení žalovanej, domáhali odstránenia neoprávnenej stavby, resp. alternatívne zriadenia vecného bremena. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov   do   konania   v   súvislosti   s právnym   nástupníctvom   po   zomrelých   žalobcoch možno   napadnuté   konanie   považovať   po vecnej   stránke   za   zložitejšie.   Samotnú   vecnú zložitosť, na ktorú poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 1. decembra   2008   aj   predseda   okresného   súdu,   však   nemožno   dávať   do   súvislosti s dlhotrvajúcou   nečinnosťou   okresného   súdu   opísanou   v ďalšej   časti   tohto   nálezu. Preskúmavané konanie nemožno   podľa   názoru   ústavného súdu   kvalifikovať ako zložité po právnej stránke, pretože výklad a používanie právnej úpravy vzťahujúcej sa   na daný prípad sú stabilizované v judikatúre všeobecných súdov.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania.   Ústavný   súd   nezistil   takú   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v prevažnej časti konania   v podstate   nečinný.   Nečinnosť   súdu   charakterizuje   konanie   vedené   pod   sp. zn. 15 C 789/94 počas takmer celého jeho priebehu, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť sporadické úkony súdu (nariadenie pojednávania po viac ako deviatich rokoch, nariadenie znaleckého dokazovania po takmer 11-tich rokoch atď.).

Na   základe   uznesenia   okresného   súdu   z 22.   júla   2005   bolo   napadnuté   konanie za účelom   znaleckého   dokazovania   spojené   s inými   vecne   totožnými   konaniami   a bolo vedené pod sp. zn. 15 C 289/1994, avšak uznesením okresného súdu zo 16. mája 2008 bolo vylúčené   na   samostatné   konanie,   ktoré   je   v súčasnosti   vedené   pod   pôvodnou   sp. zn. 15 C 789/1994. Okresný súd 7. augusta 2008 vo veci meritórne rozhodol, avšak rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože proti nemu bolo podané odvolanie. Podľa vyjadrenia okresného súdu po vrátení spisu ústavným súdom bude vec predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

V uvedenej   súvislosti   ústavný   súd   už   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre konštatoval,   že   je   z ústavnoprávneho   hľadiska   neprijateľné,   aby   právna   neistota v napadnutom konaní nebola odstránená ani po uplynutí viac ako 14 rokov od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08).

Argumentáciu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní   na   to,   že „V   konaní vystupuje na strane žalobcu mnoho subjektov, ktorí v priebehu konania zomreli a súd musel zisťovať okruh právnych nástupcov. Na zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti mali za následok predĺženie konania“, ústavný súd neakceptoval.   Uvedené   skutočnosti   jednotlivo   ani   vo   vzájomnej   spojitosti   nemôžu odôvodňovať   celkovú   viac   ako   14   rokov   trvajúcu   neprimeranú   dĺžku   posudzovaného súdneho konania.

Najmä   so   zreteľom   na   dlhodobú   nečinnosť   okresného   súdu   dospel   ústavný   súd k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 789/94 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   v sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   200 000 Sk   poukazujúc   na   ujmu,   ktorá   jej   vznikla „v   dôsledku konania okresného súdu, ktorý svojím postupom jej vytvoril právnu neistotu a ani po viac ako 13 rokoch trvania súdneho sporu nie je zrejmý výsledok tohto súdneho konania“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 15 C 789/94, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že namietané konanie   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval priznanie sumy 90 000 Sk (2 987,45 EUR) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. M. V. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola   19 056 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“)   v sume   3 176 Sk   (za   jeden   úkon   právnej   služby)   a 2   x   190   Sk režijný paušál   (§ 16   ods. 3   vyhlášky).   Úhrada   bola   priznaná   v celkovej   sume   6 732   Sk (223,46 EUR).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008