znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 238/05-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2005 predbežne prerokoval   sťažnosť   J.   F.   a E.   F.,   oboch   bytom   Z.,   zastúpených   advokátom JUDr. E. J., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti a aby sa mohli vyjadriť ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva na rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Nitra   sp. zn.   7 C 74/96 z 10. novembra 2003 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 1/2005 z 31. marca 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. F. a E. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2005 doručená   sťažnosť   J.   F.   a E.   F.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   obaja   bytom   Z.,   vo   veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti a aby sa mohli vyjadriť ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   základného   práva na rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy rozsudkom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   7 C 74/96 z 10. novembra 2003 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 1/2005 z 31. marca 2005.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľov   v pôvodne   predloženej   podobe   nespĺňala   niektoré podstatné náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a v § 50 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“),   vyzval   ich   ústavný   súd   6. júna 2005   na odstránenie   jej   nedostatkov a predloženie kvalifikovaného splnomocnenia pre advokáta na ich zastupovanie v konaní o sťažnosti (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Dňa 27. júna 2005 splnomocnený právny zástupca sťažovateľov predložil ústavnému súdu doplnenú sťažnosť, ktorá bola obsahovo upravená v zmysle poučenia ústavného súdu obsiahnutého v jeho výzve zo 6. júna 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa „... Žalobou zo dňa 20. 5. 1996 domáhali na Okresnom súde v Nitre ochrany svojho vlastníckeho práva, keď tento žiadali o vydanie rozsudku, ktorým by zaviazal žalovanú 1) E. M., rod. Š. a žalovaného 2) J. Š. preložiť oplotenie parc. č. 235 zast. plochu o výmere 162 m2, parc. č. 232/1 záhr. o výmere 486 m2 kat. úz. Z. zapísaných na LV č. 88 na ich právnu hranicu tak, ako bude určená znalcom z odboru   geodézie   a kartografie.   Navrhovatelia   ďalej   žiadali   prostredníctvom   svojej vtedajšej právnej zástupkyne JUDr. E. Š., aby boli žalovaní zaviazaní na náhradu trov konania a právneho zastúpenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Následne   právny   zástupca   navrhovateľov   dňa   22. 9. 1997   zobral   návrh   voči odporkyni   1)   E.   M.   späť   a dňa   27. 10. 1997   upravil   petit   žaloby   tak,   že   ho   rozšíril   aj o parc. č. 232/2 a 234, ktoré celé užíval žalovaný, hoci sa jednalo o spoločnú cestu a dvor bez určenia spoluvlastníckeho podielu, pričom upravený petit znel nasledovne: Žalovaný je povinný preložiť oplotenie parc. č. 235 zast. pl. o výmere 162 m2, parc. č. 232/1 záhr. o výmere 486 m2 zapísané na LV č. 88, parc. č. 232/2 zast. pl. o výmere 392 m2, parc. č. 234 zast. pl. o výmere 464 m2 zapísané na LV č. 428, všetko v kat. úz. Z. na ich právnu hranicu tak, ako bude určené znalcom z odboru geodézie a kartografie. Žalovaný je povinný zaplatiť trovy konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Na prvé pojednávanie, ktoré bolo v uvedenej veci vytýčené sudkyňou Mgr. P. na deň 27. 5. 1998, sa žalovaný nedostavil bez ospravedlnenia. Toto bolo odročené na 15. 6. 1998, kde sa žalovaný dostavil pod vplyvom alkoholu. Sudkyňa vykázala všetkých prítomných okrem žalovaného z pojednávacej miestnosti. Pojednávanie bolo odročené na 24. 6. 1998. Na pojednávaní konanom dňa 24. 6. 1998 sám žalovaný navrhol rozdelenie sporných pozemkov parc. č. 232/2 a prc. č. 234 na dva samostatné pozemky, z ktorých by bol jeden vo výlučnom vlastníctve navrhovateľov ako bezpodielových spoluvlastníkov a druhý by bol vo výlučnom vlastníctve odporcu. Po následnom súhlase odporcov sudkyňa svojím zásahom presvedčila odporcu, aby tento návrh na urovnanie sporu stiahol, pretože je to pre neho nevýhodné.   Uvedeným   konaním   sudkyňa   hrubo   porušila   základné   právo   navrhovateľov upravené Ústavou SR, ktoré je zakotvené v článku 46 ods. 1“.

