znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 237/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. I. O., Z., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a porušenie čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky

- postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S/78/2009 a jeho rozsudkom z 9. februára 2011 a

- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo/24/2011 a jeho rozsudkom z 8. septembra 2011, ako aj

porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenie čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky

- postupom riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Z. v konaní bližšie neoznačenom spisovou značkou a služobným hodnotením z 13. marca 2008,

-   postupom   riaditeľa   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v B.   v konaní vedenom pod sp. zn. KRP-16-6/PK-2008 a jeho rozhodnutím zo 16. mája 2008,

- personálnym rozkazom riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B. č. 608 z 11. júla 2008,

- rozhodnutím prezidenta Policajného zboru č.: SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra 2008,

-   prípisom   ministra   vnútra   Slovenskej   republiky   č.:   SRLZ-494-9/SP-2008 z 22. septembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2011 doručená sťažnosť J. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. O., Z., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy

- postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S/78/2009 a jeho rozsudkom z 9. februára 2011 a

-   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo/24/2011 a jeho rozsudkom z 8. septembra 2011, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a porušenie čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy

-   postupom   riaditeľa   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   vo   Z.   (ďalej   len „riaditeľ   OR   PZ“)   v   konaní   bližšie   neoznačenom   spisovou   značkou   a   služobným hodnotením z 13. marca 2008,

-   postupom   riaditeľa   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v B.   (ďalej   len „riaditeľ KR PZ“) v konaní vedenom pod sp. zn. KRP-16-6/PK-2008 a jeho rozhodnutím zo 16. mája 2008,

- personálnym rozkazom riaditeľa KR PZ č. 608 z 11. júla 2008,

-   rozhodnutím   prezidenta   Policajného zboru   (ďalej   len „prezident PZ“)   č.:   SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra 2008,

-   prípisom   ministra   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   vnútra“) č.: SRLZ-494-9/SP-2008 z 22. septembra 2008.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   služobným   hodnotením   príslušníka Policajného zboru z 13. marca 2008 (ďalej len „služobné hodnotenie“) podľa § 27 ods. 6 písm. b) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) bol sťažovateľ hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe. Sťažovateľ sa s uvedeným služobným hodnotením oboznámil 19. marca 2008 a napadol ho odvolaním z 30. marca 2008. O odvolaní rozhodol riaditeľ KR PZ rozhodnutím č.: KRP-16-6/PK-2008 zo   16.   mája   2008   tak,   že   odvolanie   podľa   §   243   ods.   4   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   ako nedôvodné zamietol a napadnuté služobné hodnotenie potvrdil.

Sťažovateľ bol následne personálnym rozkazom riaditeľa KR PZ č. 608 z 11. júla 2008 podľa § 192 ods. 1 písm. d) zákona č. 73/1998 Z. z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Toto rozhodnutie sťažovateľ prevzal 17. júla 2008 a napadol ho   odvolaním   z   21.   júla   2008.   O   odvolaní   rozhodol   prezident   PZ   rozhodnutím č.: SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra 2008 tak, že odvolanie podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Sťažovateľ   podaním   z   21.   júla   2008   požiadal   ministra   vnútra   o   preskúmanie služobného hodnotenia z 13. marca 2008 a rozhodnutia riaditeľa KR PZ č.: KRP-16-6/PK-2008 zo 16. mája 2008 mimo odvolacieho konania. Podnet sťažovateľa vybavil minister vnútra   tak,   že   ho   zamietol   ako   nedôvodný,   o   čom   informoval   sťažovateľa   prípisom č.: SRLZ-494-9/SP-2008 z 22. septembra 2008.

Proti rozhodnutiu prezidenta PZ č.: SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra 2008 podal sťažovateľ žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia, o ktorej rozhodol krajský súd   rozsudkom   č.   k.   2 S/78/2009-86   z 9.   februára 2011 tak,   že žalobu zamietol. Proti rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžo/24/2011 z 8. septembra 2011 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu a najvyššieho súdu v namietaných konaniach a ich rozsudkami bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, «a to tým, že ani Krajský súd SR a ani Najvyšší súd podľa § 245 v napadnutom rozsudku odmietol preskúmať „Služobné hodnotenie“ na moju osobu   schválené   riaditeľom   OR   PZ   Z.   dňa   14.   3.   2008   z   dôvodu,   že   som   nepožiadal o preskúmanie zákonnosti samostatnou žalobou.

Uvádzam,   že   služobné   hodnotenie   policajta   ako   rozhodnutie   má   deklaratórny charakter,   keďže   samo   o   sebe   nezakladá,   nemení   ani   nezrušuje   oprávnenie,   alebo povinnosti policajta a je len podkladom pre rozhodovanie vo veciach služobného pomeru. Oprávnenie a povinnosti policajta sa zakladajú, menia, alebo zrušujú až rozhodnutím, ku ktorému   služobné   hodnotenie   ako   podklad   boli   použité.   So   zreteľom   na   charakter služobného hodnotenia nejde o rozhodnutie, ktoré spĺňa podmienky vymedzené v ustanovení §   244   OSP,   a   preto   nie   je   daný   ani   predpoklad   na   samostatné   preskúmanie   tohto rozhodnutia v správnom súdnictve. Povinnosť súdu je však založená v ustanovení § 245 OSP   v   rámci   konania   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia,   ktoré   zo   služobného hodnotenia policajta vychádzalo.

Tento postup súdu s odôvodnením, že nemohol preskúmať zákonnosť „Služobného hodnotenia“ považujem za nesprávny, nakoľko KS Bratislava mal v zmysle § 245 OSP preskúmať uvedené „Služobné hodnotenie“ a ak by súd dospel k záveru, že prv urobené správne rozhodnutie je nezákonné a jeho nezákonnosť spôsobila aj nezákonnosť na jeho podklade vydaného rozhodnutia, potom žalobcom napadnuté rozhodnutie zruší.».

