znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 237/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. Č., M., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/39/2008, za účasti Okresného súdu Piešťany, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/39/2008   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Piešťany   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/39/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. Č. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Piešťany   p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Piešťany   j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   Č.   trovy   konania   v   sume 269,58   €   (slovom   dvestošesťdesiatdeväť   eur   a päťdesiatosem   centov)   na účet   advokáta JUDr. D. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2012 doručená sťažnosť J. Č., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 C/39/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Predmetom konania je rozhodovanie o určení   neplatnosti   právneho   úkonu   (dohody   o   vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva manželov).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 C/39/2008 v procesnom postavení žalobcu, v ktorom sa žalobou podanou proti M. Č., V. (ďalej len „žalovaná“), domáha určenia neplatnosti právneho úkonu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   odôvodňuje   namietané   porušenie   označeného   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy takto: „... v konaní, v ktorom sťažovateľ namieta prieťahy, vo viac ako 4 ročnom konaní o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu výrokom súdu nebolo vytýčené ani jedno pojednávanie.

Okresný   súd   Piešťany   je   teda   v   celom   konaní   absolútne   nečinný.   Výsledkom nečinnosti je do dnešného dňa nerozhodnutie vo veci samej. Od podania návrhu uplynuli viac ako 4 roky. Súd nevykonal žiadne opatrenie, ktorým by bezdôvodne netvoril prieťahy... U sťažovateľa napriek tomu, spôsobené a spôsobované prieťahy Okresným súdom Piešťany   spôsobujú   a   znásobujú   stav   právnej   neistoty,   nechuť   k   zákonom   a   rezignáciu uplatňovať akokoľvek a kdekoľvek svoje práva...

Neúmerná dĺžka konania pred súdom, ktorému obsahu sťažovateľ ani nerozumie, má dopad najmä na jeho psychickú stránku, nakoľko do dnešného dňa nemôže byť uzavretá kapitola v živote sťažovateľa, a to definitívne vyporiadanie sa so svojou bývalou manželkou, keďže predmetná dohoda je bez rozhodnutia súdu platná. Povaha veci, konanie a prístup Okresného súdu Piešťany si od začiatku vyžadoval a vyžaduje mimoriadnu starostlivosť a pozornosť   všeobecného   súdu   venovanú   efektívnemu   a   rýchlemu   postupu,   tak   aby   bol naplnený účel konania a odstránený stav právnej neistoty....

Nečinnosť   Okresného   súdu   Piešťany,   ako   aj   súčasný   stav   (po   viac   4   rokoch od podania návrhu na začatie konania vo veci nebolo ani jedno pojednávanie, ktoré by smerovalo k vyhláseniu rozsudku v merite veci a súd nevykonal ani jeden relevantný úkon, ktorý by viedol k odstráneniu právnej neistoty) nemožno podľa názoru sťažovateľa ničím ústavne ospravedlniť, ústavne tolerovať a ústavne udržať.“

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I.   Základné   právo   sťažovateľa,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v zmysle   čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR   bolo   postupom   Okresného   súdu   Piešťany   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3C/39/2008 porušené.

II.   Okresnému   súdu   Piešťany   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3C/39/2008 konal bez ďalších prieťahov.

III.   J.   Č.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2.000   €   (slovom: dvetisíctisíc Eur), ktorej ich je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Okresný súd Piešťany je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony vykonané v roku 2012 v zmysle § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a), b), § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb)   J.   Č.   v   sume   269,58   €   (slovom:   dvestošesťdesiatdeväť   Eur a päťdesiatosem centov) advokátovi JUDr. D. K., P., na jeho účet..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 237/2013   zo   7.   mája 2013   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie. Následne prípisom sp. zn. IV. ÚS 237/2013 z 24.   mája   2013   vyzval   okresný   súd,   aby   sa   k   sťažnosti   písomne   vyjadril   a   zároveň ústavnému súdu zaslal súdny spis 3 C/39/2008.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd prípisom sp. zn. Spr 430/13 z 13. mája 2013. Predsedníčka okresného súdu v jeho zastúpení vo vyjadrení, v časti   podstatnej   pre   toto   konanie,   uviedla: „Po   oboznámení   sa   s   obsahom   spisového materiálu vedeného pod sp. zn. 3C/39/2008 uvádzam nasledovné skutočnosti:

Čo sa týka skutkovej a právnej zložitosti sporu ide o spor o určenie neplatnosti právneho úkonu.

