znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 238/2013-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   M. V.,   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   E.   B.,   B., vo veci   namietaného   porušenia   jej základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Co/63/2011 a jeho uznesením z 30. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2012 doručená sťažnosť Ing. M. V. (ďalej len „sťažovateľka“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   ktorou   namieta porušenie svojho   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva   a slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   3 Co/63/2011   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“)   a jeho   uznesením z 30. apríla   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie“   alebo   „uznesenie   krajského   súdu z 30. apríla 2012“).

Sťažovateľka   sa   žalobou podanou   8.   októbra   2003   Okresnému   súdu   Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáha „náhrady   škody   titulom   straty   príjmu   počas práceneschopnosti (liečenia) titulom úrazu, ktorý utrpela pri dopravnej nehode“. Konanie o náhradu za stratu príjmu, ktorým sťažovateľka uplatnila za obdobie liečenia a nemožnosti vykonávať akúkoľvek sústavnú a pravidelnú pracovnú činnosť, je vedené okresným súdom pod sp. zn. 7 Ct/22/2003.

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne opisuje priebeh konania pred okresným súdom aj krajským   súdom   (priebeh   jednotlivých   pojednávaní,   poukazuje   na   neúmerne   dlho trvajúce   dokazovanie   podľa   jej   názoru   v pomerne   jednoduchej   veci   a   vyjadruje   sa k rozsudkom   okresného   súdu   a krajského   súdu   a   k   odvolaciemu   konaniu,   upriamuje pozornosť na podané sťažnosti na prieťahy v konaní adresované predsedovi okresného súdu aj krajského súdu...) a konštatuje, že konanie ako celok je poznačené zbytočnými prieťahmi (jednak nečinnosťou označených súdov medzi jednotlivými úkonmi, ako aj ich nesprávnou činnosťou).

Okresný   súd   rozsudkom   č. k.   7 Ct/22/2003-217   z   29.   októbra   2010   rozhodol,   že odporca je povinný zaplatiť sťažovateľke sumu 11 606,05 €, nahradiť jej trovy konania v sume 3 351,43 €, ako aj súdny poplatok v sume 298 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto   rozsudku.   Vo   zvyšnej   časti   návrh   zamietol.   Opravným   uznesením   č. k. 7 Ct/22/2003-222   z 29.   októbra   2010   okresný   súd   opravil   svoj   pôvodný   rozsudok   tak, že odporca je povinný zaplatiť sťažovateľke iba sumu 4 967,27 €. Na základe odvolania, ktoré podala sťažovateľka, krajský súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok okresného súdu   č. k. 7 Ct/22/2003-217   z   29.   októbra   2010   v   spojení   s   opravným   uznesením č. k. 7 Ct/22/2003-222 z 29. októbra 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu z 29. októbra 2010 v spojení s opravným uznesením“) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   poukazuje   v   prvom   rade   na   to,   že   proti   rozsudku   okresného   súdu z 29. októbra   2010   v spojení   s opravným   uznesením   podala   odvolanie   len   ona,   a to   len vo vzťahu k jeho zamietajúcej časti, a preto zastáva názor, že keď krajský súd „zrušil celé rozhodnutie,   pochybil   a zasiahol   do   práva   na   súdnu   ochranu   sťažovateľky“. Podľa sťažovateľky v zmysle § 212 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) je odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Pokiaľ krajský súd v napadnutom uznesení uviedol,   že prvostupňový   súd   nebol   oprávnený   vydať   opravné   uznesenie   č. k. 7 Ct/22/2003-222   z 29. októbra   2010,   pretože   prekročil   rozsah   svojich   právomocí, ak na pojednávaní   uskutočnenom   29.   októbra   2010   vyhlásil   rozsudok   a   následne   ho opravným uznesením zmenil, pričom v zmeňujúcom rozhodnutí podľa názoru krajského súdu nešlo o opravu chyby v písaní a počítaní, ako ani inú zrejmú nesprávnosť, ktorú možno podľa   § 164   OSP   opravným   uznesením   opraviť,   mal   potom   opravné   uznesenie   ako nezákonné   zrušiť.   Podľa   názoru   sťažovateľky   preto   krajský   súd „nemohol...   zrušiť aj samotný   rozsudok   v časti,   ktorá   nebola   napadnutá   odvolaním   žiadnym   z účastníkov“, tvrdiac, že podľa § 212 ods. 2 písm. b) OSP odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolania vtedy, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý.

