znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 238/08-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí 17.   októbra 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti K. M., R., zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 973/1990, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 973/1990   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 973/1990 konal bez zbytočných prieťahov.

3. K.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   150 000 Sk   [slovom stopäťdesiattisíc   slovenských   korún   (4 979,09   EUR)],   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť   K.   M. trovy   konania   v sume 8 011,08 Sk [slovom osemtisícjedenásť slovenských korún a osem halierov (265,99 EUR)] na účet jej právnej zástupkyne JUDr. M. P., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 238/08 z 1. augusta 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť K. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 C 973/1990   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   sťažovateľka   podala   okresnému   súdu   návrh,   ktorým   sa domáhala   zrušenia   a vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území R.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   okrem   toho,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu v jej právnej veci bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   domáhala   toho,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez zbytočných   prieťahov   a priznal   jej   finančné   zadosťučinenie   v sume   500 000 Sk,   ako   aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. 1 SprS/256/08 doručeným ústavnému súdu 25. augusta 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Z   prehľadu   úkonov   a   vyjadrenia   konajúcej   sudkyne   je   zrejmé,   akým   spôsobom prebiehalo toto konanie. Po podaní návrhu v r. 1990 súd vo veci riadne konal, o čom svedčia uskutočnené úkony a pojednávania. Konanie prebiehalo bez zbytočných prieťahov približne   do   r.   1998.   Následne,   v   dôsledku   viacerých   zmien   konajúcich   sudcov,   došlo k zdržaniu pri vybavovaní tejto veci. K zdržaniu však prispeli aj samotní účastníci vrátane sťažovateľky, nakoľko navrhovateľka bola viackrát vyzývaná na úpravu okruhu účastníkov. V   priebehu súdneho konania okrem toho došlo   k viacerým   úmrtiam účastníkov a bolo potrebné upresňovať okruh účastníkov o dedičov po zomrelých pôvodných účastníkoch. Bolo preto potrebné vykonať šetrenie ohľadom prebiehajúcich dedičských konaní. Konanie sťažovala   aj   skutočnosť,   že   jedno   dedičské   konanie   prebiehalo   v   Českej   republike na Okresnom   súde   R.   V   súčasnej   dobe   vo   veci   prebiehajú   úkony   smerujúce   k príprave pojednávania. Bolo vydané uznesenie o odstránení vád podania a opätovne sa zisťujú údaje o   účastníkoch   konania.   Dedičský   spis   po   A.   M.   bol   súdu   doručený   až 20. 5. 2008.   Na žiadosť   právnej   zástupkyne   navrhovateľky   je   predĺžená   lehota   na   úpravu   návrhu   do 30. 11. 2008. Aj v tomto období však súd vo veci koná, žiada o zaslanie úmrtných listov a vykonáva   ďalšie   šetrenie   ohľadom   prebiehajúcich   dedičských   konaní.   Z   výzvy   zo dňa 8. 7. 2008 (č. l. 242) je zrejmé, že v poslednom období došlo k úmrtiu štyroch odporcov, čo značne sťažuje postup v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti možno podanú ústavnú sťažnosť vyhodnotiť ako   čiastočne   dôvodnú.   V   konaní   došlo   k   určitému   zdržaniu,   ktoré   bolo   spôsobené predovšetkým zmenami v osobách konajúcich sudcov. Pri posudzovaní dĺžky konania treba zohľadniť   aj   skutočnosť,   že   v   priebehu   súdneho   konania   došlo   k   úmrtiu   viacerých účastníkov,   čo   sťažuje   postup   v   konaní.   Nemožno   sa   stotožniť   s   vyjadrením   právnej zástupkyne sťažovateľky, že vo veci sa trinásť rokov nekoná. Z prehľadu úkonov je zrejmé, že   vo   veci   sa   aj   od   posledného   pojednávania,   ktoré   sa   uskutočnilo   v r.   1995,   konalo a uskutočňovali sa úkony nevyhnutné na rozhodnutie vo veci. K dĺžke súdneho konania do istej miery prispeli aj navrhovatelia, nakoľko zo strany súdu museli byť uskutočnené viaceré výzvy   na upresnenie okruhu   účastníkov,   resp.   na   upresnenie   podaného   návrhu. Aj v súčasnej   dobe   bola   vo   veci   predĺžená   lehota   stanovená   právnej   zástupkyne navrhovateľky na úpravu návrhu. K dĺžke tohto súdneho konania teda svojím postupom prispela aj samotná sťažovateľka, resp. jej právna zástupkyňa. V podanej ústavnej sťažnosti žiada sťažovateľka priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500.000,- Sk. Výšku tejto nemajetkovej ujmy pritom nijakým spôsobom bližšie neodôvodňuje a neuvádza, na základe akých   skutočností   by   práve   takáto   výška   nemajetkovej   ujmy   mala   byť   primeraná. Odôvodnenie výšky je len všeobecné, bez uvedenia konkrétnych skutočností, ktoré by mali mať vplyv na takúto neúmerne vysokú výšku nemajetkovej ujmy.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 973/1990 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Konanie začalo 22. októbra 1990, keď bol okresnému súdu doručený návrh, ktorým sa   sťažovateľka   domáhala   zrušenia   a vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území R. pôvodne proti sedemnástim odporcom.

