znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 239/05-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15. novembra 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Lubyho v konaní   o sťažnosti   O. L., bytom   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. J. Č,   K., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom Okresného   súdu   Košice II   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   29 C 34/97, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice II p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 29 C 34/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. O. L. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť O. L. trovy právneho zastúpenia v sume   3 977 Sk   (slovom   tritisícdeväťstosedemdesiatsedem   slovenských   korún)   na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. Č., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 239/05 zo 4. októbra 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   O. L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   sp. zn.   Spr. 1252/05,   Spr. 1258/05 z 21. októbra 2005 doručenom ústavnému súdu 26. októbra 2005 uviedol:

„Keďže vyjadrenie k sťažnosti na prieťahy v danej veci som už Ústavnému súdu SR zasielal dňa 26. 10. 2004, v prílohe Vám zasielam rovnopis uvedeného stanoviska, v ktorom je obsiahnutá aj chronológia vo veci vykonaných procesných úkonov.

V danom   konaní   bolo   podaných   viacero   ústavných   sťažností,   preto   som   ďalšie vyjadrenia zasielal Vášmu súdu v dňoch 27. 1. 2005, 15. 3. 2005, 16. 3. 2005, 30. 3. 2005, 25. 5. 2005, 12. 8. 2005, (...)“

Vo vyjadrení z 26. októbra 2004, ktoré sa v celom rozsahu týka aj prerokovávanej sťažnosti   a   v ktorom   k   štádiu   súdneho   sporu,   ktoré   nasledovalo   po   pripustení   vstupu sťažovateľa do konania ako žalovaného v 13. rade, okrem iného okresný súd uviedol, že:

„ - predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný už s ohľadom na jeho predmet   a nutnosť   vykonať   rozsiahle   dokazovanie   pri   potrebe   zabezpečenia   procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania.

- chronológia procesných úkonov:

- (...) dňa 8. 2. 1999 bolo pojednávanie, určené na 18. 3. 1999, preročené na

8. 3.   1999   a tiež   bolo   vypracované   uznesenie   o pripustení   účastníkov   do konania na strane žalovaných v 6. až 53. rade.

- na pojednávaní, konanom dňa 8. 3. 1999, bol vyhlásený rozsudok.

- proti rozsudku podal odvolanie žalobca dňa 28. 4. 1999 a toto bolo dňa 12. 5. 1999 doručované na vyjadrenie žalovaným.

- dňa   14. 6. 1999   podal   žalobca   návrh   proti   dvom   žalovaným   na   vydanie predbežného opatrenia, o ktorom konajúca sudkyňa rozhodla dňa 13. 7. 1999. Aj proti tomuto uzneseniu podal žalobca dňa 3. 8. 1999 odvolanie.

- v dôsledku   podaných   odvolaní   bol   spis   dňa   18. 10. 1999   predložený   na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, odkiaľ bol vrátený tunajšiemu súdu dňa   4. 5. 2001   s rozhodnutím,   ktorým   bol   rozsudok   zrušený   a   v rozsahu zrušenia vec vrátená na ďalšie konanie.

- dňa   4. 3. 2002   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   rozhodnutia   Krajského   súdu v Košiciach účastníkom konania a zároveň bola vypracovaná výzva pre žalobcu v zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach.

- dňa   10. 5. 2002   bolo   doručené   podanie   žalobcu,   ktoré   bolo   30. 7. 2002 doručované žalovaným.

- dňa 10. 3. 2003 bol určený termín pojednávania na deň 9. 4. 2003; uvedené pojednávanie   bolo   z dôvodu   práceneschopnosti   konajúcej   sudkyne   odročené na neurčito.

- dňa   3. 11. 2003   JUDr. V. K.,   ktorá   vo   veci   konala,   nastúpila   na materskú dovolenku, preto boli všetky nevybavené veci z jej súdneho oddelenia prevedené do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. J. M., ktorá dňa 21. 10. 2004 dala pokyn pre   zisťovanie   adries   trvalých   pobytov   tých   účastníkov,   u ktorých predchádzajúce doručovania boli bez pozitívneho výsledku.