Sťažovateľka je presvedčená o tom, že krajský súd konal v rozpore so zákonom, pričom   tento   rozpor   nespočíva   iba   v   tom,   že   zrušil   celý   rozsudok   okresného   súdu z 29. októbra   2010   v spojení   s opravným   uznesením,   hoci   odvolanie   podala   len sťažovateľka,   a   to   len   v   zamietajúcej   časti,   ale   aj   neprimeranou   dĺžkou   konania. Nečinnosťou   spôsobuje   krajský   súd   podľa   sťažovateľky   prieťahy   a   tieto   vyvoláva i opakovanými názormi na posúdenie veci, čím bez akýchkoľvek pochybností sťažuje jej postavenie   ako   navrhovateľky,   ktorá   evidentne   po   toľkých   rokoch   po   úraze   bude   mať oslabenú pozíciu pri zabezpečovaní požadovaných dokladov, pričom za daného stavu je už dnes výrazne znechutená postupom súdov a uvažuje nad tým, čo nové asi bude krajský súd požadovať, ak bude náhodou vec opäť vrátená na nové rozhodnutie. Preto je podľa nej evidentné, že krajský súd „nesleduje hlavný zámer spravodlivú, rýchlu a účinnú ochranu sťažovateľky, inak by totiž netvrdil, že činnosť, ktorú vykonávala navrhovateľka, nemožno zatiaľ   zamieňať   s   pracovným   pomerom,   prípadne   dohodou   o   vykonaní   práce,   alebo dohodou o pracovnej činnosti. K takémuto záveru došiel porušovateľ napriek tomu, že nik ba dokonca ani vedľajší účastník ako špecializovaná inštitúcia, nepopieral, že by činnosť, ktorú vykonávala sťažovateľka, nebola pracovnou činnosťou.“.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo podľa názoru sťažovateľky porušené aj tým, že «samotné nepredloženie, alebo aj neexistencia písomnej formy dohody o vykonaní práce nemôže   mať   za   následok   nepriznanie   náhrady   škody,   pretože   sťažovateľka   v   konaní preukázala, že činnosť podľa dohôd tak reálne vykonala, ale aj fyzicky prevzala za túto činnosť   dohodnuté   finančné   prostriedky.   Predmetom   konania   je   náhrada   príjmu,   ktorý sťažovateľka   nemohla   dosiahnuť,   pretože   pri   dopravnej   nehode   utrpela   úraz. Východiskovým   podkladom   pre   určenie   výšky   tejto   náhrady   je   príjem,   ktorý   dosiahla z pracovnej činnosti, či už závislej, alebo nezávislej, v určitom období pred vznikom škody. Pre účely náhrady škody nie je rozhodujúce či pracovná zmluva, alebo obdobná listina, prípadne ústna dohoda, na základe ktorej vykonala pracovnú činnosť, bola platná alebo neplatná, resp. či ju má k dispozícii v čase uplatnenia nárokov titulom straty na zárobku (príjmu) počas pracovnej neschopnosti. Pretože predmetom konania nie je mzda, ale škoda, ktorá sťažovateľke vznikla práve z dôvodu, že žiadnu sústavnú ani opakovanú pracovnú činnosť vykonávať nemohla a dosiahnutý príjem je len podkladom pre výpočet tejto škody a postačuje, ak sťažovateľka preukáže, aký príjem z pracovnej alebo podnikateľskej činnosti v rozhodujúcom období mala. Iný výklad ako i výklad porušovateľa je v príkrom rozpore so zámerom zákonodarcu. Účelom zákona i viacerých smerníc Rady Európy a Európskeho parlamentu,   ktorými   sa   zabezpečuje   rýchla   ochrana   osôb,   ktoré   utrpeli   škodu   pri dopravných nehodách, za ktoré nesie zodpovednosť iný účastník cestnej premávky, je rýchla a účinná ochrana týchto osôb, pričom špeciálny dôraz sa kladie na urýchlené vysporiadanie nárokov práve chodcov. Ak uvážime, že sťažovateľka utrpela úraz v roku 2001 a doposiaľ sa nevie domôcť svojich nárokov, je šikanovaná zo strany súdov, ktoré opakovanie menia názory na to, aké dôkazy treba predložiť, a menia i názory v tom zmysle, že považujú uplatnený   nárok   raz   za   stratu   príjmu   –   zárobku,   inokedy   zas   tvrdia,   že   činnosť,   ktorú vykonávala sťažovateľka, „zatiaľ“ nie je možné zamieňať s pracovným pomerom prípadne dohodou   o   vykonaní   práce,   alebo   dohodou   o   pracovnej   činnosti,   tak   potom   o   rýchlej a účinnej ochrane špeciálne pre chodcov, sťažovateľku už nikdy a nikto nepresvedčí.».