Na podporu tohto právneho názoru a výkladu § 245 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“)   sťažovateľ   poukazuje   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Sžo/202/2008 a „rozsudok... číslo... 120/1999“.

Sťažovateľ   namieta,   že   ani   krajský   súd   a   ani   najvyšší   súd   neprihliadol   na   jeho námietku, že mu nebolo umožnené nahliadnuť «do úradných záznamov z konania pod číslo ORP-830/OBV-2007, ktoré ako dôkaz uvádza mjr. B. v návrhu služobného hodnotenia, v služobnom hodnotení a Krajský riaditeľ v personálnom rozkaze... č. 608/2008.

To, že mne nebolo umožnené nahliadnuť do týchto úradných záznamov pod číslom konania ORP-830/OBV-2007 a priznáva aj sám Krajský riaditeľ a to v rozhodnutí o mojom odvolaní   proti   „Služobnému   hodnoteniu“   číslo   KRP-16-6/PK-2008,   kde   na   strane   č.   5 odst. 2 uvádza, že: „K číslam ORP-336/OBV-2007 a ORP-830/OBV-2007, je poskytnutie možnosti nahliadnutia do týchto spisov a možnosti urobiť si z nich fotokópie bezpredmetné, nakoľko   tieto   spisy   nie   sú   súčasťou   služobného   hodnotenia,   voči   ktorému   sa   odvolateľ odvolal.», čím malo dôjsť aj k porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ   namieta   aj   právny   záver   krajského   súdu,   ktorý   konštatoval,   že ministerstvo vnútra nerozhodlo v lehote 60 dní od podania odvolania podľa § 243 ods. 2 zákona   č.   73/1998   Z.   z.   Napriek   tomu   toto   pochybenie   nemalo   vplyv   na   zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že toto pochybenie nenapravil ani najvyšší súd.

Krajský súd «... v rozsudku... nebral do úvahy, že v návrhu služobného hodnotenia a v služobnom hodnotení nebol nadriadeným orgánom presne a úplne zistený skutočný stav veci a na tento účel si on nezaobstaral potrebné podklady, čím došlo v porušeniu § 233 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.. Taktiež oprávnený orgán v zmysle § 233 ods. 2 zákona č. 73/1998   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov   neposudzoval   rovnako   dôkladne   všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, či v neprospech účastníka konania a posudzoval len okolnosti, ktoré svedčia v môj neprospech a ani sa dokonca ani len slovom nezmienil nikde v konaní o dôkazoch, ktoré svedčia v môj prospech a ktoré som ja   v   konaní   navrhol   vykonať.   Taktiež   nevypočul   v   samostatnom   konaní   o   služobnom hodnotení ani jednu osobu a to ani jedného z účastníkov zo zrušeného trestného konania na ktorých svedectvá sa odvolával....

Považujem   za   nesprávne,   že   KS   Bratislava   a   Najvyšší   súd   SR   sa   nevysporiadal zákonnosťou   personálneho   rozkazu   R   KR   PZ   B.   č.   608/2008,   nakoľko   tento   mne   do dnešného dňa nebol zákonným spôsobom doručený a rozkaz výtlačok č.: 6, ktorý bol mne doručený dňa 17. 7. 2008 nebol v zmysle § 241 Zák. č. 73/1998 Z. z. podpísaný policajtom, ktorý ho vydal a namiesto podpisu pod menom policajta bolo strojovým písmom napísané len „v. r.“ čo je nezákonné i napriek tomu. že som ja fotokópiu personálneho rozkazu doručil ako dôkaz pod poradovým číslom 6....

V personálnom rozkaze, ktorý mne bol doručený tak, že nebol podpísaný Riaditeľom KR PZ B. priamo plk. M. S. uvádza popis mojej údajnej protizákonnej činnosti v tom istom znení ako v služobnom hodnotení, takže v personálnom rozkaze sa neopiera len o existenciu služobného   hodnotenia   v   ktorom   som   ja   bol   protizákonne   hodnotený   ako   nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe, ale priamo popisuje moju údajnú protiprávnu činnosť, ktorej som sa ja mal dopustiť čo samozrejme nie je a nikdy nebola pravda. Z uvedeného dôvodu sa mal Krajský súd a Najvyšší súd SR zaoberať aj zákonnosťou personálneho rozkazu č. 608/2008 a priamo zákonnosťou textu odôvodnenia personálneho rozkazu   č.   608/2008.   To,   že   súd   sa   zaoberal   len   tou   časťou   personálneho   rozkazu z uvedením,   že   som   bol   služobným   hodnotením   hodnotený   ako   nespôsobilý   vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe považujem za protiústavné a nezákonné a súd sa mal zaoberať aj celým mnou napadnutým textom odôvodnenia personálneho rozkazu.

Týmito   všetkými   porušeniami   zákonov   sa   mal   zaoberať   aj   odvolací   orgán v napadnutom   rozhodnutí   číslo   SLV-805/PK-2008,   kde   toto   vôbec   neurobil   a   vôbec   sa nezaoberal tým, že v konaniach, ktoré predchádzali jeho rozhodnutiu o odvolaní došlo k nezákonným postupom a rozhodnutiam....

Považujem za nesprávne, že KS Bratislava a Najvyšší súd SR sa absolútne vôbec nezaoberal, tým že pri personálnom konaní o prepustení mojej osoby, v celom konaní ktoré tomuto predchádzalo a v konaní o odvolaní voči personálnemu rozkazu č. SLV - 805/PK- 2008 zo dňa 14. 10. 2008 bola porušená prezumpcia neviny i napriek tomu, že toto bolo priamo napadnuté v žalobe. Taktiež som ja bol priamo obvinený so spáchania trestných činov v návrhu služobného hodnotenia, v samotnom služobnom hodnotení a v personálnom rozkaze o prepustení. kde moji nadriadený priamo uviedli, že som sa ja dopustil trestných činov...», čím mal byť podľa sťažovateľa porušený aj čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy.

