znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky  

IV. ÚS 239/03-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla 2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha predbežne prerokoval sťažnosť P. M., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. H. K., K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 708/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 708/97   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   33   Cb   708/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť P. M. trovy konania vo výške 8 796   Sk   (slovom   osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. H. K., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. októbra 2003   doručená   sťažnosť   P.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 708/97.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 293/03-13 zo 17. decembra 2003 prijal sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 3. februára 2004 okrem iného uviedol:

„Z evidenčných pomôcok súdu bolo zistené, že dňa 21. 4. 1997 podal žalobca P. M. na Okresnom súde Košice II návrh na vydanie platobného rozkazu proti žalovanému ENTE s. r. o. so sídlom v Košiciach Popradská 56/A o zaplatenie 101.440,- Sk s prísl. Návrh bol zapísaný pod sp.   zn. 1 Rob 847/97.   Dňa 20. 5. 1997 súd vydal platobný rozkaz,   proti ktorému podal včas odpor žalovaný. Dňa 24. 6. 1997 bola vec prevedená do registra Cb a zapísaná pod sp. zn. 33 Cb 708/97.

Pokiaľ sa týka ďalšieho postupu v konaní, z evidenčných pomôcok je možné zistiť iba to, že vo veci boli konané pojednávania dňa 23. 6. 1999, 1. 10. 1999, 19. 11. 1999, 21. 1. 2000 a 18. 2. 2000. Ďalšie úkony súdu je možné získať iba zo súdneho spisu, ktorý sa od 21. 8. 2002 nachádza u znalca Ing. M. V., ktorý má vo veci podať znalecký posudok. Po   zaslaní   spisu   znalcovi   sa   na   súde   nachádza   iba   zberný   spis,   z rozhodnutí a ďalších písomností, ktoré sa v zbernom spise nachádzajú vyplýva, že uznesením zo dňa 2. 3.   2001   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom   z odboru   oceňovanie   stavebných prác Ing. L. N. Ustanovený podaním z 31. 3. 2001 oznámil, že nie je kompetentný vo veci podať posudok, pretože uložené úlohy nie sú predmetom odvetvia a špecializácie, v ktorom bol vymenovaný za znalca.

Uznesením zo dňa 24. 5. 2001 súd ustanovil vo veci znalkyňu Ing. K. H., ktorej uložil podať písomný znalecký posudok v lehote 60 dní od prevzatia spisu. Písomným podaním z 26. 6. 2001 ustanovená znalkyňa oznámila, že existuje zákonný dôvod pre jej vylúčenie z podania znaleckého posudku pre jej pomer k žalovanému a jeho právnemu zástupcovi. Uznesením zo dňa 10. 8. 2001 súd zrušil uznesenie o ustanovení znalkyne Ing. K. H. a ustanovil za znalca Ing. M. V., ktorému uložil podať písomný znalecký posudok v lehote 60 dní od prevzatia spisu. Znalcovi bol súdny spis zaslaný na vypracovanie posudku dňa 21. 8. 2002.

Listom zo dňa 20. 1. 2003 súd vyzval znalca na vrátenie spisu, pretože lehota na podanie   posudku   uplynula.   Doručovanie   korešpondencie   znalcovi   je   sťažované   tým,   že znalec riadne nepreberá súdne zásielky. Na výzvu súdu znalec reagoval až dňa 27. 3. 2003 oznámením, že pre neprítomnosť Ing. T., konateľa žalovaného, nemohol zvolať obhliadku prác, ktoré sú predmetom posudku. Zároveň znalec oznámil, že posudok spracuje do 15. 4. 2003. Znalec posudok v dodatočnej lehote nepodal a spis nevrátil, preto súd listom zo dňa 2. 6. 2003 opakovane vyzval na vrátenie spisu pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty. Znalec   na   výzvu   súdu   nereagoval,   preto   súd   uznesením   z 2.   9.   2003   uložil   znalcovi poriadkovú pokutu vo výške 5. 000,- Sk. Znalec podal proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty odvolanie, Krajský súd v Košiciach uznesením z 28. 10. 2003 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa a určil výšku poriadkovej pokuty sumou 2. 000,- Sk. Napriek tomu však znalec do dnešného dňa nepodal znalecký posudok a spis súdu nevrátil.

Dňa 7. 4. 2003 podal sťažovateľ predsedovi Okresného súdu Košice II sťažnosť na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu listom zo dňa 4. 6. 2003 sp. zn. Spr. 2369/03 upovedomil sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov v znení neskorších predpisov, že jeho sťažnosť nemôže byť vybavená v lehote 2 mesiacov od doručenia orgánu štátnej správy súdu, pretože spis, ktorého sa sťažnosť týka sa od 21. 8. 2002 nachádza u znalca Ing. M. V. a súdny spis je nevyhnutným podkladom pre riadne vybavenie sťažnosti. (...)