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia argumentuje aj tým, že „dĺžka práceneschopnosti, doby liečenia akceptovaná súdom prvého stupňa v období 24 mesiacov na základe potvrdení dvoch lekárov, údajne nie sú žiadnym potvrdením   o   pracovnej   neschopnosti   sťažovateľky   v   dĺžke   jej   trvania   a   preto   z   nich nemožno vychádzať“. Toto tvrdenie podľa názoru sťažovateľky „nemá oporu v žiadnom právnom   predpise.   Keď   každý   ošetrujúci   lekár   je   oprávnený   vystavovať   doklady o práceneschopnosti   a tieto   sú   záväzné   pre   všetkých,   potom je nepochopiteľné   tvrdenie porušovateľa,   že   práve   potvrdenie,   ktoré   predložila   sťažovateľka   a   ktoré   bolo   zhodné s potvrdením lekára Nemocnice Ministerstva obrany SR nemá právnu relevanciu a nemožno z neho vychádzať, pretože nebolo vykonané žiadne dokazovanie, že sťažovateľka v dôsledku úrazu bola sústavne sledovaná lekármi a že počas tejto doby bol jej stav liečený a ako dlho a preto bude potrebné vykonať znalecké dokazovanie. V prípade sťažovateľky, ktorá sa dodnes podrobuje množstvu vyšetrení, lekárskych výkonov, operácií, rehabilitácií, vrátane psychických dôsledkov, pre ktoré je nútená navštevovať odborníkov do dnes, o čom boli predložené súpisy vykonaných zákrokov a vyšetrení a boli aj podkladom pre vystavenie posudku o dĺžke práceneschopnosti, sa javí postup porušovateľa skôr ako odveta za to, že si sťažovateľka uplatňovala svoje práva i formou sťažností na prieťahy v konaní, ako za snahu súdu zabezpečiť jej ústavou garantované práva.“.

Aj   týmto   postupom   krajského   súdu   sú   podľa   názoru   sťažovateľky   vyvolávané prieťahy v konaní a konanie sa dá považovať za konanie v rozpore so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože sťažovateľka, ak by nebola starobnou dôchodkyňou,   bola   by   tak   isto   na   základe   potvrdenia   lekára   práceneschopnou   a   toto potvrdenie na stanovenie dĺžky poskytnutia straty na zárobku počas doby práceneschopnosti by   bolo   bezpochyby   postačujúce.   Navyše,   práceneschopnosť,   dĺžka   liečenia   a   ustálenie zdravotného stavu sú samostatné kategórie. V jej prípade, ako uvádza sťažovateľka, „dĺžka liečenia   trvala   nepomerne   dlhšie,   avšak   vystavením   dokladu   o   dĺžke   práceneschopnosti lekári   potvrdzovali,   v   akom   období   sťažovateľka   nemohla   vykonávať   sústavnú   alebo opakovanú pracovnú činnosť. Na uvedenej situácii a tieto potvrdenia nespochybňuje ani to, že sťažovateľka za dobu PN urobila jeden, alebo dva pokusy vykonať nejakú činnosť – dopracovať   článok,   čo   však   práve   pre   poškodenie   zdravia   nemohla   vykonávať   ani opakovane, ani pravidelne.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na to, že sa predmetnou žalobou domáhala náhrady škody, ktorá jej vznikla v dôsledku poškodenia zdravia pri dopravnej nehode, a že v týchto konaniach v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru a kritérií na určovanie súdnych konaní sa má postupovať s väčšou rýchlosťou, pričom veci, ktoré súvisia s vážnym ohrozením života, slobody, zdravia a živobytia majú prednosť vo vybavovaní pred ostatnými vecami.