Sťažovateľ tiež namieta, že nebola dodržaná subjektívna dvojmesačná lehota podľa § 192 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z., „nakoľko v mojom prípade už dňa 26. 4. 2007 môj nadriadený v konaní číslo ORP-336/OBV-2007 uvádzal tie isté dôvody na prepustenie ako dôvody uvádzané v služobnom hodnotení zo dňa 13. 3. 2008 tak je jednoznačné, že v tomto prípade   došlo   k   uplynutiu   zákonnom   stanovenej   lehoty   na   vyhotovenie   služobného hodnotenia z dôvodu v zmysle § 27 ods. 6 písm. b Zák. č. 73/1998 Z. z.. Nadriadený mjr. B. mal dosť časového priestoru na to, aby v lehote dvoch mesiacov od dňa 26. 4. 2007 podal návrh služobného hodnotenia. Zmeškanie tejto dvojmesačnej lehoty taktiež nie je možné odpustiť, nakoľko môj nadriadený mal poznať zákon a neznalosť zákona ho v tomto prípade nesmie a ani nemôže ospravedlniť.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta, že krajský súd a ani najvyšší súd sa nezaoberal tou časťou služobného hodnotenia a personálneho rozkazu, ktorá poukazuje na jeho odpočúvanie v rámci trestného konania na základe rozhodnutia o odpočúvaní vydaného Vojenským obvodovým súdom v B. č. 3 Ntt-V-18/2006 a č. 3 Ntt-V-20/2006 z 8. novembra 2006.   Pri   tejto   argumentácii   sťažovateľ   uvádza,   že „rozhodnutia   o odpočúvaní...   do dnešného dňa tvoria utajovanú časť spisu ČVS:UIS-169/IOS-V-2006 a sám mjr. M. B. sa odvoláva na tieto utajované rozhodnutia a dokonca ich protizákonne použil ako dôkaz.... Podotýkam, že v zmysle § 115 ods. 7 Trestného poriadku odpočúvanie a záznam telekomunikačnej   prevádzky   nie   je   možné   použiť   ako   dôkaz   v   služobnom   hodnotení a personálnom konaní.

Podotýkam, že v súčasnej dobe ja nemám vznesené obvinenie za prijímanie úplatku ako mňa mjr. M. B. priamo obvinil počas konania o služobnom hodnotení....

V tomto prípade Ministerstvo vnútra SR a Prezídium Policajného zboru SR porušilo moje základné ľudské práva a slobody podľa čl. 22, ods. 1 ods. 2 Ústavy SR a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo J. K... podľa čl. 46 ods. 1, podľa čl. 50 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Sžo/24/2011 zo dňa 8. 9. 2011 a rozsudkom Krajského súdu Bratislava č. 2S 78/09-86 zo dňa 9. 2. 2011 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Sžo/24/2011 zo dňa 8. 9. 2011 a rozsudok Krajského súdu Bratislava č. 2S 78/09-86 zo dňa 9. 2. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť J. K... trovy konania... do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky J. K... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR v Bratislave v sume 5 000 € (päťtisíc eur) povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a Krajský súd SR v Bratislave v sume 5 000 € (päťtisíc eur) povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu....

5. Základné ľudské práva a slobody J. K... podľa čl. 22. ods. 1 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva... podľa čl. 8 ods. 1 a 2   Dohovoru...   Služobným   hodnotením   na   jeho   osobu   bez   čísla   konania   schváleným Okresným riaditeľom Policajného zboru Slovenskej republiky Z. a konaním, ktoré tomuto predchádzalo, rozhodnutím Krajského riaditeľa číslo KRP-16-6/PK-2008 o odvolaní proti služobnému   hodnoteniu   a   rozhodnutím   Ministra   vnútra   číslo   SRLZ-494-9/SP-2008   o preskúmaní   rozhodnutia   mimo   odvolacieho   konania,   Personálnym   rozkazom   Riaditeľa Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v B.   č. 608/2008   a   rozhodnutím   Ministerstva vnútra - Prezidenta Policajného zboru SR číslo SLV-805/PK-2008 porušené boli.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky J. K... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50 000 € (slovom päťdesiattisíc eur), ktoré je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v Bratislave v sume 25 000 € (dvadsaťpäťtisíc eur) povinné vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a Krajské riaditeľstvo Policajného zboru B. v sume 25 000 € (dvadsaťpäťtisíc   eur)   povinné   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ takto:„Finančného   zadosťučinenia   sa   domáham,   nakoľko   mne   boli   zo   strany   súdov odobraté uvedené ústavné práva.

Finančného   zadosťučinenia   sa   domáham   z   dôvodu,   že   mňa   takéto   nezákonné rozhodnutia štátnych orgánov, ktoré spadajú do pôsobnosti Ministerstva vnútra postavili ich nezákonnými a protiústavnými rozhodnutiami do pozícii, že som prišiel o svoju funkciu v Policajnom   zbore   SR   i   napriek   tomu,   že   žiadneho   protiprávneho   konania   som   sa   ja nedopustil. Od začiatku tohto protiústavného konania som ja v strese a zjavne toto zasiahlo aj môj rodinný život čo má vplyv aj na moje dve maloleté deti a manželku a postupne prestávam veriť spravodlivosť a ústavnosť konania orgánov štátnej správy a v následnú zákonnú spravodlivosť a ústavnosť rozhodovania nezávislých súdov SR. Vždy som ja veril v spravodlivosť orgánov štátnej správy a ja som si ja vždy plnil svoje služobné povinnosti a bol a som verný SR, bol a som čestný statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti som ja vynakladal na to, aby som ja chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok a nasadzoval som ja v služobných zákrokoch aj svoj vlastný život. Vždy som sa ja riadil   ústavou,   ústavnými   zákonmi,   zákonmi   a   ďalšími   všeobecne   záväznými   právnymi predpismi. Objasnil som ja mnoho priestupkov, trestných činov a to napr. majetkových trestných činov, iných násilných trestných činov, podieľal som sa ja na objasnení vrážd Preto nerozumiem, prečo je umožnené orgánom štátnej správy v tomto štáte konať neústavné a protizákonne.

