znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 238/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej I. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom jej konateľa a advokáta Mgr. I. L., vo veci namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 NcC 47/2011-32 z 30. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 NcC 47/2011-32 z 30. septembra 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   dve   fyzické   osoby   ako   navrhovatelia   v konaní   pred všeobecnými súdmi   (ďalej   len „navrhovatelia“) sa   žalobou o ochranu práv   spotrebiteľa a vydanie   bezdôvodného   obohatenia proti   sťažovateľke   ako   odporkyni   doručenou Okresnému   súdu   Zvolen   1.   apríla   2011   domáhali   určenia   bezodplatnosti   dvoch   úverov na základe   zmlúv   o úvere   uzatvorených   právnou   predchodkyňou   navrhovateľov so sťažovateľkou,   ako   aj určenia   neprijateľných   podmienok   v   týchto   zmluvách,   vydania bezdôvodného   obohatenia   a poskytnutia   finančného   zadosťučinenia.   Navrhovatelia považovali obe zmluvy za zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Sťažovateľka vo vyjadrení k návrhu na začatie konania zo 16. júna 2011 namietala miestnu príslušnosť Okresného súdu Zvolen s poukazom na skutočnosť, že s navrhovateľmi neuzavrela žiadnu zmluvu, a preto vo vzťahu k nej nejde o spotrebiteľov, a zároveň žiadala, aby vec bola postúpená súdu miestne príslušnému podľa jej sídla (ako sídla odporkyne), a to Okresnému súdu Bratislava I. V nadväznosti na to Okresný súd Zvolen vec postúpil Okresnému súdu Bratislava I.

Navrhovatelia nesúhlasili s postúpením veci Okresnému súdu Bratislava I Okresným súdom Zvolen namietajúc v zmysle § 105 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), že predmetom sporu je plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy a miestna príslušnosť Okresného súdu Zvolen je daná podľa § 87 písm. f) OSP.

Krajský súd ako súd nadriadený súdu, ktorému bola vec postúpená, po oboznámení sa s dôvodmi postúpenia veci a s obsahom predloženého spisu zistil, že predmetom sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia sťažovateľkou, ktorý mal byť získaný na základe plnenia zo zmluvy o úvere. Podľa názoru krajského súdu ide o plnenie vyplývajúce z neprijateľnej (a teda neplatnej) podmienky uvedenej v spotrebiteľskej zmluve a vzhľadom na to rozhodol napadnutým uznesením tak, že miestne príslušným je v zmysle § 87 písm. f) OSP Okresný súd Zvolen ako súd, v obvode ktorého má spotrebiteľ bydlisko.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že ním krajský súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jeho predbežnom prerokovaní ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľky   so   spôsobom,   akým   krajský   súd aplikoval   § 87   písm. f)   OSP o miestnej   príslušnosti   súdu,   a to   z toho dôvodu,   že medzi navrhovateľmi a ňou nedošlo podľa nej k uzatvoreniu žiadnej spotrebiteľskej zmluvy, čím malo dôjsť k porušeniu jej v petite sťažnosti označených práv.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny každý   sa   môže   domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa § 87 písm. f) OSP popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

Sťažovateľka uvádza, že „základným predpokladom pre aplikáciu tohto ustanovenia [§ 87 písm. f) OSP, pozn.] je existencia právneho statusu spotrebiteľa v prípade žalobcu. V danom prípade však žalobu podali osoby, s ktorými sťažovateľ zmluvy neuzavrel, a teda nemôžu byť z procesnoprávneho pohľadu spotrebiteľmi.“.