Dlhé časové obdobie do vytýčenia prvého termínu pojednávania, bolo spôsobené enormnou zaťaženosťou všetkých senátov sudcov, ktorí vo veci konali, pričom vo všetkých senátoch   v   danom   čase   vybavovali   viac   ako   500   vecí   v   agende   C,   Cb   a   P   a   museli rešpektovať   potrebu   vo   všetkých   veciach   konať   podľa   nápadu   s   prednostným   konaním vo veciach agendy P, prípadne v starších veciach. Uvedenú situáciu nebolo možné riešiť ani prerozdelením spisov iným sudcom tunajšieho súdu z dôvodu neprimeranej zaťaženosti, nakoľko   všetky   senáty   boli   obdobne   zaťažené   a   museli   prihliadať   na   potrebu   konať vo veciach podľa nápadu. Pokiaľ v danej veci došlo k zmene zákonného sudcu bolo to z dôvodov   zmeny   obsadenia   súdu   sudcami   alebo   dlhšie   ako   6   týždňov   trvajúcou neprítomnosťou zákonného sudcu.

Na záver si dovoľujem poukázať na existenciu systémových nedostatkov v oblasti výkonu spravodlivosti vo vzťahu k dlhodobému nedostatočnému obsadeniu tunajšieho súdu väčším počtom sudcov, ktoré vedenie súdu či konajúci sudca nemôžu ovplyvniť nástrojmi, ktorými by samy disponovali na vyriešenie tzv. objektívnych okolností prieťahov v konaní. Táto skutočnosť bola zohľadnená i schválenou novelou zákona o sídlach a obvodoch súdov, kde s účinnosťou od 1. 5. 2013 bol z obvodu tunajšieho súdu odčlenený územný obvod okresu   Hlohovec,   čo   by   malo   prispieť   k   zníženiu   vysokého   nápadu   a   plynulejšiemu vybavovaniu všetkých vecí.“

Sťažovateľ zaujal na základe výzvy ústavného súdu z 19. júna 2013 k vyjadreniu okresného   súdu   prostredníctvom   právneho   zástupcu   podaním   z   24.   júna   2013   takéto stanovisko: „Trváme   na   dôvodoch   uvedených   v   ústavnej   sťažnosti.   S   vyjadrením predsedníčky Okresného súdu Piešťany nemožno súhlasiť, keďže ani v predošlom štádiu a ani v tomto štádiu konania nie je vec skutkovo ani právne zložitá (ide o bežnú agendu prvostupňových súdov).

Obranu Okresného súdu Piešťany spočívajúcu v poukázaní na personálne problémy, ktoré   by   mali   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v   konaní,   nemožno akceptovať.   I   podľa   ustálenej   judikatúry   Ústavného   súdu   SR   (napr.   II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99 alebo III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt   požiadal   o   odstránenie,   resp.   má   záujem o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia, resp. bránenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Personálne obsadenie súdu, jeho organizácia, vysoký počet vecí v príslušnom oddelení ako i optimalizácia súdnictva, teda nie sú dôvodmi pre ktoré by malo byť ospravedlnené, tolerované a ústavne udržateľné porušovanie   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR.   To   platí i vo vzťahu k legislatívnej zmene o vyňatí územného obvodu H.