- keďže podľa správy poštového doručovateľa zo zásielok, nachádzajúcich sa v spise, niektorí žalovaní zomreli, po overení tohto údaja Registrom obyvateľov v Banskej Bystrici je   pravdepodobné,   že   bude   existovať   dôvod   na   prerušenie   konania   podľa   § 107 Občianskeho súdneho poriadku.

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

- vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   je   nutné pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

- posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení   maximálneho   úsilia,   ktoré   od   nich   možno   požadovať,   konať   a rozhodovať vo všetkých pridelených veciach plynulo.“

V závere vyjadrenia z 21. októbra 2005 okresný súd označil tieto úkony okresného súdu vykonané v roku 2005:

„- dňa 26. 1. 2005 bol daný pokyn pre zisťovanie dedičov po zomrelých účastníkoch konania.

- dňa 7. 4. 2005 bol urobený dotaz na dedičskú kanceláriu Okresného súdu Košice I ohľadom zisťovania dedičov po nebohom Š. S.“

Obdobné procesné úkony, ktoré označil okresný súd vo vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Navyše,   ústavný   súd   zistil,   že   žalobca   30. júna 1997   doručil   okresnému   súdu rozšírenie žalobného návrhu o žalovaných v 3. až 5. rade a 29. septembra 1998 rozšírenie žalobného návrhu o žalovaných v 6. až 53. rade.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   3. novembra 2005   sa   právny   zástupca sťažovateľa vyjadril k stanovisku okresného súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza, že:

«Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 1252/05, Spr. 1258/05 v zásade   len   uvádza,   že   v danom   konaní   bolo   podaných   viacero   ústavných   sťažností. V ďalšom v tejto súvislosti iba v celom rozsahu poukazuje na jeho vyjadrenie k sťažnosti na prieťahy v konaní v danej veci sp. zn. Spr. 1507/04 z 26. októbra 2004, v ktorom je obsiahnutá aj chronológia vo veci okresným súdom vykonaných procesných úkonov. Z tohto dôvodu sa zameriam predovšetkým na toto vyjadrenie. Predseda okresného súdu uvádza, že „predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný už s ohľadom na jeho predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia   procesných   podmienok   pre   konanie   vo   veci   vzhľadom   na   vysoký   počet účastníkov daného konania“. S takýmto jeho hodnotením sporu sa zásadne nemôžem stotožniť, nesúhlasím s ním, pretože ho považujem za účelové. Mám za to, že objektívne neexistuje   taká   okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   takej   skutkovej   (faktickej) zložitosti posudzovanej veci, tak ako ju posudzuje predseda okresného súdu, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh, no najmä dĺžku konania. Hoci faktickú zložitosť veci je niekedy rozumné predpokladať (vzhľadom na počet a druh nehnuteľností, o ktoré ide, počet účastníkov konania, aj keď sa nazdávam, že v tomto prípade   nejde   v plnom   rozsahu   práve   o   takúto   situáciu),   zodpovedajúcou   prípravou samotného   pojednávania,   ako   aj   uplatnením   § 43   Občianskeho   súdneho   poriadku   táto môže, ale nemusí predstavovať výraznejšie predĺženie konania. Som toho názoru, že okresný súd si pojednávania nepripravil zodpovedne a nevyužil dôsledne ust. § 43 OSP pred tým, ako   vo veci   určenia   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   meritórne   rozsudkom rozhodol. Ako dôkaz uvádzam na inom mieste aj to, že odvolací súd vytkol okresnému súdu, že   sa   dopustil   viacerých   procesných   pochybení,   ďalej   že   si   nevyjasnil,   čo   je   vlastne predmetom konania. Zákonitým dôsledkom takéhoto konania okresného súdu bolo zrušenie rozsudku odvolacím súdom a v rozsahu zrušenia jeho vrátenie okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ sa teda od 4. mája 2001 v dôsledku nie riadnej činnosti okresného súdu ocitol v procesnom postavení žalovaného časovo o dva roky späť, „vo februári 1999". Pri takejto (ne)činnosti a postupe okresného súdu v danej veci časový horizont právoplatného   skončenia konania   si   netrúfam   predpokladať   ani   v hrubých   rysoch. Aj keď   verím,   že   okresný   súd bude   rešpektovať   nálezy   ústavného   súdu   týkajúce   sa daného, sťažovateľom napádaného konania, v ktorých ústavný súd prikázal Okresnému súdu   Košice II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29 C 34/1997   konať   bez   zbytočných prieťahov. Pre   úplnosť   dodávam,   že   vychádzajúc   aj   z   mojej   doterajšej   praxe,   takéto konania (o   určenie   vlastníctva,   najmä   k   nehnuteľnostiam)   nie   sú   ničím   neobvyklým v rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   a   predstavujú   stabilnú   a   dosť frekventovanú   súčasť rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov.   Mám   za   to,   že skutková   zložitosť,   resp. náročnosť veci, tak ako ju hodnotí predseda okresného súdu, nemala   mať   v posudzovanom prípade   vplyv   na   vznik   zbytočných   prieťahov   v konaní. Súhlasím len s tvrdením predsedu okresného súdu, že na strane žalovaných je vysoký počet účastníkov daného konania, z ktorých niektorí v priebehu konania zomreli alebo zmenili   trvalé   bydlisko,   čo   sčasti   mohlo objektívne   nepriaznivo   ovplyvniť   dĺžku posudzovaného   konania.   Ale   ani   to   ani   skutková náročnosť   danej   veci,   ako   ju   hodnotí predseda okresného súdu a ak ju takto posúdi aj ústavný súd, však nemôže podľa môjho názoru ospravedlniť doterajšiu dĺžku napádaného konania. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, mám za to, že ani po právnej stránke nejde o vec komplikovanú a zložitú, a to i s prihliadnutím na to, že vo veci už vyslovil názor nadriadený súd. Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní, ako je to aj v tomto prípade, zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým poznaním   obsahu   samotnej   podstaty   veci,   odbornou   nepripravenosťou   na   pojednávanie (poznamenávam, že odvolací Krajský súd v Košiciach v uznesení vytkol súdu prvého stupňa, že si nevyjasnil, čo je vlastne predmetom konania), neodborným využitím času určeného na pojednávanie,   neodborným   vedením   jednotlivých   pojednávaní   a   nariaďovaním dokazovania bez   náležitého   zistenia   procesne   významných   skutočností   pre   toto dokazovanie. Čo sa týka chronológie procesných úkonov, uvedených vo vyjadreniach predsedu okresného súdu, v zásade sa s ňou stotožňujem. Aj táto však len dokazuje, že od 4. mája 2001 okresný súd vo veci nekonal riadne a rýchlo, ale pomaly a zdĺhavo so zbytočnými prieťahmi, keď v obdobiach označených v sťažnosti nekonal vôbec, bol nečinný alebo jednotlivé procesné úkony vykonal vo veľkých časových odstupoch.