Ja som mal v pláne i naďalej vykonávať štátnu službu príslušníka PZ SR zvyšovať úroveň svojho policajného vzdelania v rámci kariérneho postupu v prospech Slovenskej republiky,   Európskej   únii   a   hlavne   v   prospech   občanov   SR,   kde   mne   toto   týmito nezákonnými rozhodnutiami bolo znemožnené.“

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo/24/2011 a jeho   rozsudkom   z 8.   septembra   2011   a   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 S/78/2009 a jeho rozsudkom z 9. februára 2011.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj porušenie čl.   50   ods.   1   a   2   ústavy   postupom   riaditeľa   OR   PZ   v   bližšie   neoznačenom   konaní a služobným hodnotením z 13. marca 2008, postupom riaditeľa KR PZ v konaní vedenom pod   sp.   zn.   KRP-16-6/PK-2008   a   jeho   rozhodnutím   zo   16.   mája   2008,   personálnym rozkazom   riaditeľa   KR   PZ   č.   608   z   11.   júla   2008,   rozhodnutím   prezidenta   PZ č.: SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra 2008 a prípisom ministra vnútra č.: SRLZ-494-9/SP-2008 z 22. septembra 2008.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a k namietanému porušeniu   čl.   50   ods.   1   a   2   ústavy   postupom   riaditeľa   OR   PZ   v   konaní   bližšie neoznačenom   spisovou   značkou   a   služobným   hodnotením   z   13.   marca   2008, personálnym rozkazom riaditeľa KR PZ č. 608 z 11. júla 2008 a postupom riaditeľa KR   PZ   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   KRP-16-6/PK-2008   a   jeho   rozhodnutím zo 16. mája 2008 a rozhodnutím prezidenta PZ č.: SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra 2008

Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá žiada o ústavnoprávnu ochranu podľa čl. 127   ods.   1   ústavy,   nie   je   oprávnená   vyberať   si   orgán   verejnej   moci,   ktorý   jej   má poskytnúť ochranu namietaného porušenia jej práv. Jej ústavnou a zákonnou povinnosťou je,   aby   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   vyčerpala   všetky   právne   prostriedky ochrany základných práv, tak ako to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po   ich   vyčerpaní   by   mohla   prípadne   vzniknúť,   ak   by   boli   splnené   aj   ostatné   ústavné a zákonné   predpoklady,   právomoc   ústavného   súdu   (princíp   subsidiarity).   Vzhľadom na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je potrebné uviesť, že k prípadnej náprave namietaného zásahu orgánu verejnej moci do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv alebo slobôd nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bolo vyňaté rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd vždy skúma, či sťažovateľ využil v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde všetky právne prostriedky na ochranu týchto práv.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, namietanému porušeniu čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom riaditeľa OR PZ v konaní bližšie neoznačenom spisovou značkou a služobným hodnotením z 13. marca 2008 a personálnym rozkazom riaditeľa KR PZ   č.   608   z   11.   júla   2008   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou a v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde konštatuje, že nie je oprávnený preskúmať postup riaditeľa OR PZ v konaní neoznačenom spisovou značkou a služobné hodnotenie z 13. marca 2008, pretože ho preskúmal riaditeľ KR PZ na základe odvolania sťažovateľa z 30. marca 2008, a rovnako tak ani personálny rozkaz riaditeľa KR PZ č. 608 z 11. júla 2008, pretože ho preskúmal prezident PZ na základe odvolania sťažovateľa z 21. júla 2008.

Ústavný súd rovnako nie je oprávnený preskúmať postup riaditeľa KR PZ v konaní vedenom pod sp. zn. KRP-16-6/PK-2008 a jeho rozhodnutie zo 16. mája 2008, pretože na ich preskúmanie bol oprávnený všeobecný súd v systéme správneho súdnictva na základe žaloby podľa § 247 a nasl. OSP, pričom sťažovateľ uvedený právny prostriedok nápravy nevyužil. Ústavný súd nie je oprávnený preskúmať ani rozhodnutie prezidenta PZ č.: SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra 2008, pretože ho preskúmal krajský súd na základe žaloby sťažovateľa podľa § 247 a nasl. OSP zo 14. novembra 2008.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre neprípustnosť.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3   a   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práv   podľa   čl.   8   ods.   1   a   2   dohovoru,   ako   aj k namietanému   porušeniu   čl.   50   ods.   1   a   2   ústavy   prípisom   ministra   vnútra č.: SRLZ-494-9/SP-2008 z 22. septembra 2008

Sťažovateľ žiadosťou z 21. júla 2008 žiadal ministra vnútra, aby preskúmal služobné hodnotenie   z   13.   marca   2008   a   rozhodnutie   riaditeľa   KR   PZ   č.:   KRP-16-6/PK-2008 zo 16. mája 2008 mimo odvolacieho konania.

Podľa § 246 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. ak sa dodatočne zistí, že právoplatné rozhodnutie je v rozpore s právnymi predpismi a ostatnými predpismi, môže ho minister zmeniť alebo zrušiť.