Po vykonaní viacerých prípravných úkonov (zisťovanie pobytu účastníkov konania, predloženie výpisov z evidencie nehnuteľností) okresný súd 6. augusta 1991 nariadil termín pojednávania na 22. august 1991. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vykonania ohliadky na mieste samom.

Zo zápisnice okresného súdu z ohliadky uskutočnenej 26. septembra 1991 vyplýva, že   napriek   doručenému   predvolaniu   sa   nedostavil   súdny   znalec   z odboru   geodézie a kartografie a že na mieste boli vypočutí štyria účastníci konania.

Uznesením   z 18.   novembra   1991 okresný   súd   ustanovil   súdneho znalca   z odboru geodézie   a kartografie   a poveril   ho   vypracovaním   znaleckého   posudku   v lehote   28   dní, znalec predložil okresnému súdu znalecký posudok 29. februára 1992.

Pojednávanie uskutočnené 25. marca 1992 okresný súd odročil na neurčito za účelom „požiadania   súdneho   znalca   o vyjadrenie   k pripomienkam   vzneseným   voči   znaleckému posudku“.

Okresný súd 1. apríla 1992 žiadal a následne 21. apríla 1992 urgoval predloženie výpisu z pozemnoknižnej vložky a 6. júna 1994 nariadil termín pojednávania na 20. júl 1994.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   nariadenia   ďalšieho   znaleckého dokazovania znalcom z odboru geodézie a kartografie, ktoré bolo realizované uznesením z 20.   júla 1994.   Požadovaný znalecký   posudok   súdny   znalec predložil   okresnému súdu 15. augusta 1994.

Pojednávanie nariadené na 24. február 1995 bolo odročené na neurčito „za účelom vyčkania právoplatnosti dedičského konania D 652/94“.

V období od 15. decembra 1995 do 27. júna 1996 okresný súd realizoval úkony spojené so zisťovaním pobytu účastníkov konania a 21. apríla 1997 predvolal na výsluch odporkyňu v 1. rade.

Výzvou   zo   17.   februára   1998   a ďalšími   nadväzujúcimi   výzvami   z 13.   novembra 2001,   11.   februára   2002,   14.   marca   2005   a 27.   marca   2007   okresný   súd   pod   hrozbou zastavenia konania žiadal právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby bol upravený okruh pasívne legitimovaných účastníkov konania vzhľadom to, že medzičasom došlo k úmrtiu odporcov Š. D. a A. M.

Dňa 10. apríla 2007 bola okresnému súdu doručená kópia uznesenia Okresného súdu R.,   Česká   republika,   o zastavení   dedičského   konania   po   zosnulej   A.   M.   z dôvodu nemajetnosti.

Okresný súd uznesením zo 6. mája 2008 vyzval sťažovateľku, aby v lehote 30 dní od jeho   doručenia   odstránila   nedostatky   návrhu   na   zrušenie   a vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva z 8. októbra 1990 pod hrozbou odmietnutia podania v súlade s § 43 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podaním doručeným okresnému súdu 27.   mája   2008   sťažovateľka   požiadala   o predĺženie   lehoty   na   odstránenie   nedostatkov uvedeného návrhu, ktorú okresný súd uznesením zo 7. júla 2008 predĺžil do 30. novembra 2008.Okresný súd prípisom z 8. júla 2008 požiadal Obecný úrad R. o zaslanie úmrtných listov odporcov P. M., B. B., J. L. a F. D.