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že „postup   porušovateľa (krajský   súd,   pozn.) je hrubým zásahom do jej ústavných práv a to konkrétne práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na súdnu ochranu. Toto právo je garantované v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a sťažovateľka má za to, že toto je právo bolo konaním, resp. nekonaním porušovateľa porušené a touto sťažnosťou sa domáha ochrany svojich práv a zriadenia nápravy.“.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský   súd   Bratislava   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Co 63/2011porušil základné   právo   Ing.   M. V.   na   súdnu   ochranu,   t. j.   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR na prerokovanie veci bez prieťahov.

2. Ústavný   súd   SR   zrušuje   rozhodnutie   Krajského   súdu   Bratislava   sp. zn. 3 Co/63/2011-243 zo dňa 30. 04. 2012 a vec mu vracia na nové rozhodnutie.

3. Ing. M. V. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €.

4. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 972,79 €... k rukám advokátky JUDr. E. B...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   považoval   za potrebné najprv   zdôrazniť,   že   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie právnej ochrany. Vzhľadom na to ústavný súd predbežne   prerokoval   sťažnosť   v   rozsahu   namietaného   porušenia   tých   práv,   ktorých vyslovenia sa sťažovateľka domáhala v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti (čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a len vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého sťažovateľka označila za porušovateľa (krajský súd)   jej v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru. Tvrdenie o porušení jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ct/22/2003, ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľky (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07, IV. ÚS 37/2013).

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/63/2011

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka v petite sťažnosti navrhuje ústavnému súdu, aby okrem iného rozhodol, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru. Keďže sťažovateľka v petite sťažnosti nenamieta porušenie označeného základného práva postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 Ct/22/2003,   ústavný   súd   sa zaoberal námietkou porušenia jej práv iba postupom krajského súdu v napadnutom konaní.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníkov konania. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte   mohlo   trvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v   čase   doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde),   pretože   konanie   o   takej   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   už   nie   je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (m.   m. I. ÚS 6/03).   Uvedený   právny   názor   ústavného   súdu   je   akceptovaný   aj   judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že toto odvolacie konanie, ktoré začalo 16. februára 2011, keď bol krajskému súdu predložený súvisiaci spisový materiál spolu s opravným   prostriedkom   sťažovateľky, bolo   skončené   uznesením   krajského   súdu z 30. apríla 2012, ktoré bolo sťažovateľke doručené 26. júna 2012.

Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v napadnutom   konaní   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   30.   augusta   2012 (odovzdanou na poštovú prepravu 27. augusta 2012), t. j. v čase, keď krajský súd už vo veci nekonal,   v dôsledku   čoho   už   k namietanému   porušovaniu   v sťažnosti   označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Co/63/2011   a jeho uznesením z 30. apríla 2012

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   krajského   súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Co 63/2011 a jeho uznesenia z 30. apríla 2012 z hľadiska rešpektovania základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku namietaného porušenia   ktorých   sa   domáha   v konaní   pred   ústavným   súdom   zrušenia   napadnutého uznesenia a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu.

Princíp   subsidiarity   ustanovený   v čl. 127   ods. 1   ústavy   okrem   iného   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie,   prípadne   pre   jej   neprípustnosť   (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Krajský   súd   v napadnutom   uznesení   vo   vzťahu   k   nutnosti   zrušenia   rozsudku okresného súdu z 29. októbra 2010 v spojení s opravným uznesením ako celku uviedol: «Podľa § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa   § 212   ods. 2   písm. b)   O. s. p.   súd   nie   je   viazaný   rozsahom   odvolania v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý.

Podľa § 212 ods. 3 O. s. p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa § 164 O. s. p. súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O návrhu na opravu súd rozhodne do 30 dní od jeho podania. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť. V danej veci z obsahu spisu nesporne vyplýva, že súd prvého stupňa v danej veci na pojednávaní konanom dňa 29. 10. 2010 vyhlásil rozsudok (č. 1. 214) v znení:

„O je povinný zaplatiť N sumu vo výške 11.2606,05 €, a do rúk PZN náhradu trov konania vo výške ako bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamieta.“

Podľa písomného vyhotovenia rozsudku výrok rozsudku súdu prvého stupňa (prvopis č. 1. 217-221) znie:

„Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu vo výške 11.606,05, € a do rúk JUDr. E. B. náhradu trov konania vo výške 3.351,43 €, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamieta.