Preskúmanie   rozhodnutia   mimo   odvolacieho   konania   podľa   §   246   zákona č. 73/1998 Z.   z.   je   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorého   využitie   patrí   výlučne ministrovi vnútra. K využitiu tohto procesného inštitútu pristúpi minister vnútra fakultatívne („môže“),   ak   sa   dodatočne   zistí,   že   právoplatné   rozhodnutie   je   v   rozpore   s   právnymi predpismi   a   ostatnými   predpismi,   buď z   vlastnej   iniciatívy   (ex   offo),   alebo na podnet, pričom   minister   vnútra   môže   takto   preskúmané   rozhodnutie   zmeniť   alebo   zrušiť. Na vyhovenie podnetu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. jeho akceptovanie, a teda minister vnútra nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej   úvahe   ministra   vnútra   rozhodnúť   o   zrušení   alebo   zmene   právoplatného rozhodnutia.

Podnet   sťažovateľa   vybavil   minister   vnútra   tak,   že   ho   zamietol   ako   nedôvodný, o čom informoval sťažovateľa prípisom č.: SRLZ-494-9/SP-2008 z 22. septembra 2008. Minister vnútra v oznámení uviedol:

„Preskúmaním bolo zistené, že predmetné služobné hodnotenie, ako i rozhodnutie odvolacieho orgánu boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami uvedeného zákona a ostatnými predpismi.

Na základe uvedeného sa Váš podnet na mimoriadny opravný prostriedok zamieta ako nedôvodný.“  

Z uvedeného prípisu ministra vnútra vyplýva, že sa zaoberal žiadosťou sťažovateľa a dospel k záveru, že služobné hodnotenie z 13. marca 2008 a rozhodnutie zo 16. mája 2008 nie sú v rozpore s právnymi predpismi a ostatnými predpismi, preto podnet sťažovateľa zamietol.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   minister   vnútra   podnet   sťažovateľa   relevantným spôsobom   vybavil   prípisom,   ktorý   primeraným   spôsobom   odôvodnil.   Jeho   postup   pri vybavení žiadosti sťažovateľa bol v súlade s § 246 zákona č. 73/1998 Z. z., nebol ani svojvoľný, teda arbitrárny, preto je ústavne udržateľný.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, porušenia čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy a porušenia práva podľa   čl.   8   ods.   1   a   2   dohovoru   prípisom   ministra   vnútra   č.:   SRLZ-494-9/SP-2008 z 22. septembra   2008   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a   preto   ju   pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj k namietanému porušeniu čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S/78/2009 a jeho rozsudkom z 9. februára 2011

V   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená   na princípe   subsidiarity.   Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať   postupnosť   tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (m. m. napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04). Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   a k namietanému   porušeniu   čl.   50   ods.   1   a   2   ústavy   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S/78/2009 a jeho rozsudkom z 9. februára 2011 ústavný súd poukazuje na uvedený princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S/78/2009 a jeho rozsudok z 9. februára 2011, pretože ho preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa   §   201   a   nasl.   OSP   najvyšší   súd,   ktorý   o   odvolaní   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 3 Sžo/24/2011 z 8. septembra 2011.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

4. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj k namietanému porušeniu čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Sžo/24/2011   a   jeho rozsudkom z 8. septembra 2011

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj namietaným porušením čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S/78/2009 a jeho rozsudkom z 9. februára   2011   je   z   ústavného   hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a   určujúce   len preskúmanie postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo/24/2011 a jeho rozsudku   z   8.   septembra   2011   (obdobne   napr.   m.   m.   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05).

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší súd namietaným rozsudkom sp. zn. 3 Sžo/24/2011 z 8. septembra 2011 potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 2 S/78/2009-86 z 9. februára 2011. V odôvodnení svojho rozsudku najvyšší súd uviedol:

„Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd zistil,   že žalobca, v stálej štátnej službe vo funkcii referent s územnou a objektovou zodpovednosťou OO PZ H., odboru poriadkovej polície OR PZ vo Z., služobného úradu KR PZ v B. bol personálnym rozkazom riaditeľa KR PZ v B. číslo: 608 zo dňa 11. júla 2008 podľa § 192 ods.   1   písm.   d/   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov   prepustený   zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru z dôvodu, že bol služobným hodnotením hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe. Žalobcom podané odvolanie žalovaný napadnutým rozhodnutím č. p.: SLV-805/PK-2008 zo dňa 14. 10. 2008 zamietol   a   napadnuté   rozhodnutie   potvrdil.   Z   odôvodnenia   vyplýva,   že   k   spracovaniu služobného hodnotenia bolo pristúpené v súlade s ustanovením § 27 ods. 6 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z. z., pretože u žalobcu došlo k závažným zmenám spôsobilosti na výkon funkcie. Pokiaľ ide o dôkazné prostriedky použité v rámci konania vo veci služobného hodnotenia, boli   využité   aj   dôkazy   získané   v   rámci   samostatného   trestného   konania,   čo   umožňuje ustanovenie § 238 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z....

Odvolací   súd   vyhodnotil   rozsah   a   dôvody   podaného   odvolania   vo   vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho a administratívneho spisu, a s prihliadnutím na vyššie citované ustanovenie § 219 ods.   2   O.   s.   p.   dospel   k   záveru,   že   niet   dôvodu   na   to,   aby   sa   odchýlil   od   logických argumentov   a   relevantných   právnych   záverov   obsiahnutých   v   odôvodnení   napadnutého rozsudku,   spolu   so   s   právnou   citáciou   dotknutých   právnych   noriem,   ale   na   doplnenie k dostatočným a výstižným dôvodom dodáva:

... najvyšší súd zdôrazňuje, že... námietka v tom smere, že bolo povinnosťou súdu preskúmať služobné hodnotenie z dôvodu, že uznesenie o vznesení obvinenia proti jeho osobe ako aj trestné stíhanie bolo pred vydaním personálneho rozkazu zrušené, ako aj skutočnosť, že v služobnom hodnotení nebol nadriadeným presne a úplne zistený skutočný stav veci, a preto závery obsiahnuté v služobnom hodnotení sú nepodložené, nie je dôvodná (naviac ak tieto námietky boli predmetom odvolania žalobcu proti služobnému hodnoteniu podľa § 242 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.). Z vyššie citovaných zákonných ustanovení totiž vyplýva, že služobné hodnotenie policajta je síce podkladovým materiálom pre rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru, avšak, zároveň predmetný zákon upravuje osobitný postup   na   jeho   preskúmanie   súdom.   K   tejto   problematike   už   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   zaujal   stanovisko   a   vyslovil   právny   názor   vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn. 2 Sžo 144/2009 a sp.   zn.   8 Sžo 523/2009 a to ten,   že služobné hodnotenie policajta je samostatným predmetom súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí, preto poukazujúc na § 248 v spojení s § 28 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., je na jeho preskúmanie určený osobitný postup a ustanovenie § 245 ods. 3 O. s. p. v tomto prípade nemožno aplikovať. Z   konania   v   danej   veci   je   nepochybné,   že   dôvodom   prepustenia   žalobcu zo služobného   pomeru   príslušníka   policajného   zboru   je   existencia   právoplatného služobného hodnotenia so záverom, že je nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe.   Treba   dodať,   že   prepustenie   zo   služobného   pomeru   z   dôvodu   uvedeného v ustanovení   §   192   ods.   1   písm.   d/   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   nespadá   do   oblastí disciplinárnych opatrení, a žalovaný napadnutým rozhodnutím nerozhodoval o vine alebo nevine žalobcu zo spáchania trestného činu uvedeného v Trestnom zákone, resp. priestupku v zmysle ustanovení zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ale do oblasti personálnych opatrení.

Prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozsudku zaoberal všetkými zásadnými odvolacími   námietkami   žalobcu,   ktoré   by   mohli   spochybniť   zákonnosť   napadnutého rozhodnutia   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   sa   s   nimi   vysporiadal.   Najvyšší   súd považuje   za   ústavne   konformný   taký   výklad,   ktorý   neukracuje   účastníka   na   jeho   práve poznať   dôvody   akéhokoľvek   rozhodnutia,   dotýkajúceho   sa   jeho   práv   a   oprávnených záujmov. Rozsudok krajského súdu tomu zodpovedá.

Správny je záver žalovaného o prepustení žalobcu zo služobného pomeru z dôvodu nespôsobilosti na výkon funkcie na základe služobného hodnotenia, k spracovaniu ktorého sa   pristúpilo   v   súlade   s   vyššie   citovaným   ustanovením   §   27   ods.   6   písm.   b/   zákona č. 73/1998 Z. z. z dôvodu, že u žalobcu došlo k závažným zmenám v spôsobilosti na výkon funkcie.   Žalovaný   rozhodoval   iba   o   ďalšom   zotrvaní   žalobcu   v   služobnom   pomere príslušníka policajného zboru a v rámci odvolacieho konania nepreskúmaval skutočnosti, ktoré sú obsahom právoplatného rozhodnutia riaditeľa KR PZ v B. o zamietnutí odvolania proti   schválenému   služobnému   hodnoteniu,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   a   následne nebolo predmetom preskúmavacieho konania na súde, keďže žalobca nepodal žalobu.“Pri preskúmavaní namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).   Tieto   závery   možno   aplikovať   aj   v   konaniach,   v   ktorých   súdy preskúmavajú   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy   v   systéme správneho súdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   aj   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   2   S/78/2009-86 z 9. februára   2011,   ktorým   krajský   súd   zamietol   žalobu   sťažovateľa   o   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia prezidenta PZ č. SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra 2008. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

„Z   pripojeného   administratívneho   spisu   súd   zistil,   že   dňa   14.   03.   2008   bolo schválené služobné hodnotenie žalobcu ako príslušníka PZ. Rozsiahle služobné hodnotenie napísané na siedmych stranách hodnotilo žalobcu za obdobie od 12. 10. 2006, kedy bol naposledy služobne hodnotený a sú v ňom uvedené kladné i záporné stránky pôsobenia žalobcu   v   služobnom   pomere   príslušníka   PZ.   Záverom   bol   žalobca   hodnotený   ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe. Žalobca sa proti služobnému hodnoteniu v zákonnej lehote odvolal. O odvolaní rozhodol riaditeľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru tak, že odvolanie zamietol a napadnuté služobné hodnotenie potvrdil. Dňom   doručenia   tohto   rozhodnutia   dňa   19.   06.   2008   služobné   hodnotenie   nadobudlo právoplatnosť. Dňa 11. 07. 2008 vydal riaditeľ Krajského riaditeľstva PZ v B. personálny rozkaz   č.   608,   ktorým   žalobcu   prepustil   zo   služobného   pomeru   a   to   z   dôvodu,   že   bol služobným hodnotením hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe.   V   rozhodnutí   sa   uvádza,   že   skutočnosť,   ktorá   založila   dôvod   prepustenia,   je existencia   služobného   hodnotenia   schváleného   dňa   14.   03.   2008   s   uvedeným   záverom, ktorého   hodnotiaca   časť   tento   záver   odôvodňuje.   Proti   personálnemu   rozkazu   podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. SLV-805/PK-2008 zo dňa

14. 10. 2008. Žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a napadnutý personálny rozkaz potvrdil. V rozhodnutí   sa   uvádza,   že   dôvodom   prepustenia   zo   služobného   pomeru   bolo   služobné hodnotenie so záverom, že žalobca je nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe.   Služobné   hodnotenie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   19.   06.   2008,   pričom prvostupňovému orgánu zákonná dvojmesačná lehota na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru uplynula dňom 20. 08. 2008, teda vydaním rozhodnutia o prepustení dňa 17. 07. 2008   prvostupňový   správny   orgán   dodržal   zákonom   stanovenú   lehotu.   Ďalej   sa   v rozhodnutí o odvolaní konštatuje, že zákonnou povinnosťou riaditeľa Krajského riaditeľstva PZ   v B.   bolo   postupovať   po   nadobudnutí   právoplatnosti   služobného   hodnotenia   tak,   že žalobcu prepustil zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru podľa § 192 ods. 1. písm. d/ zákona....

