znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 238/07-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4 Cdo 122/07, 4 Cdo 123/07 z 31. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. a E. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2007   doručená   sťažnosť   J.   Ď.   a E.   Ď.   (ďalej   len   „sťažovatelia“)   vo veci   namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 122/07, 4 Cdo 123/07 z 31. mája 2007 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom zo 17. júna 2005 podaným Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)   domáhali vydania rozhodnutia, ktorým okresný súd zaviaže odporcu - Obec S. - zaplatiť im sumu 28 420,36 Sk s prísl. a zároveň mu uloží povinnosť dokončiť opravu odplaveného brehu miestneho potoka pri pozemku č. parcely KN 421/1, kat. územie S. Sťažovatelia súčasne požiadali o oslobodenie od súdneho poplatku. Okresný súd uznesením sp. zn. 23 C 141/05 z 11. júla 2005 sťažovateľom oslobodenie od súdneho poplatku nepriznal.

Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   28.   júla   2005 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 8 Co 347/2005 z 30. mája 2006 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podali   sťažovatelia   30.   augusta   2006   dovolanie. Uznesením okresného súdu sp. zn. 23 C 141/05 z 5. októbra 2006 boli poučení, že podľa § 241   ods. 1   druhej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   musia   byť v dovolacom konaní zastúpení advokátom. Okresný súd zároveň vyzval sťažovateľov, aby si pre dovolacie konanie zvolili advokáta a v určenej lehote doručili splnomocnenie na ich zastupovanie   pred   dovolacím   súdom.   V nadväznosti   na   to   sťažovatelia   podaním z 12. októbra   2006   požiadali   okresný   súd,   aby   im   bol   v konaní   o dovolaní ustanovený zástupca   z   radov   advokátov.   O ich   žiadosti   rozhodol   okresný   súd   uznesením   sp. zn. 23 C 141/05   z   27.   októbra   2005,   ktorým   ich   žiadosť   o ustanovenie   právneho   zástupcu v dovolacom konaní proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 Co 347/2005 z 30. mája 2006 zamietol.

Na   základe   sťažovateľmi   podaného   odvolania   krajský   súd   uznesením   sp. zn. 30 Co 100/2006   zo   4.   decembra   2006   uznesenie   okresného   súdu   sp. zn.   23 C 141/05 z 27. októbra 2005 potvrdil. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia 26. februára 2007 dovolanie,   v ktorom   tvrdili,   že   spĺňajú   podmienky   na   ustanovenie   právneho   zástupcu z radov advokátov.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 122/07, 4 Cdo 123/07 z 31. mája 2007 konanie o dovolaní sťažovateľov proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 Co 347/2005 z 30. mája 2006 zastavil a súčasne týmto uznesením ďalšie dovolanie sťažovateľov smerujúce proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 30 Co 100/2006 zo 4. decembra 2006 odmietol.

Sťažovatelia vyjadrujú názor, že „Súdy svojím konaním a postupom nerešpektovali“ ich označené základné práva, a preto navrhujú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie   a následne   vo   veci   samej   rozhodol   týmto   nálezom: „zamietnutím   dovolania žalobcov proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30 Co 100/2006 zo 4. 12. 2006 a zastavením   konania   o dovolaní   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn. 8 Co 347/2005 zo dňa 30. 5. 2006, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov konať pred súdom na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a mena a náhradu škody spôsobenej nezákonným protiústavným konaním obce S. (...) v zastúpení starostu. Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   uznesením   4 Cdo 122/2007,   4 Cdo 123/2007 zo dňa   31. 5. 2007   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   z 30. 5. 2006,   sp. zn. 0 Co 347/2005 (správne má byť 8 Co 347/2005, pozn.) a uznesením zo 4. 12. 2006 sp. zn. 30 Co 100/2006 sa zrušuje.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľom trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý   návrh   (sťažnosť)   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v rámci   predbežného prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovatelia   sa   vo   svojej   sťažnosti   domáhali   zrušenia   označeného   rozhodnutia najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutiami krajského súdu uvedenými v petite ich sťažnosti namietajúc   [podľa   znenia   petitu   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   viazaný   (§ 20   ods. 3 zákona o ústavnom súde) s tým, že tvrdenie o údajnom porušení iných práv (čl. 12, čl. 39, čl. 47 a čl. 48 ústavy), ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo jej petitu, je podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za súčasť   ich   argumentácie (III. ÚS 149/04)]   porušenie   ich   základných   práv   podľa   čl. 19   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   a   3 ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   podanú   sťažovateľmi   považovať za zjavne neopodstatnenú.