Podľa   sťažovateľky   sa   krajský   súd „v   odôvodnení   uznesenia   nevysporiadal so skutkovým stavom, a to najmä so skutočnosťou, že žalovaný neuzavrel so žalobcami žiadnu zmluvu, a teda nemôžu byť považovaní za spotrebiteľov. Sťažovateľ je presvedčený, že argumentácia súdu v odôvodnení Uznesenia nekorešponduje s právnou úpravou a najmä so skutkovým stavom, čo činí predmetné Uznesenie arbitrárnym a svojvoľným... Vydaním predmetného uznesenia došlo podľa názoru sťažovateľa k zásadnému porušeniu zákonom stanovených   pravidiel   konania   súdneho   orgánu,   čím   došlo   k   porušeniu   sťažovateľovho práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   v   zmysle   čl. 46   Ústavy   SR,   čl. 36   Listiny   a   čl. 6 Dohovoru... Nakoľko sa Uznesenie dotýka otázky miestnej príslušnosti, došlo aj k porušeniu ústavného   práva   sťažovateľa   podľa   § čl. 48   ods. 1   Ústavy   SR   a   čl. 38   ods. 1   Listiny. Intenzitu porušenia uvedených základných práv a slobôd zvyšuje i skutočnosť, že v takomto prípade   slovenský   právny   poriadok   znemožňuje   využitie   riadnych   alebo   mimoriadnych opravných prostriedkov, pričom neposkytuje žiaden ďalší prostriedok nápravy.“.

V napadnutom uznesení krajský súd najprv konštatoval, že „predmetom sporu je vydanie   bezdôvodného   obohatenia   odporcu,   získaného   na   základe   plnenia   zo   zmluvy o úvere, vyplývajúce z neplatnej, neprijateľnej podmienky zmluvy“. Následne krajský súd reprodukoval   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   vymedzujúce   spotrebiteľské   zmluvy (§ 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka) a nadväzne na to uviedol:

„Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   zákon   hmotnoprávne   determinuje   spotrebiteľské zmluvy tak, ako je uvedené vo vyššie citovaných zákonných ustanoveniach a s poukazom na § 87   písm.   f)   O. s. p.,   podľa   ktorého   popri   všeobecnom   súde   odporcu   je   na   konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy a § 105 ods. 3 O. s. p., Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu poukazuje ústavný súd   predovšetkým   na to,   že uznesenie   o miestnej   príslušnosti   je procesným   uznesením, na ktorého   odôvodnenie   nemôžu   byť   kladené   také   požiadavky,   ako   na rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení síce stručne, ale vzhľadom   na   procesné   štádium   –   rozhodovanie   o príslušnosti   súdu   –   dostatočne rekapituloval   skutkový   stav,   klasifikáciu   tvrdeného   právneho   nároku   navrhovateľov, uviedol rozhodujúce právne normy vzťahujúce sa na predmetný právny nárok, ako aj na posúdenie   miestnej   príslušnosti,   a tiež   dôvody,   ktoré   ho   viedli   k záveru   o miestnej príslušnosti.

Za daných   okolností   preto   takéto   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   krajského súdu   ústavný   súd   považuje   za   dostatočné,   a preto   ho z ústavného   hľadiska   nemožno hodnotiť ako zjavne neodôvodnené a neakceptovateľné. Nemožno preto prijať ani názor sťažovateľky o jeho arbitrárnosti vyúsťujúci do záveru o porušení v sťažnosti označených práv.

Ústavný súd navyše považuje za vecne akceptovateľnú aj úvahu krajského súdu, ktorá   je   podkladom   jeho   napadnutého   rozhodnutia   a   podľa   ktorej   je   nárok   na   vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej spotrebiteľskej zmluvy takým uplatneným nárokom, ktorý predstavuje spor zo spotrebiteľskej zmluvy na účel určenia miestnej príslušnosti podľa § 87   písm. f)   OSP,   a to   aj   v okolnostiach   daného   prípadu,   ak   navrhovatelia   ako   dediči nastúpili   do   práv   a povinností   zosnulej.   Pravidlá   miestnej   príslušnosti   vytvárajú   rámec na určenie zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy   a podľa   čl. 38   ods. 1   listiny.   Dôsledná   aplikácia   pravidiel   o miestnej   príslušnosti krajským súdom nemôže predstavovať porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   odôvodnenie   napadnutého uznesenia krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo napadnutým uznesením krajského súdu dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny ani základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 38   ods. 1 listiny, a rovnako tak ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012