Ak niektorí z odporcov zomreli skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, alebo sa dodatočne zistí, že niektorí z odporcov nie sú v konaní pasívne legitimovaní, súd postupuje zo zákona podľa § 107 O. s. p. Mám za to, že k tomuto mi neprislúcha sa vyjadrovať. Aj ja sa domnievam, že sťažovateľ svojím správaním neprispel k prieťahom v konaní. Sťažovateľ   podal   prostredníctvom   právneho   zástupcu   ešte   17. augusta 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu, čím dal najavo svoju nespokojnosť s rýchlosťou priebehu   predmetného   konania.   Jeho   sťažnosť   však   neviedla   k   náprave. Naopak, okresný   súd   od   apríla   2003   dodnes   ani   len   nevytýčil   ďalší   termín   pojednávania vo veci samej.

Okresný súd vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov priznal určité prieťahy v danom konaní, som ale toho názoru, že došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Nesúhlasím a nemôžem akceptovať podľa môjho názoru ďalšie účelové vyjadrenie predsedu okresného súdu, že z jeho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali   aspoň   pri   vynaložení maximálneho   úsilia,   ktoré možno od   nich požadovať, konať a   rozhodovať   vo   všetkých   pridelených   veciach   plynulo.   V tejto   súvislosti   chcem podotknúť aj to, že predseda okresného súdu vo svojich odpovediach na sťažnosti iných sťažovateľov na prieťahy v konaní v tej istej veci uvádzal, že vzniknuté prieťahy v konaní boli spôsobené predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to zmenou zákonnej sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K., ktorá vo veci konala, na materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch vo veci konajúcich sudkýň.

Ani   týmito   argumentmi   okresného   súdu   nie   je   možné   odôvodniť   a   ospravedlniť zbytočné prieťahy v konaní.

Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, že sa za tým účelom Okresným súdom Košice II prijali včas adekvátne opatrenia.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   neuviedol   žiadne   konkrétne   skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide práve o takýto prípad. A, vychádzajúc z ustálenej judikatúry ústavného súdu, je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, keď tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k prieťahom v konaní. Uplatnenie práva sťažovateľa - účastníka konania pred všeobecným súdom   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   nemôže   byť   zmarené   len   preto, že Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, na ktorom sa sťažovateľ domáha odstránenia stavu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   a   v konečnom   dôsledku   to   nezbavuje štát zodpovednosti   za   pomalé   a   zdĺhavé   konanie,   ako   je   to   v prípade   sťažovateľa, spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.

Taktiež zmena v osobe konajúcej sudkyne, ktorú predseda okresného súdu označil za objektívny dôvod nečinnosti súdu a tým vzniknutých prieťahov v konaní (tak ako iné organizačné či technické problémy súdnictva) nesmie ísť na ťarchu účastníka konania. Napokon poznamenávam, že napádané konanie pred okresným súdom trvá ako také od februára 1997, pričom sťažovateľ je jeho účastníkom od 8. februára 1999, čo možno už len na základe tejto skutočnosti považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Takáto   zdĺhavosť   konania   totiž   v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

Po   preskúmaní postupu   okresného   súdu   vo   veci   sp. zn.   29 C 34/97   podľa   týchto kritérií   ústavný   súd   dospel   k záverom   (pokiaľ   ide   o posúdenie   vzniku   zbytočných prieťahov), ktoré   sú   zásadne   rovnaké   ako   vo   veciach,   o ktorých   ústavný   súd   rozhodol napríklad   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   I. ÚS 199/04,   II. ÚS 300/04   alebo   sp. zn. IV. ÚS 110/05, III. ÚS 46/05, II. ÚS 48/05, II. ÚS 173/05.

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je občianskoprávne   konanie   (rozhodovanie   o   nároku   na   určenie   vlastníctva k nehnuteľnostiam), ktoré sa začalo 11. februára 1997, teda pred viac ako siedmimi rokmi, a k dnešnému dňu nie je právoplatne skončené. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd sa čiastočne stotožňuje s názorom okresného súdu, že predmetný spor možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný   s poukazom   na „nutnosť   vykonať   rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania“. Aj keď z právneho hľadiska spor „o určenie vlastníctva“ tvorí súčasť štandardnej rozhodovacej agendy okresných súdov, z faktického hľadiska je potrebné akceptovať, že náročnosť konania od februára 1999 ovplyvnili veľký počet žalovaných (53), ako aj zmeny v osobách žalovaných, ku ktorým došlo v dôsledku úmrtia   niektorých   žalovaných   v priebehu   konania.   Táto   skutočnosť   vyžadovala od okresného súdu, aby počas konania upresňoval ich okruh a zisťoval stav dedičských konaní, čo objektívne mohlo ovplyvňovať spomalenie konania. Žiadna skutková náročnosť však podľa názoru ústavného súdu nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku tohto konania.

Na dĺžku konania mali vplyv aj právne úkony žalobcu počas konania, ktorý aktívne využíval procesné práva podľa Občianskeho súdneho poriadku (odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia, odvolanie proti rozsudku okresného súdu,   ktorým   bola   jeho   žaloba   zamietnutá,   a návrh   na   vylúčenie   zákonnej   sudkyne). V dôsledku týchto právnych úkonov žalobcu došlo k predĺženiu konania [keď o opravných prostriedkoch odporcov dvakrát rozhodoval Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)], čo však nemožno pripísať na vrub okresnému súdu ani sťažovateľovi.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho   konania.   Ústavný   súd z obsahu   spisu   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   svojím   správaním   nezapríčinil   žiadne prieťahy a ani spomalenie priebehu konania okresného súdu.

3. Pokiaľ   ide   o   postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal   na   ustanovenie   § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Činnosť okresného súdu ústavný súd hodnotil iba od obdobia, keď sa sťažovateľ stal účastníkom konania, t. j. od 8. februára 1999.

