znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 238/09-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   M.   K.,   M.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   pri   vybavovaní   jeho   žiadosti   z 10.   novembra   2008 o prešetrenie   postupu   predsedu   Krajského   súdu   v Košiciach   súvisiaceho   s   vybavovaním jeho sťažnosti z 29. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2009 doručená sťažnosť JUDr. M. K., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo spravodlivosti“) pri vybavovaní žiadosti z 10. novembra 2008 o prešetrenie postupu   predsedu   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   súvisiaceho   s vybavovaním jeho sťažnosti z 29. septembra 2008.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že „Sťažovateľ podal na MS SR žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti zo dňa 10. novembra 2008.

- Porušovateľ mi listom z 9. 4. 2009 č. j. 16568/2009 mi oznámil, že vybavia žiadosť po doručení spisu.

-   Listom   zo   dňa   14.   4.   2009   porušovateľ   v poslednom   odseku   na   prvej   strane konštatuje, že poplatok za žiadosť bol uhradený. V poslednom odseku na str. -2- predĺžili lehotu na vybavenie sťažnosti...

- Opatrením zo dňa 29. V. 2009, ktoré mi bolo doručené 8. 6. 2009 mi oznámili výsledky prešetrenia mojej žiadosti, že je neopodstatnená.“.

Podľa názoru sťažovateľa ministerstvo spravodlivosti neprešetrilo postup predsedu krajského súdu pri vybavení jeho sťažnosti na prieťahy v konaní v zákonom ustanovenej trojmesačnej lehote [§ 65 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“)].

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že «Nedodržaním   zákona   ma   organ   verejnej   moci diskriminoval   pred   mojimi   klientmi   v súdnych   konaniach   „A)...   4   Co   45/07,   B)... 4 Cb/1009/2000, C)... 7 Cop 84/2008, D)... 3 Co/305/2007“, lebo som im nevedel podať relevantnú odpoveď o výsledku žiadosti o prešetrenie sťažnosti.».

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:„1. Základné právo JUDr. M. K. advokáta podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo nezákonným konaním MS SR porušené.

2.   Ústavný   súd   SR   priznáva   JUDr.   M.   K.   advokátovi   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   820   €.   Ministerstvo   spravodlivosti   SR,   ktoré   základné   právo porušilo,   je   povinné   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že ministerstvo spravodlivosti nevybavilo v zákonnej lehote jeho žiadosť o prešetrenie postupu predsedu krajského súdu pri vybavovaní sťažnosti z   29.   septembra   2008,   ktorou   sťažovateľ   namietal   prieťahy   v konaniach   vedených   na krajskom súde pod sp. zn. 3 Co 305/2007, 4 Co 45/2007 a 7 CoP 84/2008, a tým podľa jeho názoru porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   z prílohy   pripojenej   k sťažnosti   sťažovateľa   zistil,   že   ministerstvo spravodlivosti   ako   ústredný   orgán   štátnej   správy   pre   súdy   prípisom   č.   16568/2009-51 z 29. mája 2009 oznámilo sťažovateľovi, že jeho žiadosť z 10. novembra 2008 o prešetrenie spôsobu   vybavenia   jeho   sťažnosti   z 29.   septembra   2008   predsedom   krajského   súdu považuje   za   neopodstatnenú.   Svoj   záver   o neopodstatnenosti   žiadosti   sťažovateľa z 10. novembra 2008 ministerstvo spravodlivosti odôvodnilo.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 39/99, II. ÚS 39/00) konanie a   rozhodovanie   orgánov   štátnej   správy   súdov   o sťažnostiach   nemožno   považovať   za konanie   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (hoci   so   súdnym   konaním   súvisí),   pretože   k nemu nedochádza v súdnom konaní pred nezávislými a nestrannými súdmi. Nesplnenie zákonom uložených   povinností   pri   vybavovaní   týchto   sťažností   (napr.   prekročenie   lehoty na vybavenie sťažnosti podľa § 13 ods. 1 zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších   predpisov   alebo   podľa   § 65   ods. 1   zákona   o   súdoch)   preto   ústavný   súd neposudzuje ako konanie, ktorým by bolo možné porušiť základné právo účastníka súdneho konania podľa ústavy vzhľadom na to, že orgán štátnej správy súdov (v danom prípade ministerstvo   spravodlivosti)   sa   pri   vybavovaní   sťažnosti   rozhodovacej   činnosti   súdu v konkrétnej veci nezúčastňuje.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy, a nie aj iné orgány štátu. Z uvedeného dôvodu preto v konaní o sťažnosti adresovanej orgánu štátnej správy súdov nemôže dôjsť k porušeniu tých základných práv alebo slobôd, ktoré ústava vo svojich čl. 46 až čl. 50 priznáva výlučne účastníkom súdneho konania, t. j. konania pred súdom, a nie pred orgánom štátnej správy súdov.

Keďže v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným postupom ministerstva spravodlivosti, ústavný súd po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009