K sťažovateľmi namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 122/07, 4 Cdo 123/07 z 31. mája 2007

a)   Vo   vzťahu   k odmietnutiu   ich   dovolania   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn. 30 Co 100/2006 zo 4. decembra 2006

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu   ochranu   za   predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho   konania. Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu   a   tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať a k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade,   ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom   a nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Citovaný čl. 46   ods. 1   ústavy   je primárnym východiskom   pre   zákonom   upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).

V   predmetnej   veci,   ako   už   bolo   uvedené,   krajský   súd   uznesením   sp. zn. 8 Co 347/2005 z 30. mája 2006 potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 23 C 141/2005, ktorým tento sťažovateľom nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov, keď sa stotožnil so závermi prvostupňového súdu, že po zhodnotení všetkých významných okolností pomery sťažovateľov   neodôvodňujú   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   Proti   tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia dovolanie, ktorým vyčítali krajskému súdu, že nezohľadnil náležitým spôsobom ich nepriaznivú finančnú situáciu.

Sťažovatelia   napadli   dovolaním   aj   ďalšie   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn. 30 Co 100/2006 zo 4. decembra 2006, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu   sp. zn.   23 C 141/2005   z 27.   októbra   2006,   ktorým   bola   zamietnutá   ich   žiadosť o ustanovenie   právneho   zástupcu   z radov   advokátov   v dovolacom   konaní.   Krajský   súd v dôvodoch dovolaním napadnutého uznesenia, resp. jeho relevantnej časti uviedol, „... že vychádzajúc   z ustanovenia   § 30   O. s. p.   okresný   súd   postupoval   správne,   keď   viazaný [predchádzajúcim skôr vydaným (...)] právoplatným rozhodnutím o nepriznaní oslobodenia od   súdnych   poplatkov   pre   žalobcov   skonštatoval,   že   žalobcovia   nespĺňajú   jednu zo žalobcom stanovených podmienok pre ustanovenie zástupcu z radov advokátov na ich žiadosť,   keďže   nie   sú   u nich   splnené   predpoklady,   aby   boli   oslobodení   od   súdnych poplatkov, pričom zároveň z obsahu spisu nevyplýva, že by sa v čase žiadosti o zastúpenie podanej žalobcami 12. októbra 2006 iným spôsobom zmenili pomery na strane žalobcov, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 30 O. s. p.“.

Najvyšší súd predovšetkým skúmal, či je dovolanie prípustné proti potvrdzujúcemu uzneseniu,   ktorým   nebolo   vyhovené   žiadosti   sťažovateľov   o ustanovenie   právneho zástupcu, pričom konštatoval, že:

„Dovolatelia síce nie sú v konaní o tomto dovolaní zastúpení advokátom a ani sami nemajú   právnické   vzdelanie   (§ 241   ods. 1   O. s. p.),   povaha   rozhodnutia,   proti   ktorému dovolanie   smeruje   však   vylučuje,   aby   v   posudzovanej   veci   bolo   možné   nedostatok podmienky   povinného   zastúpenia   považovať   za   prekážku,   ktorá   by   bránila   vydaniu rozhodnutia, ktorým sa dovolacie konanie končí. Za situácie, kedy predmetom dovolacieho konania je rozhodnutie, ktorým nebolo vyhovené žiadosti účastníka o ustanovenie zástupcu z radov advokátov (§ 30 O. s. p.), by trvanie na podmienke povinného zastúpenia viedlo k popretiu vlastného cieľa, ktorý účastník podaním žiadosti sledoval a k popretiu zmyslu dovolacieho konania, v ktorom má byť záver, že účastník právo na ustanovenie zástupcu nemá, iba skúmaný.

Dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods.1 O. s. p. dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa.

Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak   a/   odvolací   súd   vyslovil   vo   svojom   potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,   b/   ide   o   uznesenie   o   návrhu   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo   o   jeho   vyhlásení   za   vykonateľné   (nevykonateľné)   na   území   Slovenskej   republiky (§ 239   ods. 2   O. s. p.).   Žalobcami   je   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu,   ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, teda rozhodnutie, ktoré nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Ich dovolanie preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je. Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod písm. a/ až g/ ustanovenia § 237 O. s. p., pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

Z týchto dôvodov je dovolanie neprípustné a preto ho dovolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243b ods. 4 O. s. p. odmietol.“

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt, resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný   súd   v spojitosti   s uvedeným   ďalej   poznamenáva,   že   na posúdenie prípustnosti dovolania   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia zastávajú iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky   nevykazuje.   Naopak,   ním   vyslovené   závery   sú   súčasťou   konštantnej   súdnej praxe všeobecných súdov.