V súvislosti so zmenami rozvrhov práce okresného súdu prejednávali a rozhodovali v napadnutej veci dosiaľ štyri zákonné sudkyne, pričom sudkyňa JUDr. D. C. 12. septembra 2002 písomne upozornila predsedu okresného súdu, že vzhľadom na vysoký nápad vecí v agende „C“ nie je možné vybavovať veci priebežne a bez zbytočných prieťahov.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov,

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva   z § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a podľa   čl. 38   ods. 2 listiny   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   návrhu sťažovateľky,   ktorým   sa   domáha   zrušenia   a vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Z právneho hľadia nejde o zložitú vec, avšak v súvislosti s nutnosťou presnej špecifikácie parciel, ktoré majú byť vyporiadané, a najmä s ohľadom na veľký počet účastníkov konania na strane odporcov   (z ktorých   niektorí v priebehu konania zomreli), treba pripustiť určitú mieru skutkovej zložitosti. Týmto konštatovaním však podľa názoru ústavného   súdu   nemožno   ospravedlniť   rozsiahle   obdobia   nečinnosti,   neefektívnosť a nesústredenosť v postupe okresného súdu vyhodnotené na inom mieste tohto nálezu.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania.   Z analýzy zapožičaného   súvisiaceho   súdneho   spisu   vyplýva   záver,   že   v určitej miere   sa   aj sťažovateľka   podieľa   na spomalení priebehu   konania   v súvislosti   s tým,   že v období   po   17.   februári   1998   neposkytla   okresnému   súdu   potrebnú   súčinnosť,   keď nereagovala na jeho výzvy, aby bol upravený okruh účastníkov konania na strane odporcov vzhľadom na úmrtie odporkyne A. M. Túto skutočnosť ústavný súd zohľadnil v súvislosti s rozhodovaním o priznaní finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd poukazuje na to, že predmetom posúdenia je spor, ktorý začal 22. októbra 1990, avšak vzhľadom na skutočnosť, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo, alebo nedošlo k zbytočným   prieťahom   v zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy,   sa začalo   len   15.   februára   1993. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že aj keď nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom   hodnotení,   či   za   obdobie,   ktoré   od   15. februára   1993   uplynulo,   došlo,   alebo nedošlo   k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (napr. IV. ÚS 277/04).

Ústavný   súd   zistil   v priebehu   napadnutého   konania   tieto   obdobia   nečinnosti okresného súdu:

- od   21.   apríla   1992   (okresný   súd   urgoval   predloženie   výpisu   z príslušnej pozemnoknižnej   vložky)   do   6.   júna   1994   (okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania), t. j. viac ako 25 mesiacov,

- od 27. júna 1996 (okresný súd zisťoval pobyt účastníkov konania) do 21. apríla 1997 (okresný súd predvolal odporkyňu v I. rade na výsluch), t. j. takmer 10 mesiacov,

- od   17.   februára   1998   (okresný   súd   požiadal   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky o informáciu v súvislosti s dedičským konaním) do 13. novembra 2001 (okresný súd vyzval sťažovateľku, aby upravila okruh účastníkov konania), t. j. 3 roky a takmer 9 mesiacov,

- od   11.   februára   2002   (okresný   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   upravila   okruh účastníkov konania po nebohej odporkyni) do   6. apríla 2003 (pokyn zákonnej sudkyne kancelárii na pripojenie 2 súvisiacich dedičských spisov), t. j. viac ako 13 mesiacov,

- od 7. apríla 2003 (obdobie nasledujúce po pokyne zákonnej sudkyne kancelárii na pripojenie dvoch súvisiacich dedičských spisov) do 28. februára 2005 (pokyn zákonnej sudkyne dedičskej kancelárii na zistenie a oznámenie spisovej značky súvisiaceho konania), t. j. takmer dva roky, a od uvedeného dátumu do 8. augusta 2006 (výzva okresného súdu právnej zástupkyni sťažovateľky), t. j. viac ako 17 mesiacov,

- od   27.   marca   2007   (okresný   súd   požiadal   Okresný   súd   R.,   Česká   republika, o zaslanie kópie dedičského rozhodnutia) do 6. mája 2008 (okresný súd uznesením vyzval sťažovateľku, aby odstránila nedostatky návrhu), t. j. viac ako 13 mesiacov.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že v doterajšom priebehu vyhodnocovaného konania došlo k opakovaným obdobiam neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu.