Podľa   sťažovateľov „Uvedeným   konaním   sudkyňa   Mgr.   P.   porušila   zásadu nestrannosti súdu tak, ako ju vyslovuje Ústava SR, pretože tým, že naliehala na odporcu, aby   zmenil   svoj   názor,   jednoznačne   znevýhodnila   navrhovateľov   ako   procesnú   stranu v konaní a zamedzila tak urýchlenému riešeniu sporu k obojstrannej spokojnosti účastníkov konania, pričom obe strany prejavili výslovný záujem na vyriešení sporu.

Sudkyňa   v ďalšom   konaní   uznesením   7 C 74/96   zo   dňa   12. 12. 2001   ustanovila za účelom   vypracovania   geometrického   plánu,   vymerania   skutočného,   ako   aj   právneho stavu užívania nehnuteľností znalkyňu z odboru geodézie Ing. I. S. V odôvodnení samotného uznesenia sudkyňa nesprávne konštatuje, že na tunajšom súde sa vedie konanie o preloženie právnej hranice pozemkov, čo však nebola pravda, pretože navrhovatelia sa žalobou zo dňa 27. 10. 1997   domáhali   iba   preloženia   oplotenia   nachádzajúceho   sa   na   nimi   vlastnenej nehnuteľnosti, ktoré ich obmedzovalo v ich postavení vlastníkov nehnuteľností a v celkovom využívaní predmetných pozemkov.“

Sťažovatelia   ďalej   uviedli,   že „Ďalšie   pojednávanie   sa   konalo   až   po   viac   ako siedmich rokoch dňa 27. 10. 2003. Pojednávanie bolo odročené, pričom sudkyňa Mgr. H. vyzvala   účastníkov   konania,   aby   sa   pokúsili   zmieriť.   Sudkyňa   Mgr.   I.   H.   v odôvodnení rozsudku   zo   dňa   10. 11. 2003   sp. zn.   konštatuje,   že   o návrhu   navrhovateľov   je   možné rozhodnúť len za predpokladu, že si navrhovatelia a odporkyňa usporiadajú podiel 9/20 tak, ako ho v znaleckom posudku vyčíslila Ing. S. (na základe ničím nepodložených tvrdení), pričom   z dokladov,   ktorými   disponovali   navrhovatelia,   jednoznačne   vyplývalo,   že   títo nadobudli nehnuteľnosti par. č. 232/2 parc. č. 234 v kat. území Z. v celosti bez určenia podielov ako bezpodieloví spoluvlastníci – manželia. Sudkyňa ďalej konštatovala, že reálna deľba pozemkov neprichádza do úvahy, i keď túto navrhovatelia svojou pôvodnou žalobou nežiadali. Sudkyňa H. svojím postupom sama spochybnila zákonnosť svojho rozhodnutia, pretože účastníkov vyzvala, aby uzatvorili medzi sebou dohodu, ale zároveň v odôvodnení rozsudku zo dňa 10. 11. 2003 sp. zn. 7 C 74/96-168 konštatuje, že v tej dobe (v čase, kedy sa o rozsudku rozhodovalo) nie je možné o veci rozhodnúť“.

Porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vidia sťažovatelia v tom, že im „... bolo viackrát v konaní pred súdom znemožnené vystúpiť za účelom obhajoby svojich dôkazov nepredvolaním svedkov, ktorí boli pre účel zistenia presného skutkového stavu   veci   dôležití   (napr.   pôvodní   vlastníci   sporných   nehnuteľností,   JUDr. Š.), v zápisniciach zo súdnych pojednávaní bola uvedená viackrát nepravda“.

