znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 239/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Ď.   a E.   Ď.,   S.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina, Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v bližšie neoznačených konaniach a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. a E. Ď. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2007 doručená   sťažnosť   J.   Ď.   a E.   Ď.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina, Krajského   súdu   v Žiline   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „označené súdy“) v návrhu na rozhodnutie vo veci samej v bližšie neoznačených konaniach.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia 30. augusta 2005 podali Okresnému súdu Žilina žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby – vodovodnej prípojky zo svojho pozemku. Ďalej okrem iného uviedli: „Vzhľadom k tomu, že obaja (...) sú dôchodcovia ZŤP,   starajúci   sa   o nezaopatrenú,   študujúcu   dcéru   a sú   nútení   na   ochranu   svojích základných   práv   a slobôd   porušovaných   spoluobčanmi   a aj   orgánmi   verejnej   správy a samosprávy,   podávať   mnoho   žalobných   návrhov,   nemajú   dostatok   finančných prostriedkov   na požadované   súdné   poplatky,   preto   súd   požiadali   o odpustenie   týchto poplatkov, čo ím bolo odmietnuté.“

Aj   keď   podľa   názoru   sťažovateľov   označené   súdy   porušili   ich   viaceré   práva garantované   ústavou,   v návrhu   na   rozhodnutie   požadovali, „aby   senát   Ústavného   súdu vyniesol toto uznesenie:

Ústavný   súd   SR   vyslovuje,   že   odmietaním   návrhov,   odvolaní   a dovolaní podnecovateľov, Najvyšší súd v spojení s Krajským súdom a Okresným súdom v Žiline došlo k porušeniu ich ústavných práv na prerokovanie ich veci bez prieťahov zaručeného v čl. 48 odst. 2 Ústavy SR“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa   čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V nadväznosti   na   citované   ustanovenie   zákona   o ústavnom   súde   sa   v   prípadoch namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 75/06, II. ÚS 154/07) vyžaduje preukázať, že sťažovateľ pred tým, než sa obrátil na ústavný súd, využil právny prostriedok, na uplatnenie ktorého mal právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len „zákon o súdoch“), teda že podal sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní orgánu štátnej správy (predsedovi) príslušného súdu.

Ústavný súd výzvou z 12. septembra 2007 požiadal sťažovateľov, aby v lehote 10 dní predložili dôkazy o tom, že podali sťažnosti na zbytočné prieťahy adresované predsedom (t. j. orgánom štátnej správy) príslušných všeobecných súdov v namietaných konaniach.Sťažovatelia na uvedenú výzvu v stanovenej lehote nereagovali a ani do predbežného prerokovania veci požadované dôkazy nepredložili a taktiež nepreukázali a ani netvrdili, že uvedenú   podmienku nesplnili z dôvodov   hodných osobitného zreteľa, pričom   existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne prostriedky,   ktoré   má   k   dispozícii   podľa   zákona   o súdoch,   alebo   ak   sa   preukáže,   že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní (...)“.   V zmysle prvej   vety   druhého odseku   citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný   súd   opierajúc   sa   o svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať,   že   by   využitie   sťažnosti   podľa   § 62   a nasl.   zákona   o súdoch   neumožnilo v danej veci účinnú ochranu základného práva sťažovateľov priznaného im podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže   sťažovatelia   ani   napriek   výzve   ústavného   súdu   s upozornením   na   možné negatívne dôsledky požadované dôkazy nepredložili a ústavný súd ani z obsahu sťažnosti, ani z jej príloh nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   došlo   zo   strany   sťažovateľov   z dôvodov   hodných osobitného zreteľa, odmietol ich sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   už   nevyzýval   sťažovateľov   na   odstránenie ďalších   nedostatkov   ich   sťažnosti   (nepredloženie   splnomocnenia   na   ich   zastupovanie advokátom, presné označenie konaní,   v ktorých   má podľa   nich   dochádzať k zbytočným prieťahom, absencia návrhu výroku, ktorý by mohol slúžiť ako východisko rozhodnutia ústavného súdu, atď.).

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby po splnení zákonom všetkých predpísaných náležitostí sťažovatelia v tejto veci v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   označených   súdov   v nej   dochádza   k zbytočným prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2007