Okresný   súd   Piešťany   po   podanom   návrhu   nekonal   vo   veci   samej.   Okresný   súd Piešťany robil len jednoduché administratívne úkony (viacnásobné prerozdelenie spisu pri odchodoch   zákonných   sudcov,   resp.   pri   ich   práceneschopnosti   trvajúcej   viac   ako   6 týždňov), pričom sa na tom, že od podania návrhu súd vytýčil len jedno pojednávanie až takmer po   5-tich   rokoch,   nezmenilo   nič   ani   po   jeho   prerozdelení.   Okresný   súd   Piešťany   mal najneskôr 02. 02. 2012 rozsudky tunajšieho súdu a Krajského súdu v Trnave, v ktorých boli v odôvodneniach opísané dôvody neplatnosti predmetnej dohody o vyporiadaní BSM, keď bývalá manželka môjho klienta neúspešne žalovala o 100.000,- Sk na základe práve tejto dohody.   Z   toho   vyplývalo,   že súdu   i   bez   toho   nič   nebránilo   konať   vo   veci   pod   sp. zn. 3C/39/2008.   Okresný   súd   Piešťany   teda   neuskutočnil   ani   jeden   úkon   smerujúci k odstráneniu právnej neistoty u sťažovateľa. Okresný súd od 20. 09. 2008 do dnešného dňa právoplatne   nerozhodol   a   konanie   trvá.   Základné   právo   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov ako i právo na rozhodnutie v primeranej lehote, bolo takto porušené. Okresný súd bol a je nečinný k 1. pojednávaniu 5 rokov.

Vzhľadom k vyššie uvedenému trváme na podanej ústavnej sťažnosti v plnom rozsahu a zároveň sťažovateľ upresňuje a uplatňuje si ďalšie trovy právneho zastúpenia súvisiace s týmto vyjadrením, a to tak, že Okresný súd Piešťany je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (3 právne úkony vykonané v roku 2013 v zmysle § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a), b), § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) J. Č. v sume 413,91 €...“

Účastníci konania ústavnému súdu zhodne oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   § 30   ods. 2   zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   vychádza zo svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej účelom tohto práva je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstráni.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Podľa   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   je   súd   povinný postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa § 117 ods. 1 OSP sudca je povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Podľa § 119 ods. 1 OSP sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.

Ústavný súd pri posudzovaní otázky, či v konaní pred všeobecným súdom došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   vždy   vychádza   z   konkrétnych   okolností   každého   posudzovaného prípadu,   zohľadňujúc   pritom,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (m. m. IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03, II. ÚS 196/06), základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej všeobecný súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup všeobecného súdu v konaní. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (m. m. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).

1.   Ústavný   súd   pri   posudzovaní   namietaného   porušenia   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   podľa   prvého   kritéria   konštatuje,   že   napadnuté konanie vzhľadom na jeho predmet, t. j. rozhodovanie o určení neplatnosti právneho úkonu (dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva), nepredstavuje taký typ konania, ktorý by sám osebe odôvodňoval zvýšenú mieru starostlivosti všeobecného súdu.

Z hľadiska   zložitosti   veci   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   vec   tvorí   štandardnú súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov   a   nevykazuje   znaky   osobitnej   právnej zložitosti. Podklad na rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a bežne používaná právna úprava. Výklad a používanie tejto právnej úpravy je stabilizovaný a na predmetný spor sa vzťahuje   dostatok   judikatúry   všeobecných   súdov.   Z   hľadiska   skutkovej   zložitosti   veci ústavný súd uvádza, že vzhľadom na doterajší postup okresného súdu prípadná skutková zložitosť veci sa nemohla dosiaľ v namietanom konaní vôbec prejaviť.

2. Ústavný súd pri hodnotení správania sťažovateľa v napadnutom konaní konštatuje, že sťažovateľ svojím správaním v priebehu napadnutého konania negatívne neovplyvnil namietanú   nečinnosť   okresného   súdu,   resp.   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania. Sťažovateľovi preto nemožno pričítať podiel na stave veci, v akom sa vec nachádza v čase rozhodovania ústavného súdu o jeho sťažnosti.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v napadnutom konaní.