Okrem   zistenej   opakovanej   nečinnosti   bol   postup   okresného   súdu   v napadnutom konaní   aj neefektívny   a nesústredený.   V doterajšom   priebehu   konania   zomrelo   šesť účastníkov konania na strane odporcov, v súvislosti s čím bolo konanie zaťažené ustálením okruhu právnych nástupcov po zomrelých odporcoch, čo v konečnom dôsledku v podstatnej miere prispelo k spomaleniu a predĺženiu napadnutého konania.

V okolnostiach   daného   prípadu   je   taktiež   potrebné   konštatovať,   že   okresný   súd nepostupoval   v napadnutom   konaní   dostatočne   razantne,   pretože   napriek   hrozbám o zastavení   konania   obsiahnutých   v jeho   opakovaných   výzvach   sťažovateľke   na   úpravu okruhu   odporcov   konanie   nezastavil,   neprerušil   a ani   nevyužil   poriadkové   opatrenia v súlade s § 53 OSP.

Podľa § 107 ods. 3 OSP konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ   alebo   odporca   zomrel.   V konaní   pokračuje   s dedičmi   účastníkov,   len   čo skončí   konanie   o dedičstve,   pokiaľ   povaha   veci   nepripúšťa,   aby   sa   s týmito   dedičmi nepokračovalo skôr.

V danom   prípade   okresný   súd   nepostupoval   v napadnutom   konaní   dostatočne razantne,   pretože   napriek   hrozbám   o zastavení   konania   obsiahnutých   v opakovaných výzvach   sťažovateľke   na   úpravu   okruhu   odporcov,   okresný   súd   konanie   nezastavil, neprerušil a ani nevyužil poriadkové opatrenia v súlade s § 53 OSP.

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   obranu   okresného   súdu   uvedenú   vo   vyjadrení k sťažnosti   z 19.   augusta   2008,   že „v   konaní   došlo   k určitému   zdržaniu,   ktoré   bolo spôsobené predovšetkým zmenami v osobách konajúcich sudcov“. V tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07, IV. ÚS 127/08).

Napokon ústavný súd hodnotiac postup okresného súdu, tak ako už vyslovil vo svojej predchádzajúcej   judikatúre   (napr.   IV. ÚS 173/05),   konštatoval,   že   z ústavnoprávneho hľadiska   je   neprijateľné,   aby   súdne   konanie   o uplatnenom   nároku   sťažovateľky   nebolo právoplatne skončené ani po takmer osemnástich rokoch od jeho začatia.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 C 973/1990   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a podľa   čl. 38   ods. 2   listiny   a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a podľa   čl. 38   ods. 2   listiny a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, v ktorej v tejto súvislosti okrem iného uviedla:

„Vzhľadom   k   tomu,   že   súd   právoplatne   nerozhodol   počas   obdobia   18   rokov a predmet sporu je pre mňa - sťažovateľku vzhľadom na ochranu môjho vlastníckeho práva a   trvalého   zasahovania   doňho   neumožnením   zrušenia   a   vyporiadania   podielového spoluvlastníctva súdnou cestou už 18 rokov, veľmi podstatný, ako aj vzhľadom na dlhodobú (v súčasnosti už 13 ročnú!) nečinnosť Okresného súdu v Žiline a tiež vzhľadom na môj vysoký vek (78 r.) žiadam mi priznať podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti   zisteného   porušenia   mojich   práv   primerané   finančné   zadosťučinenie   v nasledovnej výške 500 000 Sk.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 12 C 973/1990 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 150 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou JUDr. M. P. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   3 176 Sk,   t. j.   spolu   6 352 Sk,   čo   spolu   s režijným paušálom 2 x 190 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 732 Sk. Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 8 011,08 Sk.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2008