Odporca je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava I súdny poplatok za návrh navrhovateľky vo výške 298,- € v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.“

Z obsahu prvopisu rozsudku je zrejmé, že tento bol vypracovaný dňa 29. 11. 2010 (č. 1. 221).

Podľa   opravného   uznesenia   (č. 1. 222)   súd   prvého   stupňa   opravil   prvý   výrok rozsudku, ktorého výrok znie:

„Rozsudok   tunajšieho súdu   sp. zn.   7 Ct 22/2003   zo dňa 29. 10. 2010 sa   v   prvom výroku vo výrokovej časti opravuje nasledovne:

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 4.967,27 € a do rúk JUDr. E. B. náhradu trov konania vo výške 3.351,43 € to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“ Opravné uznesenie je datované dňom 29. októbra 2010. Z obsahu prvopisu tohto rozhodnutia je zrejmé, že bolo spracované dňa 29. 11. 2010.

Podľa § 157 ods. 1 O. s. p. v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách „V mene Slovenskej republiky“ uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov a prísediacich, presné označenie účastníkov a ich zástupcov, účasť prokurátora, označenie prejednávanej veci, znenie výroku, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania a náležitostiach odvolania podľa § 205 ods. 1 a 2, poučenie o možnosti výkonu rozhodnutia a deň a miesto vyhlásenia.

Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie poukazuje na to, že v danej veci súd prvého stupňa pochybil, ak obsah vyhláseného rozsudku nie je v súlade s jeho písomným vyhotovení. Odhliadnuc od toho, že vo vyhlásenom rozsudku súd použil pre jeho písomnú formu v zápisnici z pojednávania neprípustné skratky (O – zrejme odporca, N – zrejme navrhovateľka, PZBN – zrejme právny zástupca navrhovateľky), nekorešponduje celé jeho znenie s obsahom výrokov, ktoré uviedol súd prvého stupňa v jeho písomnom spracovaní, v jeho   prvopise.   Súd   prvého   stupňa   na   pojednávaní   dňa   29. 10. 2010   nerozhodoval o súdnom poplatku, takáto skutočnosť nevyplýva z obsahu zápisnice, preto je nesprávne uvedený dátum pre tento výrok, že bol vyhlásený dňa 29. 10. 2010. Zrejme o tom výroku súd rozhodoval až v jeho písomnej forme a to pravdepodobne dňa 29. 11. 2010, teda o mesiac neskôr. V takom prípade bolo potrebné uviesť v rozhodnutí aj tento dátum.

Taktiež odvolací súd dospel k záveru, že opravné uznesenie nebolo vyhlásené v deň 29. 10. 2010.   Takáto   skutočnosť   nevyplýva   z   obsahu   zápisnice   z   pojednávania   zo   dňa 29. 10. 2010, prípadne,   že by následne po vyhlásení rozsudku súd prvého stupňa vydal následne v tento deň opravné uznesenie. Z obsahu spisu takáto skutočnosť nevyplýva. Javí sa, že opravné uznesenie bolo súdom prvého stupňa vyhlásené až dňa 29. 11. 2010, teda v deň písomného spracovania uznesenia. Tejto skutočnosti nasvedčuje aj okolnosť, že v deň vyhlásenia rozsudku o trovách konania rozhodol tak, že tieto vyčísli v písomnom vyhotovení rozsudku. Písomné vyhotovenie rozsudku súd prvého stupňa spracoval až dňa 29. 11. 2010, kde   vyčíslil   aj   trovy   konania.   Ak   teda   malo   byť   opravné   uznesenie   vydané   v   deň 29. 10. 2010 je otázne, prečo v tomto rozhodnutí sú trovy už vyčíslené, ale vo vyhlásenom rozsudku nie. Z uvedených skutočností je teda zrejmé, že opravné uznesenie bolo vydané a spracované až dňa 29. 11. 2010.