Z obsahu sťažnosti a z k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil v posudzovanom období tento priebeh a stav napadnutého konania:

- 23. septembra 2008 sťažovateľ (žalobca) doručil okresnému súdu žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu spolu s jej prílohami,

- 13. júla 2009 bola predmetná vec z dôvodu zmeny v obsadení sudcov okresného súdu náhodným výberom pridelená sudkyni JUDr. K.,

- 8. novembra 2011 z dôvodu preloženia zákonnej sudkyne na iný súd bola daná vec náhodným výberom pridelená sudkyni JUDr. J.,

-   z   dôvodu   dlhodobej   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   (od   30.   mája   2012 do 5. septembra   2012)   bola   predmetná   vec   pridelená   sudkyni   Mgr.   H.,   po   ukončení práceneschopnosti sudkyne JUDr. J. jej bola daná vec vrátená,

- 26. mája 2013 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 20. september 2013.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že okresný súd vo veci v podstate nekonal, a to od začatia napadnutého konania.

Okresný súd vo svojom vyjadrení síce argumentuje tým, že prieťahy v napadnutom konaní vznikli v dôsledku enormnej zaťaženosti všetkých sudcov okresného súdu, a teda tým, že z tohto dôvodu do úvahy neprichádzala ani možnosť prerozdelenia spisovej agendy iným sudcom okresného súdu. Zmeny zákonného sudcu v napadnutom konaní vyplývali zo zmien   v   obsadení   súdu   sudcami,   ako   aj   z   dôvodu   viac   ako   6   týždňov   trvajúcej práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. I. ÚS 127/04,   II. ÚS 311/06)   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný súd po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska skutkovej   a   právnej   náročnosti   veci,   správania   sťažovateľa,   postupu   okresného   súdu poznamenaného   zbytočnými   prieťahmi   spočívajúcimi   v   jeho   nečinnosti   v trvaní   takmer 5 rokov,   dospel   k názoru,   že   nečinnosť   okresného   súdu   je   v   okolnostiach   danej   veci porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu (bod 1), t. j. že základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy porušené bolo.

III.

Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, a tiež   sa   domáhal   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   náhrady   trov právneho zastúpenia.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu porušené a vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej   sa sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza (bod 2 výroku tohto nálezu).

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označeného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné sa   zaoberať   aj   vecnou   opodstatnenosťou   návrhu   sťažovateľa   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiada   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 2 000 €. Tento návrh odôvodňuje najmä doterajšou dĺžkou nečinnosti okresného súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania označeného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia.   Pri   určení   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím   na doterajšiu   nečinnosť okresného súdu   (takmer 5 rokov),   berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, povahu veci, význam predmetu konania pre sťažovateľa,   jeho   správanie   v   priebehu   napadnutého   konania   a   vychádzajúc   zo   zásad spravodlivosti, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € sťažovateľovi za primerané finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona   o   ústavnom   súde,   t.   j.   v sume   ním požadovanej. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátom JUDr. D. K., v konaní pred ústavným súdom.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ v sťažnosti pôvodne žiadal, aby mu bola priznaná úhrada trov konania v sume 269,58 € za dva úkony právnej pomoci vykonané v roku 2012 (príprava a prevzatie veci a podanie sťažnosti ústavnému súdu) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Sťažovateľ   v   odpovedi   na   vyjadrenie okresného súdu požadoval úhradu trov konania aj za tento úkon právnej služby [§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky]. Sťažovateľ tak celkovo žiada, aby mu ústavným súdom bola priznaná úhrada trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastupovania v sume 413,91 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok 2011, ktorá bola 763 €, a za 1. polrok roku 2012, ktorá bola 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky, a to za každý úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 po 127,16 €, t. j. spolu   254,32   €,   čo   spolu   s   paušálnou   náhradou   za   vykonanie   týchto   úkonov   dvakrát po 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €.

Ústavný súd úhradu za úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 sťažovateľovi nepriznal,   pretože   tento   úkon   právnej   služby   neprispel   podľa   názoru   ústavného   súdu k ďalšiemu objasneniu veci (stanovisko sťažovateľa z 24. júna 2013 neobsahovalo žiadne nové skutočnosti relevantné na rozhodnutie ústavného súdu).

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP (bod 4 výroku tohto nálezu)].

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti rozhodnutiu   ústavného súdu   nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013