znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 238/2011-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   16   NcC 44/2010   z 8. decembra   2010   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 54/2011 zo 7. apríla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2011 doručená   sťažnosť   J.   J.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16   NcC   44/2010   z 8.   decembra   2010   (ďalej   aj   „namietané uznesenie   krajského   súdu“) a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3 Cdo 54/2011 zo 7. apríla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“; spolu aj „namietané uznesenia“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v konaní vedenom Okresným súdom Rimavská Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   8   C   24/2010,   ktorého   predmetom   je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa ako navrhovateľa, ktorým sa domáha proti odporcovi zaplatenia sumy 66 387,84 €. Sťažovateľ v označenom konaní podal 16. júla 2010 námietku zaujatosti,   ktorou   namietal   zaujatosť   zákonnej   sudkyne   a zároveň   ostatných   sudcov okresného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„... je plná pochybnosť o nezaujatosti sudcu, ako aj nestrannosti súdu, ktorý má v tomto konaní rozhodovať. Čo znamená, že – KS – B. Bystrica, ako aj Najvyšší súd SR – BA nevylúčil z konania sudkyňu, ktorá sa sama vyjadrila, že sa cíti byť v danej veci zaujatá, pričom   zákonná   sudkyňa,   ktorej   vec   bola   pridelená   sa   k vznesenej   námietke   vyjadrila v úradnom   zázname   dňa   27.07.2010.   Uviedla,   že   v predmetnej   veci   existujú   objektívne dôvody pre jej vylúčenie z pojednávania a rozhodovania veci, cítila sa vo veci zaujatá, keďže navrhovateľ podal proti OS – R. Sobota, aj voči jej kolegyni žalobu o náhradu škody atď.... Mám za to, že pri rozhodovaní sa konajúce súdy KS – B. Bystrica ako aj Najvyšší súd SR – BA odchýlili od právneho názoru a ich rozhodovanie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci!...

Tieto vymenované súdy nekonali efektívne v zmysle základných princípov Ústavy SR a právnych predpisov a garantovaného práva na prerokovanie veci,   kde vo veci riadne nekonali,   čím   došlo   k porušeniu   práva   fyzickej   osoby   zo   základných   práv   zakotvených v ústave SR a základné povinnosti súdu a sudcov.“

Sťažovateľ neformuloval v sťažnosti návrh na rozhodnutie (petit) podľa požiadaviek vyplývajúcich   z   §   56 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Napriek tomu možno ustáliť, že sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom, v ktorom vysloví, že namietaným uznesením krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zruší namietané uznesenia a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

Súčasťou   sťažnosti   je   žiadosť   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu   na konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak tento   zákon   neustanovuje   inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 16 NcC 44/2010 z 8. decembra 2010

Sťažovateľ sa domáha vyslovenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   nebola   zákonná   sudkyňa   vylúčená z prerokúvania a rozhodovania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 8 C 24/2010.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   podal   v   konaní   vedenom okresným   súdom   pod   sp.   zn.   8   C   24/2010   námietku   zaujatosti   proti   zákonnej   sudkyni a zároveň proti všetkým sudcom okresného súdu. O námietke sťažovateľa rozhodol krajský súd ako súd nadriadený v súlade s § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak, že zákonnú sudkyňu z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 8 C 24/2010 nevylúčil. Namietané uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť   28.   januára   2011,   pričom   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu doručená 19. mája 2011. Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľ podal sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným uznesením krajského súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 54/2011 zo 7. apríla 2011

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 54/2011 zo 7. apríla 2011.

Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že najvyšší súd namietaným uznesením zastavil   konanie   o dovolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 16 NcC 44/2010   z 8.   decembra   2010.   Dovolanie   sťažovateľ   odôvodňoval „nesprávnym právnym posúdením veci“ zo strany krajského súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky vzal pri rozhodovaní o dovolaní navrhovateľa na zreteľ ustanovenie § 236 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého účastník konania môže dovolaním napadnúť iba právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolacím súdom je krajský súd, ak rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu (§ 10 ods. 1 O. s. p.) a Najvyšší súd Slovenskej republiky, ak rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa (§ 10 ods. 2 O. s. p.).

V danom prípade dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodoval nie ako súd odvolací (po podaní odvolania niektorým z účastníkov konania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa - viď § 201 a nasl. O. s. p.), ale ako súd nadriadený Okresnému súdu Rimavská Sobota (po podaní námietky navrhovateľa, ktorou sa domáhal vylúčenia sudkyne tohto súdu z prejednávania a rozhodovania veci - viď § 16 ods. 1   O.   s.   p.).   Dovolaním   navrhovateľa   je   teda   napadnuté   rozhodnutie   iného   než odvolacieho súdu; takéto rozhodnutie nie je spôsobilým predmetom dovolania.

Keďže   dovolanie   môže   byť   podané   len   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu, Občiansky súdny poriadok ani neupravuje funkčnú príslušnosť na prejednanie dovolania smerujúceho   proti   rozhodnutiu   iného   než   odvolacieho   súdu.   Nedostatok   funkčnej príslušnosti   súdu   na   prejednanie   veci   patriacej   do   právomoci   súdov   je   pritom neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, so zreteľom na ktorý súd konanie zastaví (§ 104 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o dovolaní zastavil.

Dovolateľ z procesného hľadiska zavinil, že sa dovolacie konanie muselo zastaviť a vznikla mu povinnosť nahradiť odporcovi trovy tohto konania. Dovolací súd mu nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na rozhodnutie o priznaní tejto náhrady (§ 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p.).“

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy,   ak by ich   konanie alebo rozhodovanie bolo   zjavne neodôvodnené a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).

Podľa   §   236   ods.   1   OSP   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania.

Podľa § 104 ods. 1 OSP prvej vety ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

V danom prípade najvyšší súd ako dovolací súd rozhodoval o dovolaní sťažovateľa proti namietanému uzneseniu krajského súdu ako súdu nadriadenému v súlade s § 16 ods. 1 OSP. Za daných okolností najvyšší súd postupoval podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom, ak konanie o dovolaní sťažovateľa s poukazom na § 104 ods. 1 OSP zastavil, keďže v danom prípade dovolanie nebolo prípustné. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (v danom prípade procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu v rámci dovolacieho konania) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00, IV. ÚS 164/2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd ako dovolací súd svoje uznesenie ústavne akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil   a pritom   postupoval v   súlade   s platnou právnou úpravou (§ 236 ods. 1 v spojení s § 104 ods. 1 OSP), ústavný súd dospel k záveru, že namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   je   riadne   odôvodnené, nemožno   ho   považovať   za   arbitrárne,   a   preto   ním   ani   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi   sťažovateľa   (napr.   návrhom   na   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011