Sťažovatelia   ďalej   uviedli,   že „K   viacnásobnému   porušeniu   Ústavy   SR   došlo   aj v odvolacom   konaní   na   Krajskom   súde,   ktoré   sa   uskutočnilo   z   toho   dôvodu,   že   sa navrhovatelia v zákonom stanovenej lehote odvolali. Navrhovateľovi 1) nebolo umožnené sa súvisle vyjadriť k podstate prejednávanej veci, predseda senátu JUDr. D. H. ho viackrát verbálne   zmiatol,   čím   mu   znemožnil   realizovať   jeho   základné   právo   zakotvené   v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (viď vyššie). Dňa 31. 3. 2005 vydal Krajský súd v Nitre rozsudok sp. zn. 9 Co 1/2005-217, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa“.

Napokon   sťažovatelia   tvrdia,   že „Prvostupňový   a   následne   aj   odvolací   súd nerešpektovali   citované   ustanovenie   čl. 20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   pretože svojimi rozhodnutiami, ako aj postupom, ktorý im predchádzal, znemožňovali a v súčasnosti stále   znemožňujú   využívať   navrhovateľom   ich   postavenie   vlastníkov   predmetných nehnuteľností, pretože sa na nich nachádza oplotenie, ktoré ich obmedzuje pri ich výkone vlastníckeho práva, resp. na parc. č. 234 je tento výkon znemožnený, pretože stredom cez ňu prechádza oplotenie“.

Sťažovatelia na základe uvedených skutočností namietajú, že rozsudkom okresného súdu   sp. zn.   7 C 74/96   z   10. novembra 2003   a   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 9 Co 1/2005 z 31. marca 2005 došlo k porušeniu ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, a navrhujú, aby ústavný súd rozhodol takto:

„Rozsudkom   Okresného   súdu   v Nitre   zo   dňa   10. 11. 2003   sp. zn.   7 C 74/96-168 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   zo   dňa   31. 3. 2005   sp. zn.   9 Co 1/2005-217   bolo porušené základné právo navrhovateľov vlastniť majetok, právo na rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo domáhať sa svojho práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   zákonom   ustanoveným   postupom   podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo, aby sa vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti a aby sa mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Rozsudok   Okresného   súdu   v Nitre   zo   dňa   10. 11. 2003   sp. zn.   7 C 74/96-168 a rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. 3. 2005 sp. zn. 9 Co 1/2005-217 sa ruší a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Okresný a Krajský súd sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľom 65.000,- Sk   ako   primerané   finančné   zadosťučinenie   za   spôsobenú   nemajetkovú   ujmu do 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti nálezu.

Odporcovia sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne navrhovateľom trovy konania pred Ústavným súdom SR do 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 74/96 z 10. novembra 2003

Pokiaľ   sťažovatelia   predmetnou   sťažnosťou   okrem   iného   napadli   rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 74/96 z 10. novembra 2003, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v citovanom čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmavať   napadnuté rozhodnutie okresného súdu, keďže toto rozhodnutie, ako aj postup okresného súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, preskúmal na základe odvolania sťažovateľov krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 9 Co 1/2005 z 31. marca 2005 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 1/2005 z 31. marca 2005

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti ďalej namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 1/2005 z 31. marca 2005 a domáhali sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Obsahom základného práva na súdnu a inú ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy je predovšetkým umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). K odopretiu súdnej ochrany   preto   nedochádza,   ak   fyzickej   osobe   alebo   právnickej   osobe   bolo   umožnené domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   príslušných   súdoch za predpokladu, že tieto súdy vo veci riadne konali a rozhodli (I. ÚS 62/97).