Žalobca namietal, že počas personálneho konania mu nebolo napriek opakovaným žiadostiam umožnené nahliadnutie do spisov a rozhodnutí, o ktoré sa personálny rozkaz opieral ani do služobného hodnotenia na jeho osobu. Toto tvrdenie žalobcu, ako súd zistil, bolo v diametrálnom rozpore s obsahom administratívneho spisu, z ktorého vyplýva, že žalobca   mal   niekoľkokrát   a   v   súlade   s   právnymi   predpismi,   možnosť   oboznámiť   sa so spisovým materiálom, konkrétne s návrhom služobného hodnotenia sa žalobca oboznámil dňa 05. 03. 2008, so služobným hodnotením, ktoré bolo podkladom žalobou napadnutého rozhodnutia č. ORP-314/VO-2008 spísaným dňa 13. 03. 2008 a schváleným dňa 14. 03. 2008 sa oboznámil žalobca dňa 16. 03. 2008, čo potvrdil svojim vlastnoručným podpisom. Všetky   rozhodnutia   a   oznámenia   vydané   v   personálnom   konaní   boli   žalobcovi   riadne doručené   a   žalobca   na   ne   i   reagoval.   V   spisovom   materiáli   sa   nenachádza   správnym orgánom   odopretá   žiadosť   žalobcu   o   umožnenie   nahliadnutia   do   spisu,   či   námietka o bránení   v   uplatnení   tohto   práva.   V   administratívnom   spise   sa   tiež   nachádza   záznam o nazretí do spisu zo dňa 11. 09. 2008 podpísaný žalobcom. Žalobca o porušení jeho práva oboznámiť sa s listinami obsiahnutými v administratívnom spise nepredložil súdu žiaden dôkaz. Rozhodnutie   v   prvom   stupni   holo   vydané   správnym   orgánom   s   príslušnou personálnou   právomocou   voči   žalobcovi.   Táto   skutočnosť   súdu   vyplynula   najmä z nariadenia   ministra   vnútra   SR   č.   62/2003   v   znení   nariadenia   č.   65/2005   o   rozsahu pôsobnosti   nadriadených   vo   veciach   služobného   pomeru.   Na   rozhodnutie   o   prepustení žalobcu podľa § 192 ods. 1 písm. d) zák. č. 73/1998 Z. z. bol príslušným riaditeľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B. O odvolaní proti rozhodnutiam riaditeľa Krajského riaditeľstva policajného zboru v Ž. v súlade § 243 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z. z. rozhoduje jemu najbližší nadriadený, ktorým je v zmysle čl. 7 ods. 3 nariadenia ministra vnútra SR č. 62/2003   prezident   PZ.   Podľa   § 243   ods.   2 zákona   č.   73/1998   Z.   z.   odvolací   orgán je povinný rozhodnúť o odvolaní bezodkladne, spravidla do 60 dní odo dňa podania odvolania a to po predchádzajúcom prerokovaní v poradnej komisii, ak tento zákon neustanovuje inak.   Ak   nemôže   odvolací   orgán   rozhodnúť   o   odvolaní   do   60   dní   odo   dňa   podania odvolania,   je   povinný   o   tom   policajta   písomne   vyrozumieť.   Orgánu,   ktorý   rozhodol   o prepustení   žalobcu   zo   služobného   pomeru   bolo   odvolanie   proti   tomuto   rozhodnutiu doručené   dňa   24.   07.   2008.   Dňa   20.   08.   2008,   teda   v   súlade   s   §   242   ods.   7   zákona č. 73/1998 Z. z. bola vec postúpená žalovanému, ktorý o odvolaní rozhodol až dňa 17. 10. 2008, teda po lehote určenej ust. § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.., pričom o predĺžení lehoty   na   rozhodnutie   o   odvolaní   žalovaný   žalobcu   nevyrozumel.   Súd   konštatoval,   že v tomto došlo k porušeniu procesných ustanovení, ktorými bol žalovaný viazaný, avšak toto pochybenie nemohlo a ani nemalo vplyv na zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o dôvody a spôsob vykonania služobného hodnotenia č. ORP-314/VO- 2008 schváleným dňa 14. 03. 2008 riaditeľom OR PZ vo Z., tu mohol súd len konštatovať, že hodnotenie prebehlo v súlade s ustanovením § 27 a nasl. zákona č. 73/1998 Z. z., bolo vykonané   na   to   oprávnenou   osobou,   so   zákonom   vymedzených   hľadísk   a z formálneho hľadiska predpísaným spôsobom. Žalobca s ním bol riadne oboznámený a využil aj právo podať proti služobnému hodnoteniu opravný prostriedok. Keďže odvolanie žalobcu proti služobnému   hodnoteniu   bolo   odvolacím   orgánom   zamietnuté   a   žalobca   samostatnou žalobou   o   preskúmanie   jeho   zákonnosti   súd   nepožiadal,   je   treba   považovať   záver služobného hodnotenia za otázku, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté. V konaní o žalobe nemohol súd preskúmavať zákonnosť právoplatného služobného hodnotenia žalobcu (§ 245 ods.   1   O.   s.   p.).   Právoplatným   rozhodnutím   o   tejto   otázke   bol   viazaný   i prvostupňový správny orgán v konaní o prepustenie žalobcu zo služobného pomeru podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. d/zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré nedáva oprávnenému orgánu priestor pre úvahu o tom, či policajta, ktorý bol právoplatným služobným hodnotením hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe, prepustiť zo služobného pomeru alebo   nie.   Na   rozhodujúcej   právnej   skutočnosti,   že   v   konaní   o   prepustenie   žalobcu   zo služobného pomeru správne orgány s ohľadom na záver jeho služobného hodnotenia ani nemali inú možnosť, ako prijať žalobou napadnuté rozhodnutie, nič nemenila ani žalobcova námietka, že uznesenie o vznesení obvinenia voči jeho osobe, ako aj trestné stíhanie v uvedenej veci, bolo pred vydaním personálneho rozkazu zrušené a napriek tomu nadriadený použil ako dôkazy do personálneho rozkazu dôkazy vykonávané v trestnom konaní. Preto ak správny   orgán   prvého   stupňa,   viazaný   predmetným   služobným   hodnotením   žalobcu, rozhodol   o   jeho   prepustení   zo   služobného   pomeru,   postupoval   zákonným   spôsobom, rovnako ako žalovaný, ktorý zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ potvrdil.“