Predmetom konania je obchodný spor zo zmluvy o dielo. Z doterajšieho priebehu konania vyplýva, že vec je skutkovo zložitá na dokazovanie, čo vyplýva aj z toho, že vo veci bolo nariadené znalecké dokazovanie.

Z dostupných údajov vyplýva, že sťažovateľ neovplyvnil dĺžku konania. Pokiaľ   ide   o postup   súdu   v uvedenom   konaní   z údajov   dostupných   z evidenčných pomôcok   nie   je   možné   jednoznačne   zaujať   stanovisko   k dôvodnosti   ústavnej   sťažnosti. V období od prevedenia spisu do registra Cb dňa 24. 6. 1997 do uskutočnenia prvého pojednávania dňa 23. 6. 1999 uplynuli dva roky, bez súdneho spisu však nie je možné uviesť, či súd v tomto období vykonával úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci. V ďalšom období bol postup súdu plynulý do 18. 2. 2000, čo potvrdzuje aj sťažovateľ. K obdobiu od 18. 2. 2000 po vydanie prvého uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania dňa 24. 5. 2001   opäť   nie   je   možné   podať   relevantné   vyjadrenie.   Od   24.   5.   2001   je   postup   súdu v konaní plynulý, dňa 21. 8. 2002 bol spis predložený ustanovenému znalcovi, ktorý však do dnešného dňa posudok nepodal a spis súdu nevrátil. Sme toho názoru, že súd sa dostatočne aktívne snaží o ukončenie znaleckého dokazovania, prekážky na strane znalca nie je možné považovať za prieťahy zavinené súdom.“

Procesné úkony, ktoré sú uvedené vo vyjadrení predsedu okresného súdu, zistil aj ústavný súd z predloženého zberného spisu okresného súdu a z vyjadrení účastníkov.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami,   ako   aj   s   obsahom   zberného   súdneho   spisu   okresného   súdu sp. zn. 33 Cb 708/97 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV.   ÚS   15/03,   II.   ÚS   66/03),   v súlade   s ktorou   možno   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   vedenom pod sp. zn. 33 Cb 708/97   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (II.   ÚS   813/00,   I.   ÚS   20/02,   III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02)   zohľadnil   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 33 Cb 708/97 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania na okresnom súde je nárok sťažovateľa o zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom z titulu uzavretej zmluvy o dielo. Z právneho hľadiska vec nie je možné   hodnotiť   ako   zložitú.   Predmet   konania   má   stabilnú   právnu   úpravu   obsiahnutú v Obchodnom zákonníku a jej výklad a používanie sú ustálené v judikatúre všeobecných súdov. S poukazom na potrebu vykonania znaleckého dokazovania možno vec hodnotiť ako skutkovo zložitú. Aj predseda okresného súdu vec hodnotí ako skutkovo zložitú.  

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred označeným porušovateľom práva došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Zo sťažnosti, vyjadrení účastníkov a vyžiadaného zberného spisu okresného súdu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   podaniami   z   20.   augusta   2002,   7.   marca a 19. septembra 2003 urgoval určenie termínu pojednávania vo veci a tiež podal 7. apríla 2003 okresnému súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní. Ani predseda okresného súdu neuviedol vo svojom stanovisku také okolnosti, ktoré by bolo možné pričítať na ťarchu sťažovateľa.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 708/97. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný   súd   prihliadal   na   ustanovenie   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a ďalej na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   zohľadňujúc   vyjadrenie   okresného   súdu,   v ktorom   sú   uvedené   iba procesné úkony zistené z evidenčných pomôcok súdu, neprihliadal pri svojom hodnotení na obdobie od 24. júna 1997, keď bola vec prevedená do registra Cb, do 2. marca 2001, keď vo veci bolo nariadené znalecké dokazovanie z toho dôvodu, že toto obdobie nemá možnosť v súčasnom období vyhodnotiť. Okresný súd síce vo svojom vyjadrení uviedol, že v tomto období 5 x pojednával (23. júna 1999, 1. októbra 1999, 19. novembra 1999, 21. januára 2000 a 18. februára 2000), ale ústavný súd sa nemohol vyjadriť k efektivite jeho úkonov, k vykonaným dôkazným prostriedkom a k tomu, či jeho úkony smerovali k rozhodnutiu vo veci samej. Takisto nemal možnosť preveriť, či boli na týchto pojednávaniach prítomní účastníci konania. Bolo preto bez právneho významu zaoberať sa podrobnejšie a hodnotiť toto   obdobie,   keďže   k prieťahom   v konaní   došlo   v dôsledku   nečinnosti   a neefektívnej činnosti okresného súdu v inom období.