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy skúma,   či   konanie   ako   celok   bolo   spravodlivé,   a nie   je   zásadne   oprávnený   a   povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 22/05). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   nepatrí   právo   účastníka   konania   (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z   uvedeného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, I. ÚS 13/00, II. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom,   ktorý   im   predchádzal.   V   takom   prípade   ústavný   súd   považuje   sťažnosti za zjavne   neopodstatnené   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí   žiadnu   reálnu   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody   napadnutým rozhodnutím, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali, v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   uvedeného   základného   práva   označeným rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal   z   jeho   odôvodnenia,   z   ktorého vyplynuli tieto skutočnosti:

„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľov zamietol z dôvodu, že o návrhu by bolo možné rozhodnúť len za predpokladu, že navrhovatelia a odporkyňa usporiadajú podiel 9/20, ktorý je t. č. vo vlastníctve iných osôb. Pri rozhodovaní vychádzal predovšetkým zo znaleckého posudku Ing. S., ako aj jej vyjadrenia, že vo veci a o návrhu navrhovateľov, tak ako to žiadajú – teda o určení právnej hranice pozemkov, nie je možné rozhodnúť   bez   určenia   ich   spoluvlastníckeho   podielu   k parc.   č. 232/2   a parc.   č. 234. Ak nebude   tento   podiel   usporiadaný   v prospech   účastníkov   konania,   nie   je   možné   tieto nehnuteľnosti   reálne   deliť   spolu   s nehnuteľnosťami,   ku ktorým   majú   účastníci   konania výlučné   vlastníctvo.   Konanie   proti   pôvodne   žalovanej   odporkyni   v   1. rade   E.   M.   pre späťvzatie návrhu zastavil. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a v konaní úspešnej odporkyni priznal náhradu trov konania vo výške 4.270,- Sk, ktoré jej vznikli právnym zastúpením v konaní. O trovách štátu súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 OSP. Proti   tomuto   rozsudku   podali   v   zákonnej   lehote   odvolanie   obaja   navrhovatelia a žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie pre nedostatočne zistený skutkový stav. Vo svojom odvolaní okrem iného uviedli,   že   žalobou   sa   domáhajú   preloženia   oplotenia   na   právnu   hranicu   pozemkov parc. č. 232/2,   234   a   231/1   a   nie   reálnej   deľby.   Jedná   sa   o   spoločný   dvor   a   cestu bez uvedenia   spoluvlastníckych   podielov,   teda   obidvaja   spoluvlastníci   ich   majú   právo užívať bez akýchkoľvek obmedzení .

Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie, ktoré mu   predchádzalo   (§   212   ods. 1   a   §   214   ods. 1   OSP)   a   dospel   k   záveru,   že   odvolanie navrhovateľov v 1. a 2. rade nie je dôvodné, a preto napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219 OSP ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 139 ods. 1 OZ z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.

Podľa   ods. 2   tohto   zákonného   ustanovenia   o   hospodárení   so   spoločnou   vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkostí podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo   ak   sa   väčšina   alebo   dohoda   nedosiahne,   rozhodne   na   návrh   ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

Účastníkmi konania sú všetci spoluvlastníci, pretože takisto ako ich dohoda o úprave práv a povinností vyžaduje účasť všetkých, nemôže sa bez ich účasti zaobísť ani súdne konanie, v ktorom má dôjsť k rozhodnutiu, ktorým sa taká úprava nariaďuje.