Podľa názoru ústavného súdu došlo k zbytočným prieťahom v činnosti okresného súdu od 4. mája 2001, keď okresný súd mal doručovať uznesenie krajského súdu sp. zn. 13 Co 364/99   z   19. februára 2001   dotknutým   účastníkom   konania,   pričom   tak   urobil až 4. marca 2002, keď súčasne vyzval žalobcu na vykonanie úkonov v zmysle označeného uznesenia krajského súdu (nečinnosť v trvaní 10 mesiacov). Okresný súd bol ďalej nečinný od 9. apríla 2003, keď odročil pojednávanie na neurčito, do 21. októbra 2004, keď zisťoval pobyt žalovaných (nečinnosť viac ako 18 mesiacov). Ústavný súd tiež konštatuje, že nezistil žiadne   prekážky,   ktoré   by   bránili   tomu,   aby   uvedené   procesné   úkony   okresného   súdu nemohli byť vykonané skôr, a to aj vzhľadom na dovtedajší priebeh konania. Od februára 2005 do októbra 2005 okresný súd v zásade žiadne procesné úkony vo veci neurobil, je však potrebné uviesť, že okresný súd v súvislosti so sťažnosťami ďalších žalovaných doručenými ústavnému   súdu   vo   veci   namietania   zbytočných   prieťahov   v konaní   sa   opakovane vyjadroval k týmto sťažnostiam a predkladal spis ústavnému súdu. Táto skutočnosť však nemôže byť ospravedlnením nečinnosti okresného súdu v namietanom konaní v období pred februárom 2005.

Činnosť okresného súdu bola tiež neefektívna a nesústredená. Aj keď okresný súd dvakrát rozhodol o návrhu žalobcu na vydanie predbežného opatrenia a raz rozhodol vo veci samej, nemožno prehliadnuť skutočnosť, že pri odstraňovaní nedostatkov žalobného návrhu (petitu) nepostupoval dôsledne podľa § 43 ods. 1 a § 79 ods. 1 OSP, v dôsledku čoho bolo jeho   rozhodnutie   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   13 Co 364/99   z 19. februára 2001 zrušené.

Navyše, žalobca podaním z 9. mája 2002 upresnil okruh žalovaných, rozšíril žalobný návrh a žiadal, aby okresný súd tieto zmeny pripustil. Okresný súd o tomto návrhu žalobcu doteraz nerozhodol.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v tom,   že nemá „vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať,   konať   a rozhodovať   vo   všetkých   pridelených   veciach   plynulo“,   ústavný   súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Pretrvávajúci vysoký nápad vecí a v tejto súvislosti nedostatok sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali alebo znižovali zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň   obrátil.   Tieto   okolnosti   ústavný   súd   nezohľadňuje   v súvislosti   s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu sťažovateľom označených práv.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,   aby   vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 30 000 Sk, čo zdôvodňoval tým, že od februára 1999 žije „... v pretrvávajúcom pocite a stave nepríjemnosti, nervozity, bezmocnosti, krivdy, úzkosti, poníženosti a neistoty vyplývajúcej z predlžovania súdneho konania, ktoré nie je doteraz právoplatne skončené“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ústavný súd považoval priznanie sumy   30 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. J. Č. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby, každý v sume 2 501 Sk (prevzatie a prípravu zastúpenia,   spísanie   sťažnosti   a jej   podanie   a   podanie   vyjadrenia   z 3.   novembra   2005) v súlade   s § 1 ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm. a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. (ďalej len „vyhláška“) a 3 x 150 Sk   režijný   paušál   (§ 16 ods. 3   vyhlášky).   Odmena   advokátovi   za   poskytnuté služby   v konaní   pred   ústavným   súdom   (za   tri   úkony   právnych   služieb)   predstavuje spolu sumu   7 953 Sk.   Vzhľadom   na   to,   že   právny   zástupca   zastupoval   v konaní   pred ústavným   súdom   vo   viacerých   samostatných   sťažnostiach   takmer   všetkých   žalovaných ako sťažovateľov   (napr.   I. ÚS 199/04,   IV. ÚS 300/04,   I. ÚS 80/05,   IV. ÚS 110/05),   čo v podstatnej miere znížilo nároky tak na prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti, ako aj podanie   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu,   ústavný   súd   znížil   takto   vypočítanú odmenu za poskytovanie právnych služieb o jednu polovicu, t. j. na 3 977 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2005