Pokiaľ   sa   sťažovatelia   s právnym názorom   najvyššieho súdu   v otázke akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   nimi   podaného   dovolania   nestotožňujú,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľmi označeného základného práva.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľov   odôvodňujúcu   porušenie   čl. 46   ods. 1   ústavy   ako   nedostatočnú   na   to, aby na jej   základe   bolo   možné   v prípade   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zistiť a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením označeného základného práva. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj preto,   že   toto   porušenie   sa   nedá   vyvodiť   iba   z určitého   výkladu   a   aplikácie   platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

b) Vo vzťahu k zastaveniu konania o dovolaní sťažovateľov proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 Co 347/2005 z 30. mája 2006

Podľa   čl. 51   ods. 1   ústavy   domáhať sa   práv   uvedených   v (...)   čl. 46   tejto   ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu   ochranu,   avšak   iba   za   predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho konania.   Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať a k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom   prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa   svojho práva na nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Najvyšší súd ako súd dovolací následne skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže   konať   vo   veci   dovolania   sťažovateľov   proti uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn. 8 Co 347/2005 z 30. mája 2006, pričom zistil, že nie je splnená podmienka ich povinného zastúpenia kvalifikovaným právnym zástupcom. V súvislosti s tým najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 241 ods. 1 druhej vety OSP, podľa ktorého musí byť dovolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

V okolnostiach   danej   veci   najvyšší   súd   skonštatoval,   že   sťažovatelia   nemajú právnické vzdelanie a pri podaní dovolania neboli zastúpení advokátom. Ďalej vychádzal z toho, že žiadosti sťažovateľov o ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa § 30 OSP nebolo   vyhovené,   a preto   dovolaciemu   súdu   nezostalo   iné,   ako   dovolacie   konanie (vzhľadom   na neodstránenie   nedostatku   podmienky   dovolacieho   konania - nedostatok kvalifikovaného právneho zastúpenia) zastaviť podľa § 104 ods. 2 OSP v spojení s § 243c OSP.

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa vymedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   a   k nej   pripojených   príloh,   predovšetkým z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 122/07, 4 Cdo 123/07 z 31. mája 2007 dospel ústavný sú k záveru, že sťažovatelia nesplnili zákonom ustanovené podmienky na   poskytnutie   súdnej   ochrany   v dovolacom   konaní.   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd konštatuje, že nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by postup   najvyššieho   súdu, výklad   právne   relevantných   zákonných   ustanovení alebo namietané rozhodnutie   vykazovali také   nedostatky, ktoré   by umožňovali prijatie záveru o existencii   príčinnej   súvislosti   s   odňatím   (prípadne   obmedzením)   základného   práva sťažovateľov na súdnu ochranu.

Ak   najvyšší   súd dovolacie   konanie   zastavil (z   dôvodu   nesplnenia   zákonnej podmienky   dovolacieho   konania),   vykonal   tým   svoju   právomoc,   ktorá   vo   všeobecnosti vyplýva   z   čl. 142   ods. 1   ústavy,   osobitne   tiež   zo zákona   č. 757/2004   Z. z   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a z Občianskeho súdneho poriadku.

Výkonom tejto právomoci však najvyšší súd nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť do základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

c) K sťažovateľmi namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy

Podľa čl. 46   ods. 3 ústavy   má   každý   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených aj v čl. 46 ods. 3 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Takýmto zákonom je (s účinnosťou od 1. júla 2004) zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) a (do 30. júna 2004) zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom.   Takýto   prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).

Na   základe uvedených   skutočností   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov aj v časti   namietajúcej   porušenie   ich   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy označeným rozhodnutím najvyššieho súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pretože dospel k záveru,   že   ním najvyšší   súd   nemohol   v   žiadnom   prípade   zasiahnuť   do   označeného základného   práva   sťažovateľov.   Namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemá   žiadnu vecnú súvislosť s týmto základným právom a ani nevytvára žiadnu prekážku pre uplatnenie tohto základného práva za splnenia predpokladov ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z.

Keďže   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o porušení   základného   práva   alebo slobody je daná iba vtedy, ak ochranu tomuto právu alebo slobode neposkytujú všeobecné súdy   (napr. III. ÚS 32/03),   ústavný   súd   dodáva,   že   sťažnosť   v tejto   časti   je   možné odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

K sťažovateľmi namietanému porušeniu čl. 19 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy má každý právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena.

Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli,   nevyplýva   žiadna   možnosť   porušenia   ich   základného   práva   podľa   označeného článku ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a navyše sťažovatelia neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení tohto základného práva. Preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007