V   danej   veci   niet   sporu   o   tom,   že   navrhovatelia   sú   ideálnymi   podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. Z. okrem iných napísaných aj na LV č. 428 ako parc. č. 232/2 a 234. Podstatným znakom podielového spoluvlastníctva je to,   že   spoluvlastnícky   podiel   vyjadruje   mieru,   akou   sa   spoluvlastníci   podieľajú na spoločných právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. V tomto   konaní   ide   tiež   o spor   ohľadne   užívania   spoločnej   nehnuteľnosti. Navrhovatelia   si   ale   neuvedomili,   čoho   sa   domáhajú.   Medzi   spoluvlastníkmi   môže   ísť jednak o spor o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (§ 142) alebo o spor ohľadom užívania (§ 139). Spoločné pre obe konania je to, že účastníci konania musia byť všetci spoluvlastníci. Keďže v danej veci neboli účastníkmi konania všetci spoluvlastníci, z tohto dôvodu bolo treba návrh zamietnuť.

Z obsahu spisu, ako aj z vyjadrenia navrhovateľov je zrejmé, že problém je v tom, že v týchto   dvoch   parcelách   navrhovatelia   nemali   určenú   výšku   podielov.   Tak   ako   to rozviedla znalkyňa Ing. S. v znaleckom posudku č. 3/2002 zo dňa 26. 6. 2002, je správne, len jediným rozporom je, že len neb. J. Č. je dosiaľ podielovou spoluvlastníčkou v podiele 8/20. Je pravdou, že po nej bolo prejednané dedičstvo bývalým ŠN v N. zo dňa 24. apríla 1980 pod sp. zn. D 477/80 a ako odúmrť to nadobudol štát, no neboli prejednané tieto dve parcely.   Obec   (prešlo   to   na   ňu   podľa   zákona   č. 138/1991   Zb.   o   majetku   obcí)   potom predávala   len   to,   čo   nadobudla,   no   nemohla   kúpnou   zmluvou   predať,   aj   podiel v nehnuteľnosti, ktorý nezdedila. Už dávno mal byť podaný návrh na dodatočné prejednanie novoobjaveného majetku po neb. J. Č., zomrelej 17. 2. 1980. Čo sa týka M. L., problém s jeho podielom už nie je, a to s poukazom na Notársku zápisnicu Nz 237/94 napísanú dňa 9. júna 1994, ktorou si F. L. nechal osvedčiť aj podiel v predmetných nehnuteľnostiach, čo je zavkladované pod V 1603/95. Na LV č. 428 vyhotovenom dňa 9. 3. 2005 nemôže preto byť vedený SPF.

Záverom treba povedať, že celá žaloba bola zle postavená. Nemôžu sa navrhovatelia ako podieloví spoluvlastníci domáhať toho, čoho sa domáhajú - určenia hranice, preloženia oplotenia, ale len rozsahu (úpravy) užívania, ak sa o úprave práv a povinností nedohodli. Odvolací súd sa však tým ani nezaoberal, pretože ako je už vyššie uvedené, nebol úplný okruh účastníkov, z ktorého dôvodu bolo treba žalobu zamietnuť. Ak sa dorieši otázka spoluvlastníctva, potom bude zrejme potrebné vzhľadom na terajší postoj účastníkov zrušiť a vyporiadať toto ich podielové spoluvlastníctvo.

Súd prvého stupňa sa dôsledne riadil ustanoveniami OSP - § 6 a § 120, správne zistil skutkový stav, jeho rozhodnutie zodpovedá príslušným ustanoveniam hmotného práva a pri jeho   vydaní   boli   dodržané   všetky   procesné   predpisy.   Odvolací   súd   preto   napadnutý rozsudok ako vecne správny z dôvodov vyššie uvedených potvrdil.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   neuviedli   žiadny   ústavne   akceptovateľný argument   na   to,   aby   bolo   možné   preskúmať   spojitosť   medzi   týmto   rozsudkom (príp. postupom, ktorý mu predchádzal), a napokon aj jeho dôvodmi a základným právom podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   takú   spojitosť   nezistil   ani   po   preskúmaní napadnutého rozsudku a súvisiaceho súdneho spisu, ktorý si vyžiadal pred predbežným prerokovaním sťažnosti. Dôvodmi, ktoré by zakladali reálnu možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie skúmať porušenie základných práv, nemôžu byť námietky o nevykonaní všetkých   sťažovateľmi   navrhovaných   dôkazov,   o   nepreskúmaní   niektorých   dôkazov a vlastný právny názor na hodnotenie skutkového stavu, prípadne to, že podľa sťažovateľov krajský súd neodstránil nezákonnosť, ktorej sa mal dopustiť okresný súd.