Opraviť rozsudok podľa § 164 O. s. p. je možné len v prípadoch, že ide o chyby v písaní a počítaní a ďalej o také chyby,   ktoré sú ako zrejmé nesprávnosti podobného pôvodu ako   chyby v písaní   a počítaní,   t.   j.   ku ktorým   došlo   len zjavným   a okamžitým zlyhaním v duševnej či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej došlo k vyhláseniu alebo vyhotoveniu rozsudku, a ktoré sú každému zrejmé; zrejmosť takej nesprávnosti vysvitá najmä z porovnania výroku rozsudku s jeho odôvodnením, prípadne aj z iných súvislostí. Podľa   § 156   ods. 4   O. s. p.   je   súd   viazaný   rozsudkom   ako   náhle   ho   vyhlásil; to znamená, že na rozsudku nemôže súd, ktorý ho vyhlásil, zásadne nič meniť. Výnimkou z tejto zásady je ustanovenie § 164 O. s. p., ktoré umožňuje vykonať – a to aj bez návrhu – za určitých podmienok opravu rozsudku.

Z   kontextu   § 164   O. s. p.   vyplýva,   že   musí   ísť   o   pochybenie   celkom   zrejmé,   ku ktorému došlo zjavným a okamžitým zlyhaním buď v duševnej alebo mechanickej činnosti osoby,   za   účasti   ktorej   došlo   k   vyhláseniu   alebo   vyhotoveniu   rozsudku   a   ktoré   sú   pre každého ľahko spoznateľné.

Ak však rozsudkom vyslovil súd, to čo vysloviť chcel, aj keď jeho výrok vychádzal z nesprávneho   skutkového   zistenia   (z   nesprávneho   výpočtu),   alebo   právneho   posúdenia, nie je   možné   nápravu   vykonať   opravou,   lebo   by   tým   bola   porušená   zásada,   že   súd   je viazaný vyhláseným rozsudkom.

V danej veci nenastali podmienky pre opravu výroku rozsudku, nenastali podmienky pre uplatnenie § 164 O. s. p.

Navrhovateľka podáva odvolanie voči obom rozhodnutia. Za daných okolností je preto sporné, čo je obsahom výroku „vo zvyšku súd návrh zamieta“, či suma uplatnená navrhovateľkou nad 11.606,05 Eur, prípadne suma nad 4.967,27 Eur. Vzhľadom na to, že výrok, ktorým bol odporca zaviazaný na zaplatenie nároku na náhradu škody je rozdielny rozsudku a v opravnom uznesení, od ktorého závisí výška zamietajúceho výroku a naopak, odvolací súd bol nútený zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa spolu s opravným uznesením v celosti. Jeden výrok rozsudku totiž závisí od druhého výroku rozsudku.

Odvolací   súd   preto   podľa § 221 ods. 1 písm. f)   O. s. p   napadnutý rozsudok   súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.»

V predmetnej   veci   sťažovateľka   namieta,   že krajský   súd   napadnutým   uznesením, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu z 29. októbra 2010 v spojení s opravným uznesením ako celok, a postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu, porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka poukazuje na to, že krajský   súd   nemohol   zrušiť   aj   rozsudok   okresného   súdu   č. k.   7 Ct/22/2003-217 z 29. októbra   2010   v časti,   ktorá   nebola   napadnutá   odvolaním   žiadneho   z účastníkov súdneho konania, a pokiaľ krajský súd „tvrdí, že podľa § 212 ods. 2 písm. b/ O. s. p. súd nie je viazaný rozsahom odvolania vtedy, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok,   ktorý   odvolaním   nebol   dotknutý,   tak   v predmetnom   prípade   sa   toto   ustanovenie na uvedený prípad nevzťahuje, pretože nedochádza k zrušeniu nejakého výroku rozsudku, alebo jeho zmene, ktorá by mohla mať za následok súvislosť s iným výrokom rozsudku, ale k zrušeniu celého opravného uznesenia pre nezákonnosť jeho vydania, t. j. z dôvodu, že súd vyhlásil rozsudok na pojednávaní a nie je oprávnený ho opravným uznesením korigovať, ak nejde o chybu, ktorú predpokladá ustanovenie § 164 O. s. p., teda nejde o sčítaciu alebo zrejmú vadu. V danom prípade tak, ako to tvrdí porušovateľ, k takejto chybe nedošlo a preto prvostupňový súd opravné uznesenie nebol oprávnený vydať pre prekážku rozhodnutej veci. Takéto   opravné   uznesenie   je   nulitné   a   porušovateľ   ho   bol   povinný   zrušiť.   Nebol   však oprávnený   rušiť   i   nenapadnutú   časť   samotného   rozsudku,   pretože   takýmto   postupom navodil   stav   právnej   neistoty a teda   porušil i právo   sťažovateľky   garantované   v   čl. 46 Ústavy SR. Týmto postupom porušovateľa bolo zasiahnuté do práva sťažovateľky na súdnu ochranu.“.