V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv podľa ústavy, označených článkov ústavy a práva podľa dohovoru sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom súdnictve a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 OSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu   ako   súdu   prvého   stupňa   a   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   ktorý   sa predovšetkým týkal toho, či služobné hodnotenie je spôsobilým predmetom preskúmania podľa § 244 OSP alebo len postupom podľa § 245 ods. 1 OSP, a tiež postupom správnych orgánov.

Z   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sa   stotožnil s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa toho, že riaditeľ KR PZ a prezident PZ postupovali v súlade so zákonom č. 73/1998 Z. z. pri prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru   príslušníka   Policajného   zboru.   Konajúce   súdy   zhodne   poukázali   na   to,   že sťažovateľ   bol   prepustený zo služobného pomeru   podľa   §   192 ods.   1   písm.   d)   zákona č. 73/1998   Z.   z.,   pretože   bol   pri   služobnom   hodnotení   hodnotený   ako   nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe. Konštatovali tiež, že riaditeľ KR PZ bol pri rozhodnutí o prepustení viazaný právoplatným služobným hodnotením, pričom nemohol v konaní   o   prepustení   hodnotiť   námietky   sťažovateľa,   ktoré   smerovali   proti   konaniu o služobnom hodnotení, zisťovaniu skutkového stavu, ktorý bol podkladom pre služobné hodnotenie a jeho závery. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že tieto sa zaoberali odvolacími námietkami sťažovateľa a námietkami, ktoré uviedol vo svojej sťažnosti. Krajský súd poukázal na procesné pochybenie prezidenta PZ,   ktorý   nerozhodol   o   odvolaní   sťažovateľa   v   lehote   podľa   §   243   ods.   2   zákona č. 73/1998 Z. z., pričom konštatoval, že toto pochybenie nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia   o   odvolaní.   Konajúce   súdy   sa   vysporiadali   aj   s námietkou   sťažovateľa,   že nemal   možnosť   nahliadnuť   do   administratívneho   spisu,   pričom   ju   vyhodnotili   ako neopodstatnenú. Uvedené závery najvyšší súd v spojení s krajským súdom primeraným spôsobom   odôvodnil,   sú   spätne   preskúmateľné,   logické   a   vychádzajú   z   aplikácie príslušných   ustanovení   zákona   č.   73/1998   Z.   z.,   nie   sú   zjavne   neodôvodnené   a   ani arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné.

Rozhodujúcou   je   námietka   sťažovateľa   o   tom,   či   služobné   hodnotenie   je samostatným predmetom preskúmania v správnom súdnictve podľa § 244 OSP alebo len predmetom preskúmania postupom podľa § 245 ods. 1 OSP. V rámci svojej argumentácie poukazuje   na   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktoré   považovali   služobné   hodnotenie za spôsobilé preskúmania len podľa § 245 ods. 1 OSP, nepovažovali ho teda za rozhodnutie o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd a najvyšší súd porušili jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že sa stotožnili s právnou argumentáciou správneho orgánu o tom, že služobné hodnotenie možno preskúmať samostatne postupom podľa § 244 OSP. Žalobou napadnutý správny orgán na druhej strane poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré túto otázku posúdili tak, že služobné hodnotenie je rozhodnutím podľa § 244 OSP, ktoré je samostatným predmetom prieskumu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov a suplovať   tak   poslanie,   ktoré   podľa   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m.   m.   I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   199/07,   I.   ÚS   18/08,   II.   ÚS   273/08,   IV.   ÚS   331/09, IV. ÚS 342/2010).

Právny   poriadok   Slovenskej   republiky   upravuje   mechanizmus   zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona o súdoch. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania   súdnych   rozhodnutí   zásadného   významu   najvyšším   súdom   a   v   inštitúte prijímania   stanovísk   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach, je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej   inštancie   došlo   k   porušeniu   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   preto   rozhodujúce,   či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán   tento   mechanizmus   fakticky   a   riadne   využíva   [pozri   rozhodnutie   ESĽP   Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007].

Rovnako tak nemožno automaticky konštatovať porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade, ak vo veci, v súvislosti s ktorou existujú odlišné rozhodnutia najvyššieho súdu, sa všeobecný súd prikloní k takému právnemu hodnoteniu, ktoré je v neprospech účastníka konania.

Závery najvyššieho súdu sú podľa názoru ústavného súdu logické, rešpektujú zmysel a účel príslušných ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z., nie sú arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a rozsudkom najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd dospel k záveru, že medzi postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 8. septembra   2011   a   namietaným porušením   čl.   50   ods.   1   a   2   ústavy   nie   je príčinná súvislosť.   Princípy   uvedené   v   čl.   50   ods.   1   a   2   ústavy   sa   aplikujú   v   trestnom   konaní, predmetom   konania   najvyššieho   súdu   nebolo   rozhodovanie   o   vine   a   treste   sťažovateľa za skutok kvalifikovaný podľa Trestného zákona.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenia čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy postupom najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Sžo/24/2011   a   jeho   rozsudkom z 8. septembra   2011   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a   preto   ju   pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012