Podstatou námietok sťažovateľov je podľa ústavného súdu odlišné právne posúdenie veci krajským súdom oproti ich právnemu názoru, čo sťažovatelia vnímajú ako porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru   ústavného   súdu   právo   na   spravodlivý   proces   neznamená   nárok   na   to,   aby   bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný (napr. m. m. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97), teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04).

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   dospel   k   záveru,   že   z   predloženej   sťažnosti   ani z napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu   nevyplýva   nič,   čo   by   nasvedčovalo neudržateľnosti dôvodov tohto rozhodnutia, prípadne že by tieto dôvody boli svojvoľné do takej miery, že by to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci v prítomnosti sťažovateľov a aby sa mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   a   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 1/2005 z 31. marca 2005

Za porušenie uvedeného základného práva považujú sťažovatelia okrem iného to, že im   nebolo   umožnené   sa   súvislo   vyjadriť   k   podstate   prejednávanej   veci, „vystúpiť za účelom   obhajoby   svojich   dôkazov“,   a   namietajú   aj   spôsob   zapisovania   do   zápisnice z pojednávania.

Ústavný súd z obsahu súvisiaceho súdneho spisu zistil, že v konaní o odvolacom konaní   pred   krajským   súdom   sa   v   právnej   veci   sťažovateľov   uskutočnili   celkom   dve pojednávania.   Na   prvom   z   nich,   ktoré   sa   konalo   10. februára 2005,   boli   obidvaja sťažovatelia osobne prítomní, pričom im bolo umožnené vyjadriť sa k veci a „vysvetliť genézu celého prípadu“. Rovnako tak na druhom pojednávaní uskutočnenom 31. marca 2005, na ktorom sa obaja navrhovatelia taktiež zúčastnili, im bol znovu daný dostatočný priestor vyjadriť sa k veci.

Z obsahu zápisníc z pojednávaní pred krajským súdom nevyplýva, že by sťažovatelia boli   v   priebehu   predmetných   pojednávaní   vzniesli   akékoľvek   výhrady   voči   spôsobu zapisovania do zápisnice.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci niet žiadnej   príčinnej   súvislosti   medzi   základným   právom   na   verejné   prerokovanie   veci v prítomnosti sťažovateľov a aby sa mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 a namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Čo   sa   týka   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy, ústavný   súd   najprv   považuje   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru (II. ÚS 241/04, II. ÚS 78/05), v súlade s ktorou zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.Preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu odmietol.

4. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu v označených konaniach

Sťažovatelia namietali aj zbytočné prieťahy v konaní pred súdmi oboch stupňov. Podrobnejšie túto námietku neodôvodnili, poukázali iba na neprimerane dlhý interval medzi dvoma pojednávaniami pred okresným súdom.

V súvislosti   s   nedostatkom   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažnosti   ústavný súd uvádza, že sťažovatelia sú už po jeho výzve zo 6. júna 2005 zastúpení advokátom. Podľa   § 18   ods. 2   zákona č. 586/2003 Z. z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona č. 455/1991 Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj ich prijatie na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom požadované predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom požadované náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Preto bolo povinnosťou advokáta, ak prevzal právne zastúpenie, aby v súlade s obsahom výzvy ústavného súdu odstránil nedostatky sťažnosti.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti nemá také odôvodnenie, ktoré by spĺňalo náležitosť uvedenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde v rozsahu potrebnom na to, aby bolo možné vôbec uvažovať o prijatí takej sťažnosti na ďalšie konanie.

Z týchto dôvodov odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2005