Podľa sťažovateľky ide o zjavne svojvoľný a neodôvodnený záver krajského súdu, ktorý ako taký nemôže byť ústavne neudržateľný.

Uznesenie krajského súdu č. k. 3 Co/63/2011-243 z 30. apríla 2012 je rozhodnutím o zrušení odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu a vrátení veci na ďalšie konanie, nejde teda o meritórne ani o konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania. Aj keď z formálneho hľadiska je napadnuté uznesenie právoplatným rozhodnutím, konanie medzi sťažovateľkou ako navrhovateľkou a odporcom vedené pod sp. zn. 7 Ct/22/2003 ďalej pokračuje (podľa informácie okresného súdu po vrátení veci 6. júna 2012 na ďalšie konanie nebolo o žalobe sťažovateľky ešte rozhodnuté).

Preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnutým   uznesením   nemohla   byť sťažovateľke spôsobená taká nezvratná ujma, že by na jeho základe bolo možné uvažovať o vyslovení porušenia jej práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd v danom prípade neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, jej odvolaním sa zaoberal a rozhodol o ňom, aj keď nie v súlade s jej predstavami.

Sťažovateľka mala a aj bude mať v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom, resp.   v odvolacom   konaní   a následne   prípadne   aj   pred   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky možnosť uplatniť ochranu označených práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny   prostriedok ochrany   tých   práv,   ktorých   porušenie   namieta   vo   svojej   sťažnosti. V právnej veci sťažovateľky sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania a okresný súd v ňom bude vykonávať ďalšie dokazovanie na účel objasnenia skutkového stavu veci. K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľka bude môcť v konaní pred okresným súdom vyjadriť za tých istých podmienok, ako druhý účastník konania na strane odporcu. Sťažovateľka má k dispozícii všetky procesné oprávnenia, ktoré jej priznáva Občiansky súdny   poriadok,   teda   aj právo na riadne   opravné prostriedky   v prípade   neúspechu   pred okresným   súdom,   a   tiež   právo   využiť   za   splnenia   zákonom   ustanovených   podmienok mimoriadne   opravné   prostriedky   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci,   pokiaľ   by vyznelo v jej neprospech.

Sťažovateľke napokon nič nebráni, aby v budúcnosti prípadne napadla sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné meritórne rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené jej ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva alebo   slobody.   Najskôr   teda   musí   prebehnúť   celé   konanie   až   do   štádia   meritórneho právoplatného   rozhodnutia   všeobecných   súdov   a až   potom   sa   sťažovateľke   naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne   konanie   príslušným   všeobecným   súdom   nahradzoval   ústavný   súd   svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   v danej   veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03)   obdobne   ako   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky   súd   pre   ľudské   práva   skúmajú,   či   konanie   posudzované   ako   celok   bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   predchádzajúcej   judikatúry   taktiež   vyslovil,   že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť   procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí   ísť   o   rozhodnutia,   ktorými   sa   konanie   právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011), a ústavný súd ani v okolnostiach danej veci nezistil dôvod na pripustenie výnimky z tejto zásady.   Pokiaľ   by   ústavný   súd   vecne   preskúmal   sťažnosť   predtým,   ako   o   veci   samej definitívne   rozhodne   príslušný   súd,   mohol   by   zasiahnuť   do rozhodovania   všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený   podľa   osobitných   predpisov. Vzhľadom   na   to   sa   ústavný   súd   podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2013