Ústavný   súd   doterajší   postup   okresného   súdu   pri   nariaďovaní   znaleckého dokazovania považuje za neefektívny a bez možnosti prispieť k rozhodnutiu vo veci samej. Neefektívne úkony, ktoré vo svojom súhrne spôsobili prieťahy v činnosti okresného súdu, boli zistené od 2. marca 2001, keď vo veci prvýkrát nariadil znalecké dokazovanie znalcom, ktorý   nevykonáva   znaleckú   činnosť   v špecializácii,   v ktorej   potrebuje vykonať znalecké dokazovanie,   v dôsledku   čoho   musel   uznesenie   o ustanovení   znalca   zrušiť   a uznesením ustanovil iného znalca, pričom toto uznesenie neskôr rovnako zrušil (z dôvodu námietky znalca   o existencii   dôvodu   predpojatosti   vzhľadom   pre   jeho   pomer   k účastníkom) a 10. augusta 2001 ustanovil znalca, ktorému spis zaslal až 21. augusta 2002, teda po viac ako 12 mesiacoch. Obdobie znaleckého dokazovania je obdobím nečinnosti okresného súdu, pretože v tomto období okresný súd neurobil nič pre odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa   aj napriek   tomu,   že   pri   ustanovovaní   znalca   mohol   so   znalcom   vopred prerokovať,   či   môže   v požadovanej   lehote   úkon   vykonať,   a bolo   aj   jeho   povinnosťou metodicky   usmerňovať   a   riadiť   činnosť   znalca.   V prípade,   že   znalec   sa   neriadil   jeho pokynmi alebo opakovane bez náležitého odôvodnenia nepodal znalecký posudok, okrem uloženia poriadkovej pokuty mal možnosť spracovať aj návrh na odvolanie znalca.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v tomto prípade nevyužil dôsledne a včas všetky procesné prostriedky smerujúce k tomu, aby znalecké dokazovanie bolo urýchlene skončené.

Ústavný súd konštatoval, že prebiehajúce konanie je stále na začiatku na súde prvého stupňa bez ukončenia   znaleckého dokazovania nariadeného v marci   2001 a rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že od podania návrhu uplynula doba viac ako 7 rokov.

Z týchto   dôvodov   nemožno   vôbec   zohľadniť   postoj   okresného   súdu   k sťažnosti, ktorý tvrdí, že „prekážky na strane znalca nie je   možné považovať za prieťahy zavinené súdom“, pretože znalec v konaní musí postupovať podľa pokynov súdu a podkladov, ktoré pripraví na znalecké dokazovanie všeobecný súd.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania a z dosiahnutých výsledkov okresného súdu ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v konaní   vedenom   na okresnom   súde   pod sp. zn. 33 Cb 708/97 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 33 Cb 708/97 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   200   000   Sk.   Žiadosť   odôvodnil   tým, že   „nečinnosťou   súdu a zbytočnými prieťahmi v konaní bolo porušené moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

V dôsledku toho (aj vzhľadom na celkový prístup okresného súdu k predmetnej veci) považoval   preto   ústavný   súd   za   potrebné   priznať   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie. Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal z tej skutočnosti, že sťažovateľ si uplatnil nárok na ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v spore,   ktorého   doterajšie   trvanie   nemožno   ničím   ospravedlniť.   Podľa   ústavného   súdu nemožno   od sťažovateľa   spravodlivo   žiadať,   aby   čakal   na   výsledok   súdneho   sporu, v ktorom sa rieši jeho nárok na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúci zo zmluvy o dielo, takú neprimerane dlhú dobu, a nie je akceptovateľné ani to, aby bol stav konania ku dňu vydania tohto nálezu taký, ako bol zistený v prípade sťažovateľa.

Vychádzajúc   z odôvodnenia   celej   situácie   sťažovateľa,   z princípov   spravodlivosti a z potreby zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vo výške 50 000 (slovom päťdesiattisíc slovenských korún) pre sťažovateľa, ktoré je okresný súd povinný   uhradiť   v súlade   s výrokom   tohto   nálezu,   je   za   porušenie   základného   práva sťažovateľa primeranou satisfakciou spojenou s porušením základného práva sťažovateľa.

O úhrade trov konania ústavný súd rozhodol v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažovateľovi priznal sumu 8 796 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Ústavný súd priznal podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods.   1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   právnej zástupkyni   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   veci,   písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom náhradu za jeden úkon právnej služby priznal vo výške 4 270   Sk   (základom   pre výpočet   výšky   náhrady   za   úkon   právnej   služby   bola   nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk). Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa aj dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po 128 Sk v zmysle § 19 citovanej vyhlášky.  

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2004